Hlavná stránka

>

Magazín

>

Recenzie

>

David Kollar uzavrel zásadnú dekádu svojej kariéry s pôsobivou ľahkosťou

David Kollar - Sculpting in Time

28.01.2020 - 12:00 | Marek Danko

Gitarista David Kollar sa dostal do širšieho povedomia pred dvoma rokmi účinkovaním na platni Stevena Wilsona. Odvtedy sa jeho portfólio skúseností rozrástlo o hranie s ďalšími hudobníkmi. Aj ich zásluhou vzbĺkli v rodákovi z Prešova nové tvorivé impulzy, pretavené do filmovo-ambientnej podoby na novej platni Sculpting in Time.


Album vyšiel na sklonku roka 2019, kedy bolo naše médium nasýtené inými výstupmi, keďže ide o obdobie, kedy je hudobná scéna naozaj hyperaktívna. Na recenziu tak dozrel čas až teraz. Slovíčko "dozrel" je tu však podstatné aj v druhom význame - na počúvanie a vstrebanie nahrávky, ako je Sculpting in Time, musia byť zmyslové vnemy naozaj odpočinuté, pripravené a sústredené.

V experimentálnej hudbe nikdy neviete, s čím umelec vyrukuje (ako sme to vlani mali možnosť počuť napríklad aj v prípade Andreja Šebana či Dana Salontaya). Pravidlá stanovené nie sú, navyše, kto Davida Kollara pozná, mohol už pred samotným vydaním albumu tušiť, že s jeho predošlou platňou Notes from the Underground, kde gitara vonkoncom nebola v hlavnej úlohe, nemusí mať novinka nič spoločné.

Trúbenie do duše

I stalo sa. Gitara znovu nehrá prím, ale namiesto potemnelého "undergroundu" má nový album styčné body skôr s filmovou a divadelnou hudbou, ktorou sa David profesionálne zaoberá. Kompozície sú meditatívne, nekomplikované, až prekvapivo pokojné a vyfarbené horko-sladko melancholickým nádychom. Je v nich veľa atmosféry, tak trochu ladenej do tmavých odtieňov.

"Organizované" melódie sa vyskytujú sporadicky, dôraz sa kladie na vytvorenie podkladu k dlhodobému premýšľaniu a filozofovaniu nad významami. V rámci vplyvu iných umelcov, ktorým sa hudobník už roky hlási, nesmie chýbať odkaz na jeho obľúbený film Stalker (kompozícia A.T.) a v Sick Doll's Dream sa zase odvoláva na P. I. Čajkovského, i keď neznalec klasiky (čiže i autor recenzie) by na to sám asi neprišiel.

Výsledný zvuk a atmosféru výrazne tvarovali dvaja hráči na trúbku. Arve Henriksen si v "sne chorej bábiky" počína skutočne znepokojivo, jeho hra je inšpiratívna, vynaliezavá a podmanivo smutná. Podobne sú na tom ďalšie dve skladby, z ktorých treba zmieniť najdlhšiu Reflections. Arveho spôsob je nenapodobiteľný, také silné vcítenie a ponorenie sa do útrob hudby ovládajú iba vizionári s nekonečnou predstavivosťou. 



V skromnej role

Po takom výdatnom súste pôsobí vklad Erika Truffaza predsa len skromnejšie. Svoj typický, elegantne noblesný štýl, postavený na čitateľných, predsa však pôsobivo kostrbatých motívoch, pri ktorých si niekto vybaví alternatívnu kinematografiu, má zvládnutý ukážkovo. Francúzsky nestor hosťuje v štyroch kusoch, z ktorých zrejme najvydarenejší je ten, kde sa cesty oboch trubkárov pretínajú.

Prisoner of Time trochu vybočuje fantasticko-psychotickou vsuvkou, teda presne takou, akú poslucháč od Davida čaká. Výborná katarzia, bohužiaľ iba krátko trvajúca. Škoda, podobné momenty by výsledku prospeli a priniesli by meditatívnemu charakteru hudby väčšie oživenie.

Práve vďaka zdanlivej monotónnosti a ambientnému vyzneniu treba momenty s pridanou hodnotou, tak samozrejmé na predošlej platni, tentokrát hľadať oveľa pozornejšie. Vyžaduje to dlhý čas a nie vždy sa to podarí. Na ambient treba mať náladu, ochotu sa podriadiť, nechať sa viesť, atď. Alebo si radšej pustiť niečo iné a vrátiť sa k albumu v tom správnom rozpoložení, kedy je táto hudba skutočným balzamom na dušu.



Aby bol lineup kompletný, je nutné zmieniť trojicu Pat Mastelotto, Christian FenneszPeter Popelka. Pat prečítal Pasternakovu báseň, Christian prispel k skladbe Sunlight a Peter namaľoval na mieru šitý obal. Hoci rozhodne nejde o one-man show, cítiť, že ide o Davidove vízie, chmáry, radosti, strasti i nádeje, s ktorými sa v poslednom období stretol. Skromne sa drží vzadu, odkiaľ má dobrý prehľad, kde presne sa hodí gitara, s ktorou pred dvoma rokmi uhranul Wilsonových fanúšikov. Lahôdkou sú akustické pasáže, kde sa struny jeho nástroja chvejú s až prekvapivou ľahkosťou. Lebo ide predovšetkým o ľahkosť a prirodzenosť, s akou sa mu toto majstrovské dielo bez ohľadu na pochmúrne detaily podarilo skomponovať.

David Kollar uzavrel zásadnú dekádu svojej kariéry mimoriadne pôsobivo. Podarilo sa mu nahrať krásny, precítený, inšpirujúci a fantáziu provokujúci materiál. Sculpting in Time patrí k albumom, k akým sa oplatí pristupovať trpezlivo a s pokorou. Nejde o snivý ambient či obyčajný podmaz, ale plnohodnotnú nahrávku s množstvom nosných a výrazných nápadov. Hoci chýba viac výbušnejších pasáží, i prevažne akustické nástroje majú obrovské, autentické čaro. Aj takto môže vyzerať zmysluplná experimentálna hudba slovenskej proveniencie.

David Kollar - Sculpting in Time
(Hevhetia, 2019)

1. Tendre Lundi        
2. At Dusk
3. A.T.
4. Episode 1.
5. Sick Doll's dream
6. Episode 2. (Johan) 
7. Deeper to the Fog 
8. The Path    
9. Episode 3.
10. Reflections
11. Sunlight   
12. Prisoner of Time  
13. B. 639      
14. Balada for Jozef

Album môžete počúvať a podporiť kúpou na Bandcampe:



Autor: Marek Danko
Foto: Arnold Horváth


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti