Dva "Áčkové" black metalové koncerty behom jedného týždňa, to je ponuka, ktorá sa tak často nevidí a rozhodne neodmieta ani v časoch bezpandemických, tobôž nie teraz, keď je kultúra na kolenách a potrebuje podporiť na všetkých frontoch. Hudobne asi nikto nevie sprostredkovať atmosféru frontovej línie tak ako švédsky Marduk.


Vojny má zostava z Norrköpinguzmapované od tých starovekých až po súčasné a popri okultných a mytologických záležitostiach sú hlavnou témou jej textov. Bojovať a prežiť sa okrem mňa do Randalu vybralo asi 150 priaznivcov, čo vzhľadom na podmienky, v akých sa nachádzame, nie je málo, ale oproti poslednej návšteve kapely je to zhruba o polovicu menej. Krajania Valkyrja im robili spoločnosť aj na predchádzajúcom turné a tentorkát so sebou vzali ešte Doodswens z Holandska. Domácu scénu nezastupoval nikto, čo je pri dvoch zahraničných supportoch celkom pochopiteľné. 

Ako prvé vyšli na pódium Doodswens, dámske duo z Eindhovenu. Fraukje van Burg, ktorá spieva a venuje sa gitare a bubeníčku Inge van der Zon na koncertoch dopĺňa ešte hráčka na basgitaru, ktorej identitu sa mi nepodarilo odhaliť. Hudobne sa jednalo o black metal starej školy, remeselne na slušnej úrovni, ale žiaľ na nerozoznanie od množstva podobných kapiel inšpirovaných prvou vlnou nórskeho black metalu. Na úvod večera to však stačilo a počas ich setu sa klub pomaly zapĺňal. 

Po krátkej prestávke Valkyrja predviedla 50 minút energického black metalu s výrazným thrashovým vplyvom v typicky švédskom prevedení. Technika všetkých muzikantov na vysokej úrovni, suverénne zvládnuté všetky hlavné atribúty žánru s dôrazom kladeným na rýchlosť a údernosť. Celkovo sa mi zdá, že švédske kapely na rozdiel od nórskych, ktoré jednoznačne hrajú v temnote prvé husle a dávajú si viac záležať na atmosfére častokrát dosiahnutej úmyselne nekvalitnou produkciou, uprednosťnujú inštrumentálne náročnejšie a tvrdšie prevedenie s výrazným vplyvom thrash a death metalu.

Valkyjra má na konte štyri dlhohrajúce platne, z ktorých dve vyšli na značke Metal Blade Records. V Bratislave kapela predstavila prierez tvorby a hralo sa najmä z posledného albumu Throne Ablaze. Reakcie publika boli pozitívne a ku koncu setu už bol klub zaplnený takmer na maximálne povolenú kapacitu. Kapela sa rozlúčila a technici začali všetko pripravovať pre hlavnú hviezdu večera.   

Drásavá temnota menom Marduk

Marduk založil gitarista Morgan Steinmeyer Håkansson s úmyslom stať sa najrúhavejšou kapelou na svete. Ťažko povedať, či sa im to podarilo, pretože konkurencia je v tomto odvetví naozaj kreatívna, ale rozhodne môžeme tvrdiť, že sú jednými z naj a to už viac ako 30 rokov. Od prvého dema s názvom Fuck me Jesus bolo jasné, že to so svojím predsavzatím myslia vážne. V tomto období v ich tvorbe ešte prevažovali prvky typického škandinávskeho death metalu. Niet sa čomu diviť, prvý album Dark Endless (1992) mixoval legendárny Dan Swano z Edge Of Sanity.

Už v nasledujúcom roku však nasledoval podpis zmluvy s francúzskym vydavateľstvom Osmose Production s jednoznačným black metalovým smerovaním. Those of the Unlight (1993) a Opus Nocturne (1994) sú klasikami žánru a skladby z nich stálou súčasťou koncertného setlistu kapely. Na albume Heaven shall burn…When we are gathered (1996) spojili sily s workoholikom Peterom Tägtgrenom, zakladateľom legendárnych Hypocrisy a hlavne producentom neskutočného množstva nahrávok, ktoré vychádzali z jeho študia The Abbyss ako na bežiacom páse.

Marduk v priepasti pod Tägtgrenovým dohľadom nahrali päť albumov, vrátane kultovej trilógie venujúcej sa témam krv (Nightwing, 1998), vojna (Panzer Division Marduk, 1999) a smrť (La Grande Danse Macabre, 2001). Spoluprácu ukončili nahrávkou World Funeral z roku 2003, ktorá je z nejakého dôvodu považovaná za najkomerčnejšiu v ich diskografii a stretla sa s nepochopením u fanúšikov, aj keď po jej vypočutí naozaj ťažko hovoriť o nejakej komercii. Od tohto momentu už má kapela všetko vo svojej réžii a podľa vyjadrení Morgana za tie roky skúseností aj sami najlepšie vedia, ako má znieť Marduk. Nová éra je spojená s výmenou na poste speváka, dlhoročného vokalistu s umeleckým menom Legion nahradil desivý Mortuus, a zároveň sa na post basgitaristu vrátil Magnus Andersson, ktorý v kapele pôsobil v jej začiatkoch ako gitarista. V tejto staronovej zostave vznikla ďalšia šestica albumov, kompletne nahratých v domácom štúdiu navrátilca Magnusa.

Aktuálny počin Viktoria (2018) má už tri roky a slovenské publikum malo možnosť vypočuť si ho naživo už počas minulej zastávky kapely v Bratislave. Odvtedy uplynuli dva roky, z kapely opäť odišiel Magnus Andersson a vymenil sa aj bubeník. Síce sme sa nemohli tešiť na žiadny nový materiál, ale aspoň nám bola predstavená nová krv v podobe basgitaristu Joela Lindholma a talentovaného bubeníka Simona Schillinga, ktorý prišiel adekvátne vytrénovaný z Belphegor.

Tak ako pred dvoma rokmi, aj teraz koncert začal otváracou skladbou z posledného albumu Werwolf. Kredencový úvod, hrmot bicích s prísnymi gitarami dopĺňaný armádnymi sirénami, sloha v prekvapivom strednom tempe s húpavým punk'n'rollovým základom a nezvyčajne chytľavý refrén. Z toho je poskladaný vlkodlak, skladba presahujúca hranice žánru, ktorú by som pustil ako prvú každému, čo Marduk nepozná a chce spoznať, ale nechcem, aby sa hneď vyplašil než mu pustím The Hangman of Prague. To už je Marduk v plnej poľnej - hyper blast beaty, nervydrásajúce riffy a Mortuusov hrdeľný škrekot spolu s referenciou na Reinharda Heynricha, ktorý terorizoval Čechy počas obdobia protektorátu sú typickými zložkami tvorby.


Nasleduje Seven Angels, Seven Trumpets - odvážnejší by to mohli nazvať zvoľnením, ale to, že sa na chvíľu spomalí, neznamená, že sa mení atmosféra. Naopak, temné texty inšpirované vojnami, či už mytologickými alebo reálnymi, spolu s blasfemickou hudobnou zložkou sú hlboko zakorenené v DNA všetkých členov a toto posolstvo dokážu veľmi efektívne preniesť na publikum. Nepríjemnú pachuť zverstiev ľudských dejín tak prežúvate v ústach počas celého setu. Po dvojici skladieb z albumu Plague Angel (2004) sa vraciame k začiatkom v podobe Those of the Unlight a opäť nastáva zrýchlenie, ktoré vyvrcholí v nasledujúcej Frontschwein z rovnomenného albumu, kde dosahuje samopaloidnú kadenciu.

Nasledujúca trojica skladieb, ktorú otvára ľahšie stráviteľná Materialized in Stone z obľúbeného Opus Nocturne, nás opäť preniesla do prvej polovice 90-tych rokov. Beyond The Grace Of God ako jediná reprezentuje album Heaven Shall Burn…When we are gathered a s The Funeral Seemed To Be Endless sme si zaspomínali na death metalom ovplyvnený debut. Viktoria je titulnou skladbou posledného albumu a jej hymnický refrén rozospieval aj doteraz viac-menej zhypnotizované bratislavské publikum. Napriek rozporuplným reakciám na album World Funeral, ktorý je kritizovaný pre svoju uhladenú produkciu, typickú pre modernejšie a prístupnejšie metalové žánre, sa v setliste nachádzala aj pomalá smrť v podobe Bleached Bones a titulná World Funeral, v ktorej zaznelo jediné, ale zato poriadne zbesilé gitarové sólo celého setu.

Základnú časť programu doplnili ešte klasiky The Sun Has Failed z Opus Nocturne” a Wolves z Those of the Unlight a kapela sa zatiaľ len symbolicky rozlúčila a pobrala do šatne. O prídavok som začal mať obavy, keď žiadosti o neho utíchali rýchlejšie ako je dobrým zvykom a nahlas o neho žiadalo v podstate len pár jednotlivcov. Vďaka za nich, pretože kapela sa vrátila a celý prídavok tvorili výhradne skladby z albumu, ktorý počas základného setu obchádzali. Christraping black metal a titulná Panzer Division Marduk rozmetali všetkých a boli dôstojnou bodkou nielen za týmto koncertom, ale za tohtoročnou koncertnou sezónou ako takou, keďže v čase písania tohto reportu už máme lockdown a návrat do klubov je zatiaľ v nedohľadne.

Autor: Tomáš Danišovič