Hlavná stránka

>

Magazín

>

Reportáže

>

Pohoda aj tento rok ukázala, že na každú hviezdu má niekoľko dobrých alternatív

Pohoda aj tento rok ukázala, že na každú hviezdu má niekoľko dobrých alternatív

14.07.2019 - 20:00 | Michaela Kučová

Vrtkavé počasie ani absencia piatkovej headlinerky Pohode neuškodili. Festival má za sebou ďalší vydarený ročník a z letiska odišli tisícky spokojných návštevníkov. Ako vždy platí, že každý z nich mal takú Pohodu, akú si ju spravil. Aj tretí deň bolo z čoho vyberať, pričom veľké zážitky mnohokrát priniesli málo známe kapely na menších scénach.


Na hlavnom pódiu otváral sobotný popoludňajší program prvý čisto ženský orchester z Afganistanu Zohra. Príbeh tohto unikátneho telesa je úzko prepojený s Afganským národným hudobným inštitútom (Afghanistan National Institute of Music - ANIM). Jeho zakladateľ Ahmad Sarmast je synom prvého afganského dirigenta a prvým Afgancom, ktorý získal v rámci hudobného vzdelania titul PhD. Hudbu študoval v Rusku a v Austrálii, rozhodol sa však vrátiť do rodnej krajiny a v spolupráci s ministerstvom školstva založil ANIM.

Orchester Zohra, ktorý nesie meno perzskej bohyne hudby, vznikol v roku 2014. Impulz na jeho založenie dala mladá hráčka na trúbke Meena, ktorá chcela spolu s kamarátkami vytvoriť čisto ženský nezávislý súbor. Chceli v ňom hrať hudbu podľa vlastných predstáv, vytvoriť si špecifický štýl i repertoár. Zámer Zohry sa však v rodnej krajine, kde slobodná tvorba ani rovnoprávnosť žien nie je samozrejmosťou, nestretáva iba s podporou a uznaním. Samotný Ahmad Sarmast je neustále konfrontovaný s vyhrážkami, pričom nezostalo len pri nich - v roku 2014 na predstavení svojich študentov v kultúrnom centre len vďaka šťastnej náhode prežil výbuch spôsobený samovražedným atentátnikom.

Zohra, Pohoda 2019Zohra na Pohode 2019 (foto: Martina Mlčúchová)

Dnes má Zohra už vyše 30 členiek, repertoár tvoria diela afganských i západných autorov. Okrem európskych nástrojov sú v orchestri bohato zastúpené aj inštrumenty typické pre južnú Áziu ako sitar, rubab či tabla. Vystúpenie súboru na Pohode bolo ukážkou toho, čo dokážu mladé dievčatá z neslobodnej krajiny, ktoré sa neboja ísť za svojimi snami, keď dostanú príležitosť realizovať sa. Ich výkon ocenilo aplauzom množstvo ľudí, ktorí si koncert vychutnávali sediac pod pódiom či na tráve.

Úplne iná atmosféra na hlavnom pódiu zavládla už o hodinu neskôr, kedy ska-rocková holandská skupina Bazzookas roztancovala všetkých prítomných. Jej skladby aj rôzne výzvy, ktorými skupina fanúšikov zapája do koncertu, už návštevníci Pohody dobre poznajú z ich vlastného pódia v podobne žltého autobusu, s ktorým sa Bazzookas na Pohodu pravidelne vracajú už niekoľko rokov. A po úspechu tohto veľkého koncertu je viac než isté, že ani toto nebola ich posledná účasť.

Opäť na vlne kvalitného hip-hopu

Medzitým na silné hip-hopové zážitky z piatka suverénne nadviazal Čavalenky, mladý Róm zo Záhoria, ktorý všetkým ukázal, čo znamená byť "priamo z ulice". V nevďačnom čase, kedy priemerný návštevník festivalu rieši dilemu, čo si dá na obed alebo či sa ešte skúsi dospať niekde v tieni, charizmatický raper v aréne Sporka rozhodne nikoho nenechal driemať. Vo svižných skladbách hovoril o svojich hodnotách, o probléme so zamestnanosťou či finančnou gramotnosťou. "Nie sme súčasťou žiadnej scény," zaznelo v jednu chvíľu z pódia, a vlastne je to škoda - raperov, ktorí namiesto egotripov hovoria prístupným jazykom o živote ľudí ohrození chudobou, by sme na Slovensku určite potrebovali viac.

Niekde na opačnom spektre hip-hopu o drsnej realite sa nachádza afro-americká hudobníčka Akua Naru, ktorá svoje vystúpenie v sprievode výborných jazzových hudobníkov otvorila mantrou o radosti ako nástroji odporu. Bosá a očarujúca, svojím hebkým hlasom na rovnako hladivom hudobnom podklade vytvorila skutočne poetickú atmosféru a pocit všeobjímajúcej jednoty. Aj vďaka častému zapájaniu publika išlo o skutočne povznášajúci zážitok. Raperky ako Lauryn Hill, Queen Latifah, Missy Elliott a ďalšie, ktoré menovala v jednej zo svojich skladieb, v nej majú naozaj schopnú nasledovníčku.

Akua Naru, Pohoda 2019Akua Naru (foto: Naďa Koščíková)

Namiesto Bazéna bazén 

Neskoršie popoludnie prinieslo prvú a napokon jedinú zásadnejšiu nepriazeň počasia - hustý dážď síce netrval dlho, no koncerty na otvorených pódiách boli preventívne prerušené. Búrka napokon skončila skôr ako vôbec začala, no zodpovedný prístup organizátorov k monitoringu počasia aj k samotnej reakcii na potenciálne ohrozenie bezpečnosti na festivale je naozaj príkladný. Ako dnes dopoludnia na tlačovej konferencii po skončení festivalu povedal Michal Kaščák, v spolupráci so SHMÚ majú meteorológov aj priamo v areáli, no v prípade búrky napriek tomu nie je možné stopercentne predpovedať, či po jej vzniku nad okolitými kopcami príde v plnej sile aj do areálu letiska alebo sa vyprší a utíchne. Našťastie v sobotu podvečer nastal druhý scenár a asi po pol hodine sa program na všetkých scénach znova rozbehol.

Prerušenie sa asi najviac dotklo slovenskej kapely Korben Dallas, ktorá tak nemohla naplno využiť výborný hrací čas na hlavnom pódiu, kde sa predstavila vôbec prvýkrát. Už prvé minúty koncertu, počas ktorých zazneli skladby Biele ráno, Spovede, Závidím ti, Zlatý jeleň a Múry, pritom ukázali, že miesto na najväčšej festivalovej scéne dostala skupina zaslúžene. Napokon ešte stihla zahrať pesničky Za sklom, Prístav, BehOtec, mnohí z fanúšikov, ktorí sa museli ísť prezliecť do suchého, sa však už po prerušení pod hlavné pódium vrátiť nestihli. Snáď si kvarteto doplnené o trojicu vokalistiek, ktoré sú zaujímavým novým elementom na aktuálnom albume Bazén, bude môcť koncert zopakovať na niektorom z ďalších ročníkov - ideálne už bez toho, aby sa aj z pódia stal bazén.

Korben Dallas, Pohoda 2019Juraj Benetin z kapely Korben Dallas (foto: Martina Mlčúchová)

Konkurz pre Tarantina 

Silný dážď a stopnutie programu na vonkajších scénach naopak vždy "nahráva" umelcom, ktorí v tom čase vystupujú v krytých scénach. Rakúska kapela Cari Cari tak mala diváckej energie (na rozdiel od vzduchu) až po strop EUrópa stanu, čo aj patrične využila. Dvojica ukázala, že jej prudko stúpajúca kariéra aj prirovnania k formáciám ako The Kills sú celkom oprávnené. Pôvabný retro imidž dopĺňa indie rock, ktorému dodáva osobitú príchuť využívanie nástrojov ako je austrálske didgeridoo či drumbľa, ktoré prekvapivo neposúvajú zvuk kapely do vôd world music, ale ešte viac posilňujú rockovú divokosť. Atraktivitu kapely zvyšuje bizarná origin story -kapela svoj vznik vysvetľuje motiváciou dostať sa do filmu Quentina Tarantina, ktorému tiež adresuje pieseň Dear Mr. Tarantino. Ak by slávny americký režisér náhodou trávil voľné chvíle inkognito na trenčianskom festivale, určite by pri zostavovaní soundtracku k svojmu ďalšiemu filmu Cari Cari neodolal.

Prerušené koncerty a zmoknutý areál vedia priniesť značný pokles nálady, no kapely ako Haiku Hands sa rýchlo postarali o rozprúdenie energie. Dve sestry z Austrálie a ich kamoška miešajú elektro, pop a hip-hop do energickej bomby, ktorú podtrhujú tanečné kreácie na štýl K-popu. Už videoklipy kapely naznačili, že vizuálna zložka je pre kapelu dôležitou súčasťou, naživo pracujú predovšetkým s viacerými fascinujúcimi pokrývkami hlavy. A hoci tu ide najmä o zábavu, popri nadšenom skákaní sa na koncerte Haiku Hands stretnete aj s kritikou spoločenskej situácie. Samozrejme, heslovité texty ako "You can be my man bitch" sú skandované predovšetkým s provokačným humorom.

Čo všetko stíha Michal Kaščák?

Medzi nevšedné festivalové zážitky určite patrí spontánne stretnutie s Michalom Kaščákom, ktorý sa popri všetkých svojich organizačných povinnostiach stihol na chvíľu zahrať aj na predajcu novín. Dobový novinový stánok z čias socializmu, ktorý na festival priniesol oceňovaný umelec Stano Masár, bol súčasťou bohatého vizuálneho programu Pohody ako spomienka na blížiace sa 30. výročie Nežnej revolúcie. Mohli ste z neho poslať aj autentickú retro pohľadnicu, pričom počas festivalu sa v úlohe stánkarov vystriedalo viacero osobností, no stretnúť medzi dobovými tlačovinami aj riaditeľa festivalu bolo obvzlášť milé prekvapenie.

Kaščák však toho tradične na Pohode stíha až nepochopiteľne veľa. Často sa napríklad objavuje ako hosť na koncertoch rôznych kapiel. Tento rok, okrem toho, že je jednou z ústredných postáv projektu Bolo nás jedenásť, ktorý bol vrcholom prvého dňa Pohody, vystúpil aj s novou detskou kapelou Toddler Punk. Spolu s Dorotou Nvotovou si zaspieval pesničku Diktát v nechtiac predĺženej špeciálnej verzii. Po tom, ako sa im pesničku na druhý pokus podarilo dokončiť, sa stali krstnými rodičmi čerstvo vydaného CD a knihy s príbehmi a textami Moniky Kompaníkovej.

Ak hľadáte pre svoje deti hudbu, ktorá je hudobne i textovo zaujímavá aj pre rodičov, Toddler Punk je správna voľba. A výborne to znie aj naživo - hudobníci z kapiel Billy Barman a Diego si toto milé spestrenie svojich hudobných životov zjavne užívajú. Navyše počtom hostí budú možno raz konkurovať aj projektu Bolo nás jedenásť - už teraz sa okrem Michala a Doroty predstavil tiež Juraj Benetin z kapely Korben Dallas, ktorého "medvedieho" hlasu sa niektoré deti boja, aj keď to v piesni Bubák myslí dobre. A nebyť koncertu Le Payaco na inom podujatí, prišiel by na festivalovú premiéru Toddler Punku aj Tomáš Sloboda, ktorý si pekne vyhodil z kopýtka v pesničke Špagety.

Toddler Punk, Pohoda 2019Toddler Punk na Pohode (foto: Martina Mlčúchová)

Najväčšie hviezdy vs. poklady na malých scénach

Najviac ľudí pred hlavné pódium prilákal nielen v sobotu ale aj v rámci celého festivalu Liam Gallagher. Táto informácia nemôže prekvapiť, bol totiž jasným headlinerom najmä pre fanúšikov, ktorí hudobne vyrastali v 90-tych rokoch a ktorí stále tvoria najpočetnejšie zastúpenú cieľovú skupinu Pohody. Člen momentálne nefungujúcej kapely Oasis svoju slovenskú premiéru absolvoval necelé dva roky po vydaní kritikmi veľmi dobre prijatého sólového debutu As You Were. V súčasnosti už pripravuje jeho nasledovníka, z ktorého na Pohode zahral oba nedávno vydané single Shockwave a The River. Reakcie na ne boli vcelku vlažné, viac to však svedčí o tom, akú má spevák minulosť než o kvalite samotných pesničiek.

Gallagherovci sú totiž ukážkovým príkladom hudobníkov, pre ktorých je celosvetová sláva ich kapely požehnaním a zároveň prekliatím. Je jasné, že bez úspechov, ktoré dosiahli spolu pod značkou Oasis, by dnes obaja nemohli byť headlinermi festivalov. Je to však aj zaväzujúce, pretože keby hrali iba svoje sólové skladby, bolo by to pre fanúšikov sklamaním. Aj tento koncert reakciami publika na jednotlivé časti setu celkom zreteľne ukázal, že Liamove piesne, ktorými potvrdil, že ho ako skladateľa nemožno podceňovať, zostávajú v tieni starých hitov (z ktorých drvivú väčšinu napísal Noel). Vrcholom, na ktorý všetci čakali, bola podľa očakávania nestarnúca hitovka Wonderwall, ktorej refrén až na posledné opakovanie odspievali ľudia úplne sami a spevákovi stačilo uznanlivo kývať hlavou. Podobne euforická atmosféra potom zavládla aj počas záverečnej Champagne Supernova.

Celkovo piesne Oasis tvorili viac ako polovicu setlistu a dlhoroční fanúšikovia určite neodchádzali z koncertu sklamaní. Možno je to pre Liama ako umelca, ktorý sa snaží prezentovať vlastnú novú tvorbu, vnútorne aj trochu frustrujúce, v Trenčíne však pôsobil spokojne a uvoľnene, dokonca ani po jeho povestnej arogancii nebolo ani stopy. Naopak, publiku venoval pár vľúdnych slov a zdalo sa, že sa na Pohode cíti dobre. Zásluhu na tom má určite aj produkcia festivalu, ktorá od spevákovho tímu dostala pochvalu za dobre odvedenú prácu. Festival má tak v medzinárodnom hudobnom biznise ďalšiu výbornú referenciu.

Liam Gallagher, Pohoda 2019Liam Gallagher (foto: Martina Mlčúchová)

Skvelé na Pohode je, že aj keď hrá na hlavnom pódiu akákoľvek veľká hviezda, vždy sa nájde dostatok dobrodružných poslucháčov, ktorí si radšej než notoricky známe hity vypočujú niečo úplne nové a objavné. Ani počas Gallagherovho koncertu tak zvyšok areálu nezostal vyľudnený. Úspešnou alternatívou a jedným z najlepších koncertov celého festivalu bolo v neďalekom stane EUrópa vystúpenie kapely KOKOKO! z Konga. V tomto prípade názov naozaj veľa napovie, africkí hudobníci si energickými repetitívnymi skladbami s tribálnou rytmikou a hravosťou, ktorej nemožno odolať, podmanili zaplnený stan a množstvo tanečníkov dostali až na hranu tranzu. Pätica v žiarivo žltých montérkach svoj štýl opisuje ako tekno kintueni, no nenájdete tu elektroniku - všetky zvuky vytvárajú na nástrojoch vlastnoručne zhotovených z odpadového materiálu. Upcyklovanie nikdy nebolo také strhujúce!

Austrálčan Donny Benét sa za jediný rok stal pohodovou legendou, takže nečudo, že práve na záver jeho vystúpenia sa uskutočnila tradičná ďakovačka festivalového tímu, ktorá mala na Orange stage-i tú pravú rodinnú atmosféru. Elektronickú scénu zatiaľ ovládla experimentálna elektronická úderka z Moskvy IC3PEAK. Jeden z viacerých zaujímavých ruských zástupcov v tohtoročnom lineupe patrí k tamojšej čoraz viac silnejúcej nezávislej scéne, ktorá od minulého roka čelí vládnej cenzúre a rušeniu koncertov. Vokál Anastasije Kresliny, občas naliehavo kričiaci, inokedy znejúci priam anjelsky, tvorí fascinujúci protiklad k zlovestnému tónu skladieb pohybujúcich sa medzi technom a hip-hopom. Dramaturgicky išlo o naozaj skvelú voľbu - okrem skutočne fascinujúceho hudobného zážitku sa mi práve podobné počiny zdajú ako ideálne a nenásilné pripomínanie víťazstva slobody pred tridsiatimi rokmi.

predstavovačka tímu Pohody 2019Ďakovačka tímu Pohody po koncerte Donnyho Benéta (foto: Martina Mlčúchová)

Silné elektropopové, tanečné aj punkové finále

Napriek tomu, že Charlotte Gainsbourg pred hlavné pódium neprilákala až tak veľký dav ako pred ňou Liam Gallagher, veľký stage jej naozaj svedčal. Počas koncertu ukázala, aký pôsobivý môže byť elegantný minimalizmus – nielen geometrickými svetelnými konštrukciami, ktorými rozohrala scénu pódia, ale aj úspornosťou vlastných prejavov. Tanečnú melanchóliu so silným vplyvom 80. rokov charizmatická spievajúca herečka nedopĺňala žiadnymi pohybovými kreáciami - maximum bolo, keď sa od klavíra presunula k mikrofónu, sadla si na okraj praktikábla, či v úplnom závere na vrch klavíra. To však koncertu neubralo nič na výpovednej hodnote a fanúšikovia po skladbách ako Heaven Can Wait, Paradisco či Deadly Valentine, odchádzali nanajvýš spokojní.

Iný názor na koncert (Patrik): Pôvodne mala hrať najskôr Charlotte a až po nej Liam Gallagher, čo by podľa mňa dávalo väčší zmysel, keďže napriek veľkému menu vo filmovom svete nejde o umelkyňu, ktorej hudobná tvorba je všeobecne známa. Som si istý, že ak by bol Liamov koncert vyvrcholením večera a nehral by väčšinu času za svetla, atmosféra jeho vystúpenia by bola ešte lepšia. Speváčka však trvala na tom, že chce hrať potme. Dôvod všetci pochopili, keď na pódiu prvýkrát zasvietil obrovský svietiaci štvorec a obdĺžniky. Ostro blikajúce biele svetlo však po čase začalo byť dosť rušivým elementom, navyše koncert napriek dobrej kapele a zaujímavému retro-futuro zvuku pre mňa osobne veľmi nefungoval. Ničím nezaujímavý spevácky výkon a celkovo vlažné vystupovanie ma tak po pol hodine "vyhnalo" na koncert Sudan Archives, očarujúcej husľovej experimentátorky a speváčky z Los Angeles. Bolo to úplne iné, trochu tajomné, sexi a hlavne elektrizujúco nepredvídateľné.

Sudan Archives, Pohoda 2019Sudan Archives (foto: Naďa Koščíková)

Rozhodnutia neskôr ovplyvňoval aj rastúci stupeň únavy/lenivosti a keďže Orange stage je viac od ruky ako Sporka, namiesto talentovaného britského multiinštrumentalistu a producenta Mura Masu dostala prednosť ďalšia ruská formácia Little Big. Hneď po príchode ma šokovalo zistenie, že virálna senzácia, prirovnávaná k Die Antwoord, prilákala toľko ľudí, že sa pod strechu najväčšieho krytého stanu ani nezmestili. Ak by sa vystúpenie konalo na hlavnom pódiu, možno by patrilo medzi tie s najväčšou návštevnosťou v tomto ročníku. Som však rád, že sa Pohoda vyhýba tomu, aby na hlavnej koncertnej scéne dominovali "kolotočáriny" pre nenáročných.

V tvorbe Little Big sa spájajú satirické texty o mŕtvych jednorožcoch s prvoplánovou vulgárnosťou a eurodance, ktorý dnes nikto príčetný neberie vážne, s prvkami junglu či trapu. Rovnako uletená je aj samotná šou, pri ktorej je medzi krútením hlavou spojeným s útekom do bezpečia a bezhlavým skákaním v rozbláznenom dave veľmi tenká čiara. Mura Masa by bol pre fanúšika súčasnej tanečnej hudby určite lepšou voľbou, ale niekedy sa vám skrátka na druhý koniec areálu už fakt chodiť nechce a radšej sa pridáte k hromadnému "otupejevjávaniu". A na to je produkcia Little Big priam stvorená.

Jedným z vrcholných bodov programu v rámci domácej scény bol koncert trnavských pankáčov The Wilderness, ktorí sa po jednej v noci postarali o dokonalú ukážku autentickej hudobnej anarchie. Jediným rozpačitým momentom bola hneď v úvode vystúpenia skupina ľudí zahalených v čiernych plachtách, ktorá s kapelou vyšla na pódium, no následne akosi nevedela, čo na ňom vlastne chce robiť. Namiesto rozprúdenia energie sa tak okúňajúci sa tanečníci postarali skôr o jej tlmenie, no našťastie sa tento nedotiahnutý koncept na pódiu nezdržal dlho.

Kapela ponechaná sama na seba už šlapala naplno, čoho dôkazom bol aj neutíchajúci vír moshpitu pod pódiom. Striedanie dlhších skladieb s extrémne krátkymi a intenzívnymi výbuchmi surovej punkovej energie drží publikum v neustálom pohybe, ale aj pozornosti. O to viac tak rezonujú vynikajúce texty, v ktorých líder kapely Denis Bango bez oklokov či moralizovania jasne pomenúva spoločenské problémy ako rasizmus, sexizmus či vykorisťovanie kapitalizmom. Pred tradične epickou bodkou v podobe skladby Čo s tým hnevom? doplnila koncertnú výpoveď jednej z najzaujímavejších súčasných slovenských kapiel aj čítaná filozofická vsuvka o charaktere slobody. Je pozitívne, že aj kapely vnímajú témy, ktorým sa festival v danom ročníku programovo venuje, a pridávajú sa i takto z vlastnej iniciatívy.

Pohoda 2019, koncert Charlotte Gainsbourg

Uplynulý ročník festivalu Pohoda z môjho pohľadu poznamenali najmä dva momenty - sprvu neustále prítomné obavy, kedy sa strhne dážď, ako dlho bude pršať a nakoľko premokneme. Tie sa nakoniec, našťastie, ukázali neoprávnené, a letný festival tak bol skutočne príjemne letným - dokonca s ešte príjemnejšími dňami ako v prípade horúcich ročníkov s teplotami nad 30.

Naopak, moje nadšené očakávanie piatkovej hviezdy Lykke Li vyústilo do sklamania. No podobne ako s počasím, aj v tomto prípade sa dá konštatovať, že všetko dopadlo dobre a o to pôsobivejšie festival sobotným programom vygradoval. Už ste si to zrejme čítali (a možno aj pomysleli), no naozaj málo festivalov vie takto so cťou a dobrou náladou ustáť výpadok jedného z pilierov svojho lineupu. Skutočnosť, že drvivá väčšina ľudí z trenčianskeho letiska opäť raz odišla s boľavými nohami, no povznesenou mysľou, je dôkazom skvelej práce, ktorú Michal Kaščák so svojím dramaturgickým a produkčným tímom už dvadsaťtri (!) rokov odvádzajú.

Reportáže z ostatných festivalových dní:

Pohoda spomínala na nešťastnú trinástku, november '89 aj Jara Filipa

Iný festival by strata hviezdy pokazila, Pohoda bola skvelá aj bez Lykke Li

Text: Michaela Kučová a Patrik Marflák (Korben Dallas, Toddler Punk, Liam Gallagher, re: Charlotte Gainsbourg, Little Big) + TASR (Zohra)
Foto: Martina Mlčúchová


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti