Existujú štyri druhy festivalov. Prvý je taký, kde sú skvelé kapely a výborné organizačné podmienky. Druhý typ je taký, kde nie je dobré vonkoncom nič. Tretí nájdete tam, kde to neklapne hudobne, ale organizácia je super. Posledný prípad predstavuje Music City Open Air v Košiciach. Skvelé kapely, no organizácia pohorela.
Po hudobnej stránke sľubovalo podujatie, konajúce sa 17. a 18. augusta, krásne zážitky. Priviezť do Košíc dve vychytené zahraničné kapely si zaslúži uznanie. Len škoda, že to nebolo aj po organizačnej stránke zvládnuté na patričnej úrovni. V prvom rade urobiť festival na parkovisku pred Steel arénou, hneď vedľa frekventovanej cesty, zaváňa dosť čiernym humorom. Realita sa ukázala v ešte horšom svetle. Niektorí z návštevníkov si robili srandu, že stačilo ísť okolo autom, vystrčiť z neho ruku a dotknúť sa pódia.
Začiatky vystúpení sa posúvali, takže ľudia sa zdržiavali decentne v okolí Steel arény a na vstup do "areálu" festivalu vyčkávali. Problém bol totiž v tom, že ak niekto cez turniket vošiel dnu, už nebolo cesty späť. Kto by sa tejto chyby dopustil, musel by si kúpiť nový lístok. Skutočne od organizátorov veľmi silná káva. Tá získala na aróme pri jednom z SBS-károv, upokojujúcom návštevníkov slovami "kľudne choďte dnu, máte tam všetko". Tým všetkým pán bezpečák myslel osem toaliet, tri stánky s občerstvením, niekoľko lavičiek, stolov a dve úschovne batožiny. To všetko na ploche 15 x 10 metrov, ak rátame aj stage. Nehovoriac o tom, že headlineri hraním prekročili hodinu nočného kľudu a organizátori tým riskovali sťažnosti nespokojných Košičanov.
V celom areáli panovala dosť komorná atmosféra. Namiesto očakávanej tisícky divákov sa dostavila tretina z nich. Mám pocit, že to sa dosť citeľne odrazilo na vystúpeniach jednotlivých interpretov. Napríklad IMT Smile si, možno zámerne, možno nie, vybrali komornejšie kúsky a celkovo pôsobili na rozdiel od iných vystúpení dosť umiernene. Ako vždy improvizovali, Ivan sa zabával a radoval, ale nebolo to ono, chýbala tomu šťava. Kapelu nehnala energia, ktorú inokedy získava spätnou väzbou z publika. Sobota bola celkovo akosi menej živšia, no o tom bude reč neskôr.
IMT Smile odohrali neobvykle komorný koncert - viac fotografií
Východ vs. západ
Vidieť pokope dve foneticky podobne znejúce kapely sa nepošťastí každému a každý deň. Para a Parov Stelar Band. Hudobne bol medzi nimi taký rozdiel, aký už tradične býva medzi "east" a "west". Kým na jednej strane sa to na originalitu v širšom merítku len hralo, na strane west to bola originalita sama o sebe. Pritom Paru mám spomedzi celého toho mainstreamu asi najradšej. Dokážu experimentovať, ponúknuť aj čosi nové, neošúchané. Keďže členovia kapely sa neživia hudbou, môžu si takéto úlety dovoliť. Dobrý pocit som mal z ich nových skladieb, ktoré sa v septembri objavia na ich ďalšom albume. Laskyho banda pripravila publikum na piatkových headlinerov svedomito.
Rakúske hviezdy z Parov Stelar Band už od začiatku navodili atmosféru, ktorá by si zaslúžila lepšie okolité podmienky. Tunajší fanúšikovia ich zrejme majú dobre napočúvaných, čo len s radosťou kvitujem, aj keď médiami nie sú až tak tlačení. Takáto alternatívna elektronika si však zaslúži určite veľkú pozornosť. Novinári ju vtesnali do škatuľky "electro-swing", no nech už sa to volá akokoľvek, naživo to znelo výborne. Dychové retro nuansy, vznášajúce sa nad chytľavým tanečným spodkom, excelentne dokreslila extravagantná speváčka akoby vystrihnutá z podsvetia mafiánskeho Chicaga 30. rokov.
Image celej kapely pripomína čosi bizarné, čierno-biele, šarmantne staromódne a pritom v tom pulzuje ruch hypermoderného veľkomesta. Veselou bizarnosťou mi sympatickí Rakúšania pripomenuli českú legendu Laura a její tygři, no ide len o vizuálnu podobu. Obidve kapely sú odlišné a dostatočne originálne. Došlo i na predstavovačku nového dvojalbumu Princess. Bratislava sa o mesiac má na čo tešiť.
Parov Stelar Band boli v piatok jednoznačným headlinerom - viac fotografií
Breakbeat, soul aj pop so zlomenou nohou
Sobotňajším headlinerom boli britskí eklektici Kosheen. Kapela, pochádzajúca z Mekky trip-hopu (Bristolu), nemohla tento žáner ignorovať, no pridáva k nemu soul, rock, breakbeat a najnovšie i dosť nekvalitný pop. Soul je badateľný hlavne vo farbe hlasu speváčky Sian Evans, breakbeat si užili hlavne tancachtiví diváci, a rock prezentoval dlhovlasý bubeník spolu s pánom DJom, ktorý si občas odskočil od mixpultu a navliekol si na krk legendárny Gibson model Les Paul.
Trip-hop Bristolčanom svedčil v temnejších kusoch, akým je napríklad legendárny Resist. Aspoň mne táto zadumaná poloha chutila najviac, pretože odhalila nemalú hĺbku kvalitnej hudby. Veľmi dobré boli breakbeatové skladby, kedy dostalo vystúpenie šťavu a rýchlejší spád. Pri rockovejších prvkoch to už také presvedčivé nebolo, no a najhoršie to dopadlo pri novinkovej pesničke z pripravovaného albumu. Pojem "pesnička" som nepoužil náhodou. Angláni v nej ako keby stratili vlastnú tvár a dostali sa až kamsi do popového mainstreamu.
Už chápem, prečo sa mnohí fanúšikovia sťažujú, že chcú naspäť starý Kosheen. Tento nový určite nechutí ani mne. Každopádne koncert odohrali Kosheen na vysokej úrovni. K dobru treba prirátať aj to, že speváčka Sian Evans ho odspievala s barlami a zlomenou nohou. Či má kapela stále čo povedať alebo nie, si netrúfam rozsúdiť. To už je na zvážení ich fanúšikov.
Na zváženie však je ďalší osud festivalu Music City Košice. Organizátorom by mohla byť výstrahou nízka návštevnosť (rovnako neblahý osud postihlo kvôli vstupnému aj tohtoročné Leto v parku) a pre budúcnosť by mohli návštevníkom zabezpečiť lepší komfort. Inak budú celkom ľahko čeliť obvineniam z chladnej vypočítavosti. A košickým ušiam oveľa viac lahodí príslovie "za málo peněz mnoho muziky".
Sian Evans z Kosheen vystúpila napriek zlomenine - viac fotografií
Autor: Marek Danko
Foto: Tibor Šuchta
Súvisiaci interpreti: Kosheen
