Napriek tomu, že pandémia koronavírusu nám všetkým už druhý rok komplikuje existenciu, život sa nezastavil. Ani ten hudobný. Neustále vzniká plno novej zaujímavej hudby a leto prinieslo aj túžobne očakávané koncerty a festivaly. Reportáž z festivalovej udalosti leta na Liptove redakcii Hudba.sk poskytla Ružena Šípková.
Na prelome júla a augusta sa v Liptovskom Mikuláši konal už 17. ročník Mikulášskeho jazzového festivalu. Hlavným partnerom podujatia bol Fond na podporu umenia, ktorý festival podporil z verejných zdrojov. Ďalšími partnermi boli napríklad mesto Liptovský Mikuláš, Dom kultúry Liptovský Mikuláš, Poľský inštitút a mnoho ďalších.
Keďže človek je živý nielen hudbou, na festivale opäť nechýbal jazzový bar v Dome kultúry, kde sa podávalo občerstvenie, výborné pivo a káva a kde sa konali večerné jam sessions.
Prvým bodom programu bol v piatok 30. júla popoludní bezplatný koncert na Námestí osloboditeľov. Predstavilo s Andrej Farkaš Trio spolu s tenorsaxofonistom Martinom Uherekom. Lídrom tria je mladý klavirista Andrej Farkaš, ktorého sprevádzala ostrieľaná rytmika v zložení Róbert Ragan st. (kontrabas) a Peter Solárik (bicie). Hudobníci si skvele poradili s páliacim slnkom i s vetrom, odfukujúcim notové papiere. S chuťou a naplno zahrali prevažne skladby Andreja Farkaša a Martina Uhereka, ktoré boli ako plnokrvné, poctivo prežité príbehy. Znela tu jazzová tradícia v novom šate, tóny extrovertné i zahĺbené do seba. Koncert tiež obohatilo fundované a vtipné sprievodné slovo Martina Uhereka.
Ostatné koncerty sa uskutočnili v Dome kultúry, kde v piatok ako prvá vystúpila mladá slovenská hudobná formácia Hipzz. Je to projekt hráča na klávesových nástrojoch Ernesta Vizváryho, spájajúci vo svojej hudbe jazz, hip-hop, R&B a neo soul. Kapela hrala veľmi energicky, čomu napomohla hlavne dravá hra bubeníka Mattiu Müllera a dychberúce altsaxofónové sóla Mária Beláka. Klávesy ako protipól vytvárali svojím zvukom pokojnú atmosféru. Hipzz nás potešili správou, že intenzívne pripravujú svoj debutový album.
Po krátkej prestávke prišla na pódium deväťčlenná medzinárodná hudobná zostava Emiliano Sampaio Mereneu Project, ktorej lídrom je brazílsky gitarista a skladateľ Emiliano Sampaio. Kapela vychádza zo starej dobrej bigbandovej tradície, no jej hudba je zároveň svieža a moderná. Emiliano Sampaio Mereneu Project sa môže pochváliť mocným zvukom vďaka početnej dychovej sekcii, rozmanito striedajúcej hudobné nástroje. Skladby boli rytmické i melodické, hudobne pestré, zahrané veselo, s humorom a nadhľadom. Aj tancovať by sa dalo.
Vyvrcholením sobotného festivalového večera bolo vystúpenie poľskej speváčky Anny Marie Jopek a jej kvarteta. Členom zostavy je napríklad klavirista Dominik Wania, ktorému okrem iného vyšiel v roku 2020 album v hudobnom vydavateľstve ECM Records. Anna Maria Jopek predviedla svoj krásny a mocný hlas v éterických, jemných, ale aj v silných, priam výbušných pasážach pesničiek. Vďaka nej a hudobníkom sme v zaplnenej sále prežívali intímnu blízkosť hudby. Neprekážalo mi ani to, že moja znalosť poľštiny nie je excelentná. Pri tomto koncerte som si spomenula na výrok, ktorého autora som si nezapamätala, že hudba je len budovanie napätia a jeho uvoľňovanie. A parádny hlasový rozsah dokáže divy. Dočkali sme sa aj spevavého predstavenia kapely.
Dozvukom prvého festivalového dňa bola jam session v jazzovom bare. Zahrali na nej hlavne členovia Emiliano Sampaio Mereneu Projectu. Zabubnoval si s nimi aj mladý talentovaný bubeník Adam Líška Bukovinský. Bar bol plný a obecenstvo nadšene reagovalo na "malú nočnú hudbu". Kto ostal až do konca, zažil i tenorsaxofonistku Saru Hoffer v úlohe speváčky.
V sobotu 31. júla v popoludňajších hodinách pokračoval program Mikulášskeho jazzového festivalu 2021 hudobno-hlasovým tvorivým workshopom so speváčkou a huslistkou Ivou Bittovou v jazzovom bare. Časť workshopu, o ktorý bol veľký záujem, prebiehala vo forme besedy a časť bola venovaná praktickému cvičeniu – prespievaniu a predýchaniu. Zvedavé otázky účastníkov smerovali predovšetkým k umeleckým aktivitám Ivy Bittovej. Je presvedčená, že najdôležitejšie je spievať pre radosť, úprimne, prežívať spev a počúvať svoj vnútorný hlas. Spev vyháňa stres a negatívnu energiu, je liečivým procesom. Pri vyučovaní sú dôležité napríklad skupinové aktivity a hravosť. Iva Bittová podľa vlastných slov nikdy nemala hlasového pedagóga, necháva sa viesť len vnútorným hlasom a tónmi huslí.
Prvou kapelou, ktorá vystúpila v druhý festivalový večer, bol slovenský Samuel Hošek Jazz Band. Jeho koncert osviežilo vystúpenie študentov Súkromného tanečného konzervatória v Liptovskom Hrádku – tanečníka a štyroch tanečníc. Formácia ponúkla rôzne známe popové pesničky v jazzových aranžmánoch a autorské pesničky speváka Samuela Hošeka z jeho debutového albumu Our Time Is Now, ktorý vyšiel koncom minulého roka. Spevákov silný, výrazný hlas, rezký pódiový prejav a energiu sršiacu z celej kapely prijalo obecenstvo veľmi pozitívne. Striedali sa temperamentné i nežné nálady a v pesničkách sa objavil i rap, recitatív aj náznak alikvótneho spevu.
Hudba česko-slovenského šesťčlenného hudobného zoskupenia Vertigo bola trošku iná šálka kávy. Vychádza z jazzu, no za 19 rokov existencie si táto kapela vytvorila svoj charakteristický, nezameniteľný štýl. Jej hudba je tvorivá a nápaditá, s veľkým množstvom improvizácie a presahmi do súčasnej vážnej hudby. Na Mikulášskom jazzovom festivale 2021 zazneli hlavne skladby z jej najnovšieho albumu Daleko, všetky z vlastnej tvorby. Lyrické pasáže sa striedali s veľmi vypätými, expresívnymi momentmi, kapela mala poriadny drajv. Ozajstná sila poézie v tónoch. Ako speváci sa predstavili violončelistka Dorota Barová a trubkár Oskar Török, väčšina skladieb však bola inštrumentálna. Podľa slov kontrabasistu a basgitaristu Rastislava Uhríka Vertigo na budúci rok pripravuje k svojmu 20. výročiu nový album.
Večer sa zavŕšil koncertom česko-slovenskej hudobnej formácie Iva Bittová & Čikori, ktorá predstavila svoj album At Home z roku 2016. Ivinými spoluhráčmi boli Vladimír Václavek (akustická gitara), Jaromír Honzák (kontrabas) a Oskar Török (trúbka). Zvuky gitary a kontrabasu na mňa väčšinou pôsobili pohodovo, upokojujúco, utišujúco, no v pesničke Želé struny kontrabasu nariekali pod slákom. Hra na trúbke bola niekedy pokojná, inokedy divoká.
Iva Bittová, jedna z najvýraznejších osobností českej alternatívnej hudobnej scény, vo všetkých pesničkách spievala a v niektorých i hrala na husliach. Jej spev i hra boli skutočne otvorené podvedomiu a vesmíru a plynuli v dokonalej symbióze. Cítila som z nich krásu, miestami vyvierajúcu z bolesti. České i anglické texty pesničiek v Ivinom podaní zneli veľmi prirodzene. Bola ako šamanka nejakého prastarého kmeňa. Po javisku i pod ním často tancovala, pobehovala, tlieskala, pri tom sa smiala, kričala či napodobňovala spev vtáčat. Počula som v tom niečo z hĺbky duše, čo sa snažíme hľadať, a zároveň úzkostlivo skrývať. Pesničku Anděl s textom Richarda Müllera Iva Bittová venovala pamiatke Milana Lasicu.
Vzletná a podnetná sobotňajšia noc vyústila do jam session v jazzovom bare, kde si zahrali hlavne hudobníci z kapely Vertigo. Nebola teda núdza o nádherné sóla ani o improvizácie. Oskar Török si dokonca okrem hrania na trúbke vyskúšal aj úlohu bubeníka.
Posledný festivalový deň, nedeľa 1. augusta, priniesol popoludňajšiu "Inšpiruj sa session" s americkým trubkárom Michaelom "Patchesom" Stewartom. Dopravná zápcha spôsobila, že sa začal takmer o hodinu neskôr, záujemcov to však neodradilo. Na začiatku porozprávali hudobníci Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek o svojom projekte Altar a o spolupráci so Stewartom. Nezapreli pritom svoj osobitý zmysel pre humor, no nechýbali ani pre vážne úvahy. Nikitin a Stewart sa zhodli na tom, že dôležitý je čierny i biely jazz. Hudba je totiž univerzálnym jazykom. Jazz síce vznikol v USA, ale odjakživa absorbuje vplyvy z celého sveta. Aj v meste New Orleans, z ktorého pochádza Patches, sa stretáva európska a africká hudba. Americký hosť prítomným okrem iného porozprával, aké boli jeho hudobné začiatky, s ktorými významnými americkými hudobníkmi spolupracoval, ako sa dostal do Poľska (kde momentálne žije), aké sú jeho plány do budúcnosti a hudobné idoly. Na seminári bol prítomný i hudobník Juraj Griglák a vďaka nemu prišla reč aj na to, čo je to talent a ako ho možno rozvíjať.
Večer nasledoval koncert slovenskej kapely Headmovers. Napriek tomu, že vystúpila bez svojho tenorsaxofonistu, jej hudba ladená do neo soulu mala šťavu a grády. Speváčka Dominika Zdražilová zaujala obecenstvo pôsobivým prejavom a tvárnym hlasom s peknou tmavou farbou. Intenzívne prežívala hudbu, jej rôzne nálady a odtiene. Ako povedala, na koncerte zazneli predovšetkým pesničky z ich prvého albumu. Obecenstvu ponúkli len jediný cover, pieseň od Erykah Badu s názvom Tyrone. Ostatné skladby boli vlastné, no tiež spievané po anglicky. Momentálne už Headmovers pracujú na svojom druhom albume.
Bodku za Mikulášskym jazzovým festivalom 2021 dala hudobná formácia Altar Quintet. V jej rámci sa predstavil skutočný slovenský all star band: Nikolaj Nikitin (tenorsaxofón), Ľuboš Šrámek (klavír), Juraj Griglák (basová gitara a kontrabas) a Martin Valihora (bicie). Špeciálnym hosťom koncertu bol práve trubkár Michael "Patches" Stewart z USA, ktorý sa zapísal do histórie jazzu a R&B.
Altar Quintet hral na festivale svoje vlastné, ale aj obľúbené prevzaté skladby. Jeho hudba je veľmi dynamická, rozmanitá a groovujúca, vďaka čomu odovzdávala obecenstvu neskutočnú energiu. Hudobná i priateľská synergia medzi členmi kapely fungovala na výbornú a hra Michaela "Patchesa" Stewarta do skladieb vynikajúco zapadla. Setlist pozostával z nových i starších skladieb, ktoré sa väčšinou spájajú so spomienkami či venovaniami. Zaznela i úplne nová skladba Ľuboša Šrámeka Happiness. Sóla plné života a svieže dialógy hudobných nástrojov skutočne rozdávali radosť. Festival pretrhol cieľovú pásku a všetci sme zvíťazili.
Úplný koniec to však ešte nebol, pretože záverečný drink v jazzovom bare sa ani v nedeľu nezaobišiel bez jam session. S Nikolajom Nikitinom, Ľubošom Šrámekom a Jurajom Griglákom si na nej opäť zahral i mladý bubenícky talent Adam Líška Bukovinský. Vládla uvoľnená priateľská atmosféra a pohoda.
Na 17. ročníku Mikulášskeho jazzového festivalu sme, tak ako každý rok, cítili silu spriaznenosti spájajúcej hudobných fanúšikov. Je to jedna zo síl, ktoré nás držia nad vodou a pomáhajú nám prežiť. Napríklad také spoločné standing ovation po výbornom koncerte sú vždy čarovným momentom. V každom prípade nesedíme len v kúte a nečakáme so strachom na tretí úder korony. Pevne dúfame, že hudba nástrahy pandémie prekoná, tak ako vždy doteraz. A ak nás zmietne nejaká tretia vlna, nech je to len vlna výborného jazzu.
Autorka: Ružena Šípková
Foto: Pavol Staník
