Viva Musica! festival patrí k letnému kultúrnemu harmonogramu Bratislavy už 14 rokov. Tento rok mal túto hudobnú udalosť, zameranú na vážnu hudbu, otvoriť unikátny projekt známeho hollywoodskeho herca Johna Malkovicha v spojení s talianskym hudobným telesom I Solisti Aquilani, kvôli jeho pracovnej vyťaženosti sa však presunul takmer až na záver festivalu.
Bolo to milé prekvapenie, pretože zo zoznamu talentovaných umelcov, ktorí sa zúčastnili druhého ročníka tohto projektu, ma najviac zaujala práve táto formácia. Možno vďaka mojej slabosti pre tradičnú juhoamerickú hudbu, ale aj pre ich sympatický zjav a zmysel pre humor. Ak máte mecenášsku náladu, aj vy môžete prispieť týmto alebo iným zúčastneným, a to ich ani nemusíte stretnúť na ulici. Doba kešu je zjavne za nami - prispieť mladým hudobníkom môžete aj formou esemesky. A to vám hovorím z role amatérskeho hudobníka, že nástroje sú drahý špás.
Stará tržnica je skvelé miesto na koncerty, nie však v období superleta, ktoré akurát kulminuje. Varovanie môjho kolegu sa pri vstupe do miestnosti zdalo opodstatnené a vzdal som vďaku vyšším mocnostiam za moje inštinktívne porušovanie dreskódu. Myslím, že to nebolo až také faux pas, veď neoficiálnym mottom festivalu je "klasika inak". Ja som klasik, takže som sa nevyhol ani chmeľovým produktom, ktoré by mi mali, tiež na radu kolegu, pomôcť absorbovať umenie. Sadol som si teda do tejto obrovskej sauny a čakal na zázrak.
Zdroj: Zdenko HanoutKontroverzné dielo Šostakoviča
Na pódiu sa objavilo talianske hudobné teleso I Solisti Aquilani pod vedením dirigenta Alvisea Casellatiho. Ide o mimoriadne úspešný orchester, ktorý sa radí k najlepším v Taliansku a existuje už od roku 1968. Casellati je okrem iného prezidentom a hudobným riaditeľom cyklu koncertov Central Park Summer Concerts v New Yorku, v rámci ktorého sa každoročne koná bezplatný open-air koncert Opera Italiana in Central Park.
Programom úvodnej časti večera boli dve hudobné diela, odprezentované orchestrom bez rozprávača (Malkovicha). Ako prvá zaznela Komorná symfónia, op. 110a od Dmitrija Šostakoviča, pôvodne 8. sláčikové kvarteto skladateľa, napísané v C mole, ku ktorému urobil orchestrálny aranžmán známy sovietsky dirigent Rudolf Barshai. O Šostakovičovi treba vedieť, že bol jedným z najväčších hudobných skladateľov 20. storočia. Jeho diela odzrkadľujú akýsi nepokoj, čo vôbec nie je zvláštne u pána, ktorý sa narodil na začiatku minulého storočia a väčšinu svojho života prežil v Sovietskom zväze.
Z celkových vyše 150 hudobných výtvorov tohto kontroverzného génia, malo byť práve Sláčikové kvarteto č. 8 venované pamiatke obetiam fašizmu. Aspoň tak znelo oficiálne stanovisko. Jeho syn Maxim však tvrdil, že dielo je skôr mementom pre obete totalitného režimu v Sovietskom zväze, a podľa slov samotného Šostakoviča má autobiografický charakter.
"Keď som komponoval 8. kvarteto, bolo označené ako odsúdenie fašizmu. Ten, kto to vyslovil, musel byť hluchý a slepý. Ôsme kvarteto je autobiografické. Použil som v ňom pieseň, ktorú pozná každý: Ty neslobodou ťažkou týraný. Keď sa hovorí o hudobných vplyvoch, myslím si, že ma najsilnejšie ovplyvnila židovská hudba. Dokáže sa tváriť veselo, v skutočnosti je však hlboko tragická. Takmer vždy je to smiech cez slzy. Toto je blízke aj môjmu chápaniu hudby. Židia boli trýznení tak dlho, až sa svoje zúfalstvo naučili skrývať. Každá skutočná ľudová hudba je krásna, no židovská je naozaj jedinečná. Nie je to len hudobná, ale aj etická a morálna otázka. Nikto, kto chce byť dnes považovaný za slušného človeka, nemôže byť antisemitom." (S. Volkov: Svedectvo. Pamäti D. Šostakoviča)
Na základe týchto poznatkov môžeme označiť aj Maximovo tvrdenie za správne, je totiž známe, že Šostakovič bol istým spôsobom väzňom a obeťou komunistického režimu. Vždy tancoval na hrane priazne vrcholných politikov. Jeho rebélie striedali obdobia konformizmu a tento vnútorný boj premietal do svojej hudby. Zaujímavosťou tohto diela je tiež Šostakovičov zašifrovaný podpis, tzv. DSCH. Ide vlastne o tóny, ktoré odznejú hneď na začiatku, t.j. Dé, Es, Cé, Há, a zároveň iniciály skladateľa. Podobný "easter egg" zvykol používať aj J. S. Bach, v jeho prípade však použil priezvisko. Povedzme taký Kanye West má v tomto smere pomerne ťažký osud.
Orchester zahral dielo veľmi precízne a farebne. Je to vďačná hudba, ktorá si udržiava pozornosť publika nespočetným množstvom dynamických, tempových a rytmických zvratov. Napriek rozmanitosti diela ho však obaľuje depresia, smútok a beznádej. Podľa tvrdenia kamaráta skladateľa Leva Lebedinského sa snažil Šostakovič spáchať v období jeho komponovania samovraždu. Našťastie to nedotiahol, a tým pádom obohatil hudobný svet o ďalšie desiatky hudobných diel.
Talianske prekvapenie s metalovými prvkami
Po doznení posledných tónov prišiel na pódium Starej tržnice taliansky flautista Massimo Mercelli. Svetovo uznávaný hudobník má na konte niekoľko zaujímavých spoluprác napríklad aj s menami ako Philip Glass alebo Ennio Morricone. Za svoju prácu v oblasti hudby získal niekoľko ocenení, o.i. aj z rúk Jána Figeľa, vtedajšieho komisára Európskej komisie pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež. Nasledoval druhý bodu programu - dielo Giovanniho Sollimu Contrafactus pre flautu a sláčikový orchester.
Giovanni Sollima je pomerne mladé meno vo svete vážnej hudby. Taliansky skladateľ a čelista sa narodil v roku 1962 a okrem klasiky sa pohybuje aj v rockých a jazzových sférach. V jeho tvorbe počuť vplyv minimalizmu a tradičnej mediteránskej hudby. Skladbu som si nesmierne užíval. Skvelé výkony hudobníkov ako aj jej kompozičná kvalita ma utvrdili v tom, že vážna hudba ešte má čo povedať. Zaujímavá bola komunikácia medzi dychovým nástrojom a sláčikovou sekciou. Tie si vymieňali úlohy sóla a doprovodu.
Nevšedné momenty prinieslo aj perkusívne využitie tiel nástrojov a pochmúrne, repetitívne, až metalové témy. Tu bolo zrejmé, že hlavným nástrojom skladateľa je práve čelo. Badateľný bol aj stredomorský folklór. Po tomto kratšom diele nasledovala prestávka, ktorá nám umožnila nadýchnuť sa čerstvého vzduchu a pocítiť homeostázu pekného letného večera. Prestávka plynula v duchu očakávania, veď po nej mal nasledovať hlavný bod večera - John Malkovich.
Zdroj: Zdenko HanoutViac fotografií z koncertuRozprava o slepcoch
Spájanie literatúry s hudbou je dvojsečná zbraň, nemusí to vždy dopadnúť dobre. Poznám príklady, kedy ambície v takomto smere prevýšili schopnosti. Na projekt Johna Malkovicha som bol zvedavý prv kvôli hudbe Alfreda Schnittkeho. Sovietsky skladateľ bol veľkým inovátorom vážnej hudby 20. storočia a za jeho pôsobenia prešla jeho muzika obrovskými zmenami. Začal ako "odkojenec" Šostakovičovej školy, neskôr vytvoril vlastný štýl, v ktorom sa zrkadlil vplyv postmoderny a avantgardy. Miešanie hudobných štýlov, odkazov na rôznych skladateľov, experimentovanie s jazzom, dodekafónia, to všetko sa vyskytovalo v jeho dielach. Tie pôsobili veľmi expresívne, miestami chaoticky a azda každé z nich malo potenciál stať sa podmazovou hudbou nejakého psycho-thrilleru.
Jeho hudba sa vyskytla v nejednom sovietskom filme, ale obľube sa tešila aj za morom. V súčasnej kinematografii ju využili napríklad v dráme The Lobster s Colinom Farrellom. V Starej tržnici od neho zaznelo dielo Koncert pre klavír a husle z roku 1979, ktoré malo poskytnúť hudobný podklad pre Malkovichom starostlivo vybraté úryvky z diela Ernesta Sabata O hrdinoch a hroboch, konkrétne ide o jeho najznámejšiu časť s názvom Rozprava o slepcoch. Hlavný protagonista príbehu Martin zažíva zvláštny vzťah s Alexandrou z váženej rodiny Olmosovcov. V druhej časti knihy zomiera Alexandra a jej paranoidný otec Fernando tragickou smrťou. Martin nachádza zápisky Fernanda, ktoré vynášajú na povrch jeho paranoidný pohľad na spoločnosť. Svet je podľa neho ovládaný tajnou sektou slepcov, do ktorej sa neskôr sám infiltroval.
John Malkovich pri prednášaní diela pripomínal zmes šialeného kazateľa a motivačného lídra v jednom... Teda, skôr anti-motivačného. Sám poznamenal, že ako literárne dielo, tak hudobný podklad majú paranoidnú atmosféru, autori oboch ju však neberú úplne vážne. K jej dokresleniu mala čo dodať aj klaviristka ruského pôvodu Anastasya Terenkova, ktorá vo svojej hre kombinovala francúzsku rozvahu s ruskou dušou. Mimochodom, Malkovich sa počas brífingu pred koncertom vyjadril skepticky k modernej technike, konkrétne narážal na vplyv mobilných telefónov na medziľudské vzťahy. Tu je vidieť paralelu so životnou filozofiou Ernesta Sabata, ktorý bol sám vyučený vedec, ale paradoxne poukazoval na potenciálne zneužitie vedy a tvrdil, že jej skokový vývoj nemusí byť pre ľudstvo vyslovene prospešný.
Zámerom hudobného festivalu je predstavovať vážnu hudbu v inom, modernejšom prevedení. Z tohto pohľadu večer s Malkovichom očakávanie splnil. Chválim výber pasáží z románu a jej zasadenie do hudobného prostredia. Myslím, že to bolo pre diela obojstranne prospešné. Síce snúbenie pomerne ťažkej hudby s ťažším textom trošku delilo pozornosť, ich súzvuk bol efektný a podmanivý. Už-už som začal polemizovať, že čo bolo skôr - sliepka alebo vajce? Kohézia diel bola silná vďaka Malkovichovmu intelektu a charizme, no veľký podiel na úspechu mali aj ruky mladej ruskej klaviristky a talianskeho orchestra. Úspešný hudobný večer zakončilo dlhé a zaslúžené standing ovation. Ja by som bol už len zvedavý, či si niekto zo zúčastnených v ten večer pustil Con Air.
PS: Možno ste pred koncertom zachytili informáciu o Malkovichovej vzdialenej rodine zo Slovenska, ktorá by sa s ním rada stretla. Ak vás zaujíma, ako to nakoniec dopadlo, vedzte, že k stretnutiu došlo v piatok cez deň počas skúšky v Starej tržnici a Malkovichovi príbuzní si nenechali ujsť ani samotný koncert.
Autor: Tomáš Garai
Foto: Zdenko Hanout
