Niekoľko úvodných sekúnd koncertu stačilo štvorici Måneskin k tomu, aby na nohy postavila kompletne všetky sektory zúfalo vypredanej O2 Arény. Živelný drive, opulentné gestá, divoké sóla, sprosté slová, nespútané tance s erotickým nádychom aj opakovaný crowdsurfing takmer všetkých členov kapely kontinuálne zamestnávajúci odhadom dvadsiatku SBSkárov – Praha v nedeľu večer zažila nevídanú rock'n'rollovú živočíšnosť ako vystrihnutú z 80. rokov.
Taliani začali svoju šou za masívnym dramatickým červeným závojom, ktorý odstrelili v polovici úvodnej Don't Wanna Sleep. Spevák Damiano David dokázal rozhýbať dav prakticky hneď, manipulatívnu moc mu dodávala neskutočná dynamika trojčlennej kapely a kompozície postavené na repetitívnych rytmických gradáciách bezchybného, i keď spôsobom hry konvenčného bubeníka Ethana Torchia.
Už po prvých minútach bolo jasné, že toto nebude šou, ktorá bude mať úvod, jadro a vyvrcholenie. Toto bude šou, ktorá bude vrcholiť (s minimalistickou akustickou prestávkou v strede setu) od začiatku až po samý záver. Frontmanovi trvalo asi dve skladby, kým si počas hitu Zitti e Buoni, s ktorou kapela vyhrala Eurovíziu, stiahol tričko a ukázal chaoticky potetované torzo, neustálymi pohybmi zahŕňajúcimi obtieranie stojanu od mikrofónu o rozkrok zaklínal dav od prvých radov až po najposlednejšie sedadlá v hale.
Kapela pritom do Prahy priniesla (s výnimkou pohyblivej svetelnej konštrukcie nad bubeníkom) oldschoolový pódiový setup bez veľkolepých efektov, tanečníkov či projekcie. Po celý čas koncertu si vystačila s bicími, basou, gitarou, vokálom a dvoma obrazovkami prenášajúcimi najmä detaily fantastickej hry gitaristu Thomasa Raggiho a basáčky Victorie De Angelis. Na slovo predkapela si nikto z prítomných nestihol pravdepodobne ani spomenúť.
Zdroj: Vojtěch Mervart / Rock for PeopleRockové orgie ako z veľkej knihy osemdesiatok
Kapela sa postupne prepracovala až k známej coververzii skladby Beggin' pôvodne od americkej kapely The Four Seasons z roku 1967. Verzia od Måneskin mala a má podľa speváka Davida mnoho hejterov, no kapela ich môže mať absolútne na háku, pretože vie, že skladba sa fanúšikom jednoducho páči. Jeho slová nepotvrdilo nič viac ako nadšená reakcia davu, ktorý nenechal bez odozvy ani jedinú skladbu najnovšieho albumu Rush!. V skladbe Bla Bla Bla, počas ktorej David predviedol prvý z mnohých crowdsurfingov, aj kedykoľvek neskôr, keď nasmeroval počas spievaných partov mikrofón na ľudí, dav spoľahlivo text odspieval naspäť.
V polovici koncertu po skladbe Gazoline sprevádzanej efektným pódiovým ohňom nastalo po 40 minútach kontinuálneho rockového bordelu prakticky prvých 20 sekúnd ticha. To len kvôli tomu, aby sa David s Ragim stihli presunúť na vysunutý stage v strede haly a v minimalistickej zostave tam zahrali dve pomalšie skladby Vent'anni a Not for You. Nutno podotknúť, že taliansky spievané skladby zneli v nespútanom rockovom prevedení držiteľov nominácie na Grammy v kategórii Best New Artist ešte lepšie a unikátnejšie, ako tie anglické, a to i napriek tomu, že anglické frázovanie má David so svojim chraplákom profesionálne zvládnuté.
Zdroj: Scott Garfitt/Invision/APDruhá časť koncertu nechala naplno vyniknúť nádhernú basáčku De Angelis aj gitaristu Ragiho, ktorí popri neustálom hraní hecovali ľudí, kontinuálne sa hádzali do davu predvádzajúc striedavé sóla aj tribálne tance na hranici možného a nemožného. V jeden moment sa De Angelis ocitla rozkročmo cválajúc na ležiacom Ragim v polo-šialenom rauši, obaja s kmitajúcimi prstami na hmatníkoch svojich nástrojov, nad nimi David vzývajúci samotného rockového Boha, aby niekoľko sekúnd na to hodil stojan od mikrofónu dva metre vzad a takmer bez nádychu začal spievať ďalšiu pesničku.
V poslednej skladbe druhého setu si kapela na stage pozvala dvadsiatku fanúšikov z prvých radov, ktorí si z pódia urobili na nasledujúcich pár minút tanečný parket. Na vzniknutú situáciu sa s nevôľou prizerali jedine zúfalo vyzerajúci SBSkári.
To, koľko energie zo seba Måneskin počas koncertu odovzdávajú, a celkovo čo predvádzajú naživo, sa slovami popisuje ťažko. Inšpirovali sa tou najvýživnejšou érou rocku, nasali do seba vplyvy KISS, Slade, Led Zeppelin, AC/DC a ďalších, do mixu zakomponovali svoje korene aj sexualitu a vytvorili čosi neodolateľne živočíšne, autentické a v súčasnosti prakticky bezobdobné. V neposlednom rade ukazujú, že aj kapela z mimo anglo-amerického prostredia si môže v priebehu jediného roka podmaniť svet, a že prežitý model rockového koncertu o base, gitare, bicích a speve vlastne vôbec nie je až taký prežitý.
Long live rock'n'roll!
Zdroj: Scott Garfitt/Invision/AP
Zdroj: Vojtěch Mervart / Rock for People
Poznámka redakcie: Niektoré fotografie v článku sú z inej O2 arény – tej v Londýne. Viac záberov z Prahy nájdete TU
Autor: Matej Kráľ
