Čo nebolo ešte pred pár mesiacmi mysliteľné, to sa v rámci festivalu Konvergencie naozaj uskutočnilo. Krstní otcovia slovenského rocku povstali, aby všetkým generáciám pripomenuli, kde u nás ležia korene tejto hudby. Nesmrteľná klasika Zelená pošta nadobudla živú podobu okrem iných miest aj v košickej Historickej radnici.
Košičania si samozrejme nechceli nechať túto výnimočnú akciu ujsť, preto museli organizátori presvedčiť muzikantov, aby pridali ešte jedno vystúpenie. V natrieskanej sále na druhom (pôvodne prvom) koncerte o 20:00 nebolo voľné ani jedno miesto a to, čo nasledovalo po intre Domáca úloha, je hodné zaradenia medzi najpozoruhodnejšie akcie pre znalcov za rok 2012. Bezmedzný potlesk, nadšenie, hvizd a výkriky, to všetko sprevádzalo každú položku nabitého setlistu. Ťažisko spočívalo samozrejme v platni Zelená pošta, tvoriacej prvú polovicu koncertu.
Preniesli publikum v čase o 40 rokov
Keďže túto zostavu je možné vidieť už len zriedkavo, tešil som sa na ich vzájomné "súboje". Tentoraz z nich víťazne vyšiel Griglák. Za všetky sóla stačí spomenúť to Hladíkovo v Smutnej rannej električke. Pojal ho svojsky, s citom umelca a s nadhľadom profesionála. Varga, slovenský rockový cisár už má toho všetkého očividne plné zuby a podľa jeho nedávnych aktivít sa venuje skôr vážnej hudbe. Miestami sa zdalo, akoby koncert odohral z povinnosti, čo sa neblaho odrazilo na jeho výkone. Sólo v Smutnej rannej električke sa pod ostatnými nástrojmi utopilo, v inej skladbe sa Majster chytal za hlavu a k svojmu Hammond organu pristupoval dosť rezervovane. Lepšie sa mu darilo s Yamahou, s ktorou zahral pôsobivé motívy Z ďatelín, Nechtiac a Slnečnice. Do uší bijúce nezhody a chyby už tradične patria k folklóru jeho klávesovej hry.
Nie, cisár určite nie je nahý. Na Vargu si človek jednoducho musí zvyknúť a pochopiť jeho slabosti. Nie je virtuózom a nikdy ním ani nechcel byť. Je predovšetkým geniálny skladateľ. Nakoniec, kto iný by mohol zložiť takú bizarnosť akou je skladba Cesty bláznov? V nej som sa tešil hlavne na bubenícky protirytmus, ktorý Valihora zvládol s prehľadom. Jeho moderný strojový štýl síce k tejto klasike neveľmi sedí, ale aj on sa dokáže prispôsobiť. Energiu dodal hlavne Páviemu plesu a skvelo sprevádzal Grigláka v medzihre Krajiny bielych dievčat. Táto pieseň patrí k najlepším kusom, aké kedy Hammel skomponoval (spolu so Šľahačkovou princeznou). Veľmi ma potešil jeho spev, nestrácajúci silu ani charizmu, pretože tieto atribúty v jeho sólovej tvorbe absentujú. Tu sa však predstavil dravo a energicky, čo bolo najlepšie vidieť napr. v Tenise alebo Zelenej pošte. Posledne menovaná predstavuje takmer dokonalú ukážku toho, že kvalitnému eposu stačí aj 7 minút na to, aby ukázal celú šírku skladateľovho tvorivého ducha.
Koncert bohatý aj na prekvapenia
Žezlo v druhej časti koncertu prevzali kúsky, ktoré naživo zazneli naposledy pred dávnymi rokmi. Je známe, že Pavol Hammel sa preslávil jednoduchými popevkami. Rozdiel bol len v tom, že teraz si s gitarou zanôtil úchvatné kúsky Spievam si pieseň a Po písmenku, ktoré majú v dielni slovenskej hudby kultový status. Stačilo pár úvodných slov textu a oči prítomných sa rozžiarili. A iskra v nich nezhasla ani vtedy, keď Hammel opustil pódium a prenechal ho raným kompozíciám z dielne Collegium Musicum. Ulica plná plášťov do dažďa a Hommage à J. S. Bach nesmú chýbať na žiadnej podobnej akcii a výnimkou nebolo ani toto vystúpenie. Povinná jazda sa znovu nezaobišla bez drobných chýb, ale v nacvičenej improvizácii nenechali hudobníci nič na náhodu.
Varga sa aspoň na chvíľu stal rovnocenným Griglákovým partnerom, ktorý ho počas zvyšku večera zatienil. Skutočnou parádou sa stali ďalšie skladby, na čele s vynikajúcou "nihilistickou" baladou S rukami vo vreckách. Jej text má na svedomí nebohý básnik Rudolf Skukálek a ide o jednu z najkrajších slovenských piesní 60. rokov. Hanbu si neurobili ani ostrá Na II. programe sna či ústredná kompozícia muzikálu Cyrano z predmestia z roku 1978. Tú som si veľmi prial vidieť naživo, v originálnom podaní jej autorov.
Obrovským prekvapením sa stali Labutie piesne, ktoré ráznym spôsobom uzavreli celé spomienkové predstavenie. Neuveriteľný drajv a znovu perfektná Griglákova gitara zaklincovali večer, na aký sa nezabúda. Záverečné kytice mali byť venované Hammelovi a Vargovi, prvý menovaný si zachoval povesť elegána a kvety prijal. Varga si ani nevšimol, čo sa okolo neho deje a nechal ruže bez povšimnutia, preto sa slečna snažila natlačiť ich aspoň Frešovi, no ten ich s poďakovaním odmietol (koniec koncov, stále sa považuje za sidemana). Publikum si však prialo počuť ešte čosi naviac. Došlo na Zvonky, zvoňte i Vodu, ale mohutné skandovanie primälo hudobníkov vrátiť sa zo šatne naspäť a zahrať neodmysliteľnú Čiernu ružu. Po poldruha hodine sme sa v čase i priestore znovu ocitli vo veľmi príjemnom prostredí starej radnice, obohatení o mimoriadne dojmy.
Na troch najlepších koncertoch môjho života hral Marián Varga. Prvýkrát v roku 2009 v radoch Collegium Musicum, v roku 2011 sám a do tretice obklopený svojimi nestarnúcimi kamarátmi i spoľahlivými mladíkmi. Zelenú poštu odeli muzikanti do modernejšieho hávu, aj preto mali skladby odlišné aranžmány. Ich výsledná podoba sa až tak nelíšila. Každopádne si myslím, že DVD z tohto koncertu by malo rovnaký význam ako videozáznam z koncertov Collegium Musicum či Fermaty. A keďže vydanie nového albumu pod hlavičkou CM visí vo hviezdach rovnako ako osud eura, nenásytných fanúšikov by určite takéto spestrenie fádneho moderno-rockového života veľmi potešilo.
Autor: Marek Danko
Foto: Tibor Šuchta
