Multižánrový a farebný festival Colours of Ostrava znovu priniesol dramaturgiu so širokým záberom, aby uspokojil nielen priaznivcov popovej a tanečnej hudby, ale i bluesu, world music či rocku. Svojho absolútneho headlinera si na ňom každá veková skupina nájsť mohla, jednoznačná zhoda v tom, ktorý večer bol najsilnejší, ale nenastala.
Zdroj: Petr KlapperAj napriek sychravému počasiu bolo o zábavu postarané (foto: Petr Klapper)Daždivý úvod bez patričnej melanchólie
Oveľa mrzutejšia bola informácia o zrušení vystúpenia melancholikov London Grammar, ktorí predstavovali jedno z najväčších lákadiel 17. ročníka najväčšieho českého festivalu. Okrem Coloursu zo zdravotných dôvodov odriekli účasť i na festivale Electric Castle v Rumunsku. Posuny v štvrtkovom programe však tým odolnejším uľahčili situáciu a s menším počtom headlinerov boli rozhodnutia, kam sa ísť pozrieť, jednoduchšie.
Azda najmokrejší ročník Colours of Ostrava neoficiálne otvorili Lucky Chops na Arcelormittal Stage. Druhý najväčší stage industriálneho areálu v Dolných Vítkoviciach ozvučili svojskou kombináciou dychovky a rôznych odnoží jazzu. Kapela, ktorá vznikla v New Yorku a preslávila sa ako virálna senzácia, odela do takéhoto šatu rôzne notoricky známe skladby ako I Feel Good od Jamesa Browna, Eye of The Tiger od kapely Survival či letný hit Danza Kuduro od štvorice Don Omar, Daddy Yankee, Akon a Pitbull. Väčšina návštevníkov sa zatiaľ len rozhliadala, takže táto "dychskotéka" nepadala veľmi na úrodnú pôdu, napriek tomu, že hudobníci nechávali na pódiu všetku svoju energiu.
Nečakane skvelý koncert ponúkli Poliaci Krzikopa, ktorí mali tú česť otvoriť program pódia Fresh stage. Sliezské ľudové piesne v moderných úpravách s dídžejským podmazom a nádherne hravou rytmikou boli pre mňa (A.K.) jasným favoritom dňa. Je fascinujúce vidieť takto elegantne prepojené husličky, živelný spev dedinských dievčat a teplákovú mikinu dídžeja, ktorý si ide drum&bassové rytmy.
Farebné privítanie s konfetami na hlavnom pódiu nechalo na chvíľu zabudnúť na šedivú oblohu a tanečné kroky Samuela T. Herringa nútili učiť sa napodobňovaním. Future Islands sú osobitým zjavom, synthpopová senzácia, na ktorú sa nedá netancovať, alebo aj vtipná kapela, o ktorej sa môžete dočítať na metalových serveroch. Môže za to Herringov vokál, prechádzajúci z bluesového chrapľáku do živočíšneho hrdelného revu, pri ktorom vám dvihne obočie a kútiky úst, no hýbať sa neprestanete. Skvelým kontrastom sú potom stoické výrazy v tvárach basgitaristu Williama Cashiona a klávesáka Gerrita Welmersa, akoby hrali omnoho prepracovanejšiu hudbu. Základom je chytľavá basová linka, na ktorú sa nabaľujú jemné klávesové vylomeniny a jednoduché rytmy. Funguje to ohromne, no polovica úspechu tkvie v šialenom frontmanovi, ktorý žije vo vlastnom svete.
Zdroj: Zdenko HanoutFuture Islands (foto: Zdenko Hanout)Aj v rámci elektronickej scény sa festival rozbehol naplno už v stredu poobede. Medzi prvými sa predstavila britská hudobníčka Ema Jolly alias Emika. V Česku je dobre známa, jej matka pochádza z Příbramu, no Ema sa narodila a vyrastala vo Veľkej Británii a v súčasnosti žije v Berlíne. Femme fatale klubovej scény mala v začiatkoch svojej kariéry blízko k dubstepu, v súčasnosti sa však v jej tvorbe miešajú aj prvky techna, trip-hopu a experimentálnej elektroniky a to všetko doplnené podmanivými vokálmi a živými bicími. Ostrave ponúkla aj zasnené synthpopové novinky z nadchádzajúceho albumu Falling In Love With Sadness. Odchovankyňa labelu Ninja Tune ho vydá už v októbri tohto roka pod hlavičkou vlastného vydavateľstva.
K silným momentom otváracieho dňa patril aj koncert čínskej elektro-rockovej formácie Re-TROS, ktorých experimentálne (nie v zmysle komplikované, ale hravé) poňatie gitarovej elektroniky vypálilo maximálne hypnoticky. Pekingské trio produkuje krautrockovo znejúce monotónne fláky s postupne stavaným loopom elektronického mletia a gitarového plaču. Pri vzletnom šprinte do sály Gong som bol veľmi smutný, no nebolo mi dopriate, aby som si kapelu pozrel do konca - kultová Omša Leonarda Bernsteina nepočkala.
Na druhé vypredané predstavenie muzikálu MASS sme sa totiž museli dostať s predstihom. Leonard Bernstein toto dielo prvýkrát uviedol v roku 1971 a vyslúžil si negatívne recenzie a pobúrenie. Popri West Side Story je však práve táto muzikálová "omša" považovaná za jedno z najdôležitejších diel 20. storočia. Je to predstavenie krásne divné, s chvíľami božského osvietenia ale i dekadentnej zábavy. Budete mať zimomriavky a oči otočené k nebu pri pokornom speve chlapčenského zboru, ale i premýšľať nad otázkami bytia a toho, či ten Boh naozaj existuje. Vojtěch Dyk hrajúci úlohu hlavného celebranta patrí právom medzi top českých spevákov súčasnosti a perfektne zvládnutá produkcia o takmer sto členoch, oscilujúca medzi klasikou, jazzom a rockom, bola jednoznačne dychberúcim zážitkom.
Zdroj: Petr KlapperMuzikál MASS vo vypredanom Gongu (foto: Petr Klapper)Väčšinového fanúšika mohli po správe o zrušení London Grammar ešte v ten istý večer potešiť dva potenciálne zlaté klince úvodného večera. Publikum si najskôr od prvej chvíle podmanila Beth Ditto, niekdajšia líderka kapely Gossip, ktorá sa svojej hodinky chopila za pačesy a ohurovala svojou energiou aj vokálnymi schopnosťami. Zo sólového debutu Fake Sugar ponúkla takmer všetky skladby, pričom setlist okorenila aj hitmi Heavy Cross a Love Long Distance z repertoára svojej domovskej kapely. Najspevavejším fanúšikom navyše ponúkla možnosť zaspievať si s ňou Under the Bridge od Red Hot Chili Peppers. O jeden z najlepších koncertov festivalu sa postarala aj vďaka nenútenej komunikácii s fanúšikm - nielen svojou prostorekosťou, ale aj srdečnosťou pripomínala Adele.
Zdroj: Zdenko HanoutBeth Ditto (foto: Zdenko Hanout)Ak niekto ešte neabsolvoval koncert Pharrella Williamsa v akejkoľvek jeho metamorfóze - či už sólo alebo s kapelou N.E.R.D - mohol byť pri pravdepodobne najdrahšom mene celého festivalového účtu sklamaný. Už-už to vyzeralo, že koncert jedného z najvychytenejších producentov súčasnosti venuje jednotlivé pesničky rôznym vekovým kategóriám, akoby chcel zdôrazniť, že je jedno, koľko má človek rokov, vždy má nárok na zábavu. Hoci aj na takú, pre ktorú vôbec neprišiel, keďže hip-hopová šou nie je typickou produkciou na hlavnom pódiu Colours.
Problém všetkého, kde sa Pharrell vyskytne, je, že ľudia majú očakávania. Môže si za to v podstate sám, keď vytvoril tak notoricky známe skladby ako Happy či Freedom, z ktorých ani jedna v stredu pred polnocou nezaznela. Okrem fanúšikov N.E.R.D si však prišli na svoje aj "bežní okoloidúci", keď popri Everyone Nose (All The Girls Standing In The Line For The Bathroom), She Wants to Move alebo aktuálnych singloch Lemon a 1000 dostali priestor aj akési "rádiorekapitulácie" producentských úspechov s hitmi ako Hollaback Girl od Gwen Stefani, Drop It Like It's Hot od Snoop Dogga či Get Lucky, ktorú Pharrell napísal spoločne s digitálnym duom Daft Punk. Celé to bola jedna veľká párty, pri ktorej väčšina hudby znela v reprodukovanej podobe a inštrumentalisti aj vokalisti iba dotvárali atmosféru. Viac sa rozhodne zapotili tanečníčky, ktoré na časť koncertu na pódiu doplnila aj asi 15-členná partia fanúšikov. Minimálne tí na N.E.R.D tak skoro nezabudnú.
Zdroj: Petr KlapperN.E.R.D (foto: Petr Klapper)Druhý deň ťahali "maličkosti"
Štvrtková zábava začínala pozvoľna. Na Drive stage orientovanom prevažne na world music, ktorý prvýkrát dostal sponzoring od veľkej automobilovej značky, otvorili program punkeri Pipes and Pints, hlavné pódium po nich okupoval Vojta Dyk, ktorý bol asi navyťaženejším umelcom festivalu. Po dvoch predstaveniach Omše odohral veľkolepý koncert s big bandom zameraný na tvorbu jeho B-Side bandu, ale i coververzie hitov od Miku či Justina Timberlakea.
Český národ miluje "písničky", a to hlavne tie domáce. Vzácna hudobná návšteva v podobe Jaroslava Uhlířa znamenala pre obecenstvo čarovný návrat do detských čias rozprávok, či nostalgiu za dobrými filmami 80. rokov, kedy 72-ročný hudobník a skladateľ spoločne so Zdeňkom Svěrákom vytvoril mnoho nesmrteľných hitov. Piesne Dělání či Jestli to nebude láska z rozprávky Princové jsou na draka, spomienka na hudobnú reláciu Hodina zpěvu, pesnička Krávy, krávy a záver samozrejme s piesňou Severní vítr. Po okraj zaplnený priestor pred scénou Arcellormittal sa ozýval v jednoliatom speve a Uhlíř skonštatoval, že sme boli dobrý zbor.
Zdroj: Petr KlapperJaroslav Uhlíř (foto: Petr Klapper)Rockovejšiu tvár Colours najlepšie odprezentovali Holanďania Kensington, miešajúci gitary s elektronikou a fantastickými melódiami. Skladby z posledného albumu ako Do I Ever, Slicer alebo Bridges sú silné štadiónové hymny a vôbec nevadí, že pred vami nestoja Foo Fighters alebo Pearl Jam. Časti (nielen) ich koncertu boli tlmočené do posunkovej reči. V rámci projektu Colours bez bariér, cez ktorý sa organizátori snažia maximálne vyhovieť hendikepovaným a sluchovo postihnutným, prijala do Ostravy pozvanie tlmočníčka Amber Galloway, ktorá sa špecializuje na prekladanie koncertov v Americkej jazykovej sústave ASL.
Prvá väčšia štvrtková dilema prišla s prekrývajúcimi sa černošskými menami Jacob Banks a Ruthie Foster. Silné hlasy, skladby plné príbehov, fantastické počúvanie. Rozdiel bol však v prístupe k publiku. Jacob Banks svojím odmeraným správaním k fanúšikom nijako nepresvedčil, za to Ruthie rozdávala lásku, pokoru, radosť a hlavne zimomriavky každému rovným dielom. Piesne tejto fenomenálnej ženy sú rýdzo gospelové, no ich bluesová podoba imponovala všetkým pod Drive stage-om, bez rozdielu. Keď po koncerte prišla medzi fanúšikov a trpezlivo podpisovala CD nosiče, každý pochopil, aké veľké srdce v nej bije.
Zdroj: Zdenko HanoutJacob Banks (foto: Zdenko Hanout)Nórska speváčka Aurora má schopnosť dokonale uhranúť, uniesť, zhypnotizovať a omráčiť. Jej koncert na Colours spred dvoch rokov mal tri chyby: obrovské hlavné pódium, denné svetlo a krásne počasie. Uplynulý štvrtok bolo ale všetko naopak a aj keď Aurora Aksnes získala od vydania debutu All My Demons Greeting Me as a Friend oveľa väčšie množstvo fanúšikov, predsalen o trošku menšie pódium Arcelormittal ponúklo intímnejšiu atmosféru a väčšiu blízkosť k nej.
Väčšinu jej koncertu jemne mrholilo a v spojení s lesnou tematikou pódiovej scénografie a tmou boli chvíle s piesňami ako Warrior alebo ešte nevydanou Soft Universe jednoducho husté. Iný svet, iná dimenzia. Podčiarknutá piatimi českými tanečníkmi a Aurorinou skromnosťou a sladkou zmätenosťou, keď si uprostred koncertu musela vyzliecť nohavice pod sukňou a nevedela to patrične okomentovať. Vypätý záver patril samozrejme nádhernej Runaway a bol to jeden z najsilneších momentov. Slzy na lícach niektorých fanúšikov a absolútne fantastický dlhotrvajúci potlesk a nadšené vyvolávanie kapely pre prídavok boli najlepšou recenziou.
Rozhovor: Aurora: Sociálne siete nás nútia porovnávať sa, zabúdame pritom na vlastný život
Zdroj: Zdenko HanoutAurora (foto: Zdenko Hanout)Jednou z hudobných maškŕt druhého dňa mala byť islandská rocková úderka Kaleo. Nešlo o typický rockový koncert, pri ktorom si fanúšik užíva zvuk gitár či nefalšovaný drsný spev, hoci nepozná repertoár. Katalóg tohto zoskupenia nesmierne splýval, a tak sa aj fascinujúca farba hlasu lídra Jökulla Júlíussona zdala nesmierne statickou. Dav pod hlavným pódiom iba netrpezlivo prešľapoval, kým neprišla jediná komerčne známa skladba skupiny Way Down We Go. Drvivá väčšina vtedy akoby na povel vytiahla smartfóny, začala nakrúcať a príbeh sa viacmenej skončil. Kapela pritom pokračovala ďalej. Zdá sa, že s tým Islanďania rátali. Z komunikácie počas vystúpenia totiž sálal akýsi chlad, keďže s publikom sa spájali čo najmenej.
Takmer podobne dopadol 22-ročný alt-popový dídžej Alex Crossan, známy pod umeleckým menom Mura Masa. Spočiatku vyzerala jeho prítomnosť na hlavnom pódiu neopodstatnene. Návštevníci evidentne očakávali obdobný elektronický "nářez" ako vlani poskytli Moderat, no dostávalo sa im čohosi neuchopiteľného a ťažkopádneho. Jedného by až zamrzelo sledovať, ako sa talentovaný dvadsiatnik snaží hrať na niekoľkých nástrojoch naživo, zatiaľčo sa niekoľkotisícový dav pozerá do mobilov a očakáva bezduchú tancovačku. Napokon sa ľady pohli v strede koncertu, keď britský mladík ponúkol davu Nothing Else! a "konečne" zdvihnutú latku podržal skladbami ako Helpline či Firefly. Hoci si publikum na konci večera podmanil, koncert by sa vo svojej komplexnosti viac hodil do menšieho Electronic stageu.
Zdroj: Petr KlapperMura Masa (foto: Petr Klapper)Všeobjímajúca láska, ktorá takmer nenašla adresáta
Piešťanská kapela Slniečko roztočila piatkový program na Drive stagei a Colours sa konečne prebudil do slnečného počasia, aké na letných festivaloch milujeme najviac. Originálne a vtipné piesne s piešťanským prízvukom zabalené do skvelého folku na popoludňajšiu tancovačku, to je Slniečko, alebo Punto a rybacé hlavy. Komplikovaný názov, no úprimná a jednoduchá výpoveď v bezchybne prevedených pesničkách o rajčinách, ruskej vodke i monterajzni. Nechýbala paródia na hip-hop i vypointovaný humor. Na tomto mieste sa patrí spomenúť aj ďalšie slovenské kapely, ktoré si tento rok zahrali na najväčšom českom festivale - Full Moon stage dal priestor kritikmi oceňovaným kapelám Nvmeri a Diego, hip-hopovú scénu zastupovali Trosky a Modré hory, elektroniku Jimmy Pé a akustickú hudbu Genius Locci či v Česku pôsobiaca skupina Plyš.
Marie Rottrová so svojím bandom roztočila hodinku romantických pesničiek s obdivuhodnou dávkou energie a speváckej precíznosti na hlavnom pódiu a mladšie ročníky mohli stihnúť slušne zaplnený koncert Black Pistol Fire na zelenom Fresh stage. Rocková dvojica v zložení gitara a bicie si so svojím zvukom plne vystačila a jej chytľavo zložené songy vychádzajúce z bluesovej tradície Led Zeppelin mali skvelú odozvu.
Romantická atmosféra vo zvuku americkej formácie Cigarettes After Sex by sa dala krájať. Ich ambient-pop, spočiatku ľahký ako pierko, získal na intenzite až s klesajúcim slnkom v polovici koncertu. Trojica z texaského mesta El Paso použila veľmi úsporné nástrojové vybavenie a hralo sa na city hlavne omračujúcou monotónnosťou a jemnými náznakmi gitarových melódií, siahajúcich až k niekam k shoegaze. Ukážte mi prosím druhú kapelu s takto unikátnym zvukom. K ospalej rytmike a gitarovým melódiám akoby z minulého života prispieva aj androgýnny prejav speváka Grega Gonzaleza, ktorý vás núti roztiecť sa po zemi. Čierne oblečenie, čierna scéna, čiernobiely obraz, i čierny obal albumu. Cez tú hudbu k vám prehovoria vaše zlé rozhodnutia z minulosti. A vy ich nesmiete ľutovať.
Zdroj: Zdenko HanoutJessie J (foto: Zdenko Hanout)O azda najrozporuplnejší koncert piatkového večera sa postarala Jessie J. Komunikáciu s publikom zvládla niekedy až premotivovaná speváčka na jednotku s dvomi hviezdičkami, čo vypovedá o všetkom. Pre Britku, ktorá nedávno dobyla čínsku spevácku súťaž, bolo zjavne dôležitejšie podať posolstvo o všeobjímajúcej (seba)láske, než spievať. Občas totiž dostali väčší priestor patetické kázne než samotná hudba. Koncertu neprospelo ani to, že na niektorých miestach v hľadisku speváčku nebolo takmer vôbec počuť. Buď mal zle postavený fanúšik šťastie na atmosféru, ktorá vanie z Bang Bang a mala by ho, jemne povedané, odstreliť do neznáma, alebo sa mu dostalo iba nežného pohladenia šumom z bicích. Takto "odplávalo" do stratena viacero veľkých hitov ako Domino či záverečná Price Tag. Na druhej strane, mnohí hovoria o veľkej šou, ktorú bolo treba zažiť. Zrejme priamo pod pódiom to so zvukom až také zlé nebolo alebo naozaj svoje urobila atmosféra.
Iný pohľad na koncert Jessie J: Jessie J na svojom prvom koncerte vo Viedni plnila jeden sen za druhým
Koncerty, na ktorých zvuk siahal až do centra na Stodolní, začínali po jedenástej večer. Elektronickí producenti Jon Hopkins a Paul Kalkbrenner ponúkli svoje unikátne pohľady na tanečnú hudbu a boli to dva fantastické zážitky. Kým Angličan Hopkins sa skrýval za úsporné svetlá, Kalkbrenner si k telu pustil množstvo kamier, ktoré ho snímali z rôznych uhlov a vytvárali projekciu. Berlínčan si štýlovým spôsobom zapaľoval jednu cigaretu za druhou a pritom stíhal obsluhovať množstvo analógových syntetizátorov. Hudba obidvoch producentov však bola masívna, výrazne podporená pôsobivými vizuálmi a čas pri nej plynul veľmi príjemne a rýchlo.
Kontroverzná Grace Jones i hudba, ktorá sa hrá sama
Sobotným headlinerom číslo jeden bol pre mnohých americký bluesman Seasick Steve - muž s veľkou charizmou a úsmevom, v jednoduchých rifliach a so zelenou šiltovkou John Deere. Jeho jednoduché blues zahrané na podomácky vyrobených nástrojoch s textami o každodennom živote ľahko prehováralo aj k tým, čo s jeho tvorbou neboli zoznámení.
Zdroj: Petr KlapperSeasick Steve (foto: Petr Klapper)Koncert Alice Merton sa sčasti prekrýval s legendárnou Grace Jones, napriek tomu o publikum nemala núdzu. 24-ročná Američanka žijúca v Berlíne uhranula Európu svojim hitom No Roots už minulý rok, Amerika ju však objavila len nedávno. Na Fresh stagei, ktorý je sčasti krytý, zažila pravdepodobne jedno z najväčších prekvapení svojej krátkej kariéry, keď sa na jej koncert prišlo pozrieť ďaleko viac ľudí, než ktokoľvek predpokladal. Hotová tlačenica bola iste spôsobená aj vstupom seniorov, ktorí majú vždy v posledný deň možnosť prísť sa pozrieť na festival zdarma.
Facebookové výčitky smerom k organizátorom na seba nenechali dlho čakať, keďže popularitu speváčky zjavne podcenili, to však nič nemení na fakte, že toto bol jeden úžasne plynúci, hravý koncert plný nápaditej hudby a mladíckej úprimnosti v príhovoroch, kde Alice vysvetľovala pôvod svojich textov. Najväčšími hitmi Lash Out a No Roots to končilo, už predtým však energiu do žíl vtisla Hit the Ground Running alebo nevydaná novinka Why So Serious?. Skvelá správa pre slovenských fanúšikov - už v septembri uvidíme Alice Merton v Bratislave!
Niekdajšia módna ikona Grace Jones na seba nechala poloplné publikum pod hlavným pódiom čakať pätnásť minút po plánovanom začiatku. Hneď od prvých tónov koncertu bol dôvod jasný - inštalovala na seba masku pripomínajúcu lebku hodnú uctievania pirátmi či austrálskymi domorodými kmeňmi. Obdobne boli pomaľovane aj jej vokalistky a členovia kapely. Práve tento element bol tak trochu nápoveďou k tomu, že celé vystúpenie bude skôr pastvou pre oči ako pre uši, hoci aj v sedemdesiatke disponuje dominantným hlasom. Vrchol večera prišiel v podobe skladby Pull Up To The Bumper, kedy si nestarnúca hviezda v outre zatancovala lascívne číslo s tanečníkom okolo tyče. Krátko pred koncom sa ešte nechala previesť popri vysunutom pódiu, aby sa pozdravila s fanúšikmi.
Zdroj: Zdenko HanoutGrace Jones (foto: Zdenko Hanout)Suverénne najľudnatejší dav bol v sobotu zvedavý na posledného headlinera, ktorý celý festival uzatváral. Ako bolo avizované, vizuálna šou, ktorú si nórsky hitmaker Kygo do Ostravy priniesol, bola strhujúca. Gigantické LED displeje, žiara ohňa i ohňostroj dodali celému zážitku pohlcujúci rozmer. Pokiaľ však neholdujete ľahkej letnej tanečnej elektronike, ktorá by sa skôr hodila na festival Beats for Love, asi sotva by ste jeho vystúpenie považovali za hudobný vrchol festivalu. Hity, ktoré zazneli, sú niekedy až priveľmi "cukrované" a niesli sa viacmenej v jednom tempe. Najviac však zarážali chvíle, keď sa mladý dídžej postavil na svoj "pracovný stôl", s mikrofónom hecoval publikum a polovička piesne sa odohrala sama. Bolo zjavné, že jeho šou je viac o zábave ako o kumšte.
Colours of Ostrava sa po vlaňajšom fiasku s chaotickým otvorením festivalu poučil a potvrdil, že aj taká veľká oslava hudby sa stále má kam posúvať. Čo sa týka headlinerov, ide vždy tak trochu o lotériu, či sa organizátorom podarí na festival dotiahnuť najväčšie koncertné udalosti sezóny. Tento rok boli v napríklad jednaní aj Florence and the Machine a podľa riaditeľky Zlaty Holušovej veľa nechýbalo, aby to vyšlo. Nakoniec však aj pri menej výraznom programe na hlavnom pódiu bolo inde z čoho vyberať. Colours of Ostrava má rozhodne miesto na mape hudobného nadšenca, ktorý nejde len po veľkých menách - to najzaujímavejšie sa totiž často deje práve na menších scénach, ktoré navyše v jedinečnom areáli majú svoj špecifický šarm.
Zdroj: Michal LukáčFoto: Michal LukáčAutori: Adrián Kozák (Lucky Chops, Krzikopa, Future Islands, Re-TROS, MASS, Vojta Dyk, Jaroslav Uhlíř, Kensington, Jacob Banks, Ruthie Foster, Aurora, Slniečko, Marie Rottrová, Black Pistol Fire, Cigarettes After Sex, Seasick Steve, Alice Merton)
+ Marek Majzon (úvod a záver, Emika, Beth Ditto, N.E.R.D, Kaleo, Mura Masa, Jessie J, Jon Hopkis, Paul Kalkbrenner, Grace Jones, Kygo)
Foto: Zdenko Hanout (aj titulná fotografia), Petr Klapper, Michal Lukáč
Súvisiaci interpreti: Grace Jones, Jessie J
