Hlavná stránka

>

Magazín

>

Reportáže

>

SHARPE festival sa vrátil po dva a pol roku. Rovnako silný ako pred pandémiou

SHARPE festival sa vrátil po dva a pol roku. Rovnako silný ako pred pandémiou

08.09.2021 - 22:30 | Patrik Marflák

Návrat do normálu alebo len svetlá výnimka? Pri behaní medzi pódiami na bratislavskom showcase festivale SHARPE mohol človek minulý víkend ľahko prepadnúť sladkej ilúzii, že všetko je zase ako predtým. Teda, ak si odmyslíme nosenie rúška v interiéri a v prípade malej časti návštevníkov aj povinné testovanie.


Väčšina účastníkov ho však absolvovať nemusela - podobne ako na festivaloch Pohoda on the Ground či Atmosféra bola väčšina návštevníkov (podľa organizátorov okolo 90%) zaočkovaná. A keďže SHARPE patrí (návštevnosťou, nie významom) medzi menšie festivaly, mohol sa uskutočniť v podstate v rovnakom rozsahu ako jeho prvé dva ročníky. To znamená viac než 40 vystúpení a výrazne medzinárodný lineup aj publikum.

Samozrejme, v lete sa uskutočnili aj väčšie akcie so zahraničnými umelcami, tie sa však konali vonku, kým veľká časť programu Sharpu prebehla v interiéri. Nie je teda prehnané povedať, že takýto festival sme tu od začiatku pandémie nemali. Podobné akcie sa až donedávna nemohli konať ani v zahraničí. Aj preto je Sharpe vôbec prvým showcaseovým festivalom v Európe, ktorý sa uskutočnil viacmenej v rovnakej podobe ako pred pandémiou. Vďaka tomu mal výnimočnú atmosféru a nielen z návštevníkov ale aj z kapiel a hudobných profesionálov, ktorí prišli z rôznych krajín Európy, bolo cítiť absolútne nadšenie.

Piatkový večer otvoril domáci projekt Quatro Emocione. Žiaľ, väčšinu času som jeho "mňaukací hyperpop" počul iba cez steny Novej Cvernovky počas nečakane zdĺhavej registrácie. Napriek jedinému šesťskladbovému EP Cheetahs In Danger však Miloš Bulík dokázal prichystať 40-minútový showcase program, takže niečo som predsa len stihol. Dal tiež dohromady výbornú kapelu, ktorú popri inštrumentalistoch zohratých z rôznych iných kapiel zdobili speváčka Kristína Smetanová (mohla by v ďalšej tvorbe popri vokaloidnom efekte Korg MIKU STOMP dostať aj viac priestoru) a hosťujúca saxofonistka Lenka Molčányiová. Premiérový koncert projektu, ktorý na prvé počutie pôsobí ako domáca zábavka basgitaristu s pretlakom kreativity, tak priniesol na jediné vonkajšie pódium v Parku de Palma prekvapivo početnú zostavu a bude zaujímavé sledovať, kam sa bude ďalej posúvať samotná tvorba Quatro Emocione. Na klasické koncerty v kluboch či na festivaloch im totiž jedno EP stačiť nebude.

Kristína Smetanová, Quatro Emocione, SHARPE 2021Kristína Smetanová, Quatro Emocione (foto: Tomáš Kuša)

Rómska veselica aj temné kontemplácie

Pomerne divokú dramaturgiu počas prvých pár hodín festivalu najlepšie ilustrovali čiastočne či úplne sa prekrývajúce koncerty veľmi rozdielnych umelcov. Po koncerte nekonvenčného new school rapera a producenta Ducha, ktorého tvorbu od väčšiny žánrových súputníkov odlišuje vkusná lyrika a melodickosť (vždy poteší, keď raper, ktorý chce aj spievať, spievať naozaj vie), som stihol záver vystúpenia poľského experimentátora s akordeónom Zbigniewa Chojnackeho, ktorý v podzemí Novej Cvernovky ukázal nové zvukové možnosti tohto nástroja. Ešte väčším kontrastom bolo následné vystúpenie skupiny Lomnické Čháve pod holým nebom, kým o kúsok ďalej v Klube vyzýval k temnej meditácii s vibrafónom a "chrámovou" elektronikou Stroon, podporený minimalistickým vizuálom DevKida.

Prekvapivo, keď sme sa po pár minútach rompopovej zábavy presunuli dovnútra, Stroon mal pod pódiom podstatne viac ľudí. No hoci si (pre mňa) najlepšie momenty nechal na úplný záver, publikum sa postupne preriedilo. Darmo, lineup na showcaseovom festivale je neúprosný a hoci sa všetky pódiá dajú obísť za pár minút, ak chcete vidieť z každého slotu aspoň kúsok, nemôžete zostať na jednom mieste príliš dlho. Niekedy sa stane, že práve vďaka tomu prídete na koncert v tej správnej chvíli. U mňa to platilo v prípade koncertu ženského tria Shishi z Litvy, ktoré práve hralo jednu zo svojich najpomalších skladieb (Homeless?). Okamžitá láska, tri krásne harmonizujúce hlasy a podmanivo citlivá súhra bicích, basy a gitary. Jednoducho ženská energia a muzikalita v plnej kráse.

Ukázali ju potom (a vraj i predtým) aj v divokejšej polohe v rýchlejších tempách, no práve spomalenie a príjemné nadýchnutie uprostred upachtených jednotvárnych setov bolo to, čo viacerým ďalším koncertom na Sharpe chýbalo. Je pochopiteľné, že s hudobnou dramaturgiou koncertu sa pri 40-minútovom obmedzení pracuje ťažšie a každý sa chce ukázať najmä v tej najviac energickej polohe. Niekedy ale tej zúrivej intenzity (najmä v sobotnom lineupe) bolo až príliš. A možno som len netrafil ten správny čas príchodu/odchodu... V každom prípade Shishi boli jednou z tých kapiel, ktoré by som si rozhodne rád pozrel znova. Vynikajúca zohratosť, nadhľad, hravosť a štýl (aj vizuálne). Niečo medzi St. Vincent a českými DVA - minimálne preto, že litovčina znie ako vymyslený jazyk.

Shishi, SHARPE festival 2021Shishi patrili medzi vrcholy piatkového večera (foto: Tomáš Kuša)

Zo Shishi som sa presunul do Undergroundu na Fokulara, kde som sa presvedčil, že príchod v polovici koncertu môže dopadnúť aj úplne opačne. Práve vtedy mu totiž vystúpenie pokazil zlý počítačový škriatok a aj keď po pár minútach ticha začal opäť hrať, bolo jasné, že atmosféra rozbehnutého koncertu je nenávratne preč. Na rovnakom mieste nám to o hodinu neskôr vynahradil český hudobník Leoš Hort alias HRTL. Svoj "kufrík" s modulárnym syntetizátorom rozložil priamo pred zvukárom, teda takmer v strede miestnosti a dynamickým setom s energiou a zvukovou estetikou starých počítačových hier v kombinácii s rytmicky nespútanou rave music roztancoval všetkých, ktorí ho obkolesili. Vrátane britskej agentky Lucy Atkinson, ktorá sa s ním bezprostredne po skončení setu dala do reči.

Showcaseové festivaly sú presne o takýchto stretnutiach umelcov s profesionálmi z hudobného biznisu, no účasť "bežných návštevníkov" je nemenej dôležitá. Počas pandémie sa síce viaceré známe festivaly tohto typu konali v online verzii, no práve reakcie publika a atmosféra sú častokrát tým, čo robí dobrý koncert výnimočným. Agenti či promotéri chcú vidieť, či vaša hudba "funguje". Preto je veľmi potešiteľné, že kamkoľvek ste na Sharpe prišli, takmer všade bolo plno a ľudia si koncerty užívali. Vzhľadom na rozkúskovanosť priestorov sa účasť odhaduje ťažko, no pocitovo bola veľmi podobná dvom predchádzajúcim ročníkom. Podľa organizátora Miša Berezňáka bola asi o tretinu nižšia ako pred dvomi rokmi, no v priestoroch Novej Cvernovky stačí na dobrú atmosféru aj necelá tisícka návštevníkov.

Prečítajte si tiež: Za dva roky vybudovali festival, ktorý má v Európe meno. Aký bude po dlhej pauze? (rozhovor)

Dá sa počas pandémie nediskutovať o pandémii?

Sobotný program na Sharpe začína už ráno, cez deň sa totiž koná hudobná konferencia. Tento rok som jej prvú polovicu vynechal, ale témy boli naozaj pestré a podnetné, či už to bol panel o umeleckej slobode v krajinách s režimom, ktorý sa ju snaží potláčať (aj za účasti podporovateľov nezávislej kultúry z Bieloruska), význam a budúcnosť hudobných vydavateľstiev v digitálnej dobe, diskusia o práci hudobných agentov alebo panel o vzťahu hudobnej scény a metskej politiky. V rámci debaty o vydavateľstvách, ktorú viedol spoluzakladateľ Sharpu Alex Čerevka, bol zaujímavý kontrast medzi skúsenosťou zástupcov svetových vydavateľstiev Rough Trade a Domino Records a zakladateľom lokálneho nezávislého vydavateľstva zo Slovinska Moonlee Records. Ich prístup k hudbe samotnej je podobný, no reprezentanti globálnych značiek pri odpovediach o výzvach súčasnosti pôsobili ako korporátni zamestnanci s istotou živobytia, kým pre malý label pôsobiaci primárne v krajinách bývalej Juhoslávie je súčasnosť plná existenciálnych otázok.

Mimochodom, je sympatické, že organizátori sa snažili nastolenými témami programovo vyhnúť diskusiám o pandémii. Aspoň pri pohľade na program konferencie si tak účastníci mohli povedať, že téma, z ktorej sme po viac než roku a pol už všetci unavení, nebude dominovať. Napriek tomu v každom z troch poobedných panelov, ktoré som navštívil, zarámcovala pandémia veľkú časť diskusie. Niektorým veciam sa skrátka uniknúť nedá. V súvislosti s pandémiou ma v rámci panelu Music and the City (Hudba a mesto) zaujala myšlienka jedného z holandských spíkrov, ktorý by si vraj vedel predstaviť, že mestá a štáty by hudobným klubom poskytli dotácie na moderné vetracie systémy, aby sa v nich znížilo riziko šírenia respiračných chorôb.

Aj to ilustruje rozdielnosť našich svetov, u nás niečo také považujem za absolútne sci-fi. Ale spomenul som si na to vždy, keď som sa v sobotu v noci potil a nie vždy úspešne odolával pokušeniu zložiť si rúško v nevetrateľných priestoroch Kabinetu či Rádio_FM stagu na prvom poschodí Novej Cvernovky. Ak má toto inak dokonalé dejisko Sharpe festivalu nejaké negatíva, tak je to práve absencia kvalitnej vzduchotechniky. Ale koncerty sa v týchto miestnostiach konajú presne raz za rok (prípadne raz za dva a pol roka), takže investície v tomto smere asi tak skoro nebudú. V každom prípade som na tohtoročnom Sharpe pochopil, prečo je jeho tradičný aprílový termín predsa len lepší a príjemnejší.

SHARPE festival 2021Foto: Tomáš Kuša

Neoklasické vybočenie a pasca priveľkých očakávaní

Hudobný program v sobotu odštartovali ešte za svetla na vonkajšom pódiu Analogrunner s islandskou speváčkou Possimiste. Nápaditá elektronika slovenského producenta, ktorej jeho dlhoročná spolupracovníčka dodáva melodickosť a éterickú podivnosť, by ešte lepšie vynikli v neskoršom čase na klubovom pódiu, no vidieť ich spolu je celkom vzácne a rozhodne to bol príjemný začiatok večera. V rovnakom čase priniesla o čosi temnejšiu energiu Waterbased, takisto v dvojčlennej zostave, ale s úplne inou atmosférou.

Už pred prvým sobotným koncertom zaujala ľudí sediacich v Parku de Palma dôležitá logistická operácia - presun veľkého koncertného krídla z budovy Novej Cvernovky na vonkajší stage. Krátko po tom, ako sa slnko skrylo za Malé Karpaty, na ňom svoj koncert odohral klavirista a skladateľ Patrik Korinok alias I Am Planet. Zaradenie neoklasického skladateľa do programu festivalu, ktorý stavia predovšetkým na gitarovej a elektronickej hudbe, bolo odvážnou ale výbornou voľbou - v danom časopriestore koncert zafungoval naozaj dokonale. Intímne spojenie klavíra a sláčikového tria v kompozíciach inšpirovaných prírodou, výtvarným umením a minimalizmom premenilo vravu pri stoloch na vnímavé publikum. Bolo to magické vykročenie z komfortnej zóny, ktoré ukázalo, že v programe showcaseového festivalu môže mať priestor aj hudba, ktorá si vyžaduje trochu iný rozsah a hĺbku pozornosti.

I Am Planet, SHARPE festival 2021I Am Planet zahrali aj na streche Novej Cvernovky - samozrejme bez klavírneho krídla (foto: Tomáš Kuša)

Poctivé rockové pesničky, familiárne znejúce, no neošúchané melódie s ozvenami 60. a 70. rokov, výborný spev a hudba, v ktorej nie je nič navyše a zbytočne. Tak by sa dala zhrnúť tvorba bratislavskej skupiny Queer Jane na čele so spevákom a skladateľom Vladom Nosáľom, ktorý je na Slovensku stále tak trochu "mimo radaru" najvplyvnejších médií, ale vďaka svojmu talentu robí čoraz väčšie vlny v zahraničí. Naživo ma najviac chytila skladba Brian Wilson auf der Autobahn, ktorá zvukovo vybočuje z bežného repertoáru kapely a frontman v nej ukazuje svoju spevácku istotu a rozsah.

Skôr než Queer Jane skončili, však na inom pódiu začalo vystúpenie jednej z najdiskutovanejších kapiel tohto ročníka, českých sinks. Post-punk v ich podaní znie sviežo a aktuálne, aspoň čo sa týka inštrumentálnej stránky, ktorej dominujú nervózne rytmy bicích, pulzujúce basové linky a skreslené gitary. Musím ale priznať, že ich eponymný album ma viac bavil doma v slúchadlách ako naživo. Možno sa dal koncert nazvučiť lepšie, možno sa stačilo posunúť dopredu pod pódium a nechať sa omámiť zvláštnou charizmou brnianskej trojice... Alebo jednoducho nemať príliš veľké očakávania.

Prešovská kapela White Place mala už na prvý pohľad jeden z najkomplikovanejších pódiových setupov. Zvuková skúška takmer plynule prešla do koncertu, ktorý ukázal veľký potenciál, ale aj brzdiace plochy. Jedna vec je, že snažiť sa uspieť s tak delikátnou a na pozornosť poslucháča náročnou alternatívou na Slovensku je sizyfovská práca, no veľavravné boli aj hodnotenia zahraničných delegátov, ktorí sa tento rok podujali vypočuť si desiatky slovenských nahrávok a dať im svoju spätnú väzbu v rámci popoludňajšej Listening Session. V prípade White Place zaznelo niečo v tom zmysle, že v ich tvorbe je toho toľko naraz, že je ťažké zistiť, čo vlastne chcú hrať.

Podobný pocit mohli mať aj návštevníci koncertu plného zložitých rytmických štruktúr a harmonických zmien, pričom celé to ako-tak drží pokope spev Daniela Jenča, ktorý však tiež akoby ešte len hľadal tú správnu polohu na autentické vyjadrenie emócií. Žánrová nezaraditeľnosť a komplexnosť tvorby samozrejme nemusí byť zlá a iste je aj u nás viac než hŕstka ľudí, ktorí práve toto na kapelách oceňujú. Snažiť sa nájsť kompromis medzi prílišnou sofistikovanosťou a priamočiarejším prístupom by však mohlo byť pre White Place dobrým cvičením a výzvou, ktorej zvládnutie im môže pomôcť prelomiť ľady. Napriek týmto úvahám som si však koncert užil, debutový album Room mám celkom napočúvaný a niektoré skladby z neho, ktoré sa dokážu dostať pod kožu, fungujú výborne aj naživo.

Daniel Jenčo, White Place, SHARPE festival 2021Daniel Jenčo, White Place (foto: Tomáš Kuša)

And the Oscar goes to...

Z účasti španielskej kapely Pódium sa organizátori Sharpu veľmi tešili, no vždy rovnako vrieskajúca speváčka do vždy rovnako znejúcej zbesilej skladby ma z ich koncertu vyhnala už po desiatich minútach. Vzápätí však prišiel vrchol večera aj celého festivalu. Ten ponúkol viacero vystúpení tohtoročných slovenských debutantov, pre niektorých to bola dokonca úplná koncertná premiéra, keďže počas druhej vlny pandémie veľa príležitostí na hranie nebolo. Veľkú koncertnú históriu nemá ani God and Eve, projekt speváčky Evy Sajanovej a multiinštrumentalistu Richarda Grimma. Prvý koncert odohrali len pred dvoma mesiacmi na Pohode on the Ground, no už teraz znejú ako kapela, ktorá presne vie, čo chce a ako to dosiahnuť. Spolu s ďalšími výbornými hudobníkmi v päťčlennej zostave ukázali, že naživo sú ešte pôsobivejší a kreatívne slobodnejší ako na albume The Creation (Kreácia/Výtvor), ktorý vyšiel začiatkom roka vo vydavateľstve Slnko Records.

Sajanová aj Grimm študovali/študujú kompozíciu, pri tvorbe sa vzájomne dopĺňajú, pričom v nej originálne kombinujú prvky jazzu, elektroniky, psychedelického rocku a art popu, ale aj súčasnej vážnej hudby. Expresívny spev oscilujúci medzi melodrámou a sympaticky uvoľneným muzikantským humorom, príťažlivo neuchopiteľné aranžmány a ursinyovská atmosféra očarili zaplnený Kabinet, ktorý zostal úplne plný až do konca. Rovnako podmanivá ako samotná hudba bola aj komunikácia hudobníkov medzi skladbami, ktorá len podčiarkla výnimočnú chémiu medzi členmi skupiny aj smerom k publiku. Pofestivalové reakcie navyše ukazujú, že God and Eve si na Sharpe urobili veľmi dobré meno aj u médií a zahraničných delegátov.


Mňa osobne God and Eve dostali natoľko, že som mal pocit akoby všetky dovtedajšie sobotné koncerty boli len ich predkapelami. A ani tie nasledujúce už nemohli tento zážitok prekonať. Napríklad psychedelické orgie šamanského rockového dua Black Maracas zo Španielska alebo hypnoticky pulzujúce post-punkové afro-disco poľskej kapely Javva vôbec neboli zlé, no v porovnaní s hudobnou nespútanosťou talentovaných Slovákov pôsobili vyblednuto a nezáživne.

V mojej schopnosti užívania si posledných koncertov festivalu však určite urobila svoje aj únava z dvoch večerov plných nielen hudby ale i stretnutí s ľuďmi, s ktorými sa mimo hudobných akcií veľmi nevídam. Takže počas pandémie sme sa s väčšinou nestretávali vôbec. Tak ako každý dobrý festival, Sharpe je aj o komunite. A tá napriek dlhej prestávke ukázala, že je stále živá a hladná po novej hudbe. Rovnako ako slovenská scéna, ktorá neustále produkuje zaujímavé objavy hodné pozornosti. Určite bude z čoho vyberať aj pre Sharpe 2022, ktorý sa snáď už bude môcť uskutočniť v klasickom aprílovom termíne.

Autor: Patrik Marflák
Foto: Tomáš Kuša


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 31 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti