Stálica slovenského undergroundu, kapela Ľahká Múza, je tu už neuveriteľných 39 rokov a v týchto dňoch sa venuje príprave ďalšieho štúdiového albumu. O ňom, ale aj o histórii a celkovej filozofii tohto klenotu našej darkwave a goth scény som sa porozprával so speváčkou Gudrun.
V prvom rade ma zaujíma, čo momentálne Ľahká Múza chystá?
Zachytávaš nás práve v snahe po 10 rokoch nahrať svoj desiaty hudobný album. Ak by sme to rátali celkovo, tak vlastne už jedenásty, lebo naším posledným nosičom je DVD Performance z roku 2016. Priznám sa, že nie je to časová os, ktorú sme si pôvodne želali, ale okolnosti tohto príliš dynamického sveta nám rozhádzali všetky zámery a my sa už len snažíme zachytiť vo víre udalostí.
V akom štádiu sa nachádza nahrávanie? Plánujete vydať album už tento rok?
Najprv by som sa vrátila kamsi na pomyselný začiatok, aby bolo jasné, ako sa vyvíjajú naše skúsenosti s nahrávaním. Ak si odmyslím prapočiatky z roku 1990, keď sme nahrávali prvýkrát v štúdiu a vyšla z toho MC kazeta Nevinnosť, tak v spolupráci s vydavateľstvom ZOON records sme sa v roku 1992 ocitli v úplne inom svete. V podstate to bolo niečo na úrovni zázraku. ZOON records nám objednalo nahrávanie v réžii Slovenského rozhlasu v Bratislave! A so špičkovým zvukovým inžinierom Jurajom Štubniakom, ktorý mal bohaté skúsenosti s prácou v Experimentálnom štúdiu SR a bol otvorený všetkým možným zvukovým dobrodružstvám. A to sme práve my potrebovali. Na albume Tieň bolesti, ktorý tam vznikol, sme využili nahrávanie do širokého pásu Studer, aparát Trace Elliot, Mesa Boogie, koncertné krídlo Steinway, Lexicon PCM 70, harmonizér Eventide, mikrofón Neumann U87 atď.
S menšími obmenami sme si to zopakovali potom do roku 2000 ešte trikrát, celkovo sme tam nahrali štyri albumy. Potom prišiel pre nás veľký technologický skok – z analógovej réžie do digitálneho štúdia. Mali sme šťastie na veľmi dobrého zvukového inžiniera Františka Nágela a neďaleko Nových Zámkoch v jeho štúdiu vznikli tri ďalšie albumy. Úporne sme sa spoločne snažili s elektrónkami, aby sme eliminovali neduhy digitálneho záznamu. S výsledkami sme boli spokojní. Posledný album sme tam nahrali v 2013 a štúdio ukončilo svoju činnosť. Súčasne aj vývojom našej stále viac prearanžovanej hudby, sme boli nútení prejsť aj doma do režimu nahrávania podkladov zo synťákov a bicích do PC, čím sme si postupne vybudovali malé domáce štúdio.
V roku 2020 počas vypuknutia pandémie sme si povedali, že je najvyšší čas začať robiť na novom repertoári, ktorý sme chceli do konca roka 2021 vydať na značke Hevhetia. Bohužiaľ, na jar 2021 sme ochoreli na Covid a prežili zložité zdravotné komplikácie a ako by toho nebolo dosť, v lete toho istého roka som utrpela ešte aj úraz nohy, ktorý ma znehybnil skoro na pol roka. Všetky naše plány ohľadne nahrania albumu sa rozplynuli a my sme sa počas roku 2022 snažili aspoň dokomponovať celý album a tento rok ho nahrať a vydať.
Vyvstal ale problém, kde našu nadžánrovú tvorbu nahrať tak, aby sme boli s výsledkom spokojní a nestálo to toľko, že si na to budeme musieť vziať hypotéku. Tu sú rôzne, skôr špecializované štúdiá, a to je pre nás problém. Samozrejme tiež nepoznáme všetky, takže je to pre nás pomerne vážny problém. Nevieme, či aj tretíkrát vstúpime do rovnako šťastnej rieky. A taktiež je ten album zase zvukovo aj aranžérsky posunutý, ako vždy naše albumy, a tak aj sami potrebujeme zistiť v dobrom štúdiu, čo nám z toho môže vypadnúť. Preto sme oslovili pre účely definovania zvukového dizajnu nového albumu Martina Kmeťa. Spravili sme "kontrolnú" nahrávku, analyzujeme spoločne dosiahnuté zvukové výsledky a aktuálne sme doma rozbehli nahrávanie podkladov do štúdia. Nič viac nie je zatiaľ jasné.
Inšpiruje vás dnes pri práci v štúdiu nejaká súčasná hudba alebo interpreti?
Kapelu sme založili okolo roku 1984 a už vtedy sme mali napočúvané kvantum hudby, napozerané umelecké filmy a obrazy a hlavne aj načítané množstvo literatúry. Napriek tomu, že bolo vtedy obtiažne zohnať to, čo nás zaujímalo, dostávalo sa to k nám aj napriek komplikáciám v logistike vtedajšej doby. A možno aj práve preto nám išlo o kvalitné a umelecky veľmi slobodné formy, vtedy ešte naplnené aj obsahom. Takže ideálne podhubie, nasávali sme to všetko ako nekonečná špongia. Mali sme výhodu, že to, čo dnes oveľa mladší muzikanti používajú ako svoje inšpiračné zdroje (hudbu 80. a 90. rokov) sme my žili priamo prepojení na autentickú svetovú umeleckú scénu.
Mali sme zdroje hlavne v Čechách, bolo neskutočné, čo všetko a ako rýchlo tam vedeli ľudia zohnať a potom posúvať ďalej. Preto aj naše hudobné prvopočiatky zachytené z koncertu v roku 1988 a vydané neskôr v pražskom vydavateľstve Black Point nás pod názvom Schizofónia zachytávajú niekde na pomedzí post-punku a alternatívnej hudby. Už vtedy išlo o pomerne zložité kompozície postavené pre klasickú kapelu gitara, basgitara, bicie a spev. Keď nám v roku 1990 odišli z kapely basgitarista a bubeník, bol to podnet na zmenu hudobného výrazu a zásadný posun v našej tvorbe. Mohli sme vďaka dostupným elektronickým technológiám realizovať predstavy o inovatívnych zvukových krajinách, nečakaných rytmických štruktúrach, spevových a gitarových experimentoch.
Čo sme na albume Nevinnosť z roku 1991 naznačili, to už na albume Tieň bolesti z roku 1992 bolo úplne jasné. Je tu kapela, ktorá má neskutočne našlapaný a moderný zvuk a autentickú atmosféru. V ďalších rokoch sme sami experimentovali s rôznymi prepájaniami a vplyvmi minimalistickej vážnej hudby, či etnickými motívmi a zadefinovali sa ako nadžánrová hudba, v ktorej nájdeš tvrdý, až metalový zvuk v kombinácii so sklenenými jemnými motívmi, symfonické plochy vedľa rytmických etnických štruktúr a samostatnou kapitolou je vokálny prejav od mezosopránových operných polôh až po vibračné etnické spevy či rovnejšie deklamačné časti. Naša hudba sa časom stala v istej oblasti zdrojom inšpirácie pre mladších hudobníkov.
Samozrejme sledujeme, čo sa na hudobnej scéne deje, ale dnes (celkom pochopiteľne) je už hudobný vývoj svojím spôsobom ukončený. 80. a 90. roky boli posledné, čo niečo zásadné na scénu priniesli a tá z týchto hudobných erupcií žije dodnes. Či už ide o post-punk, novú mladšiu elektronickú hudbu, rap a rôzne kríženie a multižánrovosť. Pre nás to nie je nič nové, určite si radšej vypočujeme originálnu hudbu ako pokusy o jej ozveny. Pre mladších je pochopiteľné, že sa narodili v dobe, kde je v podstate neskutočne veľa hudby na každom kroku až to prerastá do doby, keď už nie je dôležitá ako v minulom storočí, kedy bola spojená aj so sociálnymi posunmi v spoločnostiach. Aj preto je tak populárny rap, kde je vlastne úplné minimum hudobnej zložky a zostala len výpoveď. Čo sa nás týka, máme radi world music, tú etnickú časť, kde sa ešte pracuje s pôvodnými zdrojmi a atmosférami. Preto aj v našej hudbe pozorný poslucháč nájde odozvy našej ľudovej hudby spracované do nových motívov.
Predsa len sa opýtam, koho zo súčasnej hudby rada počúvaš?
OK, toto je môj výber, 677 počúva samozrejme aj čosi iné. Nemáme identický hudobný vkus, aj keď teda tá báza je zhodná. Tak v prvom rade sa mi páči vývoj ikony Einstürzende Neubauten. Ako dokázali z industriálnych trieští postupne skomponovať originálnu hudbu a stále k tomu používajú svoje nehudobné "nástroje", no a samozrejme Blixova vokálna evolúcia. Niečo z interpretov z KEXP a z world music, napríklad ukrajinská DakhaBrakha. Občas si pustím aj soundtracky z filmov ako napríklad z Only Lovers Left Alive a kombinujem to s Twenty One Pilots, Lanou Del Rey či Zvíře jménem Podzim.
Spomínala si vplyv slovenskej ľudovej hudby na vašu tvorbu. Vedela by si opísať tú esenciu z nej, ktorá na teba pôsobí inšpiratívne?
Na tak malú krajinu máme nesmierne rôznorodú ľudovú hudbu. Od tragických piesní až po divoké, pre tanec určené skladby. V prvom rade ma zaujíma atmosféra, a preto mám najradšej ženské sólové či zborové spevy z trávnic, minimalistické hudobné motívy a ich vrstvenie v goralskej či terchovskej muzike. Pojítkom je vnútorná lyrika a hlboká emocionalita hudobného prevedenia. Taktiež obdivuhodné spevácke či muzikantské výkony.
Na scéne ste od roku 1984. Spomínaš si na nejaké problémy s minulým režimom? Absolvovali ste prehrávky a zažívali problémy kvôli žánru, ktorý ste hrali?
V tej dobe bolo dôležité ujasniť si, čo vlastne od hrania za podmienok vtedajšieho režimu očakávaš. Či je to len typická mladícka chuť vyblázniť sa v kapele, alebo v podstate spolupracovať s režimom formou účasti na prehrávkach (kontrola textov a celkového pôsobenia kapely) a následne hrať pod krídlami zriaďovateľa – nejakej miestnej SZM a môcť sa potom zúčastňovať všetkých tých Rockfestov a iných akcií organizovaných pod štátnym dohľadom. Takto fungovali skoro všetky vznikajúce kapely na Slovensku aj tie, ktoré sa dnes považujú za veľkých "revolucionárov" tej doby. My sme nechceli vymeniť umeleckú slobodu prejavu za hrania na takýchto akciách, a preto sme hneď od úvodu vedeli, že budeme pôsobiť mimo tieto kontrolované štruktúry.
Už v tom čase sme mali vedomosti o existencii českého undergroundu a aj živé kontakty s niektorými ľuďmi z jeho jadra. Žiadnych prehrávok sme sa nezúčastnili a fungovali sme s rizikom, že budú problémy práve na základe takejto existencie. Hrali sme hlavne v Čechách a tam si nikdy nevedel, kedy prídu a zbalia všetkých od kapiel až po publikum do Antona. Mali sme to šťastie, že za tie tri roky pred revolúciou sa nám nič takéto neprihodilo. A tak sme vlastne začali fungovať v Prahe a Čechách. Na Slovensku sme hrali až v 1988 s rizikom, že keď prídu na to, že nemáme prehrávky, bude mať aj organizátor problém. Ale Klaus sa nedal týmto odradiť a pozval nás na Mladú Gardu v Bratislave na trojdňový festival Rockový kolotoč. Na koncerte boli aj agenti ŠTB, ale nemali záujem akciu rušiť. Čo sa týka prijatia na akciách českého undergroudu, to bolo vtedy niečo úžasné. My sme boli popri ostatných len také deti, aj žánrovo sme boli o dosť inde ako zvyšok, ale prijali nás veľmi srdečne a oslovila ich naša tvorba.
Vrátim sa k vášmu chystanému novému albumu. Budú na ňom nejaké hudobné spolupráce? Respektíve máš nejaký sen o spoločnej práci s niekým z branže?
Vzhľadom k tomu, že na našich albumoch nikde nenájdeš žiadne informácie ohľadne autorov hudby či textu, nie je sledovateľné, kto sa na čom podieľa. Máme to ako koncepčný zámer, je to Ľahká Múza – akási kolektívna duša. Pravdou je, že hudbu aj texty sme si vždy robili sami a na albumoch okrem nás dvoch (mňa a 677) hrali len hosťujúci basgitaristi. S tým, čo sme chceli v hudbe kompozične či inštrumentálne realizovať, sme si vždy vedeli pomôcť sami aj vzhľadom k tomu, že sme obaja zruční v širšom hudobnom koncepte a to nám dáva isté možnosti Od zvládania hudobných technológií až po muzikantské prevedenie. Nemali sme žiadne pnutie prizývať niekoho na spolupráce.
Naopak, počas nášho hrania po Európe sme nabrali veľké množstvo fanúšikov aj medzi hudobníkmi, s ktorými sme sa stretávali na spoločných pódiách. Dostali sme ponuky, aby sme im nahrali nejaké gitary či spevy do ich materiálu. Hlavne ja som mala veľa ponúk na spevové sample. Záujem nás samozrejme potešil, ale nič sme pre nikoho nenahrali. Chceme si svoje nápady nechávať pre seba. Taktiež sme občas boli nútení odmietnuť návrhy nahrať nám niečo na album. Chápeme, že takéto vzájomné spolupráce sú veľmi obľúbené a aj prínosné, ale nie je to náš štýl fungovania. Máme určitý koncept a ten je uzavretý.
Na druhej strane o to viac sme spolupracovali s externými ľuďmi na pódiovej prezentácii formou performačných vstupov. Máme radi, keď to na pódiu žije a okrem hudby sa snažíme atmosféru podčiarknuť aj vizuálnou stránkou. Nejdeme cez projekcie, ale cez jedinečné tanečno-performatívne choreografie. Performerovi zadáme určitý koncept, ale konečné prevedenie nechávame na jeho fantáziu a zručnosť. Taktiež radi spolupracujeme s fotografmi, no a hlavne so zvukovým inžinierom v štúdiu, lebo ten sa musí stať členom klanu, aby vedel zhmotniť hudbu tak, ako ju chceme počuť.
Spomenula si fotografov. Kto je váš obľúbený a nakoľko považuješ vizuálnu časť v kapele za dôležitú?
Vzhľadom k tomu, že nežijeme v žiadnom väčšom meste, ale naopak na vidieku, v podstate uprostred hôr, nie je to tak, ako to bežne kapely mávajú, že žijú napríklad v Bratislave, kde sa kreatívni ľudia poznajú a ak sú si sympatickí, tak niečo spolu podnikajú. Aj preto sme sa sami venovali dlhodobo foteniu (to je moja záľuba) a doma sme mali taký improvizovaný fotoateliér. Bavila nás štylizovaná fotografia. Keďže mám doma veľa špecifických kostýmov a rekvizít, spolupracovali sme aj s rôznymi fotomodelkami a bavili sa fotením. Vizuálne sme deti 80. rokov a tú umeleckú časť vizuálneho pôsobenia na pódiu sme si uchovali od začiatku až do dnes.
Samozrejme vizuálna stránka sa vyvíja spolu s nami. A naše performerky sú vždy samostatné sústo pre fotografa. Časom sa v určitom kruhu fotografov prefláklo, že táto kapela je na pódiu "fotogenická". A tak sa k nám od roku 2014 pridal do tímu špičkový fotograf Matúš Zajac, ktorý nás zachytil na množstve fotografií z pódia či zákulisia a ocitli sme sa aj v jeho knihách OUT a IN. Ďalším veľmi dôležitým členom je od roku 2016 Martin Dobias, ktorý nás sprevádza po koncertoch nielen na Slovensku a natočil nám aj množstvo záznamu, z ktorého sme zostrihali videoklipy. Teší nás každá jedna spolupráca, lebo máme to šťastie, že naozaj nás fotia skvelí fotografi. Keby sme ich mali platiť, tak to by sme na to nemali. O to viac nás teší, že je to spolupráca win-win. My máme skvelé fotky a oni tiež niečo pre seba do portfólia. Posledný taký parádny "úlovok" je Rudolf Baranovič či pražský fotograf Honza Jirkovský.
Zdroj: Rudolf Baranovič
Ovplyvňuje vaše texty alebo celkovo tvorbu súčasná situácia vo svete?
Naše texty nevychádzajú zo súkromných skúseností a nie sú ani zamerané na aktuálny spoločenský vývoj. Reagujú na istú univerzalitu postavenia jedinca uprostred spoločnosti, Spracúvajú uhol pohľadu človeka, ktorý nesplýva s okolím a jeho existenciálnu predurčenosť zákonmi života. Takže na druhej strane sú veľmi osobné a je v nich prítomné politikum spoločnosti, ktorá sa vždy snaží človeka spútať. Názvy albumov vyjadrujú isté tematické oblasti, ktorými sa z filozoficko/psychologického hľadiska zaoberáme. Schizofónia, Nevinnosť, Tieň bolesti, Chvenie absolútna, Sen ohraničeného života, Cesty svetla plynú temnotou, V záblesku večnosti, Byť tvojím zrkadlom. Jednotlivé albumy ako kapitoly hudobného románu.
Naozaj to znie ako názvy jednotlivých románov. Aký je tvoj obľúbený?
Toto je presne ten typ otázky, na ktorú neviem, rovnako ako na "akú hudbu máš rada", odpovedať stručne označením jednej knihy. Čítanie je moja životná potreba. Už v detstve som prečítala veľa kníh, potom vysokoškolských skrípt, neskôr samizdatovej literatúry, ale najviac sa toho vyrojilo v 90. rokoch, keď u nás (hlavne v Čechách) vyšli všetky podstatné knihy od filozofických, psychologických, vedeckých či beletristických žánrov.
Čo najviac miluješ na tvorbe hudby?
Proces tvorby našej hudby je pre mňa osobným dobrodružstvom hľadania vlastných hraníc umeleckej invencie a osobných interpretačných limitov. Do procesu sa pridávam, až keď je základ hudobnej konštrukcie skladby spravený a hľadám si v nej svoje vokálne miesto. Zo všetkého najviac ma baví práve ten okamih vzniku, keď si povieme áno, takto to bude! Samotné skúšanie a vybrusovanie skladieb počas skúšok je povinná jazda no a na koncertnom pódiu je to opäť niečo vzrušujúce. Milujem pódium, som tam ako ryba vo vode. Keď sa podarí nadviazať na základe atmosféry spojenie s publikom, vtedy sa dokážem vypnúť k výkonom, o ktorých predtým ani netuším, že ich zvládnem.
Musím sa priznať, že najmenej zo všetkého ma baví nahrávanie v štúdiách. Aj kvôli tomu, že počas tohto procesu cítim veľkú zodpovednosť, že takto to už bude na veky nahrané pre históriu, a to ma zväzuje. Ideálne by pre mňa boli nahrávky z koncertov. Keď sme robili DVD Performance, je tam aj záznam celého koncertu z klubu Babylon v Bratislave. Hrali sme ako support The Young Gods. Dopadlo to výborne a so zvukom nahrávky sme boli tak spokojní, že sme ju bez akýchkoľvek ďalších úprav dali na nosič.
Máte v pláne aj nejaký singel, poprípade videoklip ešte pred vydaním albumu? Aký je tvoj vzťah k tvorbe videoklipov?
K jednotlivým albumom pristupujeme ako k ucelenému konceptu. Je určený pre poslucháča, ktorý si to vypočuje celé. Samozrejme dnes sa takémuto, predtým bežnému štýlu počúvania hudby venuje ešte menej ľudí ako pred 20 rokmi. Napriek tomu, ale hlavne preto, že nie sme popová kapela, neriešime žiadne single. Máme na albumoch skladby, ktoré podľa ohlasu fungujú dobre aj samostatne, ale to je už o osobných preferenciách poslucháčov. Klipy, keď sa vedia urobiť dobre, sú fajn vec. V 90. rokoch vznikali hotové veľdiela a dodnes sú vizuálne aj scenáristicky neprekonané.
Čo sa nás týka, tým, že žijeme na vidieku, je tvorba videoklipov problém. Ten prístup, že si niekto mimo kapely natočí a nastrihá, čo chce, a potom je to "náš" klip, to nie je naša cesta. Ak má niečo vzniknúť, tak podľa nášho scenára. Taktiež nie je jednoduché pre nás zabezpečiť financovanie výroby. Aj preto sme ocenili, že v istom čase sa okolo nás pohybovali kameramani Ján Peter Háber a Martin Dobias, ktorí nám na koncertoch natočili záznamy a ja som to potom s nimi online strihala. Takto vzniklo pár koncertných videoklipov a snáď do budúcnosti ešte vznikne.
Ovplyvnila vašu tvorbu kinematografia?
Na podprahovej úrovni určite. Napríklad filmy od Davida Lyncha sú prešpikované výbornou hudbou. Inak, nám sa stalo, že v začiatkoch 90. rokov sme na TV Markíza v upútavkách na seriál Highlander a film Buffy, zabíjačka upírov identifikovali hudbu z nášho albumu Tieň bolesti, len nás o tom "zabudli" ako autorov informovať a zaplatiť tantiémy. Ale niektoré časti našej hudby si viem predstaviť vo forme filmovej hudby. Len ten film zatiaľ nikto nenatočil.
Aké filmy máš rada?
Tarkovského, Davida Lyncha, Stanleyho Kubricka – hlavne 2001:Vesmírna odysea, Passoliniho a podobne...
Kde vás môžeme zastihnúť hrať počas leta?
Po otváraní vernisáže pražského výtvarníka Viktora Haita v Brne a klubovom koncerte v Art Café Banská Štiavnica to bude 17. júna na hranici medzi Maďarskom a Slovenskom v obci Kalonda (okres Lučenec) v rámci dvojdňového undergroudového festivalu, potom vystúpime ako headliner festivalu Tužina Groove (22.7.) a s projektom Hieros Gamos 12. augusta zahráme v Čechách na Brutal Assaulte v rámci elektronicko/industriálnej scény K.A.L. Hrali sme tam s Ľahkou Múzou v rokoch 2001 a 2019 a teraz teda do tretice! Vzhľadom k tomu, že máme roznahrávaný album, jesenné termíny sú len v hrubých kontúrach.
Autor: Renat Khallo
