Bratislavské jazzové dni sa minulý týždeň uskutočnili prvýkrát od októbra 2019. Dva roky tak museli fanúšikovia festivalu čakať na tradične kvalitnú a žánrovo pestrú porciu domácej aj svetovej hudby. Organizátori nesklamali - hoci program na jednom pódiu priniesol menej koncertov, nechýbali v ňom legendy, mladé talenty ani prekvapenia.
Zásadnou novinkou však bolo miesto konania. Z priestorov Incheby sa totiž festival tento rok presťahoval na perifériu Bratislavy do Refinery Gallery. Väčšina ľudí zvolila najpohodlnejší spôsob dopravy, našťastie pri bývalej montážnej hale v areáli rafinérie Slovnaft nie je žiadny problém s parkovaním. Tento rok sa kvôli tomu zrejme vypilo menej alkoholu na osobu ako v minulých ročníkoch, no aspoň si mohli návštevníci vyskúšať novootvorené časti bratislavského obchvatu. Najmä ak sa im pri odchode z festivalu podarilo zle odbočiť.
Zdroj: Viktor HlavatovičFoto: Viktor HlavatovičRefinery Gallery má oproti doterajším dejiskám festivalu asi polovičnú kapacitu. Nie je preto prekvapením, že hoci sa džezáky konali v režime KZ (kompletne zaočkovaní), záujem o lístky prevýšil počet miest. Je preto veľmi pravdepodobné, že budúci rok sa podujatie opäť presunie do väčších priestorov. Ak by však predsa zostalo v Refinery Gallery, určite by stálo za zváženie aj koncertné využitie druhej sály, ktorá tento rok slúžila ako priestor na občerstvenie a oddych pre VIP návštevníkov. V paralelnom vesmíre by sa tam napríklad mohli konať koncerty na státie, k čomu sa organizátori džezákov ani po viac ako štyri a pol dekádach ešte neodhodlali. Aj tento rok bolo pritom viacero koncertov, ktorým by viac svedčalo státie. Konkrétne celý druhý festivalový deň a minimálne dve ďalšie vystúpenia.
Hlavná sála však bola počas celého fesivalu tradične zaplnená stoličkami, kde si mohli návštevníci pohodlne užívať kvalitne nazvučené koncerty. K dobrému zvukovému zážitku pomohlo aj zakrytie stien veľkými závesmi, podobne ako v Inchebe. Pri niektorých koncertoch sonická intenzita až prekvapila a nemusela byť každému príjemná. Najmä pri vystúpení jednej z nedeľných hviezd, Judith Hill, ste si mohli pripadať skôr ako na rockovom než jazzovom festivale.
Výrazné speváčky aj inštrumentálna dokonalosť
Piatkový program však odštartoval v omnoho pokojnejšej atmosfére. O krásny hudobný zážitok sa postarali víťazi súťaže Pódia mladých talentov z roku 2019, Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý alias Lash & Grey. Za dva roky od predošlých džezákov stihli vydať dva dlhohrajúce albumy (oba vyšli aj na LP, odporúčam) a nebyť pandémie, možno by bol koncert v Bratislave jednou zo zastávok ich európskeho turné. So svojou výnimočnou zrelosťou, tak interpretačnou ako aj skladateľskou, už viackrát potvrdili, že patria na veľké pódiá a ich koncert bol dokonalým úvodom festivalu. Okrem vlastných skladieb z albumov Sleepin' With The Lights On (2020) a Blossoms of Your World (2021) zahrali aj svoj obľúbený jazzový štandard The Peacocks a v podobnom štýle a frázovaní sa niesla aj ich úplne nová autorská skladba, ktorá mala na festivale premiéru. Napriek schopnosti robiť vkusné a zároveň chytľavé skladby na pomedzí soulu a popu sa teda od jazzu nevzďaľujú, práve naopak.
Dramaturgickú pestrosť džezákov potvrdil hneď druhý koncert, o ktorý sa postarala francúzska speváčka Camille Bertault. V prvých minútach jej vystúpenia sa mohlo zdať, že jej príbeh je zaujímavejší ako hlas. No aj keď skutočne nepatrí medzi speváčky obdarené výnimočnou farbou, svoje hlasivky ovláda perfektne a vďaka skvelej energii celej kapely a charizme šarmantnej líderky to rozhodne nebola nuda. Temperamentná umelkyňa si koncert viditeľne užívala, v sympatických príhovoroch si fanúšikov získala úprimnosťou aj humorom a veľkú časť koncertu pretancovala. Prišlo však aj na pomalšie skladby, v ktorých dokáže sprostredkovať emócie aj bez toho, aby ste rozumeli jej francúzskym textom. Výnimkou v angličtine bola vtipná skladba Todolist o nikdy nekončiacom zozname úloh a aktivít, ktorú Camille napísala tesne pred pandémiou. Vzápätí sa svet zastavil a ona si po hektických rokoch svojej úspešnej kariéry mohla vyskúšať, aké to je, keď jej "to do list" zrazu zostane takmer prázdny. O to viac si užila vystúpenie v Bratislave, ktoré bolo pre ňu jedným z prvých po dlhej nútenej pauze.
Zdroj: Viktor HlavatovičCamille Bertault (foto: Viktor Hlavatovič)Záver večera patril inštrumentálnemu jazzu najvyššej úrovne. Postaral sa o to fenomenálny izraelský kontrabasista Avishai Cohen so svojím triom, ktorý je na Slovensku už dobre známy a obľúbený. Práve počas jeho koncertu si prišli konečne na svoje fanúšikovia virtuóznych sól ale aj magickej súhry muzikantov. Cohenovými aktuálnymi spoluhráčmi sú klavirista Elchin Shirinov z Azerbajdžanu a mladá, iba 21-ročná izraelská bubeníčka Roni Kaspi. Napriek vekovým rozdielom na úrovní troch generácií (Cohen má 51 a Shirinov 39) však ich pódiová spolupráca funguje znamenite. S ľahkosťou prechádzajú od hypnotických rytmických pasáží s orientálnym nádychom k podmanivej lyrickej melanchólii, ktorá roztápa srdcia. Martin Valihora v roku 2014 o prvom bratislavskom vystúpení Avishai Cohen Tria povedal, že to bol najkrajší koncert v jeho živote. Podobne silné zážitky určite mnohým priniesol aj záverečný koncert prvého dňa džezákov.
Koncert Avishai Cohen Tria namiesto spoluorganizátora a hlavnej tváre festivalu Petra Lipu uviedla na pódiu jeho dcéra Katka. Až na druhý deň sme sa z jeho statusu na sociálnej sieti dozvedeli, že vo štvrtok mal autonehodu, pri ktorej utrpel zlomeninu prsnej kosti. V dôsledku tohto zranenia nejaký čas nebude môcť spievať, no aj po zvyšok festivalu väčšinu koncertov uvádzal sám. Prajeme skoré uzdravenie!
Roztancovaná sobota so Sammom Henshawom a Nubiyan Twist
Druhý festivalový večer opäť otvoril domáci interpret - talentovaný spevák Samuel Hošek, ktorý so svojou kapelou predstavil svoj debut Our Time Is Now (2020). Albumu sa minulý rok aj kvôli pandémii nedostalo toľko pozornosti, ako by si zaslúžil, a z vystúpenia aj príhovorov bolo cítiť veľkú vďačnosť, že sa mohol odprezentovať na pódiu najväčšieho slovenského jazzového festivalu. Jeho tvorba je zmesou súčasného R&B a neo soulu, je z nej cítiť aj vplyv hip-hopu, pričom Samuel okrem spevu v niektorých piesňach aj rapuje. Všetky tieto žánre vychádzajú z jazzu a aj sprievodnú kapelu tvorili väčšinou mladí hudobníci, ktorí sú na jazzovej scéne doma - Dávid Juraj Raši (bicie), Peter Kunzo (klávesy), Pavol Bereza (gitara) a Denis Pagáč (basgitara a kontrabas). Zostavu dopĺňa producent albumu Jureš Líška, známy z kapely Fallgrapp, ktorý do pesničiek pridával ďalšie vrstvy vokálov a zvukov. Okrem singlov Magic Carpet, Home či titulnej Our Time Is Now patrili medzi najlepšie momenty koncertu aj skladby Body a Kingdom s rockovou energiou v refrénoch.
Ešte viac jej na pódium priniesol britský spevák Samm Henshaw, ktorý od začiatku vystúpenia dával najavo, že plánuje publikum postaviť zo stoličiek. Hoci patril medzi menej známe mená v lineupe, priazeň publika si postupne vydobyl chytľavou zmesou R&B, soulu, popu a hip-hopových beatov a vokálnym prejavom, ktorý sa pohyboval od precíteného spevu až k rapovaniu či reggae frázovaniu. Sympatie si získal aj počas príhovorov, a tak mu náročné publikum odpustilo aj to, že dychové nástroje, backing vokály a niektoré rapové pasáže, ktoré s ním nahrali iní interpreti, zneli z playbacku. Na džezákoch to nebýva zvykom, no v čase pandémie žiaľ mnohí umelci cestujú na turné v úspornejších zostavách (v tomto prípade frontmana sprevádzal len klávesák, basgitarista a bubeník) a dychová sekcia či sprievodní vokalisti a vokalistky by boli priveľkým luxusom.
V každom prípade Henshaw svoju misiu splnil. Definitívne sa mu podarilo prelomiť ľady počas skladby Church, po ktorej bolo celé publikum na nohách. Trochu nevyužitou príležitosťou bolo následné zaradenie jednej z najpomalších skladieb, ktorá vygradovanú atmosféru poriadne utlmila. Záverečné číslo v podobe ešte nevydanej pesničky Joy z pripravovaného albumu Untidy Soul však opäť divákov roztancovalo a po jej doznení nasledoval právom jeden z najdlhších aplauzov festivalu. Veľmi príjemné prekvapenie, snáď u nás Samm Henshaw nebol naposledy. Jeho koncert by určite výborne fungoval v klube či na letnom festivale pod holým nebom.
Zdroj: Viktor HlavatovičSamm Henshaw (foto: Viktor Hlavatovič)To isté platí aj pre hlavnú hviezdu sobotného večera Nubiyan Twist. Britská kapela na rozdiel od Henshawa prišla v početnej zostave, pri ktorej žiadne "barličky" v podobe reprodukovanej hudby neboli potrebné. Party rôznych speváčok, s ktorými kapela okolo multiinštrumentalistu a producenta Toma Excella spolupracuje, spoľahlivo a elegantne odspievala narodeninová oslávenkyňa Ria Moran. V skladbách ako Tittle Tattle alebo Flow chýbala Cherise, ktorá má úplne inú farbu aj temperament, ale koncert napriek tomu priniesol množstvo skvelých momentov.
Pulzujúce funkové a afro-jazzové groovy umocnené silou trojčlennej dychovej sekcie sa niesli sálou viac ako hodinu. Kreatívny líder kapely sa držal v úzadí, najvýraznejšími členmi boli okrem speváčky saxofonista Nick Richards, ktorý okrem viacerých sól predviedol aj peknú farbu hlasu, a multiinštrumentalista Pilo Adami. Rodák z Brazílie strávil väčšinu koncertu za perkusiami či s gitarou, no v záverečnej dvadsaťminútovke si takmer celú šou ukradol pre seba. Ukázal sa totiž ako skvelý bavič, ktorý energiu koncertu pozdvihol na ešte vyššiu úroveň svojím spevom, rapom aj výletom do publika. Parádna bodka za sobotným večerom.
Zdroj: Viktor HlavatovičNubiyan Twist (foto: Viktor Hlavatovič)Očarujúca Judith Hill a silný záver v podaní legiend
V nedeľu začal program tradične o hodinu skôr a otvorila ho Zuzana Mikulcová v skromnej zostave s gitaristom a producentom Andrejom Hruškom a bubeníkom Gáborom Tokárom. Za normálnych okolností by s ňou hral aj basgitarista Michal Šelep, ktorý však musel koncert vynechať z najmilších rodinných dôvodov. Živý zvuk basgitary citeľne chýbal a hudobnému zážitku nepomohlo ani nazvučenie, resp. mix, v ktorom Zuzanin hlas veľmi nevynikol a často sa v hudbe strácal. Zaznelo niekoľko piesní zo speváčkinho medzinárodného projektu Fúzie, ktorý deň predtým pokrstila v Prahe, ale aj jedna maďarská ľudová pieseň či starší singel Strácam z jej debutového albumu Slová (2015). Nebyť nehody Petra Lipu, určite by si so Zuzanou zaspieval spoločnú verziu jeho skladby Nenápadný nápad (tiež je súčasťou projektu Fúzie). Možno nabudúce.
Nasledovalo jedno z najväčších lákadiel tohtoročného lineupu, americká speváčka, skladateľka, gitaristka a klaviristka Judith Hill. Jej meno sa najčastejšie spomína v súvislosti s Michaelom Jacksonom, ktorému mala robiť backing vokalistku na turné This Is It, a dokonca s ním mala na sérii londýnskych koncertov v roku 2009 spievať duet I Just Can't Stop Loving You. Nakoniec ju svet spoznal až na rozlúčke s Kráľom popu, kde zaspievala jeho skladbu Heal the World. Ešte bližšie (a nielen hudobne) však mala k ďalšej hudobnej legende, Princeovi. Jeho chránenkyňou sa stala po tom, ako v jednom rozhovore po účasti v speváckej súťaži The Voice povedala, že umelcom, s ktorým by chcela najviac spolupracovať, je práve on. Sen sa stal skutočnosťou, Prince sa jej ozval a očarila ho natoľko, že s ňou vo svojom štúdiu v Paisley Parku nahral a koprodukoval jej debutový album Back in Time (2015). Následne bola až do jeho smrti v apríli 2016 jedným z jeho najbližších ľudí a hovorilo sa aj o milostnom vzťahu.
Jej príbeh je dôležitý nielen preto, že je Princeom, tak ako viaceré iné hudobníčky, ktoré s ním mali tú česť hrať, výrazne ovplyvnená a na džezáky priniesla okrem svojho bluesového cítenia aj typicky princeovskú funkovo-rockovú energiu. Fakt, že bola v blízkosti dvoch najväčších hudobných ikon krátko pred ich nečakanou smrťou, je však pre ňu zároveň prekliatím. Niekoľko rokov totiž najmä od Princeových fanúšikov pravidelne dostávala zraňujúce správy, v ktorých ju obviňovali z toho, že ho mohla zachrániť. Tieto výčitky jej spôsobili veľké psychické problémy, z ktorých sa čiastočne "vypísala" na svojom najnovšom albume Baby, I'm Hollywood! (2021). Okrem množstva energie tak mal koncert aj silný emotívny náboj. Medzi jeho vrcholy patrila skladba Silence, ktorú napísala počas pandémie. Ako priznala, predtým žila veľmi hekticky, no zrazu sa musela naučiť existovať sama a v tichu so svojimi "démonmi". "Turn off the silence, that raging silence," spieva v pesničke (v preklade "Vypnite to ticho, to zúriace ticho").
Zaujímavé je v jej prípade aj zloženie sprievodnej kapely, v ktorej s ňou hrajú aj jej rodičia. Otec, ktorého predstavila slovami "funky dad on bass", je Afroameričan a volá sa Robert Lee "Pee Wee" Hill a za hammond organom čarovala jej matka, Japonka Michiko Hill. Obaja sú na scéne už od 70. rokov, a tak Judith Hill žije hudbou celý svoj život. Začínala ako sprievodná vokalistka, no dnes je suverénnou líderkou a zároveň výbornou gitaristkou. Čas ukáže, či sa jej podarí vystúpiť z tieňa svojej minulosti a nájsť si svoj vlastný štýl.
Zdroj: Viktor HlavatovičJudith Hill (foto: Viktor Hlavatovič)Absolútny záver festivalu patril stáliciam, ktoré fanúšikom džezákov netreba predstavovať. Gitarista Mike Stern a saxofonista Bill Evans sú majstrami jazz fusion, ktorých virtuozita a spôsob, akým spolu na pódiu komunikujú, je vždy veľkým zážitkom. Obaja sa predviedli aj ako speváci a Evans divákov bavil svojimi príhovormi. Hlavne však za nich hovorila hudba, ktorá nepozná žánrové hranice. Rock, funk, latino, energické groovy, hravý aj meditatívnejší jazz, to všetko priniesla spolupráca týchto dvoch velikánov a ich spoluhráčov. Zazneli skladby ako Wishing Well, Jean Pierre od Milesa Davisa, s ktorým hrávali obaja umelci, ale aj Sternova pocta Jimimu Hendrixovi. Pre staršie generácie dávka nostalgie, pre mladých veľká škola hudobnej histórie.
Bratislavské jazzové dni svojim fanúšikom napriek zložitej situácii vynahradili dlhé čakanie na festival. Dali by sa kritizovať nedostatky a nepríjemnosti ako ostré svetlá do očí divákov takmer po každej skladbe, či nutnosť vystáť si dva rady, ak sa chcel človek najesť aj napiť a bol na festivale sám. V prvom rade však z umelcov aj z návštevníkov bolo cítiť vďačnosť za to, že sa mohli opäť stretnúť. Určite to bude podobne aj v budúcom ročníku, kde už teraz poznáme meno prvého účinkujúceho. Je ním kapela Marek Szarvaš Projekt, ktorá je tohtoročným víťazom súťaže Pódium mladých talentov. Vystúpenia finalistov sa tento rok konali mimo samotného festivalu, no snáď sa aj v tomto smere o rok všetko vráti do starých koľají.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Viktor Hlavatovič
