Jedenásty ročník One Day Jazz Festivalu sa uzavrel v Divadle Aréna dvojkoncertom slovenského AMC tria, ktoré vystúpilo s americkým saxofonistom Ericom Marienthalom, a izraelského Shai Maestro Tria. Dve kapely priniesli dva úplne odlišné pohľady na jazzovú hudbu.

Eric Marienthal, Shai Maestro, a dokonca aj Peter Lipa vystúpili na jednom pódiu a uzavreli tak ďalšiu sezónu jesenných jazzových festivalov v Bratislave. Ak ju rozšírime aj na december, tak do zoznamu ešte možno prirátať Gypsy Jazz Festival, ktorý sa tiež uskutoční v Divadle Aréna, tento rok prvýkrát počas dvoch dní.

Ani One Day Jazz Festival napriek svojmu názvu už dávno nie je jednodňovým podujatím. Štvrtkový (21.11.) program uzavrel viac než týždňový maratón koncertov, ktoré začali 12. novembra skvelým večerom v Ateliéri Babylon a pred návratom do hlavného mesta navštívili aj Košice, Prievidzu, Banskú Štiavnicu a Žilinu. 

Na pódiu čarovnej budovy na nábreží Dunaja žáner jazzu nie je úplne raritný - pod taktovkou Juraja Kukuru sa tam totiž raz do mesiaca koná koncertný cyklus Jazz v Divadle, ktorý tentoraz vyšiel práve na termín festivalu. "Dnes vďaka Divadlu Aréna a pánovi Kukurovi môžeme spojiť dve podujatia a na tento jeden deň naplánovať dva dôležité koncerty pod jednou strechou, aby ste sa nemuseli rozhodovať, na ktorý pôjdete," začal svoj príhovor organizátor festivalu a bubeník Martin Valihora, ktorý v obecenstve privítal aj izraelského veľvyslanca Boaza Modaia a jeho manželku.

Krásne melódie s východoeurópskou príchuťou

"Ja nebudem spievať, ja budem len hrať," začal svoje konferovanie kontrabasista prešovského AMC Tria Martin Marinčák. O tomto triu treba vedieť toľko, že im tie počty niekedy nevychádzajú, o čom svedčí aj predstavenie kapely na ich oficiálnej stránke: "AMC Trio je slovenské klavírne trio... Hoci, pravdupovediac, z vyššie uvedeného platí najviac, že je slovenské, menej, že je klavírne a veľmi často neplatí ani to trio. V každom prípade však platí, že ide o zoskupenie troch hudobníkov medzinárodného formátu s dobrými kontaktmi na svetovej jazzovej scéne," píše o sebe kapela, ktorá má vo svojom portfóliu spoluprác veľa zaujímavých mien ako Randy Brecker, Philip Catherine, Bill Evans, Mark Whitfield, Michael Patches Stewar či švédsky gitarový virtuóz Ulf Wakenius. Ten o kapele povedal, že ide o veľmi originálny slovenský projekt. "Majú veľký talent pre písanie krásnych melódií s východoeurópskou príchuťou. Vo svete, ktorý je plný vykrádačov, AMC vytŕča so svojou hudobnou intergritou," povedal gitarista.

Na koncert v Aréne si z pomyselného klobúka hudobných kontaktov vytiahli saxofonistu z Los Angeles Erica Marienthala. Prvú pesničku však zahrali v základnom zložení, teda triu s výpomocou Samuela Marinčáka na gitare. Sen jedného tuláka je, ako to aj názov skladby naznačuje, jazz-rocková skladba s country/trampskými momentmi. Takéto motívy viem v jazze vítať veľmi pozitívne, a medzi ne patrí napríklad Nejen Ian od Dana Bártu, ktorý ju na koncertoch uvádza ako "meditatívne country". Hneď po doznení úvodnej piesne sa akoby roztrhlo vrece s hosťujúcimi hudobníkmi. Avizovaný americký saxofonista prišiel hneď na skladbu so zaujímavými harmonickými postupmi s názvom Melting Pot.

"Je to hrniec, kde sa všetko dokopy roztápa a varí, ale v prenesenom slova zmysle je to spoločnosť ľudí rozmanitých kultúr a ideí, ktoré sa miešajú a vychádza z toho niečo pozitívne," predstavil skladbu Martin Marinčák. A naozaj išlo o dva rozdielne svety, ktoré sa na pódiu stretli. Ich spolupráca sa mi však zdala miestami kostrbatá. Aj keď každý hudobník na pódiu bol špičkový a témy zaujímavé, Marienthalova hra mi evokovala saxík z ľúbostných scén akčných filmov osemdesiatych rokov a tejto pachute som sa nedokázal zbaviť do konca koncertu.

V ďalšej skladbe vystúpil na pódiu veterán slovenskej jazzovej scény a organizátor "konkurenčných" džezákov Peter Lipa, čím podčiarkol priateľský vzťah medzi dvoma festivalmi. "AMC trio je moja srdcová záležitosť, lebo sú (rovnako ako Lipa, pozn. red.) z Prešova a okrem toho my často, väčšinou v závere roka spolu účinkujeme na niekoľkých koncertoch. Zahráme vám pesničku, ktorú sme spolu nahrali a je už aj na dvoch CD, lebo som ju vydal aj ja aj oni," povedal Lipa. S kapelou zaspieval šansónovú skladbu Because of Your Sad Eyes, ktorá vyznela ako jazzový štandard. Lipa ukázal, že jeho hlasový rozsah je stále v poriadku a predviedol aj charakteristický lipovský scat.

Druhou vokálnou hosťkou bola Tereza Froncová, ktorá zaspievala skladbu Take Me To the Sky. Podľa mňa to bol najslabší moment koncertu, keďže speváčku bolo len veľmi ťažko počuť a pravdepodobne kvôli tomu nastali aj intonačné maléry. Keby sa pohľadom dal ovládať potenciometer, bol by to určite pohľad tejto inak veľmi talentovanej mladej jazzovej speváčky. V ďalšej skladbe však znovu "päťčlenné trio" ukázalo, že im to ide lepšie bez spevu a zahrali pesničku z Marienthalovho albumu Bridges s názvom Puentes, čo znamená prekvapivo to isté ako názov albumu, len v španielčine. Kompozícia mi azda najviac vyhovovala v tejto skladbe.

Chýbal mi však stále nejaký vrchol, moment, kvôli ktorému si koncert zapamätám, lebo väčšinu času sa odohrával na jednej hladine. Ten prišiel až ku koncu koncertu pri hudobnej komunikácii Marienthala a bubeníka Stanislava Cvancigera. To bol ten ozajstný most alebo hrniec, ktorý naznačovali obaja interpreti. Na koncerte odzneli výlučne nové skladby, ktoré vyjdú v decembri na novom CD. Ako poslednú však zahrali vynikajúcu staršiu skladbu Waiting For A Wolf (Čakanie na vlka) z rovnomenného albumu z roku 2011, ktorý nahrali práve so spomínaným Ulfom Wakeniom.. Publikum sa im zavďačilo búrlivým potleskom a standing ovation.

Divočina z Izraelu

Po dvoch rozdielnych svetoch z prvého vystúpenia prišiel na rad ďalší, ozajstná divočina z Izraelu - Shai Maestro Trio, ktoré fanúšikov teleportovalo do úplne inej hudobnej galaxie. Trio tvoria klavirista Shai Maestro, bubeník Ofri Nehemya a kontrabasista Jorge Roeder, ktorého meno si Martin Valihora v rámci milého faux pas pri predstavovaní kapely musel vygúgliť v telefóne. Kto sleduje v rámci jazzu takzvanú izraelskú školu, tomu meno Shai Maestro určite nie je neznáme. Ešte len 32-ročný klavírny virtuóz toho za svoj život postíhal už dosť. Hral na pódiách s menami ako Chic Corea, Tigran Hamasyan, Esperanza Spalding či Diana Krall.

Najväčšiu popularitu mu však priniesla spolupráca s na Slovensku už dobre známym kontrabasistom Avishaiom Cohenom, s ktorým nahral štyri jeho azda najúspešnejšie platne Gently Disturbed, Sensitive Hours, Aurora a Seven Seas. Sám už vydal štyri sólové albumy, posledný - The Dream Thief dokonca pod patronátom renomovaného vydavateľstva ECM. V súčasnosti hrá okrem tria a samostatných večerov aj s tokijskou filharmóniou. Osobne mám veľmi rád triá, lebo sú dobrým indikátorom pripravenosti hudobníka, ktorý musí jednak dávať pozor na spoluhráčov, no zároveň hrať pútavo a prípadné chyby len tak neskryje. Shai Maestro Trio preskočilo tieto pomyselné latky bez väčšej námahy a prinieslo do Bratislavy naozajstnú hudbu, v ktorej bol dôležitý nielen každý tón, ale aj pauzy.

Ešte pred koncertom upozornil Maestro obecenstvo na to, že nemajú setlist a že väčšina hudby bude vznikať "tu a teraz". "Skladba sa nazýva a mol. Teda zatiaľ, kým nám nenapadne iný  ázov. Máme okrem toho f mol, d mol a vlastne všetky sú molové, ale život je dobrý," poznamenal klavirista s úsmevom na margo toho, že molovým skladbám zväčša prislúcha melancholická atmosféra. Z charizmatického lídra kapely išli veľmi pozitívne vibrácie. Aj napriek tomu, že počas koncertu neodznelo veľa slov, za hudobníkov hovorili skutky, teda ich skvelé výkony.

Hneď druhá skladba bola improvizácia kontrabasistu z peruánskej Limy a iba 24-ročného izraelského bubeníka útleho vzrastu. Teda, skladba ako improvizácia vyznela, do reality ma však dostalo až to, keď Maestro, ktorý si hudbu svojich spoluhráčov chlípkajúc vodu užíval na okraji pódia, v jednom momente x-tej minúty improvizácie zapískal unisono basovú melódiu, ktorú Jorge práve hral. Bol to silný moment, ktorý dokázal, že hudobníci poznajú svoju tvorbu, ako aj spoluhráčov, veľmi dobre. Skladbu Hank and Charlie venovali dvom jazzovým velikánom - klaviristovi Hankovi Jonesovi a fenomenálnemu hráčovi na kontrabas, ktorý úplne zmenil koncepciu hry na tento nástroj, Charliemu Hadenovi.

Hudobníci ponárali bratislavské publikum do svojej hudby pomaly. Vyvrcholenie koncertu priniesli avantgardné noisové prvky a napísaná kakofónia, ktorá v kontraste s predošlými a následnými peknými pasážami fungovala perfektne. Zopár ľudí však napriek tomuto kúzlu, ktoré zahrali muzikanti až v takom hudobníckom tranze, neprišlo na chuť a ako znak nesúhlasu opustili svoje sedadlá, čomu som úprimne nerozumel. Cítil som krivdu, podobne, ako keď som sa dopočul, že ľudia údajne robili to isté pri filme Joker. Od obecenstva, ktoré vydržalo aj bombardovanie ťažkými témami, sa kapela dočkala standing ovation, nebolo však zrejme dostatočne dlhé na to, aby sa vrátili na pódium. Škoda.

Izrael je miesto odkiaľ pochádza veľa talentovaných jazzových hudobníkov, ktorí svojským rukopisom ukazujú jasný smer pre akustický jazz a dokazujú, že cesta pre nový jazz nemusí viesť len cez hŕbu efektov a spájania s elektronickou hudbou. Čím je izraelský jazz zaujímavý? Najmä pojímaním samotného žánru cez úplne iné rytmické a harmonické vzorce. Polyrytmy, prítomnosť blízkovýchodných inšpirácií a neoddeliteľná dávka vplyvu vážnej hudby robia z tejto vetvy unikát, ktorý bude mať v učebniciach žánru, ak teda ešte nemá, určite svoju kapitolu.

Autor: Tomáš Garai
Foto: Gabriel Baharlia - Facebook.com/shaimaestro