Hlavná stránka

>

Magazín

>

Reportáže

>

Jethro Tull oslávili v Bratislave polstoročnicu. Zahrali prierez svojou tvorbou

Jethro Tull oslávili v Bratislave polstoročnicu. Zahrali prierez svojou tvorbou

22.01.2019 - 16:30 | Tomáš Garai

Prvý bratislavský koncert veľkej zahraničnej hviezdy v roku 2019 potešil milovníkov progresívneho rocku. V Hant aréne totiž spolu s niekoľkotisícovým publikom oslávila svoje okrúhle výročie legenda tohto žánru Jethro Tull.


Už zvýšená prítomnosť šedivých dlhovlasých pánov s výzorom Gandalfa naznačovala, že sa v hlavnom meste koná hudobný sviatok pre skôr narodených. Po príchode na miesto, kde bola koncentrácia týchto pánov už veľmi vysoká, som sa cítil trochu nepohodlne, keďže priemerný vek návštevníkov bol o nejaké to desaťročie vyšší. Napriek tomu som sa tešil, že sa zúčastním päťdesiatych narodenín tejto rockovej legendy.

Priznám sa, že som na koncert Jethro Tull išiel trochu skepticky. Viacero známych mi totiž hovorilo, že kapela už zďaleka nie je to, čo bývala a zub času sa výrazne podpísal pod jej súčasné výkony. Avšak sadol som si na žltú sedačku, ktorej dizajn zjavne nebol konzultovaný so žiadnym ortopédom a dúfal, že ma kapela príjemne prekvapí. A musím uznať, stalo sa tak. 

Prvý dojem 

Koncert otvorili skladby My Sunday Feeling a Love Story z debutu kapely z roku 1968. Psychedelický blues sadol po chronologickej aj dramaturgickej stránke a pritiahol pozornosť ešte roztržitých divákov. Hudobná kondička a príčetnosť pánov na pódiu ma celkom zaskočila. Kapela šľapala ako hodinky, mastný gitarový zvuk, kovová basa a neprehliadnuteľná muzikalita Iana Andersona explodovali do priestorov arény. Kvalita zvuku ma prekvapila už menej pozitívne, možno to bolo len mojím horším umiestnením. Neskôr sa to však utriaslo k lepšiemu.

Ďalšie nepríjemné prekvapenie prišlo, keď sa ozval spev IanAndersona. Hudobník síce nikdy nebol žiadny Pavarotti, ale tu mu intonácia unikala kade ľahšie. Niečo na spôsob Boba Dylana, keď má horší deň. Neskôr som sa dočítal, že za to môžu zdravotné problémy, ktoré u speváka pretrvávajú už od osemdesiatych rokov. To je podľa mňa dosť veľký časový priestor na to, aby si kapela našla speváka a nesilila to týmto smerom. O Ianovi sa však hovorí, že spieva cez svoj hudobný nástroj, rozhodol som sa preto tento nedostatok ignorovať. Veď toho spevu tam nakoniec aj tak nie je tak veľa.  

Prierez tvorbou a videopozdravy

Líder kapely v úvode objasnil, že tento výnimočný koncert bude mať aj encyklopedickú hodnotu. Nielenže divákov navnadil na chronologický prierez celou tvorbou kapely, ale aj na postupné odkrývanie identity a funkcie všetkých 36 hudobníkov, ktorí kedy v kapele hrali. Jednotlivé state koncertu prerývali aj pútavé videopozdravy či už bývalých členov alebo iných zaujímavých mien z hudobného priemyslu.

Prvý pozdrav bol od basáka Jeffreyho Hammonda, ktorý sa podľa slov Iana pridal ku kapele v roku 1971, aby zažil zábavu a našiel svoju skutočnú lásku, teda stal sa maliarom. S Ianom sa však poznali už od školských čias, keď spolu hrali vo svojej prvej kapele. Na koncerte preňho odznela blues-rocková skladba A Song For Jeffrey, kde sa Ian predviedol aj na ústnej harmonike. Bluesové smerovanie ich začiatkov má mimochodom na svedomí vplyv country/bluesového gitaristu Micka Abrahamsa. Jeho štylárne prvky, ale aj techniku ostatných gitaristov kapely, príjemne interpretoval súčasne najmladší člen tímu Florian Opahle, ktorý sa nestratil ani v barokových či renesančných polohách. 

Ian začal rozbaľovať aj "balík" jeho súčasných hudobníkov. "Mali sme prvého bubeníka, ktorý strašne rád zabával... seba. A dokázal  hrať dlhosiahle bubnové sóla, ktoré trvali hodiny, dni, niekedy týždne. Ale to všetko je minulosťou. Bubeníci v roku 2019 už nehrajú sóla," podpichol líder kapely súčasného bubeníka Scotta Hammonda, ktorého reakcia nedala na seba dlho čakať a začala sa rytmicko-energická Dharma For One, v origináli ktorej mal sólo prvý bubeník Clive Bunker.

Ďalší videopozdrav poslal Joe Bonamassa. "Veľa umelcov urobilo prerábky skladieb Jethro Tull, nie vždy to však boli úspešné pokusy," uviedol ho Ian. Debutový album blues-rockového gitaristu totiž nielenže obsahoval aj coververziu progresívneho jethro-tullovského bluesu A New Day Yesterday, ale sa tak aj celý volal. Ide o skvelú skladbu, v ktorej kapela zbavila blues štvorštvrťovej istoty, a ukázala tak nové možnosti tohto žánru. Prekvapil ma pozdrav od gitaristu Black Sabbath Tonyho Iommiho, ktorý, i keď len na jeden koncert, ale tiež hral v Jethro Tull. O kapele sa hudobník zmienil v jednom rozhovore, že počas spolupráce s ňou si uvedomil, čo je skutočná pracovná morálka a túto skúsenosť využil aj neskôr v Black Sabbath.

Prvú polovicu koncertu ukončila kapela skladbou My God z najznámejšieho albumu Aqualung (1971). Pre mňa to bol významný bod koncertu. Melanchólia, spochybňovanie, konfrontácia viery a cirkvi. To všetko tento ťažký album prinášal. Zvuk Ianovej gitalele-idnej gitarky v sebe niesol ten nepochopiteľný hudobný nadrámec, ktorý definuje, prečo kapely ako napríklad aj Jethro Tull dokázali vytŕčať nad nespočetné množstvo dobrých britských kapiel ich doby.

Sedemdesiate roky a koncepčná tvorba

Druhá časť koncertu sa niesla v duchu sedemdesiatych rokov. Bolo to obdobie intelektuálnejších koncepčných albumov, ktoré často obsahovali menej radio friendly skladby, či už časovým rozsahom alebo komplexnosťou. Vyzdvihol by som tu azda skladbu Heavy Horses z folk-rockového obdobia kapely. Tá svojim textom aj vizualizáciou rozpráva o akejsi výmene svetov. Charakteristické ťažné kone sa vo videu pomaly prelínajú s obrazmi ťažkých poľnohospodárskych strojov. Podobné nostalgizujúce prvky mala aj jediná skladba z osemdesiatych rokov Farm On The Freeway. Mimochodom, poľnohospodárstvo je celkom obľúbená téma kapely, keďže Jethro Tull bol anglický poľnohospodársky priekopník, ktorý priniesol do tohto odvetvia mnoho inovácií. 

Druhý blok mal veľkolepé ukončenie a to dvoma najznámejšími skladbami kapely. Skladbu Aqualung, ktorú cez videozáznam ohlásil samotný Slash ako jednu z najväčších rockových vypaľovačiek všetkých čias, odohrala kapela naozaj veľmi energicky. Chválim najme hutný zvuk gitary, ktorou ma prvý riff úplne priklincoval do neforemnej žltej sedačky. V poslednej skladbe Locomotive Breathe zase ukázal John O'Hara, že za výzorom sofistikovaného klasického klaviristu sa skrývajú bluesové sily. Improvizované intro vyústilo do azda najgroovovejšej skladby kapely, ktorej hudobný charakter úplne korešponduje s názvom a posolstvom skladby.

Koncert ma okrem spomenutých nedostatkov veľmi bavil. Ian Anderson je génius, ktorý svoj životný risk - výmenu tridsaťtisícovej gitary za tridsaťlibrovú flautu - zúročil nadmieru. Výzorom síce už namiesto žoviálneho bláznivého Škóta s veľkou hrivou pripomínal skôr perníkového tatka, jeho komunikácia s obecenstvom však stále vyžarovala veľkú dávku príčetnosti, skúseností a aj typického britského humoru a nadhľadu. S jeho kondičkou tiež nebol problém a dlho sme nemuseli čakať ani na typický stoj na jednej nohe. Spokojnosť obecenstva bola viditeľná, po skladbách sa ozýval búrlivý potlesk a na konci dňa opúšťala arénu hromada spokojných tvárí, ktoré si na polstoročnicu tejto ikonickej kapely budú ešte dlho-dlho spomínať. 

Autor: Tomáš Garai
Ilustračné foto: SITA/Jozef Jakubčo


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 31 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti