Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Čechomor: V rybníku pop music sme si udržali vlastnú tvár

Čechomor: V rybníku pop music sme si udržali vlastnú tvár

02.11.2018 - 16:00 | Andrea Fedorovičová

Za tridsať rokov na hudobnej scéne vydali hudobníci František Černý a Karel Holas s kapelou Čechomor nespočet albumov a získali si srdcia fanúšikov nielen na domácej pôde, ale aj na Slovensku. Teraz prichádzajú so svojim najnovším počinom Nadechnutí jinak, ktorým nadväzujú na album Nadechnutí z marca tohto roka.


Pri tejto príležitosti sa s nimi naša občasná prispievateľka Andrea Fedorovičová rozprávala o novej tvorbe, o zmenách, ktorými si za posledné roky prešli, ale aj o tom, akú radosť či zodpovednosť život hudobníkom deň čo deň prináša.

Tento rok je pre vás vrcholne tvorivý, v marci ste vydali album Nadechnutí a už pol roka na to prichádzate s novinkou Nadechnutí jinak.

Karel Holas: Album Nadechnutí sme chceli vydať už o niečo skôr, no stále sme s tým otáľali, až sme si nakoniec povedali, že ho vydáme na naše tridsiate narodeniny. Je na ňom dvanásť celkom nových piesní. Nechceli sme sa vracať k tým starým, pretože tie sme už vydali mnohokrát a v rôznych šatoch, túžili sme urobiť niečo iné. Brali sme to ako také tridsiate nadýchnutie Čechomoru. Dych je predsa len život, bez neho by sme tu neboli...

Názov zároveň vyplýva aj z toho, že na Nadechnutí sa k nám pripojil dychový orchester Kumpánovi muzikanti. No a Nadechnutí jinak je vlastne taká mladšia sestra Nadechnutí. Oslovili sme na album bývalých spoluhráčov a kamarátov, ktorých sme poprosili, aby sa pozreli na pesničky z Nadechnutí a prezliekli ich do iného kabátu bez dychových aranží, tak, ako sa im to bude páčiť. A to sa napokon aj stalo.

Predchádzajúci album Místečko ste vydali v roku 2011. Aké zmeny sa vo vás a vašej tvorbe za tých sedem rokov udiali?

František Černý: Ja si myslím, že nové pesničky vznikli úplne prirodzene, je to proces. Zároveň, keďže sme hudobníci pomerne dlho, tak nás už nič až tak neprekvapí, maximálne nejaká novinka vo svete, ktorú sme ešte nikdy nepočuli, ale to vlastne nehrozí... (smiech). Takže si teraz vlastne užívame to obdobie, ktoré nastalo, že máme nad tým materiálom nadhľad a môžeme si robiť, čo chceme a ako chceme a hlavne s láskou, pretože okolo nás je veľa snahy, kde tá láska a pravda chýba...

Druhá vec  je, že človek prirodzene proti niečomu protestuje a my sme si ten svoj vzdor alebo protest zadefinovali tak, že si tie pesničky upravujeme podľa svojho srdca a je nám jedno, čo si o tom kto myslí. Keby sme stale počúvali tých, ktorí nám radia, nikdy by sme nič neurobili. Boli by sme pekne zatvorení v konzerve a takto máme radosť, keď nám niečo napadne a môžeme sa s tou hudbou hrať. Baví nás to už veľa rokov a vieme, že tým pesničkám neubližujeme, máme ich radi a ony nám to potom vracajú na koncertoch cez divákov. Keď prídeme na koncert a ľuďom svietia oči a odchádzajú plní energie, to je to skutočné víťazstvo pesničiek...


Na štúdiovke prinášate aj dva bonusy. Jedným z nich je pesnička Drazí sousedé, ktorú ste nahrali v roku 2016 k rovnomennému českému seriálu. Ako sa vám pesnička tvorila? Ako sa celkovo umelcovi tvorí na zákazku? 

Karel: Keď dostanete jasné zadanie, tak sa pieseň na zákazku skladá dobre, pretože viete, o čom má byť. A najlepšie je, keď výsledok uspokojí nielen zadávateľa, ale aj vás. Tak to bolo aj v tomto prípade, aj keď samotný seriál sme veľmi nesledovali.

Plánujete album uviesť aj nejako do života?

Karel: Práve sa dohadujeme, kedy a ako to vymyslíme. Chceli by sme ho oficiálne pokrstiť niekedy v novembri, no veľa času tam nemáme, pretože už hráme vianočné koncerty. Ale radi by sme urobili nejaký krst. Chceli by sme sa stretnúť s ľuďmi, dať si pohárik a trochu sa zastaviť. U nás v Česku sa krsty robia pomenej ako u vás, no my to máme radi. Nadechnutí sme krstili na každom koncerte celého pol roka. (smiech)

Kedy zavítate na Slovensko? Ako sa vám v našich končinách hrá?

Karel:  Tento rok už to nestihneme, myslím, že by to mohlo byť reálne v prvej polovici budúceho roka. Veľmi často sa o tom bavíme, pretože na Slovensku hráme radi. Cítime sa tam, akoby sme prišli domov, naše pesničky tam poznajú, keďže z jednej tretiny hráme aj slovenské ľudové piesne a slovenské publikum nám je skutočne veľmi sympatické. Je temperamentné a skvelo na našu hudbu reaguje, takže hrať na Slovensku je veľká radosť. 

Obľubujete aj nejakú slovenskú kapelu? Je nejaká, ktorú si radi vypočujete?

Karel: Mne sa už odpradávna páčil Marián Varga a skupina Fermata, páči sa mi aj Vidiek, s ktorými sme spolupracovali a mám rád Ivana Táslera a IMT Smile. Ivan pre nás napísal dve krásne pesničky na album Místečko. A čo teraz zrovna na Slovensku frčí, sú Kandráčovci. S tými nás spája nielen priateľstvo, ale aj podobný pohľad na ľudovú hudbu.

František: Ja by som sa radšej ako na kapely špecializoval na slovenské dievčatá... (smiech)

Na Slovensku svojho času zarezonoval film Rok ďábla, v ktorom ste si zahrali, aj ste sa podieľali na jeho soundtracku. Ste s Jarkom Nohavicom a Karlom Plíhalom stále v kontakte?

Karel: S Jarkom sme sa stretli teraz v Ostrave, prišiel za nami na koncert. A s Karlom Plíhalom sme sa videli tento rok počas prázdnin na koncerte v Liptovskom Mikuláši. Aj keď už Rok ďábla vnímame ako odžitú záležitosť, koncom leta sme si ho pripomenuli vďaka festivalu Soundtrack Poděbrady, kde sme z neho zahrali všetky piesne. Bolo to skvelé a dúfam, že takýto koncert urobíme niekedy aj na Slovensku. Aktuálne sme sa však vrátili k Proměnám. To je z nášho pohľadu veľmi vydarená záležitosť, tak sme sa rozhodli, že urobíme štyri špeciálne koncerty Proměn po niekoľkých rokoch. Pred týždňom sme s nimi zavítali aj do Rudolfína v Prahe, kde sme ich roky dozadu po prvý raz v živote prezentovali.

František: Budúci rok by sme chceli s Proměnami zavítať aj na Slovensko. Robíme ich s Collegiem českých filharmoniků, ktorí ten album nahrávali a pozvali sme si aj dirigenta a výborného aranžéra, s ktorým sme spolupracovali v Poľsku, Adama Sztabu, ktorý orchestru doaranžoval nejaké pesničky.


Vašou stálicou v zostave bola Lenka Dusilová. Tá už s vami však nevystupuje. Máte za ňu stabilnú náhradu?

Karel: S Lenkou sme spolupracovali strašne dlho, no potom začala robiť svoje veci a keď sme aj chceli spolu hrať, krížili sa nám termíny koncertov. Tak sme chvíľu zažívali také vákuum, v ktorom sme hľadali speváčku. No a potom sme našli Martinu Pártlovú, tá s nami spieva druhým rokom. Okrem Lenky a Martiny s nami však spievali aj ďalšie speváčky, z českých napríklad Ewa Farna a zo slovenských sme spolupracovali so Zuzkou Smatanovou.

František: Ženy sú pre nás veľká radosť, takže Martinu si ešte chvíľku necháme, ona sa o nás tak pekne stará... Len dúfame, že neotehotnie... (smiech).

Ako by ste opísali ten ústredný postoj, ktorému dávate vo vašich životoch priestor a ktorý sa odráža vo vašej hudbe a tvorbe a v atmosfére, ktorú vytvárate ľuďom na koncertoch?

František: To, na čo sa pýtate, súvisí s tým, aké hodnoty naše pesničky vykazujú. A k tomu môžem povedať akurát toľko, že ak nás to za tých tridsať rokov posunulo trošku k pravde a pokore, tak budeme iba radi. Myslím, že to sú tie dve najdôležitejšie veci. Možno to znie naivne, ale tak to je. Celú našu tvorivosť sprevádza láska, pravda, pokora a úcta k tomu materiálu. Snažíme sa tým pesničkám neublížiť, a to je myslím viac, než ich prerobiť a urobiť z nich niečo iné. Ide totiž o to, uchopiť ich s láskou a potom je jedno, aký dostanú kabát, či budeme hrať na husle, na cimbál alebo nebudeme hrať na nič... Skôr ide o to, akým spôsobom sa k tomu človek postaví a buď vám to poslucháč verí alebo neverí, to sa pozná hneď.

Karel: Inak sme slobodní, neupíname sa k ničomu, čo by nás malo nejako charakterizovať. Do našej hudby sa, samozrejme, dostáva všetko, čo prežívame, každý momentálny prežitok, no nemáme žiadnu ideu alebo fikciu, ktorá by celkovo sprevádzala našu tvorbu. Jediná idea alebo fikcia, ktorú predostierame ľuďom, je tá hudba, ktorú robíme a ten šat, do ktorého obliekame naše pesničky, to často závisí od momentálneho rozpoloženia. Samozrejme, máme aj špecifický zvuk, s ktorým pracujeme, pretože máme nejaké obsadenie a držíme v tých rukách nejaké nástroje. To všetko nás robí tým, kým sme.

V roku 2002 ste dostali Českého leva za najlepšiu hudbu k filmu, neprídete mi však ako hudobníci, ktorí by si zakladali na nejakých oceneniach. V súvislosti s tým mi však nedá neopýtať sa: ako vnímate zrušenie českej ankety Zlatý Slávik?

Karel: Zlatý Slávik vznikol niekedy v 60. rokoch a myslím, že pre ľudí, ktorí vtedy spievali, to bolo super. Vzniklo to s nadšením, ale bohužiaľ ešte za bývalého režimu sa z toho stala anketa, ktorú boli rôzni ľudia schopní ovplyvniť, takže tá pravda, kto je populárny alebo nie je, sa tým pádom úplně vytratila. Ja si myslím, že je celkom rozumné, že Slávika zrušili, pretože ak sa nedá zabezpečiť, aby boli výsledky pravdivé a podľa ozajstného hlasovania ľudí, tak je to bezvýznamné a bezcenné. A každá kapela, ktorá hrá koncerty, napokon presne vie, ako na tom v tom rebríčku popularity je. To sa dá veľmi ľahko spoznať podľa toho, či máte vypredaný koncert alebo nemáte... A hudba nie je žiadna súťaž v tom, kto je populárnejší, dôležité je, či tie pesničky medzi nami a poslucháčmi nejako rezonujú. Môžu samozrejme rezonovať len medzi nami dvomi s Frantou, ale keď dokážu osloviť aj ďalších ľudí, tak je to tá najväčšia odmena, ktorú môže hudobník alebo skladateľ dostať. Takisto je úžasné, keď nás hrajú v rádiu, ale ešte lepšie je, keď prídeme na koncert a je plno.

František: Každému je iste príjemné, keď niečo urobí a niekomu sa to páči a potom s vami prídu krásne dievčatá robiť rozhovory, to je jedna stránka veci... Ale druhá vec je, že to srdce vo vás musí byť spokojné. A to sme, myslím si, s Karlem dosiahli, pretože sa nám v tom rybníku pop music podarilo vytvoriť a udržať si svoju vlastnú tvár.


Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: Czechomor-agency.com


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 29 30 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti