Čo nebolo ešte pred pár mesiacmi mysliteľné, to sa v rámci festivalu Konvergencie naozaj uskutočnilo. Krstní otcovia slovenského rocku povstali, aby všetkým generáciám pripomenuli, kde u nás ležia korene tejto hudby. Nesmrteľná klasika Zelená pošta nadobudla živú podobu okrem iných miest aj v košickej Historickej radnici.

Vdýchnuť dušu platni vydanej pred 40 rokmi sa pokúsili nielen jej tvorcovia Marián VargaPavol Hammel, ale i štvorica ďalších hudobníkov. O nezabudnuteľný zážitok sa spolu s nimi postarali nezmari Fedor Frešo a Fero Griglák, mladú krv do žíl napumpovali Peter PreložníkMartin Valihora.

Košičania si samozrejme nechceli nechať túto výnimočnú akciu ujsť, preto museli organizátori presvedčiť muzikantov, aby pridali ešte jedno vystúpenie. V natrieskanej sále na druhom (pôvodne prvom) koncerte o 20:00 nebolo voľné ani jedno miesto a to, čo nasledovalo po intre Domáca úloha, je hodné zaradenia medzi najpozoruhodnejšie akcie pre znalcov za rok 2012. Bezmedzný potlesk, nadšenie, hvizd a výkriky, to všetko sprevádzalo každú položku nabitého setlistu. Ťažisko spočívalo samozrejme v platni Zelená pošta, tvoriacej prvú polovicu koncertu.  

Preniesli publikum v čase o 40 rokov

Keďže túto zostavu je možné vidieť už len zriedkavo, tešil som sa na ich vzájomné "súboje". Tentoraz z nich víťazne vyšiel Griglák. Za všetky sóla stačí spomenúť to Hladíkovo v Smutnej rannej električke. Pojal ho svojsky, s citom umelca a s nadhľadom profesionála. Varga, slovenský rockový cisár už má toho všetkého očividne plné zuby a podľa jeho nedávnych aktivít sa venuje skôr vážnej hudbe. Miestami sa zdalo, akoby koncert odohral z povinnosti, čo sa neblaho odrazilo na jeho výkone. Sólo v Smutnej rannej električke sa pod ostatnými nástrojmi utopilo, v inej skladbe sa Majster chytal za hlavu a k svojmu Hammond organu pristupoval dosť rezervovane. Lepšie sa mu darilo s Yamahou, s ktorou zahral pôsobivé motívy Z ďatelín, Nechtiac a Slnečnice. Do uší bijúce nezhody a chyby už tradične patria k folklóru jeho klávesovej hry.

Nie, cisár určite nie je nahý. Na Vargu si človek jednoducho musí zvyknúť a pochopiť jeho slabosti. Nie je virtuózom a nikdy ním ani nechcel byť. Je predovšetkým geniálny skladateľ. Nakoniec, kto iný by mohol zložiť takú bizarnosť akou je skladba Cesty bláznov? V nej som sa tešil hlavne na bubenícky protirytmus, ktorý Valihora zvládol s prehľadom. Jeho moderný strojový štýl síce k tejto klasike neveľmi sedí, ale aj on sa dokáže prispôsobiť. Energiu dodal hlavne Páviemu plesu a skvelo sprevádzal Grigláka v medzihre Krajiny bielych dievčat. Táto pieseň patrí k najlepším kusom, aké kedy Hammel skomponoval (spolu so Šľahačkovou princeznou). Veľmi ma potešil jeho spev, nestrácajúci silu ani charizmu, pretože tieto atribúty v jeho sólovej tvorbe absentujú. Tu sa však predstavil dravo a energicky, čo bolo najlepšie vidieť napr. v Tenise alebo Zelenej pošte. Posledne menovaná predstavuje takmer dokonalú ukážku toho, že kvalitnému eposu stačí aj 7 minút na to, aby ukázal celú šírku skladateľovho tvorivého ducha.    

Koncert bohatý aj na prekvapenia

Žezlo v druhej časti koncertu prevzali kúsky, ktoré naživo zazneli naposledy pred dávnymi rokmi. Je známe, že Pavol Hammel sa preslávil jednoduchými popevkami. Rozdiel bol len v tom, že teraz si s gitarou zanôtil úchvatné kúsky Spievam si pieseňPo písmenku, ktoré majú v dielni slovenskej hudby kultový status. Stačilo pár úvodných slov textu a oči prítomných sa rozžiarili. A iskra v nich nezhasla ani vtedy, keď Hammel opustil pódium a prenechal ho raným kompozíciám z dielne Collegium Musicum. Ulica plná plášťov do dažďaHommage à J. S. Bach nesmú chýbať na žiadnej podobnej akcii a výnimkou nebolo ani toto vystúpenie. Povinná jazda sa znovu nezaobišla bez drobných chýb, ale v nacvičenej improvizácii nenechali hudobníci nič na náhodu.

Varga sa aspoň na chvíľu stal rovnocenným Griglákovým partnerom, ktorý ho počas zvyšku večera zatienil. Skutočnou parádou sa stali ďalšie skladby, na čele s vynikajúcou "nihilistickou" baladou S rukami vo vreckách. Jej text má na svedomí nebohý básnik Rudolf Skukálek a ide o jednu z najkrajších slovenských piesní 60. rokov. Hanbu si neurobili ani ostrá Na II. programe sna či ústredná kompozícia muzikálu Cyrano z predmestia z roku 1978. Tú som si veľmi prial vidieť naživo, v originálnom podaní jej autorov.  

Obrovským prekvapením sa stali Labutie piesne, ktoré ráznym spôsobom uzavreli celé spomienkové predstavenie. Neuveriteľný drajv a znovu perfektná Griglákova gitara zaklincovali večer, na aký sa nezabúda. Záverečné kytice mali byť venované Hammelovi a Vargovi, prvý menovaný si zachoval povesť elegána a kvety prijal. Varga si ani nevšimol, čo sa okolo neho deje a nechal ruže bez povšimnutia, preto sa slečna snažila natlačiť ich aspoň Frešovi, no ten ich s poďakovaním odmietol (koniec koncov, stále sa považuje za sidemana). Publikum si však prialo počuť ešte čosi naviac. Došlo na Zvonky, zvoňte Vodu, ale mohutné skandovanie primälo hudobníkov vrátiť sa zo šatne naspäť a zahrať neodmysliteľnú Čiernu ružu. Po poldruha hodine sme sa v čase i priestore znovu ocitli vo veľmi príjemnom prostredí starej radnice, obohatení o mimoriadne dojmy.  

Na troch najlepších koncertoch môjho života hral Marián Varga. Prvýkrát v roku 2009 v radoch Collegium Musicum, v roku 2011 sám a do tretice obklopený svojimi nestarnúcimi kamarátmi i spoľahlivými mladíkmi. Zelenú poštu odeli muzikanti do modernejšieho hávu, aj preto mali skladby odlišné aranžmány. Ich výsledná podoba sa až tak nelíšila. Každopádne si myslím, že DVD z tohto koncertu by malo rovnaký význam ako videozáznam z koncertov Collegium Musicum či Fermaty. A keďže vydanie nového albumu pod hlavičkou CM visí vo hviezdach rovnako ako osud eura, nenásytných fanúšikov by určite takéto spestrenie fádneho moderno-rockového života veľmi potešilo.      

Autor: Marek Danko
Foto: Tibor Šuchta