"Prišiel moment, keď som začal túžiť po inom štýle života. Zobudiť sa ráno miesto hotela doma. Mať vedľa seba milovaného človeka, deti, šport a dostatok času na oddych. Vnímať svet cez optiku slnečného dňa, počúvať svoje telo, ísť do prírody, pracovať a stretávať ľudí bez nánosov únavy a nočných myšlienok," priznáva jeden z najznámenších slovenských dídžejov Peter Štilicha alias PICO.

Aj preto už ani zďaleka nevystupuje tak často ako kedysi, budúci piatok (9.9.) sa však predstaví na veľkej tanečnej akcii, štvrtom ročníku Gin Festu v bratislavskom Edison Parku, kde zahrá po boku ďalšej dídžejskej legendy Charlieho Browna. DJ PICO je na scéne už viac ako 30 rokov, preto sme využili túto príležitosť na rozhovor. Okrem iného sa v ňom dozviete:

•  ako fungoval v čase svojej najsilnejšej dídžejskej éry,
•  koľko mu trvalo nabehnúť na celkom nový režim fungovania,
•  do akej miery mu životný štýl dídžeja ovplyvňoval vzťahy v súkromí,
•  čomu sa venuje dnes,
•  prečo hráva už iba sporadicky a čo mu je v súvislosti s hraním ľúto,
•  koho vníma za najväčší slovenský dídžejský talent súčasnosti,
•  ktorý projekt považuje za vrchol svojej kariéry,
•  čo ako DJ dodnes nemá rád.
•  pre aké publikum dnes hráva najradšej.

Peter Štilicha alias DJ PICO Zdroj: archív P. Štilichu
Pre mnohých Slovákov si doslova žijúcou DJ legendou. No predsa len, ak ťa niekto z mladšej generácie priaznivcov tanečnej hudby nepozná, akými slovami by si sa mu priblížil?

Ťažko to opísať slovami, môj "jazyk" v tejto sfére života je totiž hudba, ktorá cezo mňa prehovára k poslucháčovi. Snažím sa to vždy urobiť tak, aby bol výsledok pestrý, zaujímavý a pre sluch hodnotný. Milujem elektronické žánre, v ktorých práve tieto melodické prvky dominujú (deep/organic house, trance, ambient, a pod.). Snažím sa ich výber zúžiť do mixu, aby bol výsledkom tok kvalitného príbehu s odtiahnutím pozornosti od bežných problémov života. 

Čo vôbec hovoríš na označenia typu: žijúca legenda či najznámejšia postava slovenskej klubovej scény?

Priznám sa, že nikdy som sa na to nedíval touto optikou, aj keď som sa s takýmto prívlastkom stretol. Dostáva ma to tak trocha vnútorne do trápnych situácií. (úsmev) Som už tak starý, aj keď sa tak necítim? Ak mi niekto taký prívlastok dá, zrejme vie prečo. Možno to je aj sčasti preto, že, som sa budovaniu tanečno-melodickej scény venoval relatívne dlho (30 rokov). V mojej duši a hlave vznikli projekty, ktoré som dostal zo seba do reality a ľudia na ne aj reagovali. Ak v nich zanechali hlboký dojem, vo mne tým spôsobili vnútornú radosť. A dovolili mi prežiť jeden z veľkých životných snov naplno.

Čím si pre ľudí rôznej vekovej kategórie zapamätateľný práve ty? 

Asi je na mieste vyjadriť len akýsi pocit alebo domnienku, že to "moje rozpoznateľné" spočíva v konceptuálnych záležitostiach, ktoré som tvoril. Znamená to spojenie špecifickej hudby, originálnych eventov od A po Z, silnej vizuálnej stránky a marketingového mixu v jednom. Eventová zložka priamo na mieste znamenala pridanú hodnotu vo forme stageu samotného, dizajnu, techniky - svetiel a zvuku s neopakovateľnou atmosférou.

Snažil som sa tanečnú hudbu a koncepty priniesť tam, kde by to nikto nečakal, kde táto hudba absolútne nemala svoj priestor. Snažil som sa vybudovať nové miesta a povzbudiť tento typ kultúry po celom Slovensku. Samozrejme, boli to roky v hlavnom meste, kde som sa narodil, žil, a kde som si komunitu prirodzene budoval. Ak teda môžeme hovoriť o nejakej výnimočnosti, určite koncepty, ktoré vznikli v minulosti, a na ktoré si ľudia pamätajú: Beautiful Things, Neon či Dance Exxtravaganza na rádiu Europa 2. Ďalej množstvo dramaturgických vedení viacerých klubov (Ibiza Bratislava, Club 39 Bratislava) alebo parties s pozvanými hosťami - od lokálnych až po tie so svetovou špičkou v tejto oblasti. Šírenie pozitívnych posolstiev elektronickej hudby.

Ktoré ďalšie profesie sú podľa teba príbuzné práci dídžeja a ovplyvňujú i teba?

Ja som dídžejing nikdy nebral ako prácu ale ako nekonečný čarovný priestor emócií. Dodnes je to moje hobby. Týmto by som nadviazal, že moja skutočná profesia je grafický dizajn. Pre mňa je to perfektná kombinácia vyjadrenia sa po stránke sluchovej i vizuálnej. Nepoznám žiadne lepšie spojenie. Je to pre mňa veľké zadosťučinenie realizovať sa, no a pri tomto všetkom eventy aj budovať. Tvoriť krásne veci, ktoré majú dušu, sú nadčasové a často s ohnivou atmosférou. To je podstata i motor, ktorý má celé tie roky hnal vpred. Ja tieto veci proste vidím v hlave skôr, než sa stanú, a to do posledného detailu. V realite sa s tým už iba hrám. 

 Má, alebo mala by mať, podľa teba, práca dídžeja vekové limity? Určite je to fyzicky náročné.

Jednoduchá odpoveď je, že dídžejing nemá žiadne limity.

Rozvinutejšia odpoveď je presne o tom, že príde moment, kedy to kvantum času, ktoré si profesionálny dídžejing vyžaduje, treba začať rozdeľovať. Áno, myslím tým moment, keď príde rodina, moment, keď človek dospeje do štádia, že je pre neho supervzťah dôležitejší ako dlhé noci v kluboch, cestovanie, prespávanie po hoteloch. Toto je medzník, ktorý nastal aj u mňa.
  
Naznačil si, že už hrávaš iba sporadicky. Ako by si opísal publikum, ktoré aktuálne vídaš zo svojho DJ pultu?

Od roku 2016, po skončení festivalu NEON, čo bola najväčšia udalosť, akú som za celú svoju éru pripravil, sa dídžejingu venujem občasne. V roku 2015 si na mňa počkala silná životná transformácia a svoj život som začal vidieť inak. Ak vystupujem, tak v už troška "jemnejšom" štýle. Upravil som sound, ktorý sa mi páči, a k nemu mi pasuje dospelejšie publikum. Respektíve publikum vyzretejšie, ktoré hľadá v hudbe vyšší princíp, než iba 'ísť sa rozbiť'.

Do akej miery sa prispôsobuješ požiadavkám svojich poslucháčov? Lístočky so skladbami, ktoré máš zahrať, podľa všetkého neprijímaš. 

Možno to bude znieť neuveriteľne, ale toto som nerobil nikdy. Hoci som hrával v komerčných kluboch, dokázal som možno svojím "šarmom" presvedčiť človeka, ktorý presviedčal mňa o tom, že výber, ktorý mu servírujem, je excelentný. Stačí iba otvoriť uši a najlepšie aj srdce. Ale priznám sa samozrejme, že v deväťdesiatych rokoch sa to nezaobišlo párkrát bez dohovorenia SBS-kou v klube. Dokonca jedenkrát som si našiel na parkovisku pred klubom kompletne rozbité všetky okná na aute. V tej dobe však kluby fungovali pod ochranou, takže nebol problém zistiť podľa kamery vinníka. Na druhý deň mi dotyčný priviezol auto kompletne opravené s ospravedlnením sa.

Je pri tvojej práci dôležitý aj osobnejší kontakt s publikom alebo platí, že hudba je tým jediným a najdôležitejším komunikačným nástrojom?

Hudba je to, čo nás spája, čo nás zoznamuje, ovláda, je to štartovný bod. V cieli sú fantastické priateľstvá, pretrvávajúce roky. Je to presne o tom - jedno bez druhého neexistuje. Ako povedal Danny Tenaglia vo svojej skladbe: "Music is the Answer". 

Na scéne si už desiatky rokov. S čím sa musí popasovať začínajúci DJ dnes a čo bolo najťažšie v čase, keď si začínal ty?

Neviem, s čím sa musia popasovať dnešní dídžeji. Ale v mojich aktívnych časoch, a platí to dodnes, bola mojou nočnou morou zlá technika. Mám absolútny sluch, takže si potrpím na excelentný zvuk i techniku na dídžejskom stole. Ostatné ma tak netrápi alebo je to skôr pridaná hodnota. Ak mám možnosť prezentovať svoj hudobný svet, kúsok zo mňa, potrebujem mať na to kvalitný interpretačný nástroj, aby vynikol každý detail. Je to nesmierne dôležité. Preto som po celú svoju kariéru spolupracoval s tými najlepšími ľuďmi z brandže, ktorí sú podobní blázni do hudby a technológií ako aj ja (napríklad Ministry, Kvant, Techhouse, Fashionsound).

DJ PICO Zdroj: archív P. Štilichu
Vráťme sa ešte k tvojim začiatkom – o tom, ako si začínal, či s kým si hral na pódiu, sa popísalo veľa. No ako si v tom čase fungoval po osobnej stránke?

Začínal som skoro. Už na strednej škole, keď som mal 15 (rok 1989), som hral prvú diskotéku v školskej telocvični z kazeťákov. Bezstarostne-krásne študentské časy, partičky, prvé lásky. Nasledovali klasické pracovné roky, no zatiaľ bez záväzkov. Čiže dalo sa to skĺbiť úplne v pohode. Telo bolo mladé, chuť baviť sa a tvoriť parties obrovská. Okolo seba veľké množstvo kamarátov. Nejaký otočený režim nebol problém, nedospatá noc "se vsákla". Ba dokonca sa mnohokrát stalo, keď som hrával v Klube 39 v Mlynskej doline, že som to rozbalil za pultom kedykoľvek cez týždeň, a o pár hodín išiel do práce.

Do akej miery ťa obrátený režim ovplyvňuje dnes? Dokáže sa organizmus po rokoch obdobného fungovania nastaviť na zmenu od základov? Koľko to trvalo tebe?

Už sedem rokov ma obrátený režim neovplyvňuje. Tridsať rokov trvajúca cesta naprieč týmto životom u mňa definitívne skončila. Neviem si viac predstaviť, že by som vhupol späť do tohto režimu. Ak by sme to mali rozpísať na detaily: predstav si, že vždy som pracoval. To znamená, od pondelka do piatka som chodil do práce alebo pracoval vo svojej firme. Víkendy som zasvätil hudobným klubom, ľuďom a parties. Neskôr mi už trvalo spravidla dva až tri dni, kým som sa dostal "zo sveta do sveta" na 100%. Preto som tento lifestyle začal po štyridsiatke utlmovať.

Dnes si navyše milujúci otec a partner, milovník športu a outdoorových aktivít. S tvojou premenou ti vstúpila do života i veľká láska.

Neviem, ako to majú iní ľudia, no u mňa je to takto - ak sa do niečoho zakusnem, vidím v tom zmysel i naplnenie, idem si za tým naplno, pričom mnohokrát pritom uberám pozornosť pre svoje blízke okolie. Stačí mi vedieť a cítiť, že sú v bezpečí. Tá túžba po sebarealizácii s kreativitou štartuje vo mne čosi, čo nedokážem naplno ovládať, vtiahne ma to dovnútra. Tento inkluzívny zážitok spôsobuje, že si menej všímam ľudí okolo seba, ktorí sú mimo tohto eventovo-hudobného sveta a majú ma radi. Nedokážem posúdiť, do akej miery mi týmto konaním skrachovali dva vzťahy (ale asi výrazne), z ktorých mám i dve krásne deti. Čo však viem dnes isto je, že do tretice prišla žena, ktorá ma nepriamo donútila zamýšľať sa nad tým, čo od života chcem i čo sa (ne)podarilo predtým a za akú cenu. Pred stretnutím s Lenkou som prešiel veľkou osobnou premennou. Dnes napríklad najazdím s MTB XC bikom 7- až 8-tisíc kilometrov a nastúpam 100-tisíc metrov ročne v horách.
 
Bol projekt Dance Exxtravaganza jedným z najdôležitejších míľnikov tvojho života?

Nemyslím si, že práve Dance Exxtravaganza bola nejak extra dôležitá. Ak sa obzriem späť, vidím ju ako nástroj, kde som už presne vedel, čo chcem vyslať do sveta, s kým chcem spolupracovať, a ako, či koho chcem osloviť. V tomto bola táto rádio show perfektná. Rovnako tak fantastický tím, s ktorým sme ju robili a mal som možnosť vybrať si ho.

Ako často vystupuješ dnes a kde ťa môžeme vidieť hrať najbližšie?

Vystupujem veľmi málo, ultra nočné eventy (po polnoci) už nie sú pre mňa, ale zostáva túžba vykreovať tie poobedno-večerné, pre ľudí ako som ja a ktorí stále milujú hudbu. Bohužiaľ, na Slovensku to vnímam ako problém. Ľudia zvyknú prichádzať až neskôr a zrejme je pre nich tento koncept zatiaľ nezlučiteľný s tým, čo majú zaužívané. Ak by sa našiel niekto, kto má chuť otvoriť nový eventový list, priestor, prevádzku a chce to skúsiť, som otvorený spolupráci. Mám v hlave ďalší koncept ktorý bude fungovať, viem to! Inak, 9. septembra zahrám deep set na Gin Feste v Edisone (bývalý Dopler club).

Ako sa pripravuješ na jednotlivé akcie, kde si ako DJ pozvaný? Podľa čoho vyberáš playlist a máš ako známe meno na organizátorov špeciálne požiadavky?

Pripravujem si väčšinou len prvé tri-štyri skladby, zbytok už ide podľa intuície, atmosféry. Potrebujem nacítiť atmosféru, spojiť sa s ľuďmi. Prehrávam si skladby, počúvam ich, dostávam ich do hlavy, ale na mieste už hovorí moje podvedomie a zmysly. Strašne nemám rád, ak sa chce niekto so mnou rozprávať počas hrania. Dídžeji možno potvrdia, aké nepríjemné je pretrhnúť flow a dostať sa potom späť. Keďže aj hudba a jej vnímanie býva mnohokrát pri house music či trance mimoúrovňové. Mix vyžaduje "vypnúť svet a zapnúť hudbu". Mám vždy iba jednu požiadavku. Čo najlepší zvuk pre ľudí aj pre mňa na stagei.

Koho aktuálne považuješ za najväčší talent slovenskej klubovej scény? 

Nedokážem na toto odpovedať, aby som nikoho neurazil, neopomenul. Nesledujem už nejaký ten čas aktívne slovenskú scénu. No ak by som mohol nazrieť k susedom do Čiech, je to jednoznačne Dominik Geringer.

Ako by si zhodnotil súčasnú zahraničnú scénu? Ty sám si vystupoval s mnohými zvučnými menami.

Páči sa mi najmä tá dospelejšia deepová časť. Londýnsky sound, Anjunadeep alebo projekt Nory En Pure - Purified (priniesol som ju premiérovo SK/CZ v roku 2016 na Neon festival v Bratislave). Scéna, ktorej základ tvoria dospelejší ľudia, ktorí odrástli a tvorili scénu, podobne ako aj ja, od svojej puberty až dodnes na elektronickej hudbe. Vytvárajú parádne párty, ktoré fascinujú od úplne najmladších ročníkov až po mnohokrát šesťdesiatnikov. Pritom nejde o žiadnu oldies párty, ale o absolútne moderný, dynamický zvuk pomalšieho, melodického deephousu a trancu s veľkým, inkluzívnym zážitkom.

Je život dídžeja jeden nekonečný žúr alebo ide skôr o predsudok? 

Tých žúrov som zažil nespočetne veľa, v rôznych dekádach. Kopu srandy, dobrej nálady, postavených chlpov, zadosťučinenia. Veľké pódiá, celebrity, veľké mená. Pohľad do zákulisia tých najlepších na svete. Boli to krásne časy, mám super spomienky. Ale prišiel moment, keď som začal túžiť po inom štýle života. Zobudiť sa ráno miesto hotela doma. Mať vedľa seba milovaného človeka, deti, šport a dostatok času na oddych. Vnímať svet cez optiku slnečného dňa, počúvať svoje telo, ísť do prírody, pracovať a stretávať ľudí bez nánosov únavy a nočných myšlienok.

A záverom. Akú hudbu by sme počuli vyhrávať teraz z tvojho auta?

BBC Radio One a jeho podstreamy Dance a Chill. Už od roku 1997 idú stále kvalitu, fakt stále. (úsmev) Hudby je mnoho, ale práve tu sa dá pekne namotať, ako z odrazového Pantone mostíka, a potom hľadať ďalej podľa jednotlivých autorov, ktorých práve BBC prezentuje dlhé roky do sveta.

Peter Štilicha alias DJ PICO Zdroj: archív P. Štilichu
Kto je DJ PICO?

Peter Štilicha alias DJ PICO pochádza z veľmi známej hudobníckej rodiny. Jeho starý otec Eugen Suchoň bol slovenským národným umelcom, ktorý skomponoval niekoľko národných eposov (Svätopluk, Krútňava). PICO zdedil po predkoch časť hudobného nadania a v súčasnosti je nepochybne jedným z najdlhšie hrajúcich dídžejov na Slovensku. S hraním hudby začínal už na strednej škole v roku 1988, ale skutočný štart do sveta elektronickej tanečnej hudby pre neho znamenala rezidencia v legendárnom bratislavskom klube Boccaccio. Začiatkom 90-tych rokov tu hrávali dnes už legendy ako Toky, Peter Štofko, Igor Malovec, Julo Loderer či Peter Groiss.

Jeho hudobný prejav je veľmi rozmanitý, no základ stojí vždy na trancovej báze. Bol jedným z prvých ľudí vôbec, ktorý na Slovensko priniesli trance a neústupčivo ho presadzovali, až kým si získal dnešné pevné miesto na domácej tanečnej scéne. Posledné roky vo svojich setoch prezentuje i pomalší sound deepových odnoží trance a house. Profesionálne sa venuje grafickému dizajnu, pôsobí ako spolumajiteľ a kreatívny riaditeľ v reklamnej agentúre. Dídžejingu a promotérskej činnosti sa naďalej venuje ako hobby.

Ako sám hovorí: "Hudba, dídžejing a organizovanie eventov je pre mňa tak podstatná súčasť môjho života, že by som nikdy nedopustil, aby ma živila. Preto ju chcem mať naďalej len ako lásku, ktorú môžem v zlých časoch odložiť, aby som ju obránil, a naopak, keď sa darí, nech robí radosť mne i veľkému množstvu ľudí."

Autorka: Danka Šoporová