Hlavná stránka

>

Magazín

>

Reportáže

>

Desaťročný príbeh One Day Jazz Festivalu potvrdzuje správny kurz našej scény

Desaťročný príbeh One Day Jazz Festivalu potvrdzuje správny kurz našej scény

05.12.2018 - 12:10 | Tomáš Garai

Jesenno-zimná etapa One Day Jazz Festivalu ponúkla v Bratislave dva silné večery, ktoré sa aj s odstupom týždňa oplatí pripomenúť v reportáži. Zároveň však podujatie tento rok oslávilo desiaty rok svojho fungovania, takže je tu zároveň ideálna príležitosť na krátke zhodnotenie jeho doterajšej existencie a prínosu.


"Prinášame vám tú najaktuálnejšiu a najkrajšiu hudbu, ktorá nemusí byť za každú cenu jazzová, dôležité je, aby bola hodnotná a interaktívna, aby ste mohli zažiť to naozajstné čisté umenie duše." Týmito slovami uviedol novembrové vydanie One Day Jazz Festivalu jeho organizátor a zakladateľ Martin Valihora. Podobne vzletné frázy z jeho úst v súvislosti s hudbou znejú často, no je to človek, ktorému jeho nadšenie nemožno neveriť.

Svoju promotérsku kariéru začal skromne - organizovaním striktne jednodňových podujatí, na ktoré vždy pozval jedného-dvoch svetových umelcov, s ktorými sa väčšinou aj osobne poznal vďaka svojmu štúdiu na Berklee College of Music v Bostone, pridal k nim kvalitného zástupcu slovenskej scény a často si na jednom či viacerých koncertoch aj sám zahral. Z toho vychádza aj samotný názov akcie One Day Jazz Festival, hoci dnes už je všetko inak a jednodňový koncept je minulosťou. Okrem už matuzalemských Bratislavských jazzových dní tak už desiaty rok funguje aj tento ich návštevnosťou síce menší, no kvalitou lineupu dnes už v podstate rovnocenný bratček. Potvrdila to aj séria koncertných večerov v závere novembra, ktorou festival zavŕšil oslavy 10. výročia.

Pri okrúhlom ročníku v hlavách automaticky začne blikať kontrolka očakávania niečoho výnimočného. A bolo to naozaj tak. Predtým, než prejdem k samotnej reportáži, si však neodpustím jednu poznámku na okraj... Približne mesiac pred Vianocami sa jazz plíživo zahniezďuje v povedomí aj bežných poslucháčov vo forme takzvaných vianočných evergreenov. Tie vznikli v období, keď bol tento žáner oproti dnešným dňom najmä v USA omnoho výraznejšou súčasťou hudobného mainstreamu, a mnohé z nich prežili dodnes ako takzvané jazzové štandardy. One Day Jazz je však festivalom, ktorý tento "sviatočný" potenciál žánru neberie do ohľadu. Namiesto prvoplánovej nostalgie stavia na súčasnosť, čím podčiarkuje samotnú esenciu jazzu ako neustále sa vyvíjajúcej hudobnej formy s jedinečným prístupom k interpretácii a tvorbe.

Martin Valihora, One Day Jazz Festival 2018Martin Valihora, One Day Jazz Festival 2018 (foto: Zdenko Hanout)

New York v Bratislave

Tohtoročný festival sa odohrával v štyroch slovenských mestách, hlavnou baštou bola pochopiteľne Bratislava, kde bol v nedeľu 25. novembra prvým dejiskom Ateliér Babylon. "Jazz patrí do klubu, tam môžeme naozaj zažiť to dýchanie spoločného vzduchu v najväčšej autenticite. Preto som pozval zástupcov newyorskej klubovej scény, hudobníkov, ktorí tam majú veľmi silné miestoa tým pádom sú pojmami aj na medzinárodnej úrovni," odôvodnil výber miesta i kapiel Martin Valihora.

Následne sa ocitol za bicími v zostave prvej formácie večera - Oskar Rózsa Partnership Unlimited. Priznám sa, že na tento projekt som bol nesmierne zvedavý, Rózsov hudobný cit je mi totiž blízky. Už prvé tóny prezradili, kadiaľ tento slovensko-český projekt smeruje, a u mňa teda trafil do čierneho. Mám rád, keď má hudba pekne vypracované aranžmány, teda rozpráva vopred premyslený príbeh. Tento príbeh bol napísaný vo svojskom Rózsovom algoritme, doplnenom jazz-rockovou inštrumentáciou v štýle Ibrahima Maaloufa. Nie je teda ťažké uhádnuť, že veľkú úlohu v kapele zohrávali dychy, konkrétne česká trojica hudobníkov Ondřej Štveráček (tenor saxofón), Mirek Hloucal (trúbka) a Jan Fečo (alt saxofón). Súhra dychových nástrojov vytvárala miestami filmovú atmosféru, inokedy podfarbovala hudbu orientálnou mystikou.

Zatiaľ čo toto hudobné krídlo často vyznelo ako jeden nástroj, teda sa držalo scenára, ostatní hudobníci mali priestor pre individuálne prejavy. Hudobná entropia počas skladieb počuteľne kolísala, čo nie je na škodu. Veľmi sa mi páčili momenty, keď Rózsa nahradil basovú gitaru klávesami Moog, ktoré jednoznačne podporovali skladby postavené na groove.

Oskar Rózsa, Eugen Vizváry a Martin ValihoraOskar Rózsa, Eugen Vizváry a Martin Valihora (foto: Jana Krjaková)

Po krátkej prestávke sa na pódiu ocitol newyorský saxofonista Seamus Blake. Sympatický hudobník mal zo sebou posilu z Francúzska a ukázal smerovanie moderného jazzu. Mladí hudobníci to mali zjavne dobre premyslené a matematika rytmov sa preplietala s precízne vinúcimi sa harmóniami Tonyho Tixiera na klavíri. Moderný jazz totiž nemusí byť o samploch či efektoch (hoci aj ten smer môže byť zaujímavý), ale spočíva v spôsobe rozmýšľania a je to veda ako každá iná.

Seamus sa ale ani zďaleka nepodobal na nudného vedca, skôr pripomínal charizmatického a vyhraného hudobníka, ktorý vie, čo chce. Za jeho zjavným perfekcionizmom sa pritom skrývala aj dávka nadhľadu a humoru. Počas vystúpenia dokonca spomenul aj náš národný alkoholický nápoj borovičku slovami "That's really good stuff, wow... I'm scared!" (Je to skvelý materiál... Som vydesený!), čím si získal srdce nejedného diváka. Počas koncertu odzneli skladby ako rezká Guardians of The Heart Machine alebo aj smutná Hearts Alone, ktorej názov aj obsah vzišiel z Barcelony. Hudobník prezradil, že okrem toho, že mesto prekypuje oslavami a turistickými atrakciami, pobyt tam preňho znamenal skôr návštevu barov a samotu.

Ako posledný vystúpil predstaviteľ izraelskej školy Omer Avital. Žoviálny pán nízkeho vzrastu si získal obecenstvo veľmi rýchlo nielen hudobnými ale aj fyzickými výkonmi. Dá sa povedať, že jeho produkcia priniesla do koncertného večera rock'n'roll. Ľahšie stráviteľný jazz sa hneď podpísal na pozornosti a aktivite obecenstva. Kompozíciu jeho diel môžeme tiež zaradiť k modernému jazzu, s tým rozdielom, že dôraz kladie na fúziu žánrov a naočkovanie hudby orientálnymi prvkami, ktoré sú obsiahnuté v každej jednej bunke tohto pána.

Počuť tu jasný hudobný prúd Avishaia Cohena, dokonca aj ich mená znejú podobne, aspoň pre takého "neznakultúry" ako som ja. Koncert som si naozaj užil a vyzeralo to tak, že hudobníci tiež. Dlhé saxofónové sólo, ktoré sa končilo Miles Davisovským FÚKANÍM na najvyššom možnom dosiahnuteľnom tóne, bolo zenitom večera, ktorý prekvapil a rozosmial aj samotného Avitala. Chválim premyslenú dramaturgiu večera, resp. poradie kapiel - bol to adekvátny koniec prvého bratislavského večera One Day Jazz Festivalu.

Omer Avital Quintet, One Day Jazz Festival 2018Omer Avital Quintet v Ateliéri Babylon, 25.11.2018 (foto: Jana Krjaková)

Skvelý Richard Bona aj osemročný talent z Komárna

Ten druhý, ktorý sa konal v stredu 28. novembra, si vyžiadal väčšie priestory. Mal ho totiž zavŕšiť koncert známeho basgitarového virtuóza a speváka Richarda Bonu. Záujem splnil očakávania, prišlo si ho vypočuť pomerne veľa ľudí a bolo v hľadisku možné vidieť nielen známe tváre z hudobnej scény a médií ale aj z politiky.

Hneď prvý koncert večera sľuboval veľa. Dvojicu špičkových slovenských umelcov totiž na pódiu doplnil kontrabasista Miroslav Vitouš, ktorý je podľa slov organizátora veľkou osobnosťou svetovej encyklopédie jazzu. "Bol súčaťou naozaj zásadných projektov, hral s veľkými hudobníkmi ako Chick Corea, Weather Report a mohol by som celý večer rozprávať," uviedol Martin Valihora vzácneho člena improvizovaného tria. "A keďže slávime to krásne podanie si rúk s Českou republikou, odkiaľ Miroslav pochádza, tak veľkou symbolikou bude aj slovenský hudobný hrdina," dodal na margo tretieho člena, ktorým nebol nik iný ako Andrej Šeban.

Práve on koncert odštartoval typicky šebanovským "ezoterickým" gitarovým introm, do ktorého sa postupne zapojili aj ostatní hudobníci. Rozbeh bol relatívne pomalý a už-už som začal strácať vieru v úspech tria, ktoré si prvýkrát spolu zahralo len tri dni pred koncertom. Profesionalizmus a bohaté hudobné skúsenosti však po krátkom čase začali plodiť prvé zázračné momenty. Medzi nimi bolo napríklad vynikajúce sólo Valihoru či "šamanistická" prerábka ľudovej piesne Prečo si ma volala s krčmy von?. Myslím, že počas koncertu nezaznelo ani jedno slovo, bol to taký malý stret troch introvertných svetov. Zo Šebanových formácií ma táto zaujala zatiaľ najmenej, ale bola to určite zaujímavá hudobná komunikácia dvoch generácií a príjemný rozbeh večera.

Miroslav Vitouš, One Day Jazz Festival 2018Miroslav Vitouš vystúpil so Šebanom a Valihorom (foto: Zdenko Hanout)

Prestávku spestrilo vo foajé vystúpenie košického dua Duška. Organizátori ju "vyštipli" zo súťaže Nové tváre slovenského jazzu, ktorú organizuje Slovenská jazzová spoločnosť. Večer potlačil ďalej Kurt Rosenwinkel, ktorý pred dvoma rokmi vystúpil na Bratislavskom hrade so svojou brazilskou formáciou Caipi. Tentokrát prišiel newyorský hudobník s inštrumentálnym triom. Na poste basgitaristu sa ocitol Dario Deidda a za bicie sa posadil Gregory Hutchinson. Začala sa naozajstná jazzová divočina a doslova športové hudobnícke výkony. Mňa úprimne zaujal zvuk semiakustickej basgitary talianskeho muzikanta, ktorý pripomínal skôr kontrabas. Aranžmány boli sofistikované a rytmika precízna, pri reakciách obecenstva som však pocítil mierny útlm, ktorý zapríčinila pravdepodobne pomerne ťažká stráviteľnosť tejto hudby.

Liek na tento stav sľuboval posledný účinkujúci večera. Jeho príchodu však predchádzalo pekné gesto organizátorov k pravdepodobne najväčšiemu súčasnému detskému jazzovému talentu tejto krajiny - Áronovi Hodekovi. Osemročný chlapec z Komárna dostal k narodeninám okrem videopozdravov od hudobníkov z celého sveta aj finančnú podporu na svoje hudobné dobrodružstvo za veľkou mlákou, kam pôjde reprezentovať našu krajinu a naberať nové cenné skúsenosti a kontakty. Dvere do sveta mu už čiastočne otvoril jeho starší brat Dávid Hodek, ktorý svoju bubenícku kariéru začal tiež pomerne skoro - už ako trojročný. Za zmienku tiež stojí, že Áron sa už teraz teší obrovskej, pre väčšinu slovenských jazzových hudobníkov až nepredstaviteľnej popularite na sociálnych sieťach. Na Instagrame má viac ako 80-tisíc followerov a ide samozrejme o medzinárodné publikum.

Martin Valihora a Áron Hodek One Day Jazz FestivalOrganizátori One Day Jazz Festivalu podporil talentovaného Árona Hodeka (foto: Zdenko Hanout)

Festival uzavrel kamerunský basgitarista Richard Bona so svojou medzinárodnou kapelou. Hneď prvá skladba Kalabancoro, spievaná v jazyku douala, zožala obrovský úspech. Bonova hra na nástroji pripomínala skôr dýchanie ako pohyby mysľou. Taký prirodzený prejav spojený s profesionálnym zvukom sa tu vidí zriedkavo. Ďalšou vecou, nad ktorou sa musím pozastaviť, je nesmierna pozitivita, ktorá z jeho hudby vyžaruje. Inak to ale byť nemôže - čítať satanistickú bibliu na takéto "tónoradia" by bolo pomerne neadekvátne. Pomaly sa však ukazovali aj iné horizonty Bonovej hudby, napr. funkovo-soulová Please Don't Stop alebo skladba inšpirovaná Indiou - Shiva Mantra

Zároveň sa postupne "rozbaľovali" aj schopnosti jednotlivých hudobníkov. Samotný basgitarista sa najviac blysol v skladbe Teen Town od jeho veľkého hudobníckeho vzoru Jaca Pastoria (Weather Report). Svoj program uzavrel looperovým experimentom, t.j. vrstvením a cappella zvukových stôp na seba. Hudobník tu potvrdil nielen skvelý zmysel pre rytmus a harmóniu, ale aj obdivuhodný hlasový rozsah a škálu farieb. Podobné kúsky zvykol stvárať aj jeho kamoš Bobby McFerrin.

Po oficiálnej časti koncertu nasledoval jam. Účasť hudobníkov bola hojná, pridal sa dokonca aj Áron Hodek, hoci väčšina deciek v jeho veku by v tom čase už spalo. Bolo tiež zábavné sledovať, ako sa Martin Valihora po každom jednom poklese mojej pozornosti nachádzal za inou bubnovou súpravou. Bolo to grandiózne ukončenie festivalu.

Richard Bona, One Day Jazz Festival 2018Richard Bona v Istropolise, 28.11.2018 (foto: Zdenko Hanout)

Spomínané Bratislavské jazzové dni tento rok oslávili už 44. rok svojej existencie a hoci Valihora založil vlastné životaschopné podujatie, k najstaršiemu a najväčšiemu slovenskému jazzovému festivalu stále prechováva rešpekt a úctu. "Bratislavské jazzové dni? Bol to náš kostol. Bol som na každej jednej zvukovke, všetci sme nasávali tú atmosféru, z ktorej sme žili celý rok. Hlavne v tej dobe, keď sme mali na Slovensku také tie hranice, tu sa už hral svetový jazz. Bola to naša slamka, cez ktorú sme dýchali túto hudbu," priznal 42-ročný hudobník.

Dnes sú tie hranice dávno preč a možno bez okolkov povedať, že svetový jazz je na Slovensku plne udomácnený. Rovnako pozitívnou správou je, že špičkoví zástupcovia domácej scény dokážu byť svojim zahraničným kolegom na pódiu rovnocennými partnermi, čo ich pravidelnou vzájomnou konfrontáciou dokazuje práve One Day Jazz Festival. Pre "džezáky" je možno konkurenciou, ale to je dobre, lebo práve tá posúva scénu vpred. Prvá dekáda fungovania kedysi skromného jednodňového podujatia - dnes viacdňovej oslavy jazzu v rôznych mestách na Slovensku, ktorá sa dokonca koná dvakrát do roka - ukázala, že miesto pre dva veľké jazzové festivaly tu rozhodne je.

Autor: Tomáš Garai
Foto: Jana Krjaková / Zdenko Hanout


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti