Keď som dostal možnosť ísť na koncert v rámci jubilejného turné Gregorian, váhal som. Nie, že to nie je moja šálka kávy, ale dalo by sa povedať, že je to druh nápoja, na ktorý mám miernu intoleranciu. Avšak človek starnúci sa snaží, ak nie obľúbiť si, tak minimálne pochopiť vecim ktoré ho roky obchádzali. Povedal som si teda, že tento, pre mňa trochu trashový zážitok si nenechám ujsť.
Už v úvode textu by som preto zdôraznil s výkričníkmi, že ide o subjektívnu výpoveď a mojim cieľom nie je dotknúť sa ľudí, ktorí k tejto hudbe majú citový vzťah. Na druhej strane však mám už napočúvané kde-čo a nepatrím medzi poslucháčov, ktorí by hudbu konzumovali jednorozmerne. Nepovažujem sa teda za metalistu, jazzmana, či hocičo iné, ale uznávam hudbu ako takú. Celkovo hodnotím koncert Gregorian ako milú skúsenosť, aj keď uznávam, že boli momenty, keď som si vyčítal moje masochistické sklony. Toľko k obchádzaniu horúcej kaše a teraz k samotnému večeru.
Žiadni askéti
Prichádzam ku Gopass aréne so štvrťhodinovým predstihom a pred ňou sa vinie dlhý rad čakajúcich. Záujem o tento hudobný zážitok so stredovekým motívom je na moje prekvapenie obrovský. Väčšina návštevníkov je staršia než ja tridsiatnik, nájdu sa tu však aj mladí nadšenci, zhruba rovesníci.
Pomaly postupujúci rad sa posúva vedľa zaparkovaného tourbusu s nemeckou ŠPZ-kou. Pre vysvetlenie – za hudobným fenoménom stojí nemecký producent Frank Peterson, ktorý má vo svojom rozsiahlom CV aj spolupráce s umelcami ako Sarah Brightman, Andrea Bocelli, Tom Jones či Backstreet Boys.
Nemecko bolo vždy domovinou svojských hudobných vízií, na ktoré bola na Slovensku a v okolí zákonite pozitívna odozva. Spomeniem príklady z trochu iného súdka, ako napríklad Boney M či Scooter. Toto by sa dalo určite rozplietať aj v rámci samostatného textu, muzikologické okienko však nateraz zatváram a už naozaj prejdem ku koncertu.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Aréna je do značnej miery zaplnená a produkcia začína takmer načas bez predskokanov. Na pódiu sa zrazu objaví osem postáv prezlečených za mníchov. Modré mundúry s trblietkou však hovoria sami za seba a naznačujú, že títo mnísi nie sú skromní askéti. Sprevádza ich aj speváčka, ktorá spočiatku svojím oblečením pripomínala bojovníčku Xenu. Okrem spevákov pódium okupuje aj niekoľko hudobníkov, ktorých počet však úplne neladil s aranžmánmi.
Do špekulácií o tom, čo všetko išlo naživo a čo z nahrávky, sa nebudem púšťať. V každom prípade som veľmi rýchlo dešifroval, že toto predstavenie nie je ani tak o hudbe, ale skôr o okázalých vizuálnych prvkoch a šou. Miestami však dostali priestor aj sólové hudobné výkony jednotlivcov. Jedným z nich bol šikovný gitarista, ktorý sa pri niektorých sólach odtrhol z reťaze. S dávkou prehnanej teatrálnosti a dostatočne intenzívnym osvetlením boli tieto momenty "vyhajpované" do nepríčetna.
Ako bohovia
Koncert bol prierezom tvorby Gregorian a v úvode odzneli skladby z prvého albumu Masters of Chants, ktorý vyšiel zrovna pred 25 rokmi. Ide napríklad o anglickú folkovú skladbu Scarborough Fair, ktorú preslávilo duo Simon a Garfunkel. Na konci jednej zo skladieb, ktorú všetci gregoriáni "hrajú" na španielkach, svoje nástroje otočia a na nich je fosforeskujúci nápis "25 years!".
V pesničke One of Us od Erica Baziliana, ktorá je ako vystrihnutá z tínedžerského seriálu, ožiarila z hlavy speváčky celú miestnosť prilba pripomínajúca diskoguľu. Celé číslo napokon vrcholí veľkolepým slideovým gitarovým sólom. Nasleduje mierna úprava pódia a môže odštartovať vypaľovačka z osemdesiatych rokov od Carole King – Crying in the rain. Mnísi ju odspievajú s dáždnikmi, z ktorých kvapká voda.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Medzi skladbami sa jeden z mníchov poďakuje neviditeľným ľuďom, ktorí stoja za produkciou. "Nemohli by sme túto šou doručiť bez talentovaných ľudí, vďaka ktorým sme vždy v správny čas na správnom mieste. Vyzeráme vďaka nim ako filmové hviezdy a znieme ako bohovia," povedal a poďakoval personálu, ktorý je za celým audiovizuálom predstavenia. "They are crucial. The crew – the show," doplnil anglickou slovnou hračkou.
A veru bola to pravda. Prakticky každá jedna pesnička sa niesla v duchu akéhosi vizuálneho prvku, ako napríklad hranie na bubnoch fosforeskujúcimi paličkami, premietanie staršie pôsobiacej počítačovej grafiky v pesničke Streets of Philadelphia, či speváčka prezlečená za anjela s obrovskými krídlami v skladbe Angel od Rammsteinu, ako aj záver skladby s plameňmi na speváčkiných dlaniach. Určite som sa nenudil a so záujmom som čakal aká bizarnosť sa stane na pódiu v rámci každej ďalšej a ďalšej pesničky.
Prišlo sólo s pyrotechnikou vystreľujúcou z gitár, prenosný gitarový synťák á la 80. roky, lasery, čelovky, či svetlá odrážajúce sa do davu od zrkadiel, ktoré držali gregoriánci. Uznávam, že posledný zo spomínaných trikov bol naozaj efektným a pomerne kreatívnym nápadom s dobre premyslenou choreografiou. Väčšinu vizuálnych prvkov však skôr hodnotím ako gýčové a niekedy až bizarné, ale to je napokon to, kvôli čomu som na koncert šiel. Večer rozdelený do dvoch zhruba hodinových blokov mi po istom čase pripomína akúsi Eurovíziu, ale len s jedným interpretom. Zabávam sa a celá produkcia so svojou dramaturgiou a šialenými choreografiami (napríklad vtipne tancujúcimi mníchmi) si to zjavne užíva tiež.
Nuda ma počas predstavenia ovládne len raz, možno dvakrát. Po chvíli si uvedomujem, že je to podobné ako s nejakou drogou. Po každej jednej skladbe, vizuálnom efekte či bizarnosti chce človek viac a viac, a keď svoju dávku v ďalšej pesničke nedostane, je nespokojný. Väčšinou ju však dostane, aj keď len vo forme výbuchu petard na posledný tón skladby.
Zdroj: Martina Mlčúchová
V druhej polovici sa blysli najlepší
Po prestávke sa mnísi zamerali aj na vyzdvihnutie jednotlivcov. Set odštartoval netradične citovaním z fanúšikovského listu, v ktorom priaznivec, resp. priaznivkyňa gregoriánov vyznáva sympatie na adresu Brendana Matthewa, ktorý je jedným z najvýraznejších spevákov formácie. Okrem chóru sa rád predvádza aj v úlohe sólového interpreta s výrazom a kvalitami popového speváka.
V niektorých skladbách sa zase ukáže Rumun Narcis Ianău, ktorý je vo svojej domovine známy aj vďaka účasti v televíznej šou Rumunsko hľadá talent. Ten publikum ohúril priam anjelským falzetom a neskutočne čistými výškami. V druhej polovici dominujú viac spevácke výkony a samotná šou ide trochu do úzadia. Zaznejú klasiky ako Dreamer od Ozzyho Osbournea či Voyage Voyage. Po štandardnom setliste nesmú chýbať ani prídavky, ktoré kapela odohrala medzi ľuďmi v minimalistickom akustickom prevedení.
Deväťdesiate roky, či obdobie na prelome milénia boli v hudobnom svete zvláštnym obdobím, ktoré poskytlo priestor pre rôzne experimenty – aj také, ktoré nezostarli príliš dobre. Trendom, ktorý si v tomto období začal raziť cestu, je prenikanie ezoterična medzi vlákna popovej hudby. Jedným z prvých priekopníkom v tomto smere bola Enigma, ktorej prerodom vznikol aj samotný Gregorian.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Miešanie popu a stredovekej duchovnej hudby u mňa osobne ako subžáner nefunguje. Duchovnú hudbu s koreňmi v stredoveku, a najmä tú z obdobia renesancie, keď sa už oddeľovali harmónie a prechádzalo to do polyfónie. si z času na čas pustím. Napríklad diela od Orlanda Di Lassa či Palestriny sú dobrými únikmi z každodennej reality dnešnej prekompresovanej, a preprodukovanej muziky.
V repertoári a celkovom prístupe tvorcov a interpretov šou Gregorian mi práve spomínaná čistota a mystika chýba. Vytvárajú zmes dvoch vzdialených žánrov s priemernými a niekedy až nezaujímavými aranžmánmi. Celé to však zachraňuje to, že základom pesničiek sú väčšinou poctivo napísané popové hity, ktoré fungujú dobre aj s týmto nánosom, a samozrejme spomínaná veľkolepá šou.
Koncert teda hodnotím napriek predsudkom a nesympatiám pozitívne a len zopakujem, že som sa v priebehu večera nenudil. Dokonca by som išiel ešte ďalej a dovolím si tvrdiť, že som sa dobre zabavil.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Zdroj: Martina Mlčúchová
Pozrite si celý fotoreport zo šou Gregorian
Autor: Tomáš Garai
