Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Tomáš Klus: Karel Gott ma veľmi podržal, v prístupe k fanúšikom bol vzorom

Tomáš Klus: Karel Gott ma veľmi podržal, v prístupe k fanúšikom bol vzorom

01.11.2019 - 08:30 | Andrea Fedorovičová

Charizmatický pesničkár sa s maestrom Gottom stretol len niekoľkokrát. Ako tvrdí, bolo to vždy veľmi príjemné a napriek tomu, že sa po jeho smrti nepripojil ku kondolenčnej hystérii, vždy si ho vážil. Okrem toho, v čom bol Gott Klusovi inšpiráciou a oporou, spevák v rozhovore pre Hudba.sk rozpráva aj o nadchádzajúcom turné k albumu Klusymfonie, ktorý vychádza práve dnes.


Rozhovor s Tomášom Klusom pripravila Andrea Fedorovičová počas jeho "novinárskeho dňa" v Bratislave ešte začiatkom októbra. Okrem hlavnej hudobnej témy - jeho plánovaného turné s orchestrom, v rámci ktorého sa presne o mesiac, v nedeľu 1. decembra, predstaví aj v Bratislave - či politiky, ku ktorej sa už roky intenzívne vyjadruje, tak nemohla vynechať ani pár otázok o Karlovi Gottovi, ktorého úmrtie bolo v čase rozhovoru stále veľkou témou. A na rozprávanie o ňom bol aj dobrý dôvod - práve Tomáš Klus sa totiž v roku 2012 stal posledným spevákom, ktorému sa podarilo legendárny "zlatý hlas z Prahy" poraziť v ankete Český slavík.

Nenechám sa úplne zviazať, motýlik po čase odletí

Už pred časom si sa stretol v spolupráci s Janáčkovou filharmóniou Ostrava, s ktorým si teraz aj nahral album a chystáte veľké turné. Aké to bolo a je?
 

Ohromujúce, práve tým, že som dostal možnosť spolupracovať s desiatkami majstrov svojho odboru. Každý z tých ľudí, ktorí tam sedia pri tom svojom pultíku, je najlepší v tom, čo robí, a to je skvelé! Ja som to mal vždy zosústredené do svojej kapely, tam mám tiež majstrov svojho odboru a zrazu sa to rozrástlo do jedného monumentálneho telesa a bol to veľký zážitok. Samozrejme, potom chlapci z kapely odkukali, že niekde existujú odbory, ktoré fungujú a chceli založiť odbory v rámci našej kapely, čo bolo násilne potlačené (smiech). Tá spolupráca mi určite dala veľkú pokoru. Kontakt s tou hudobnou pramatkou, s tou vážnou hudbou, totiž je, akoby vás niečo vrátilo bližšie k Bohu v hudbe. To ma na tom veľmi baví.

Aranžmány pre album Klusymfonie napísal Jan Stibůrek. Ako jednotlivé piesne upravil?

Sú robené veľmi exkluzívne. Crossoverové projekty sa väčšinou robia tak, že príde kapela a symfonický orchester ju objíme a iba ju prifarbí. Honza naopak postavil 90 percent piesní čisto na mojom hlase, na odkaze toho textu a zvuku symfonického orchestra. Pieseň tam funguje ako vrcholná forma. Ten zvláštny kontrast je pre mňa absolútne prekvapivý, myslím, že veľmi pôsobí na emócie človeka. Je to zároveň pompézne a obrovské, ale aj veľmi intímne, tá hudba vám mieri rovno do srdca. Honzove aranže sú vlastne plochy, uprostred ktorých sa odohráva príbeh tej piesne. Ja nemám nejako vo zvyku honosiť veci, ktoré robím, pretože mám pocit, že môžu hovoriť samy za seba, ale v tomto prípade, keďže to je tímová práca, to rád urobím. Týmto veľmi srdečne pozývam každého človeka na koncerty, ktoré budú na prelome novembra a decembra. Je to veľmi podarený a ojedinelý projekt. Nie jedinečný, ale v našich končinách určite ojedinelý... 


Ako ťa fanúšikovia na koncertoch uvidia? 

Uvidia ma v smokingu, čo je podľa mňa už dosť zážitok a odohrám tie koncerty skoro celé v topánkach (smiech). Ale nenechám sa úplne zviazať, motýlik po čase odletí... Ja to inak neviem, potrebujem sa trošku obnažiť. Je to pre mňa prejav nejakej vnútornej slobody. Tá "zašnurovanosť", to nie som ja... No je fakt, že tá forma a tá masa na tom pódiu mi nedovolí to, čo na koncertoch väčšinou robím. Nebude to tak živelné, navyše tie koncerty sú na sedenie, takže človek ani nemá tendenciu tých ľudí roztancovávať. Na druhú stranu sa fanúšikovia nemusia báť, že by sa nudili. Myslím, že už ten samotný hudobný zážitok bude veľmi silný a keďže ja sa len tak niečím skrotiť nenechám, budú sa tam rozhodne objavovať aj moje extravagantné polohy. 

Na albume je 18 starších piesní v novom šate. Podľa akého kľúča si ich vyberal?

Mal som také kritérium, že som chcel z každého albumu aspoň dve piesne, čo sa viac-menej podarilo. Nevyberal som ich podľa ich obľúbenosti, nechcel som spracovať len tie hitové veci a ukázať ľuďom, ako ich vieme urobiť ešte krajšie. Vyberal som si predovšetkým piesne týkajúce sa tém, ktoré sú pre mňa dôležité a ktoré chcem ponúkať k dialógu, či už k vnútornému alebo k spoločenskému a sú tam aj intímne piesne. Tematické skladby sú na albume pretkané intímnymi pesničkami, v ktorých človek môže nájsť svoj vlastný osobný, možno nikdy nevypovedaný príbeh. A snažili sme sa kombinovať aj veselé a vážne pesničky. Nerád by som niekoho frustroval tým, že by tam bolo veľa protivojenských skladieb a pacifistických zvolaní. Nechcel by som, aby ľudia po vypočutí toho albumu nadobudli pocit, že svet je v neporiadku. 

A nie je? 

Ja si nemyslím, že je svet v neporiadku. Myslím, že je vždy taký, aký si ho urobíme. A je načase si uvedomiť, že nikto druhý to za nás nespraví a že medzi ľuďmi žiadna vyššia moc neexistuje. Je tu Boh, dajme tomu, ale nie sú tu ľudia, ktorí by boli jedinečnejší ako iní ľudia. To je dôležité. Všetci máme silu meniť veci okolo nás, máme to poslanie a až keď si uznáme rovnosť, nájdeme ju a uvidíme aj v druhých ľuďoch, až vtedy tu začne byť naozaj dobre. Sme tu ako zástupcovia totálnej individuality a výnimočnosti a uberať sa o túto pozíciu, nedôverovať vlastnej jedinečnosti, nepredávať ju a nezdieľať ju so svetom je veľká škoda. Každý z nás je unikátnym zástupcom nejakého uhla pohľadu a nezdieľať a neponúkať ho druhým ľuďom je trošku sebecké, aj keď sa to tak možno nezdá, podľa mňa je to tak.  

Vypočujte si čerstvo vydaný album Klusymfonie na Deezeri:




Čím menej sa o politiku zaujímame, tým menej sa zaujíma ona o nás

Pesnička Chátrám na albume nie je, nezaznie teda ani na turné. V poslednej dobe si ju však na koncertoch často hrával. Tá skladba okrem iného hovorí aj o páde režimu, čo je dnes vzhľadom k blížiacemu sa výročiu Nežnej revolúcie veľmi aktuálne. Dalo by sa povedať, že je to teraz taká tvoja téma? 

Pre mňa je to konštantná téma celých tých desať rokov, čo spievam. V 90. rokoch u nás došlo k tomu, že istý Miloš Zeman s istým Václavom Klausom podpísali opozičnú zmluvu, ktorá vykopala obrovskú priepasť medzi politikou a občanom. Ľudia zrazu mali pocit, že sú zbytoční, pretože zmizla opozícia. Zrazu tu bola politika ako taká a robila si, čo chcela. V tej chvíli dostali ľudia rovno zo zamatového opojenia odrazu pocit, že sú nanič a prestali sa o politiku zaujímať. Čím menej sa však o ňu zaujímame, tým menej sa zaujíma ona o nás a my potom prepadáme frustráciám z toho, čo sa okolo nás deje a máme pocit, že sme len bábky.

Preto hovorím, že v momente, keď niekto prehlási, že sa o politiku nezaujíma, že je to zbytočné a aj tak sám nič nezmení, ide predovšetkým sám proti sebe. O politiku sa nedá nezaujímať, pretože jej plody zbierame každý deň. Každý deň nášho života riešime, koľko stojí chlieb, či jazdia a po čom jazdia autobusy a v momente, keď to riešiť nebudeme, bude to fakt zlé. Preto sa, napríklad piesňami ako Chátrám, snažím tú občiansku uvedomelosť prebúdzať. Tak, ako máme moc tvoriť realitu okolo seba, tak máme aj moc vytvárať ten štát, ktorý je naším domom. 

A tým, že človek hodí hlas do urny, to nekončí... 

Tým to práve celé začína. Politika musí byť práve po voľbách ostro sledovaná, pretože ak sledovaná nie je, sleduje len svoje záujmy. Musíme sa o ten náš dom zaujímať, musíme vedieť, na čo slúži a mať predstavu o tom, ako má vyzerať, pre koho je a kto sú naši susedia. Musíme mať prehľad o veciach, hovoriť o nich, hľadať riešenia a navzájom sa poznať. Na to je liekom jedine dialóg. Variabilita a spektrum názorov je tu, samozrejme, obrovské a široké, preto je strašne dôležité vedieť druhých aj počúvať, nielen rozprávať a prezentovať svoje názory.

Táto kultúra mi u nás trošku chýba a môže za to podľa mňa vo veľkej miere aj Facebook, kde sa v rámci svojich bublín potľapkávame po chrbtoch a nie sme schopní a ochotní z nich vystrčiť hlavu, niekedy po nej aj troška dostať a skutočne sa zaujímať o druhého. Mohli by sme začať pri najbližších, začať počúvať svoju rodinu, to je základ, a potom sa naša pozornosť môže rozrastať aj do širokého okolia, až začneme byť kolektívne zodpovední za tú našu globálnu rodinu... Je mi ľúto tých zbytočných bojov, ktoré medzi nami vznikajú, to je veľká škoda, pretože si myslím, že práve tým, ako sme každý iný, môžeme mať o to farebnejší svet. On taký je. A v momente, keď sme prijali, že môžeme mať každé ráno na raňajky pomaranče z druhej strany planéty, už nie je čas na to stavať si nejaké bariéry... 

Existuje nejaký politik, s ktorým sympatizuješ a ktorý ti dáva nádej, že ten tvoj "dom" môže raz vyzerať tak, ako by si si prial? 

Je ich pomerne dosť, sú tak rozosiati. Mňa hlavne baví formát senátu, kde je na tých ľudí vidieť a viem, čo tam robia. V parlamente to nevidíte a je tam veľa takých, čo nerobia vôbec nič, z tridsiatich hlasovaní hlasovali raz... Neviem, za čo by dostali odmenu, keby boli tesármi... A ešte by sa mi strašne páčilo, keby zmizla stranícka politika plná rôznych zákulisných praktík a vnútorných biznisov... Keby ten parlament fungoval na rovnakom princípe ako senát, že sú v ňom osobnosti, ktoré majú za svoje jednanie priamu zodpovednosť a nemajú sa za koho skryť, bola by politika omnoho transparentnejšia. Myslím, že transparentná byť potrebuje, hlavne v dnešnej dobe, keď je tých informácií strašne veľa. A informácie, ktoré sú pre nás dôležité, musia byť jasne čitateľné. Nejasná doba potrebuje jasné stanoviská ľudí, ktorí nás zastupujú. Je to beh na dlhé trate a prvý krok je v tom, že upriamime pozornosť tam, kde treba, aby bola namierená.

Ty sám by si niekedy kandidoval? 

Neviem, nechcem hovoriť, že nie, občas mám také stavy, že jasné, ja si tu môžem kecať, môžem hovoriť, že sa mi niečo páči alebo nepáči, ale tam sú tie páky, ktorými sa hýbe... A je fakt, že by ma zaujímal aj ten proces, ktorý ma dlho fascinuje - ako ľahko sa tí ľudia po vstupe do politiky premenia, ako je tá moc naozaj deštruktívna a má dopad aj na niekdajších idealistov. Z tohto experimentálneho dôvodu by ma to asi lákalo, no na druhej strane by som sa tým pádom zbavil možnosti robiť to, čo naozaj milujem, čo je hudba. Vlastne by som tým zdiskreditoval všetko, čo vytváram. Zároveň by som nechcel byť zvolený, pretože som napísal peknú pesničku a za tretie, tam už potom neexistuje tá cesta späť, a to by ma asi desilo...

A vlastne ani neviem, či by som bol dobrý politik. Ja som veľmi citlivý a emotívny a stratil by som tak možnosť hovoriť si, čo chcem. Predsa len sa tam hlási o slovo aj určitá politická korektnosť, aj keď dnes je populárny každý, kto ju popiera a kto ide proti nej. Je z toho vlastne až nechutný trend. Keď sa pozriete na Borisa Johnsona, ktorý je populárny už len tým, že si dá nohy na stôl a predtým, ako vojde do Snemovne lordov, rozstrapatí si vlasy... Neviem, je to taká zvláštna doba, prináša veľa skúšok a ja sa na nej chcem podieľať skôr z pozície toho komentátora a človeka, ktorý má tú možnosť hovoriť s ľuďmi ako radový občan, nie ako ten kormidelník. A uznávam aj nejaké svoje hranice. Myslím si, že sú tu povolanejší a múdrejší ľudia, ako ja. Politiku by mali robiť múdri ľudia, ja som skôr taký šašo a je mi v tom dobre, pretože tak mám možnosť byť naozaj slobodný. Politik nie je slobodný, politik slúži. Ja slúžim tiež, ale slúžim svojim deťom a spoločnosti v takej miere, akú si sám určím. Politik by mal byť v ideálnom prípade ľuďom odovzdaný celý.


Gott bol tou politickou mocou zneužívaný vždy 

Prednedávnom nami zatriaslo úmrtie Karla Gotta. Ako si na maestra spomínaš? Iste ste sa stretli minimálne na odovzdávaní Slávikov…


Stretli sme sa iba párkrát, dá sa to spočítať na prstoch jednej ruky, ale vždy to bolo príjemné. Myslím si, že to bol veľmi ústretový a dobrý človek, ale vlastne ani neviem, čo by som o ňom hovoril, pretože som ho nepoznal. Nepoznám až tak jeho tvorbu, nepoznal som ho ani ako človeka, takže som sa nepripojil ani k tej hystérii po jeho smrti. Som za to kritizovaný, ale prišlo by mi to pokrytecké. Mnoho ľudí to urobilo, a pritom viem, že ho moc v láske nemali. Zrazu sa na ich profiloch objavila jeho pesnička a "Spomínam..." a neviem čo... To mi príde omnoho smutnejšie, než sa k tomu nevyjadriť vôbec, pretože k tomu nemám čo povedať.

Každopádne je zaujímavé, ako jeho odchod zas rozštiepil našu spoločnosť. Veľa ľudí kritizuje nejaké jeho morálne hodnoty, no bol to predsa aj človek, ktorý druhým rozdával radosť. A najsmutnejšie na tom celom je, ako bola jeho smrť politicky zneužitá Andrejom Babišom, to mi príde vrcholne nevkusné. Na druhú stranu treba uznať, že niet divu, keďže Gott bol v podstate tou politickou mocou zneužívaný vždy. Takže to bola len taká bodka na záver...

Spomínaš si na niečo, čo ti Kája povedal? 

Je fakt, že on bol jediný, ktorý mi kedy povedal, že to, čo robím, keď odháňam od seba všetkých tých ľudí, ktorí mi hovoria, že už by som sa mal prestať podpisovať a venovať sa fanúšikom do roztrhania tela, že to robím správne... On to robil tiež a ja viem, že je to správne, pretože nebyť tých ľudí, ktorým sa páči moja tvorba, nemôžem robiť to, čo milujem zo všetkého najviac. Je teda na mieste ukazovať im tú rovnocennosť tým, že ich neodoženiete hneď preč. Tá chvíľka času, ktorú im venujete, vás nič nestojí, a pritom môžete druhému urobiť tak obrovskú radosť! V tomto mi bol Karel veľkou inšpiráciou a oporou, pretože mi to potvrdil. Raz sme sa o tom bavili a veľmi mi to pomohlo, pretože veľa ľudí mi zvykne hovoriť práve naopak, že "Už poooď, už si tu dve hodiny..." Kam by som šiel? Tu je moje poslanie...

Jediný slovenský koncert Tomáša Klusa s Janáčkovou filharmóniou sa uskutoční 1. decembra v AXA aréne NTC v Bratislave. Vstupenky sú v predaji exkluzívne v sieti Predpredaj.sk.


Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: Profimedia.sk


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 31 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti