Kapela The Ills vydáva v týchto dňoch nový album Splendor. Gitarista Martin Krajčír a basgitarista Filip Drábek nám povedali o svojom albume i kampani, ktorá ho sprevádzala a umožnila fanúšikom kapely prispieť na zrealizovanie albumu. Rozprávali sme sa aj o kontroverznej povesti, ktorá sprevádza kapelu od ich prvých rozhovorov, i o nástrahách sociálnych sietí.
Filip: Je to rozhodne zaujímavejšie ako CDčko. Jednak je to samotný formát, tie obaly sú krajšie, väčšie, má to lepší zvuk. Respektíve mám lepší pocit z toho zvuku, aj keď neviem či je to technicky lepší zvuk, asi skôr nie, ale je to proste dobrá vec. Ja napríklad preferujem vinyly, už som si fakt dlho nekúpil žiadne CDčko. Myslím, že je to takto aj u ľudí, ktorí si potenciálne ten album kúpia, že si kupujú len vinyly, lebo je to cool. (smiech)
Martin: Tej hudbe to naozaj svedčí. Ja nechápem odkiaľ ľudia zobrali ten názor, že zvuk na platni je lepší, lebo je horší. Ale práve tie nedokonalosti, to, že tá platňa nie je rovná a sem tam to celé vyjde z tónu alebo to tam praská, to mám rád.
F: Ja mám pocit z toho zvuku, že to znie tak trocha viac ako naživo...
M: ... že je taký špinavší...
F: A tie CDčka a ich zvuk sú proste také čisté, väčšinou. I keď u nás nie, lebo máme bordelovo nahratý album. Ale pri väčšine takých naozajstných, profesionálnych nahrávok z profesionálnych štúdii, s profesionálnym mastrom, je to až príliš na hrane zvukovej dokonalosti a vinyl toto nemá.
V prvých reakciách na album sa objavil názor, že tento váš album je jemnejší, menej post-rockový ako ten prvý.
F: To bol podľa mňa len taký názor, bol aj taký, že sme práveže pritvrdili. Myslím si, a to som písal aj do tých všelijakých našich tlačoviek, že sme sa už tak nesnažili silou mocou spraviť veci v takých tých post-rockových štruktúrach, že na úvod musí ísť to trrrrrrm a potom v strede to rozbiehať a na záver to rozmrdať... Napríklad Janka (bookerka The Ills, pozn. autorky) spozorovala, keď počúvala prvýkrát náš vinyl, že my to rozbíjame už v druhej minúte namiesto toho, aby sme to spravili v siedmej alebo tak... Väčšinou muzikanti hovoria, že to, čo robia, je žánrovo nezaraditeľné a mne sa to nepáči, lebo si myslím, že všetko sa dá žánrovo zaradiť. Ale teraz už mám fakt pocit, že možno to už nie je ani post-rock. Ale neviem tomu nič iné vymyslieť, okrem inštrumentálny rock a to znie dosť teplo.
M: Ja si tiež inak myslím, že práve naopak, že práve toto je tvrdšie ako všetko ostatné čo sme spravili, lebo keď som dával dokopy tieto veci, som sa dal na fakt veľa metalu a chcel som to tam dať a nakúpil som si podľa toho aj efekty. Ja si myslím, že je tu oveľa viac toho tvrdého ako na predošlých nahrávkach, lebo tam boli úplne ambientné, nachorusované veci. Ja si to nepamätám ako nejaké strašné vypaľovačky. A k tej štruktúre post-rockovej - ja si myslím, že sme ju nikdy nemali, lebo my sme naformátovaní na taký pesničkový štýl skladania, že máš začiatok - slohu - refrén - slohu - koniec, a v post-rocku to nie je, tam to graduje do nejakého mega epického kresťanského konca, že uaaaaaaa, a toto nebolo od začiatku také. Tak ja nechápem, kde sa vzal tento názor. Stále je to jemné, nie je to tvrdé, ale nie je to ani jemnejšie ako predošlé veci.
Ja mám pocit, že tá škatuľka post-rock vám prischla z časti pre nedostatok lepších slov na vaše zaradenie na slovenskej scéne.
M: Asi áno, to už nie je naša vina...
F: Ani zásluha...
M: Tu sa strašne dlho rodia veci. Ty nemáš 200 rokov konkurenciu a potom, keď už máš, tak ťa to už nebaví, lebo je to otrepané. Ja strašne chcem mať tú konkurenciu, lebo to ma vie najviac nasrať, keď to niekto vie lepšie ako ja, lenže tu sa musím porovnávať so zahraničnými, kde som takýto. (naznačí mini-Martina)
Okolo vašej kapely sa šíri dosť kontroverzná povesť, za ktorú vďačíte veľmi úprimným rozhovorom...
M: Ale to je kokotina, lebo som dal jeden jediný taký a odvtedy sa to ťahá...
F: Myslím, že teraz si viac uvážime, čo povieme, a mňa už tie veci tak neserú, už som na to rezignoval.
M: Mňa teší, že už to bolo povedané a nebudem to opakovať. Stojím si za tým dodnes – tí, ktorých som povedal, sú zlé kapely dodnes.
Skôr ma zaujímalo, že v poslednej dobe už od vás toľko kritiky nepočuť a či to bolo vedomé rozhodnutie nevyrábať konflikty alebo ste to len prestali tak riešiť...
F: Skôr si myslím, že si stále radi zanadávame, ale už skôr len medzi sebou. Vtedy to bolo trocha o tom, že aha dostali sme niekde priestor si zanadávať na hudbu, ktorú nemáme radi.
M: Ja som to už prebral dokonca aj s nimi (kapelou, ktorú Ills spomínajú najviac), poslednýkrát dokonca intenzívne, a ma tak prekvapilo, že ani oni v kapele nemajú na to taký súdržný názor, tak som bol taký spokojný, že som si tak užil takú vnútornú výhru a išiel som domov.
F: Myslím, že tým, že tých kapiel je veľa, tak sa im dáva menší priestor, než sa im zvykol dávať. Máš nové gitarovky a už je ich celkom dosť a už to nevnímaš toľko ako keď prišli Talkshow so svojou verziou desaťročného indie zvuku a na efemku sa spomínali každých 5 minút a na Facebooku sa všade hrnuli. Ešte extrémnejší boli Lavagance, podľa mňa boli otrasní od prvého momentu a boli fakt že tlačení zo všadiaľ a takých je už menej. Keď si teraz vezmem najnovšie niečo také, tak podľa mňa Billy Barman a to už bolo pred tromi rokmi.
M: Teraz už sa nerobia také popové zloby, ale teraz sú takí umeleckí smieškovia. Takí dobrí hráči s dobrými nástrojmi a zlými nápadmi bez talentu.
Ako jedni z prvých slovenských hudobníkov, ak nie úplne prví, ste vyskúšali zbieranie prostriedkov na nahranie albumu priamo od fanúšikov. Ako hodnotíte svoju kampaň na Indiegogo?
M: Ja som bol z toho prekvapený. Myslel som, že sa to do tých 500 dolčov dostane a aj to bol taký môj sníček a vau, som prekvapený, fakt. Aj keď je to vlastne predobjednávková kampaň, čiže každý, kto tam niečo vložil, za to dostane samozrejme celkom dosť späť, ale super!
F: Na druhej strane je to taká zodpovednosť z našej strany voči tým ľuďom, že teraz už skoro 50 ľudí si objednalo niečo, čo nepočuli. Bez toho, aby vedeli, čo na tom albume bude, ako bude vyzerať, boli ochotní kúpiť dopredu, podporiť to. To, čo sme tam zarobili, nie je ani zlomok celých tých nákladov, čo máme s tým albumom spraviť, lebo musíme zaplatiť človeka, čo to nahráva, človeka, čo to mastruje, obal sme si zaplatili, lebo sme nechceli byť svine, lisovanie vinylu a pod. Čiže sme dostali nejaký objem peňazí, ktorý to zjednodušil - zrazu sme mali peniaze a nemuseli sme sa štyria v kapele skladať na to, aby sme si zaplatili master. To je úplne výborné, že sa niečo také podarilo vyzbierať a celkovo mne sa tieto kampane hrozne páčia. Je to dobrý nový systém, ktorý obracia naruby doterajší systém distribúcie hudby.
M: Podľa mňa aj z pohľadu toho fanúšika alebo záujemcu o tovar to je atraktívne. Ja som to prvýkrát videl u Asobi Seksu, mali tam výborné veci, ku ktorým sa dalo dostať...
F: Večera s kapelou!
M: Podpisové vinyly a neviem čo všetko. Keď má niekto rád nejakú kapelu, ktorá to robí, tak tam je podľa mňa spokojnosť na oboch stranách.
Vy ste sami hovorili, že ide skôr o predobjednávkovú kampaň, nemali ste tam veľa tých vychytávok...
F: My sme strašne malá kapela na to, aby sme si mohli dovoliť také veci, ako si tam dovoľujú veľké kapely. Tým, že oni pôsobia celosvetovo a my pôsobíme len stredoeurópsky a to ešte aj celkom nadnesiem, podľa mňa to nikomu nemôže prísť zaujímavé si zaplatiť, aby nám mohol uvariť obed alebo aby sme mu my uvarili obed... Je to absurdné. Pri kapelách, ktoré sú známe, je tam dosiahnutý ten stupeň, že majú okruh ľudí, ktorí zbožňujú tú hudbu, ale aj veci okolo toho, členov kapely, jednu vec s druhým, tie si to môžu dovoliť. Takisto hrajú dlho a majú kopec vecí, ktoré môžu porozdávať. Neviem, či by niekoho zaujímalo, keby sme Daronove (bubeník) polámané paličky dávali ako strašný suvenír predobjednávkový.
M: Navyše okolo nás je od toho rozhovoru taká legenda, že sme taká zlá kapela, takí kokotkovia provokatéri, a kto by s takými chcel ísť na večeru? So zlými ľuďmi, ešte ho strápniš pred čašníkom, toho týpka, čo príde... (smiech)
F: Najväčšia špecialitka, ktorú sme vymysleli, bolo, že pomenujeme po človeku pesničku. Čím sme si samozrejme chceli uľahčiť veci, lebo máme veľkým problém s vymýšľaním názvov pesničiek. Mali sme aj koncert súkromný, toho sa nikto nechytil, mali sme osobné poďakovanie v albume, to máme jedného človeka, a potom ostatní si kupovali iba hudbu a tričká. Pre ľudí, ktorí si kúpili to od tej CD verzie vyššie, je jedinou špecialitkou, ktorú dostanú, CD s nahrávkou poloakustického koncertu, čo sme hrali v Chemnitzi. Nejdeme to zverejňovať, to dostanú iba oni. Inak nič, len hudba.
Chvíľu ste mali na svojom FB profile rozhorčený status, keď viac ľudí olajkovalo vašu fotku pri tabuli obce Havaj ako novú pesničku...
M: Chápeš, ale to nasere, dáš nový track, lajkuje to 30 ľudí, čo je pre teba feedback za normálnych okolností dobrý, ale že prijebanú fotku s debilným nápisom lajkuje 96 ľudí, to sa mi zdá také akože dobre, tak na Slovensku sa oveľa viac oplatí smieškovať ako robiť hudbu, lebo máš 300 miliónov lajkov za debilnú fotku a nula za pesničku, na ktorej si makal fakt dlho. A možno to je dôvod, prečo vtipné kapely typu PPE a Billy Barman majú taký úspech, ľudia tu chcú také vtipné veci.
Pre nezávislých hudobníkov sú sociálne siete vyzdvihované ako nevyhnutný marketingový nástroj, no zároveň v tom množstve zaniká samotný zmysel, že robíte hudbu, nie len smiešne obrázky.
F: Je to presne tak, pre ľudí ktorí fungujú ako my, je Facebook kľúčový nástroj na všetko - propagovanie koncertov, albumu, nových pesničiek... Ale zároveň priemerný človek, ktorý má na Facebooku 200 priateľov a má tam olajkovaných 100 kapiel trebárs, toho je tak strašne veľa, že máš tendenciu prehliadať veci. Takže keď tam človek uvidí na monitore 2 centimetrový status o tom, že máme novú pesničku s linkom na stiahnutie zadarmo, tak to určite viac ľudí má tendenciu prehliadnuť ako keď je tam 10 centimetrová fotka, kde sme pri tabuli obce Havaj. Facebook je fakt účinný v mnohých veciach a v mnohých pomáha, ale spoliehať sa naňho na 100%, že teraz tam zavesíme novú pesničku a stiahne si to milión ľudí a strašne sa to rozdistribuuje cez všetky sociálne kanály, na to sa nedá spoliehať nikdy, sociálne siete sú vrtošivé. (smiech)
A ešte jedna hlboká na záver – prečo máte kapelu, prečo Ills?
M: To je ako spýtať sa, prečo robím hudbu, lebo by ma rozjebalo, keby nie. Ale teraz už je to trochu iné, viac nad tým rozmýšľam a nechcem to robiť sám, vidím, aký je to rozdiel. Aj keď spravím celú pesničku sám, donesiem ju ako akustickú verziu sem do kapely, vidím, aký je to rozdiel oproti tomu, čo by som s tým ďalej robil ja. Mňa to mega posúva, ako niekto myslí, ako vôbec hrá... A hlavne, sú to moji najlepší kamaráti, chodíme na koncerty a ja sa na to teším. Pre mňa je to veľký oddych, aj tie koncerty väčšinou sú také a teším sa hlavne na tie cesty. Pre mňa je to taký... Nechcem povedať taký únik z cyklu robota - domov - robota - domov, ale... Je to veľmi príjemný zážitok.
F: Ku všetkému tomu, čo hovorí Iso, mňa bavia aj také tie manažérske záležitosti. Aj keď dosť často takéto veci nasierajú, aj sme prenechali bookovanie na Janku, lebo to je niekedy otravné... Ale mňa baví to, ako sa vydá album, teraz sa riešil master a to boli veci, ktoré som vyberal prevažne ja v konzultácii so zvyškom kapely. Baví ma to dávať dohromady ako celok, napríklad ten album konkrétne, baví ma chodiť hrať, je to výlet. Bonus (český hudobný projekt) má verš "trochu je to výlet, trochu je to výpověď", tak trochu je to výlet a trochu je to výpoveď, aj keď teda bez slov... Baví ma aj pozorovať, ako vzniká skladba v podstate z ničoho, v skúšobni to omielame dokola, hráme hodinu jednu vec a niečo sa z toho vyberie, čo sa použije, a ten proces je prirodzený, nenútený, je to také voľné. A mne sa to strašne páči, ako to vidíš, ako to rastie a potom máš hotovú skladbu a zahráš ju na koncerte a zase sa ti to posunie niekde ďalej, potom sa to nahrá a zase sa to posunie ďalej. Ten vznik od tej nuly k výsledku je podľa mňa strašne zaujímavý.
M: Sebecký dôvod mi napadá, že ja teraz som vo fáze, kedy by som si kúpil všetko na svete, čo sa týka hudby. Nakupujem, nakupujem, nakupujem, gitary, efekty, blbosti, chcem všetko strašne vyskúšať s kapelou hneď, takže aj o tom to je - ventil nových vecí, krása.
F: Je to zaujímavé byť súčasťou niečoho takého, by som povedal tak sektársky, že komunitného, aj keď to je vlastne blbosť, ale je to také spoločné. Človek nebuduje iba sám, ale s ďalšími ľuďmi, aj ľudsky aj hudobne, aby sa to spojilo dokopy a dalo to ten výsledok.
M: Amen.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Jana Kočišová
Súvisiaci interpreti: The Ills
