Marián Turner je osobnosť, na ktorú môže byť naša kultúrna scéna hrdá, a to aj ďaleko za hranicami Slovenska. Jeho meno sa dlhých pätnásť rokov spájalo s umeleckým súborom Lúčnica. V januári tohto roka vystriedal po takmer osemnástich rokoch vo funkcii prof. Mariana Lapšanského a stal sa generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie.
Je tiež autorom scenára k životopisnému filmu o opernom majstrovi Petrovi Dvorskom, ktorý sa už niekoľko týždňov premieta v kinách.
V rozhovore s Mariánom Turnerom sa dozviete:
• aká bola jeho cesta na post generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie,
• ako sa na fungovaní nášho najvýznamnejšieho orchestra podpísala pandémia,
• prečo je Slovenská filharmónia lákavá pre muzikantov z rôznych kútov sveta,
• či je dirigent ako dirigent, a ako vplýva na náladu členov orchestra počas skúšok,
• v čom sa jeho práca líši od pozície, ktorú zastával v umeleckom súbore Lúčnica,
• prečo je pre neho pôsobenie na tejto pozícii tou najväčšou profesijnou výzvou,
• ako by opísal klasického návštevníka filharmónie, a prečo kontakt s vážnou hudbou obvykle nie je láskou na prvé počutie?
Pán Turner, v rokoch 1991 - 1992 ste pôsobili v Slovenskej filharmónii ako prvý flautista. Napadlo vám už v tom čase, že raz to tam budete mať "pod palcom"?
Pravdu povediac, vôbec. Prijímal ma vtedajší šéfdirigent Aldo Ceccato, krátko na to ho vystriedal Ondrej Lenárd, ktorý bol zároveň môj šéf z predošlej pozície, keď som pôsobil ako flautista v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu. Bolo to také predávanie štafiet. (úsmev) Pamätám si, že po príchode do Slovenskej filharmónie som sa cítil ako doma, avšak s veľkou bázňou.
Vysvetlím to. Som rodený Bratislavčan a do filharmónie sme chodievali často aj zo školy, v rámci výchovných koncertov. Som presvedčený, že moja generácia dostala veľmi peknú dávku hudobnej výchovy a nik nemôže povedať, že nezažil nádherné predstavenia v SND, Slovenskej filharmónii a ďalších nosných kultúrnych inštitúciách na Slovensku. Keď do týchto priestorov vstúpi mladý človek a vidí tú nádheru celej budovy, čistotu zvuku, ale i honosnosť interiéru, zostáva ohúrený. Vyžarovanie a história, ktorou Slovenská filharmónia dýcha, je neskutočná. Veď jej minulosť siaha až do čias Rakúsko-Uhorska, keďže sa začala stavať ešte v roku 1913 na mieste, kde stála bývalá mestská sýpka. Uskutočňovali sa tu plesy, ľudia sem chodievali na spoločenské stretnutia, slávne mestské bály i do kina.
V súčasnosti je Reduta, okrem sídla Slovenskej filharmónie, aj miestom pre každoročné odovzdávanie štátnych vyznamenaní, stretnutí medzinárodných politických reprezentácií, prebiehajú tu konferencie, inaugurácie a v neposlednom rade aj náš najvýznamnejší hudobný festival Bratislavské hudobné slávnosti. Reduta bola aj hlavným sídlom stretnutí a rokovaní najvyšších európskych predstaviteľov, keď Rade EÚ predsedalo v roku 2016 Slovensko. Akonáhle sa dostanete do vnútorného života tejto umeleckej a spoločenskej inštitúcie, zrazu si uvedomíte, že ste sa stali súčasťou celej tejto úžasnej histórie.
Pamätáte si na bezprostredné pocity v januárové ráno tohto roka, keď ste sa sem vracali, no už nie ako člen orchestra, ale generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie?
Veľmi zreteľne. Hoci sa vraví, že nikdy nevstúpiš do tej istej rieky, mohlo by sa zdať, že som to urobil. No ja to tak neberiem, toto je už celkom iný prúd. Keď som prechádzal cez vrátnicu, mal som výborný pocit. Vracal som sa na miesto, ktoré poznám, je môjmu srdcu blízke a neskutočne si ho vážim. Nastúpiť na túto pozíciu bola, a stále je, pre mňa veľká profesionálna výzva, pričom túto ponuku som prijal so všetkou vážnosťou. Uvedomujem si totiž veľkosť a význam tejto inštitúcie.
Ľudia si zvykli, že už Vás po toľkých rokoch nenájdu v Lúčnici?
Občas sa ešte stane, že mi zvoní telefón s požiadavkou smerovanou na Lúčnicu, pretože telefónne číslo mám rovnaké. Vždy ale odovzdám kontakt na môjho nástupcu. Pätnásť rokov je pätnásť rokov a spomínam na ne ako na krásne obdobie. Mal som to šťastie spolupracovať ešte s pánom profesorom Štefanom Nosáľom a Lúčnica zostala aj po jeho smrti sociálny i kultúrny fenomén. Miesto, kde sa stretáva sofistikovaná, mladá spoločnosť – budúci lekári, pedagógovia, kultúrni pracovníci, dievčatá, ktoré vyhrávajú súťaže krásy a následne sú úspešné v ďalších odboroch, kde rozvíjajú vlastnú kariéru a podobne. Na Lúčnicu nikdy nezabudnem, je mojou srdcovou záležitosťou.
Nie je pre Vás Slovenská filharmónia, v porovnaní s Lúčnicou, málo dynamická?
Práve naopak. Slovenská filharmónia je oveľa viac širokospektrálna. Poslaním Lúčnice je prezentácia a rozvoj štylizovaného slovenského folklóru a je to súbor postavený na dobrovoľnej činnosti. Slovenská filharmónia je však inštitúcia profesionálna s 300 stálymi zamestnancami, ktorá má obrovský domáci a medzinárodný rozmer. Do Slovenskej filharmónie sú pozývaní poprední sólisti, dirigenti, autori a ďalší spolupracovníci, ktorí jej dodávajú aj veľký medzinárodný kredit. Jej umelci reprezentujú našu krajinu na najvýznamnejších svetových pódiách a s telesami, ktoré patria k svetovej špičke. To všetko zviditeľňuje Slovensko na medzinárodnej profesionálnej a spoločenskej úrovni a dáva Slovenskej filharmónii vysoký rating. Tým, že som klasickú hudbu vyštudoval a mal možnosť hrať tu pred viac ako tridsiatimi rokmi, je táto pozícia v našej prvej hudobnej inštitúcii pre mňa naplnením profesijného sna.
Ak tomu rozumiem správne, členovia orchestra a zboru sú u vás zamestnaní na plný úväzok?
Presne tak. Sú to profesionálni hudobníci a speváci, vyštudovaní na odborných školách a pôsobenie v Slovenskej filharmónii je ich hlavnou pracovnou náplňou. Na to, aby sa stali súčasťou nášho kolektívu, musia splniť prísne kritéria náročných konkurzov, mať hudobné vzdelanie, minimálne na úrovni konzervatória, respektíve vysokej hudobnej školy. To je nevyhnutnosť.
Potom s nimi uzatvárate zmluvu na dobu určitú? Ako v bežnom zamestnaní?
Áno, a tu musím povedať, že práve táto skúšobná doba je dôležitá z viacerých aspektov. Ukážu sa počas nej nielen hudobné kvality každého člena, ktorý plánuje rozšíriť naše rady, ale posúdi sa i sociálny aspekt – čiže ako zapadne do kolektívu, ako sa prispôsobí náročným situáciám, ako zvládne napätie a pod. Treba si uvedomiť, že tento fakt je obzvlášť dôležitý, keďže denne fungujete vo viac ako 70- až 80-člennom kolektíve, chodievate na zájazdy a vyžaduje sa od vás mať tímového ducha a podávať vždy kvalitný umelecký výkon. Tú skúšobnú dobu by som rozhodne nepodceňoval, je nevyhnutné vedieť, aké má muzikant umelecké i ľudské vlastnosti, do akej miery sa dokáže adaptovať, pretože nie pre každého býva fungovanie v kolektíve jednoduché.
Zrejme narážate na to, že to, čo vidí divák z hľadiska, je už iba akousi čerešničkou na torte.
Určite. To, čo ľudia vidia na javisku, je konečný výsledok. Výsledok veľkej driny, hodiny trvajúcich príprav, personálnej obety, keď súkromný život ide absolútne do úzadia. Týždeň čo týždeň nacvičujete nové skladby, pretože Slovenská filharmónia ponúka každý týždeň iný program. Musíte byť v stopercentnej kondícii, čo znamená drinu porovnateľnú s vrcholovými športovcami. A navyše, všetko má vyzerať tak ľahko a pohodovo, že divák musí mať pocit, že by to mohol zvládnuť i sám. To je to najťažšie.
Zdroj: Peter BrenkusHovoríte, že každý týždeň členovia orchestra odohrajú nové predstavenie. Ako ich výkon ovplyvňujú stále noví a noví dirigenti?
Okrem nášho pána šéfdirigenta Daniela Raiskina, ktorý máva minimálne osem programov v sezóne, k nám prichádzajú mnohí hosťujúci dirigenti často len kvôli jednému programu. Nemožno sa preto diviť, že už na prvej skúške očakávajú dokonalú prípravu členov orchestra, zboru, alebo komorného orchestra. Neprichádza do úvahy učiť sa noty na prvej spoločnej skúške. Cvičiť hodiny a hodiny denne doma, aby ste na prvú skúšku s hosťujúcim i domácim dirigentom prišli dokonale pripravený, je dnes už samozrejmosť a nepísané pravidlo.
Máte pocit, že nie je dirigent ako dirigent? Že podaktorí z nich majú o čosi väčšiu autoritu a členovia orchestra k nim pristupujú inak?
Áno, no to sa deje aj v iných odvetviach. (úsmev) Sú osobnosti, ktoré vstúpia do miestnosti a automaticky si získajú rešpekt. Vyžarujú niečo také silné, že ani nepípnete. A potom sú tu osobnosti, charakteristické svojou žoviálnosťou, ktoré robia atmosféru na skúškach uvoľnenejšou, no taktiež hodnú rešpektu. A sú samozrejme aj takí, ktorí si pozornosť získavajú ťažšie, alebo si ju aj nezískajú. Takí sa potom už väčšinou opakovane neoslovia. No v deň "D", keď všetci vyjdú na pódium, tak môžete doslova vidieť, aký pocit zodpovednosti prežíva každý člen orchestra či zboru, dirigentov nevynímajúc. Umelec, ktorý má svoju profesionálnu česť, predsa nikdy nechce podať zlý výkon.
Čo ak príde krátko pred predstavením k zraneniu člena Slovenskej filharmónie? Ako to máte ošetrené v tomto prípade?
Musíme mať pripravené náhrady, v prípade prvých sólových nástrojov bývajú títo členovia dupľovaní a kolega je vždy pripravený na záskok, nech sa deje čokoľvek. Veď u huslistu stačí maličkosť – porezaný prst, u hráča na dychové nástroje povedzme odlomený zub, prípadne mierne škrabanie v hrdle vokálneho sólistu, čo všetko môže potenciálne narušiť priebeh celého vystúpenia. Ide o zdanlivé banality pri iných profesiách, ktoré však majú veľký dosah na kvalitu umeleckého výkonu. Na prvom mieste je totiž vždy divák, ktorý si kúpi lístok a právom očakáva špičkový výkon. Voči našim návštevníkom máme rokmi vybudovaný obrovský pocit zodpovednosti, v prípade našich verných abonentov to platí obzvlášť.
Čo to znamená abonenti?
Abonenti sú vzácni a verní návštevníci, ktorí si kupujú abonentné vstupenky – čiže lístky na celú sezónu vopred. Prejavujú tým veľkú dôveru voči Slovenskej filharmónii, kde sa vzťah k nej dedí často z generácie na generáciu. Opísal by som to ako kvalitný bankový kredit, alebo investíciu vloženú s absolútnou dôverou do budúceho projektu. Abonenti vedia, že dostanú za svoje peniaze nielen to, za čo si zaplatili, ale aj čosi navyše.
Medzi členmi orchestra Slovenská filharmónia, ako aj medzi členmi Slovenského filharmonického zboru i Slovenského komorného orchestra, nájdeme umelcov z rôznych krajín, rôznej národnosti. Nechcem, aby to vyznelo zle, no keď už sú v našich končinách, prečo sa neuchádzajú o miesto vo Viedenskej filharmónii, ktorá je tou najprestížnejšou na svete?
Rozumiem vašej otázke a je pravdou, že Viedenská, ale i Berlínska filharmónia, či bližšie ku nám aj Česká filharmónia, sú považované za strop. Aj finančné podmienky, ktoré poskytujú muzikantom, sú ďaleko vyššie, často aj niekoľkonásobne. U nás sú platy v umeleckej sfére, aj v špičkovom telese, stále dosť nízke. Veľkú úlohu tu zohráva vzťah štátu ku kultúre ako celku, a aká časť štátneho rozpočtu je vyčlenená na jej fungovanie. Keďže v zmienených krajinách stoja filharmonické telesá na vrchole záujmu a pozornosti, sú potom adekvátne tak aj ohodnotené a môžu zabezpečiť najkvalitnejších odborníkov i výkony vo svojej oblasti.
Musím ale povedať, že aj u nás je postavenie Slovenskej filharmónie silné. Mladí ľudia k nám prichádzajú na konkurzy aj z medzinárodného prostredia a ponúkané podmienky sú pre nich čoraz zaujímavejšie. Udržať túto kvalitu je veľmi náročné, no dovolím si tvrdiť, že pôsobenie v Slovenskej filharmónii je veľkou profesionálnou výzvou a prestížou. Slovenská filharmónia môže byť pre hudobníka veľkou istotou, čo sme mohli vidieť aj počas tvrdého lockdownu, keď jej umelci ako jediní koncertovali aj bez publika, za čo im boli garantované platy v plnej výške.
Naša štátna umelecká inštitúcia existuje už 74 rokov, má bohatú históriu, interpretuje repertoár, ktorý napĺňa najvyššie štandardy, členovia majú stály plat a získavajú výborné možnosti koncertovania doma i v zahraničí. Máme v telesách francúzskych aj českých kolegov, súčasťou nášho tímu sú ruskí, ale i ukrajinskí hudobníci a speváci. Na lesný roh, čo je samo o sebe výnimočne náročný hudobný nástroj, u nás hrá talentovaná Kanaďanka a dvaja kolegovia z Maďarska. Je to krásna medzinárodná koexistencia aj ukážka toho, ako by mal dnešný svet vyzerať a žiť – v harmónii a vzájomnej symbióze.
Zdroj: Peter BrenkusKeď ste spomínali, že abonenti vám zostávajú verní roky... Ako tomu bolo počas pandémie? Fyzické koncerty neboli možné, neutrpela obľuba Slovenskej filharmónie?
Ako som už spomínal, pravidelne sme hrávali koncerty ďalej, no bez publika. Tieto streamované záznamy mali obrovský dosah! Každý jeden sledovalo aj niekoľkotisíc ľudí, čiže oveľa viac, než by sa bolo zmestilo do sály. Jedno z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré pán Marian Lapšanský počas pandémie urobil, bolo pokračovať v hraní, hoci tie možnosti boli obmedzené. Celý orchester bol týždeň čo týždeň testovaný, vrátane náhradníkov, a tak sa priaznivci SF mohli potešiť na koncertoch aspoň online.
Nebolo to jednoduché, potlesk a spätná väzba od publika vždy nesmierne chýbali. A tak si hudobníci tlieskali navzájom, tlieskali dirigentovi, povzbudzovali sa a motivovali. Išlo o silné memento a odkaz, no práve vďaka tomu orchester zostal vo výbornej kondícii a podarilo sa dobudovať archív, ktorý dnes možno bez problémov použiť ako zlatý fond na edukatívne aktivity, či hudobnú online knižnicu unikátnych umeleckých výkonov a diel. Archív je aj naďalej k dispozícii na našej web stránke, sprístupnený bez poplatku všetkým priaznivcom vážnej hudby.
Online archív slovenskej filharmónie
Keď už spomínate vážnu hudbu, dá sa láske k nej naučiť? Alebo musí byť láskou na prvé počutie?
Niekedy býva pojem vážna hudba pre mladých ľudí možno až príliš seriózny, hoci jej samotní autori neboli v skutočnosti vôbec žiadni morózni staromódni ľudia. Častokrát išlo o ľudí veselých, vychutnávajúcich si život po každej stránke, pričom tento svoj postoj, sprevádzaný emóciami všetkého druhu, prenášali aj do vlastných diel. Všetky nálady, chute, zážitky - od tých nádherných a pozitívnych, až po osobné tragédie, vyjadrovali svojím hudobným jazykom. Častokrát premýšľam nad tým, ako by ich život vyzeral dnes, lepšie povedané pri dnešných možnostiach sebaprezentácie. Pochopiť ich hudobnú reč a dozvedieť sa, čo s ňou chceli povedať a odkázať aj pre nás do budúcnosti, si však vyžaduje aspoň trochu štúdia a teda námahy. To sa nedá bez úprimného záujmu a obdivu k tomuto žánru.
Hudobná preferencia však môže byť aj módnou či generačnou záležitosťou. Niekomu sa spája s mladosťou hudba The Beatles, inému Elvis Presley, alebo Madonna, dnes Lady Gaga a ďalší. No stále je pre veľa ľudí, aj vďaka štúdiu hudby na umeleckých školách, veľmi silným pojmom klasická hudba. Keď si k tomu uvedomíme, že napríklad Mozartova hudba sa takto hrá a vyučuje už vyše 250 rokov, Bachova dokonca vyše 300, tak ide o kvalitu a frekvenciu uvádzania, aká sa s pop hudbou prakticky nedá vôbec porovnať. Tie stáročia, ktoré diela vrcholných skladateľov počúvame a hráme, sú dôkazom ich mimoriadnej kvality a ja verím, že ich krásu budú obdivovať ešte aj mnohé ďalšie generácie po nás.
Ako by ste opísali bežného návštevníka Slovenskej filharmónie?
Človek, ktorý miluje vážnu hudbu a objavil jej čaro. Je už poväčšine zorientovaný, má bohatšiu životnú skúsenosť a vyššie povedomie o kultúre. Rád vychutnáva život a obyčajne má aj vyššie vzdelanie, čo však nemusí byť pravidlom. Keby som mal urobiť obrazné porovnanie s gastronómiou, ide o človeka, ktorý je gourmet a nie iba gurmán. Má rád kvalitu, nepohrdne špecialitami, chce krajšie stolovanie, prestretý biely obrus, adekvátne krásne prostredie, dobrú obsluhu a pohár na červené aj biele víno zvlášť. Zďaleka mu nestačí dostať len fastfood.
Umelecká činnosť nie je len výpoveďou tónov, farieb či pohybu, ale je to tiež dokonalé navnímanie a ocenenie skúseností, ktoré umelci odovzdali svetu prostredníctvom svojej tvorby. Veľmi ťažko by sme mohli očakávať od bežného tínedžera, aby vydržal počúvať hodinovú symfóniu či trojhodinovú operu. V tomto veku je to skôr nemysliteľné, predsa len dospievajúca mládež sa sústredí skôr na kratšie veci, potrebuje umelecký zážitok a vzruchy ako keby rýchlejšie striedať. Mladších divákov sa snažíme zaujať inak. Organizujeme pre nich špecializované koncerty, ideálne i s odborným, zaujímavým výkladom, aby nasali kultúru aj s vysvetlením a pochopili, čo je jej obsahom.
Veľkému záujmu sa tešia napríklad koncerty filmovej hudby, ktoré sú zakaždým beznádejne vypredané. Pritom ide o hudbu výlučne súčasných autorov, spojenú však s médiom filmu, teda vo všeobecnosti s niečím rozšírenejším a propagovanejším, ako sa to dá urobiť s tvorbou hranou len na koncertných pódiách. To je dôkazom, akú silu majú dnes moderné technológie, ale rovnako i skutočnosti, že vážnej hudby sa vôbec netreba báť.
Hovoríte o psychickej vyspelosti a vyzretom divákovi, ktorý sa dokáže sústrediť na posolstvo diela, a zároveň oceniť čas potrebný na jeho prípravu. Byť profesionálnym hudobníkom – hráčom na hudobný nástroj či spevákom v zbore, a pracovať v Slovenskej filharmónii ale znamená roky a roky driny. Je muzikantské rodinné zázemie v tomto smere nutnosťou?
Platí, že väčšina našich členov má silné hudobné zázemie, to máte pravdu. Väčšinou rodičov alebo starých rodičov, ktorí hrali na hudobný nástroj. No máme i členov, ktorých talent objavil pedagóg či iný človek, podporil ho a ďalej rozvíjal. Osobne nepoznám dieťa, ktoré by si dobrovoľne sadlo za klavír a cvičilo štyri, päť hodín denne. To asi nie je úplne bežné. Preto je vždy dôležité mať pri sebe niekoho, kto vám pomôže prekonať štádiá, keď sa vám nechce, ale aj keď niečomu nerozumiete. Akonáhle sa tak stane a vy postupne, stále viac a viac, začnete objavovať krásu umenia, príde deň, keď si k tomu klavíru, husliam, či inému nástroju sadnete úplne dobrovoľne a zrazu ten čas pri ňom strávený prestanete vnímať.
Určite chcem ale zdôrazniť, že zotrvať v procese skúšania a nacvičovania skladieb niekoľko hodín denne si vyžaduje mimoriadne nasadenie. Obzvlášť v období vývoja a dospievania. Naučiť sa prispôsobiť kolektívu, pokore, obetovať čas na úkor priateľov, to chce veľké sebazaprenie. No verte mi, to nádherné umenie, mu to neskôr niekoľkonásobne vráti. Muzikanti mávajú po vydarenom vystúpení tiež zimomriavky i slzy na krajíčku, nielen diváci, to si nemyslite...
Zdroj: Peter BrenkusKto je Marián Turner?
Post generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie zastáva Marián Turner od januára 2022. Do Slovenskej filharmónie nastúpil po takmer pätnásťročnom pôsobení na poste riaditeľa umeleckého súboru Lúčnica. Zároveň je od roku 2014 hlavným dramaturgom a predsedom festivalového výboru podujatia Music Festival Piešťany, druhého najstaršieho hudobného festivalu na Slovensku.
V rokoch 1998 - 2006 bol manažérom orchestrálnych telies Slovenského rozhlasu a vedúcim Sekcie obchodu hudobných telies SRo. Spolupracoval pri organizácii umeleckých turné viacerých hudobných telies, nahrávkach klasickej, filmovej a modernej hudby pre domáce i medzinárodné spoločnosti, pri organizácii koncertných podujatí a spoločenských projektov s medzinárodnými sólistami z rôznych hudobných žánrov. Spolupracuje s významnými svetovými autormi hudby, osobnosťami z kultúry a spoločnosťami z kinematografickej oblasti. Je autorom scenárov k hudobným dokumentárnym filmom, hudobným dramaturgom programov pre RTVS a spoluautorom odborných článkov i rozhlasových relácii.
Marián Turner sa narodil 5. januára 1968 v Bratislave. Pochádza z rodiny so silným hudobným zázemím. Na bratislavskom konzervatóriu študoval hru na flaute a v štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vzdelanie si doplnil na študijnom pobyte v Bayreuthe a na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Po štúdiách sa stal členom viacerých orchestrov ako Lúčnica, SĽUK a orchester Komornej opery v Bratislave. V rokoch 1989 - 1991 zastával post prvého flautistu Symfonického orchestra Československého rozhlasu a v rokoch 1991 - 1992 bol prvým flautistom orchestra Slovenská filharmónia. Ako hráč na flaute a neskôr manažér pôsobil v rokoch 1994 - 1998 v medzinárodnom orchestri United Philharmonic Vienna vo Viedni.
Autorka: Danka Šoporová
