K silným zážitkom počas festivalu SHARPE nepochybne prispelo aj čerstvé uvoľnenie covidových opatrení a náhly závan života ako predtým, ale predovšetkým viaceré odvážne dramaturgické rozhodnutia. Napokon, málokedy si v rozpätí niekoľkých metrov vypočujete izraelskú raperku, noisovú harfistku alebo zametajúcich experimentálnych producentov.
Zdroj: Ondrej Irša.Amazing AF
Pre festivaly netypicky dlhá pauza bez akejkoľvek hudobnej produkcie niektorých prekvapila, no napokon sa tá "hluchá" hodinka ukázala ako celkom dobrý krok. Návštevníci mohli po ťaživom úvode zresetovať pri rozhovoroch v barovej časti, čo po dvoch rokoch pandemických opatrení a zákazov ešte stále pôsobí novo a vzácne. Čakanie na druhý bod programu tak ubehlo ako voda a následne sa o úplne inú polohu úvodného večera postaral Jonatán "Pjoni" Pastirčák alias Isama Zing.
Na pódium si prizval väčšinu z ľudí, ktorí sa podieľali na jeho oceňovanej nahrávke Blurry AF, a spolu s efektnou scénografiou sa tak postaral o jeden z vrcholných zážitkov festivalu. Kým producent a autor väčšinu času strávil len ako tieňová silueta za nasvietenou zástenou, na pódiu sa vystriedali účinkujúci, ktorí ilustrujú šírku záberu mladého hudobníka a jeho pestrého debutu: klasické nástroje zastupovali Martin "Majlo" Štefánik a Robert Kolář na trúbke, popovú lahodnosť vokály Ely Tolstovej a Eriky Rein a nechýbali ani Pjoniho producentskí súputníci Aid Kid, Oliver Torr aj DJ GÄP. Kľúčovou v tejto Pastirčákovej hudobnej inkarnácii je aj vizuálna stránka koncertu, o ktorú sa vynikajúco postarala scénografka Teres Bartůňková.
Koncert pôsobil priam až ako divadelná udalosť a asi aj pod vplyvom množstva podnetov sa publikom viac dívalo ako tancovalo. Silný zážitok však bol zaručený, každý detail tu totiž je premyslený. Publiku sa Isama Zing ukázal až pri skladbe Gone Earth, akoby práve pri téme klimatickej krízy chcel ukázať svoju osobnú angažovanosť. A osobný bol aj úplný záver koncertu, kedy Pastirčák narušil dovtedajší odstup a spolu s celým ansámblom sa za zvuku jednej zo svojich skladieb na niekoľko minút posadil na okraj pódia v geste prepojenia sa s publikom.
Prečítajte si tiež: Isama Zing: Vo vlastnej tvorbe je viac slobody, no aj sa omnoho viac spochybňujem
Zdroj: Ondrej Irša.Prevažne skutočné ženy
Regulérny festivalový program sa pre mňa v piatok niesol v znamení silných ženských autoriek: Freekind prinesli uvoľnený a radostný zvuk medzi jazzom a R&B aj so suverénnym rapovaním v angličtine. Amelie Siba zahrala pôvabné jemné pesničky, ktorých čaro funguje aj na vonkajšom pódiu v obklopení stánkov s jedlom. Snové skladby na záver vystriedajú dynamickejšie a hlučnejšie polohy, ale českej hudobníčke svedčia rovnako.
Neskôr sa predstavila aj digitálna avatarka Nivva, dielo anonymnej českej hudobníčky a 3D dizajnérky, ktorú v Bratislave sprevádzal Aid Kid. Pódium v tomto prípade patrí projekcii zobrazujúcej digitálnu postavu a narúšanie či rozpad jej sveta, kým jednotlivé skladby otvárajú témy osamelosti, slobody a duševnej rovnováhy. Dokonalosť virtuálneho sveta a mäkkosť vokálu evokujú melanchóliu a zasnenosť, ich rámcovanie digitálnymi nástrojmi však prináša aj znepokojenie a vo výsledku teda jedno z najpamätnejších vystúpení.
Medzi výrazné talenty domácej scény môžeme zaradiť hudobníčku Dagmar Mišíkovú, vystupujúcu pod pseudonymom Lotta, ktorá počas Sharpu vystúpila aj ako jedno z akustických prekvapení na komornom stagei v knižnici Novej Cvernovky. Plný prekvapení však bol aj jej predchádzajúci koncert zo štandardného programu. Náhly výpadok pôvodne plánovaného sprievodu harfistkou na pódium po boku umelkyne priviedol cimbalistu Michala Baláža. Vraj spolu stihli len dve skúšky a Lotta zároveň vysvetlila, že rada vecí mení podľa toho, ako to práve v danom momente na pódiu cíti.
Predstavila pieseň Léonard, ktorú si všimlo aj prestížne rádio KEXP, či niečo zo svojej tvorby so skupinou Fallgrapp, a svojím hlasovým prejavom (najmä v anglických skladbách) pripomenula ozvenu Kate Bush. Zároveň je obdivuhodné, že sa hudobníčka pomerne úspešne snažila do zborového spevu (slovenských textov) zapojiť showcasové publikum, pre ktoré je typická nielen vysoká zahraničná účasť, ale aj rýchlosť jednotlivých návštev koncertov a teda obmedzená možnosť vzájomného naladenia sa. Rozpačito však postupne začala pôsobiť jej zanietenosť pri komunikácii so sprevádzajúcim kolegom, ktorá sa časom posunula od improvizovanej spolupráce takmer k dirigovaniu.
Vibrujúce techno aj gitarová epickosť
Ako strhujúco môže aj u žien pôsobiť dravosť, predviedla izraelská raperka Agat, zručne kombinujúca hravosť, agresivitu a rôzne hudobné prvky do originálneho súčasného zvuku. Medzi výrazné postavy slovinskej hudby zas patrí Shekuza, ktorý na Sharpe priniesol dychberúce modulárne techno, ktoré miestami doslova rozvibrovalo hrudné koše publika.
Bodku za piatkovým programom pre mňa predstavovali Shallov, bratislavská kapela, pri ktorej bolo naozaj cítiť, že sú doma. Napokon, aj svoj tohtoročný videoklip k skladbe Coexist nakrúcali na (dnes už neexistujúcej) chodbe Novej Cvernovky. Práve týmto emotívnym hudobným eposom, ktorého minutáž presahuje desať minút, otvorili svoj koncert na Sharpe a zďaleka nebol jediným dlhším kusom prudko striedajúcim melódie a atmosféru. Trojica každým vystúpením dokazuje jedinečnú voľnosť, s ktorou sa pohybuje v žánroch tvrdšej alternatívnej hudby, a prináša tak skutočne zaujímavé počúvanie bez ohľadu na dĺžku jednotlivých skladieb.
Profesionálne príležitosti
Popri koncertnom programe prebiehala aj konferencia pre hudobných profesionálov a profesionálky, ktorá okrem listening sessions či workshopov ponúkla aj viacero diskusií na aktuálne témy. Otázky organizovania festivalov v (post?)pandemickej dobe, environmentálna ohľaduplnosť či príznaky a prevencia vyhorenia boli len niektoré z nich. Medzi nimi však vynikol panel venovaný situácii na Ukrajine. V úvode vystúpila mladá hudobníčka Dakooka, ktorá opísala, ako a kde vojna zasiahla ju a tiež to, ako je prirodzenou reakciou aj šok a neschopnosť verejne sa k vojne vyjadrovať či venovať sa svojej tvorbe.
Podobne opisom toho, ako vojna začala pre nich a kde sa nachádzajú dnes, začala aj panelová diskusia s moderátorkou Codrutou Vulcu v zostave Vlad Yaremchuk (Atlas Festival), Anastasiya Vaganova (Caribbean Club Kyiv), Tetyana Filevska (Ukrajinský inštitút) a Dartsya Tarkovska (Music Export Ukraine). Svedectvá toho, ako brutálne vojna mení životy aj tých šťastnejších ľudí, publikum zasiahli práve svojou vecnosťou.
Zároveň v diskusii zaznel nielen opis mobilizácie miestnej kultúrnej scény, ale aj apel na podporu ukrajinskej kultúry – či už prostredníctvom financií (shpytal.com/musicians-defend-ukraine), spolupráce s ukrajinskými umelcami a umelkyňami alebo poskytovaním pracovných príležitostí. Práve tie by mal ponúkať projekt Artery zameraný na sieťovanie ukrajinských hudobných profesionálov a profesionálok s festivalmi, klubmi a promotérmi. Medzinárodná platforma vzniká z iniciatívy festivalu Pohoda a mala by byť spustená už v najbližších dňoch.
Počúvať Ukrajinu
Zároveň v diskusii zaznel dôležitý historický kontext ukrajinskej kultúrnej diplomacie: ruská propaganda popiera a potláča samostatnosť Ukrajiny aj prostredníctvom kultúry a umenia, a preto je dnes nevyhnutné jej venovať patričnú pozornosť. Práve z dôvodu, aby pálčivé témy ukrajinskej kultúry neboli diskutované opäť v (akokoľvek priateľskom) spojení s Ruskom, sa panelu nezúčastnil ani pôvodne ohlasovaný ruský promotér Semyon Galperin. Bohatosť ukrajinskej hudby a umenia si to zaslúži nielen v čase tejto humanitárnej krízy.
Hoci išlo o ťaživú diskusiu, po ktorej bolo náročné prepnúť sa späť do radostného hudobného objavovania, v dramaturgii festivalu išlo o odvážne, ale nesmierne prínosné rozhodnutie. Pozitívnym vyústením bolo večerné vystúpenie spomínanej Dakooky (namiesto covidom indisponovaných Planeta Polar). Jej prvý koncert od vypuknutia vojny bol ešte krehký, ale ukázal odhodlanie popovej speváčky. Sama len v sprievode klavíra či elektronického podmazu predstavila aj naliehavú baladu napísanú v deň koncertu.
Zdroj: Ondrej Irša.Trochu iné brnkanie na struny
Aprílové počasie v sobotu schytali domáci Tolstoys, ale ani dážď neubral na čare ich vynikajúcej popovej produkcie. Aj popri moknutí mali Ela Tolstová a spol. publikum v hrsti a na chvíľu ho napríklad spoločne usadili k zemi, ale najmä povzniesli na duchu. Radosť zosobnila aj maďarská kapela Mayberian Sanskülott, ktorá si bez ostychu vyberá to najlepšie z domácich tradícií, 80. rokov i zasneného shoegazeu. Medzi pesničkami sa v jednom momente do ozvučenia akosi dostala nahrávka pustená asi niekde z Bandcampu, čo kapela vtipne okomentovala "priznaním", že dnes proste hrá z playbacku. Ich energia na pódiu však rozhodne nie je niečo, čo sa dá ofejkovať otváraním úst či brnkať na struny naprázdno.
Medzi Maďarskom, Slovenskom a pôvodne aj Anglickom sa pohybuje aj nový zjav domácej hudby, Adela Mede. Hudobníčkine hľadanie identity a pocitu patrenia vyústilo do jednej z najzaujímavejších nahrávok v posledného obdobia a silno pôsobilo aj v surovosti podzemného stageu Novej Cvernovky. Hoci sa zdá, že niekedy Mede len tak postáva za laptopom, jej minimalistický experiment si zaslúži pozornosť. S jemnými folklórnymi odkazmi vrství svoj hlas a jednotlivé slučky prehlbuje zábleskami elektroniky a terénnych nahrávok.
Z opačného spektra experimentu prichádza harfistka rouge-ah, ktorá absolútne dekonštruuje predstavu o harfe ako éterickom nástroji krehkých víl. V rukách slovinskej hudobníčky rezonuje celým spektrom emócií a svoj vznešený charakter rozširuje o rôzne efekty a dronové polohy. Bezuzdnosť, s ktorou sa hudobníčka ponára do loopov a dunenia či rozzvučuje struny bubeníckou paličkou, pre mňa patrí k vrcholom tohto ročníka.
Zdroj: Kristína KrálikováZávan novej energie
Svoje debutové zahraničné vystúpenie v druhý festivalový deň absolvovala mladá slovinská raperka Sahareya. Pódium ovládla absolútne suverénne a do maskulínneho žánru aj textovo prináša vítané prejavy zdravého ženského sebavedomia. Neskôr sa predstavila aj v rámci kolektívu sprevádzajúceho nemeckého producenta Zouja. Osviežením často už rutinného žánru boli aj britskí pankáči Italia 90, ktorí stavajú na poctivých koreňoch punku a angažovanosti, ale rozvíjajú ich inšpiráciami z elektronickej hudby či dronov. Ich strhujúci koncert vyvrcholil viac ako siedmi minútami repetitívnej antikapitalistickej Competition.
Trochu mágie a veľa hravosti do svojich experimentov prináša Oliver Torr, ktorý k svojmu koncertu na poslednú chvíľu prizval Jonatána Pastirčáka a Žakhélesa. Práve prepájanie ľudí, umeleckých odborov a zvukov je pre českú odpoveď na Oneohtrix Point Never typické, a tak aj tentokrát bolo počuť napríklad aj jeho zametanie po Pastričákovom trúsení či zvuky objektu umelkyne Anny-Marie Berdychovej. Schladením gradujúceho koncertu bolo zapojenie Žakhélesa, ktorého rapovanie je stále príliš málo suverénne na to, aby táto hudobná paródia/pocta Petržalke s výkrikmi ako "Nešahaj mi na futro!" bola viac než interným humorom.
Na záver mi už len koncerty osvedčených mien ako The Ills a Fvck_Kvlt prinesli to, čo všetci chceme počuť: obľúbené piesne v plnom nasadení, ochutnávky z chystaných noviniek a radosť zo živého hrania. SHARPE festival teda v týchto zvláštnych časoch (po pandémii, uprostred vojny, pred klimatickou katastrofou) ponúkol vyvážený zážitok, ktorý nepopiera realitu okolo nás, ale umožnil tak potrebnú spoločnú katarziu.
Autorka: Michaela Kučová
