"Raz za mnou prišiel po koncerte neznámy muž a povedal mi, že síce som hral fantasticky, ale skladbou od Michaela Jacksona, vzhľadom na jeho škandály, som mu pokazil zážitok. Takéto poznámky nemám rád. Na svete sa deje mnoho krívd, o ľuďoch a ich súkromí kolujú rôzne zvesti, no mňa pri výbere koncertných skladieb vôbec nezaujímajú."
Práve všestrannosť a schopnosť spájať rôzne hudobné štýly vníma 44-ročný hudobník ako svoju veľkú devízu. Fryderyk Chopin je preňho klavírnou modlou, no pre individuálnu tvorbu preferuje skladateľov, ktorých diela môže upraviť do modernejšej podoby. Tak je tomu aj v prípade Johanna Sebastiana Bacha.
S Jozefom Hollým sme sa rozprávali pri príležitosti jeho veľkého koncertného turné, ktoré sa kvôli pandémii poriadne natiahlo. Najnovšie, žiaľ, musel oznámiť, že koncerty v Piešťanoch, Žiline a Prešove, pôvodne plánované na november, sa presúvajú na jar 2022. Na dobré sa však oplatí počkať a čakanie si môžete skrátiť aj týmto exkluzívnym rozhovorom.
Dočítate sa v ňom:
• prečo neverí na osud,
• pri akej príležitosti po prvý raz rozplakal svoju učiteľku,
• kto bol na neho v rodine najprísnejší,
• ako si jeho rodičia poradili s chvíľami, keď sa mu nechcelo hrať,
• s čím máva vo vzťahoch so ženami problém,
• či je možné stať sa klaviristom aj v pokročilejšom veku,
• a aký (zlo)zvyk uňho pred pár rokmi hraničil s obsesiou.
Zdroj: Matej ŠajgalíkJozef Hollý (foto: Matej Šajgalík)Ako dieťa ste pri "hre" s kosačkou skoro prišli o prsty. O pár rokov neskôr vám ich takmer polámalo krídlo klavíra. Niekto tam hore očividne chce, aby ste hrali. Veríte na osudové znamenia?
Skôr verím tomu, že šťastie praje pripraveným a potom na malé zázraky. V čase, keď sa udiala nezabudnuteľná príhoda s kosačkou, vôbec som si neuvedomoval možné dôsledky. Mal som myslím trinásť rokov, už som bol prijatý na konzervatórium v Žiline. V nestráženej chvíli som naštartoval kosačku, pretože ma ako chalana prirodzene zaujímala, no netušil som, že ju nesmiem chytať zospodu. Keď mi padla na zem a do miestnosti vbehol môj otec, to bol teda pohľad. Nevedel, či má kričať, omdlieť alebo ďakovať Bohu, že sa mi nič nestalo.
Skúste si predstaviť, že by ste o tie prsty naozaj prišli. Hráte približne od piatich rokov, mali ste za sebou niekoľko rokov intenzívnych nácvikov i štúdia. Existoval vôbec záložný plán?
To si radšej vôbec nepredstavujem. (smiech) Všetky moje cesty sa vždy stretli pri klavíri. A to aj napriek tomu, že som bol istý čas bez práce a peňazí, kvôli čomu som odišiel žiť do Mníchova. Tam som umýval podlahy, upratoval ubytovňu, ale aj odhŕňal sneh.
Presne v tomto bode by som ale rád nadviazal na vašu prvú otázku. Verím hlavne na to, že myseľ si nemožno zahlcovať negatívnymi myšlienkami. V mojom prípade to platí dvojnásobne. Mám umeleckú dušu a veľmi silnú fantáziu, verte mi. Občas, keď si v pokoji ľahnem a relaxujem, napadnú mi hlúpe vízie a všetky možné scenáre, ktoré sa pochopiteľne snažím okamžite zahnať preč. Mám nepríjemné pocity z činností, pri ktorých sú ruky v ohrození, rovnako by som sa bránil dať ich niekam "do neznáma", dajme tomu do nádob s tajomným obsahom.
Keďže ruky sú pre vás hlavným, nazvime to pracovným nástrojom, máte ich poistené?
Túto možnosť som riešil zhruba pred desiatimi rokmi. V zahraničí to bolo možné, u nás nie, avšak išlo o neskutočne drahú položku, ktorú som si v danom čase nemohol dovoliť. Faktom je, že teraz mám v kartotéke zopár záznamov, pretože starosti s rukami sa mi pochopiteľne nevyhli. Dnes mi ich teda už nik nepoistí a ani sa tým nezaoberám. Inak, netuším, či som toto vôbec niekomu spomínal, no jedno obdobie som si ruky neustále umýval. Mydlá, vlhčené obrúsky, gély. Nedal som bez nich ani ranu, vždy pripravený umyť si pred hraním aj klavír. Výsledkom boli ubolené, popraskané prsty s oslabenou pokožkou, takže som rád, že som sa tejto miernej obsesie zbavil. (úsmev)
Keď idete niekam vystupovať, beriete si so sebou vlastný klavír?
Teraz áno, no v začiatkoch kariéry, alebo keď som roky pôsobil v zahraničí iba ako klavirista, táto vymoženosť chýbala. Dnes mi už klavír na vystúpenie vozia. Ale nepredstavujte si, prosím, akustický klavír. To by bolo neskutočne náročné - z časového hľadiska, z hľadiska jeho ladenia alebo presúvania technikmi. Mám svoj elektrický klavír s krídlom, presúvanie sa s ním je podstatne jednoduchšie. Samozrejme, sú i miesta s perfektnými klavírmi a vyhovujúcim zvukom, po tých rokoch cestovania a hrania ich dôverne poznám. V Slovenskom rozhlase sú napríklad dva. Ale ten novší mi nechceli požičať, pretože slúži na účely nahrávania. (smiech)
Mohli by ste kvôli nevyhovujúcim hudobným nástrojom na danom mieste zrušiť celý koncert?
V žiadnom prípade. Z úcty k organizátorom, ako aj ďalším ľuďom, ktorí sa na priebehu akcie podieľajú, si to nedokážem predstaviť. Za hudobné nástroje zodpovedám ja. Ladenie nástrojov dokonca realizujeme ešte pred príchodom technikov, aby prebehlo v kľude a výsledný zvuk ničím nevyrušoval.
Koľko času vám zaberie príprava takej koncertnej tour, akou je i stále aktuálna Piano Show?
Turné som zvykol robievať tak, že každý rok som vydal nový album. S hudobníkmi sme sa dohodli, že v rámci koncertov zahráme 6 až 8 zbrusu nových skladieb a začali sme s ich nácvikmi. Zvyšok potom doplnia notoricky známe skladby, ktoré sú akousi povinnou jazdou, pretože ľudia sa na ne tešia. Piráti z Karibiku musia odznieť. (úsmev) Diváci si tak vypočujú skladby, ktoré poznajú z koncertov alebo albumov, ale i tie úplne nové. Dovolím si tvrdiť, že žiadny koncert nie je rovnaký. Pre mňa ani v rámci jedného turné nie, pretože si vždy niečo spontánne vymyslím. Samotná atmosféra koncertu býva taktiež v každom meste iná. A to je fajn.
Príprava na turné závisí rovnako od formácie, s ktorou hrám. Či vystupujem s menšou kapelou alebo v spojení so sláčikovým kvartetom, v Bratislave som mal naposledy dvanásť sláčikárov. Od toho sa odvíja počet i frekvencia skúšok. Celé to môže trvať pol roka, ale aj viac, kým skladby naaranžujem, nacvičíme ich a obrúsime z každej strany, aby bol koncertný zážitok pre divákov bezchybný.
Teraz nastala trošku iná situácia, pretože som nevydal nový album, ale sústredil sa na moje DVD live prenosu z bratislavského koncertu. Bol som už unavený, potreboval som nabrať nové nápady a inšpiráciu. "Oprášili" sme pár starších skladieb, nacvičili niekoľko noviniek, ako napríklad inštrumentálnu verziu piesne Who Wants to Live Forever od kapely Queen, a vytvorili sme krásny, pútavý program. Nácviky boli tvrdé, ale trošku iné, než bývajú v období, keď vydám nový album. Ale ja som na drinu a sebadisciplínu zvyknutý.
Váš otec bol veľmi prísny, čo sa vášho umeleckého napredovania týka?
Paradoxne mama. Otec bol síce skvelý amatérsky hudobník, no mamina ma zahlásila na Ľudovú školu umenia (dnes sú to základné umelecké školy), veľmi chcela, aby som hranie poňal profesionálne. Vtipné bolo, keď mi už ako študentovi umeleckej školy otec povedal, že mi viac nestíha a musím učiť ja jeho.
Spomínate si na väčší koncert či okamih, keď ste im všetko to, čo do vás vložili, prvý raz oplatili?
Pamätám si na jeden z prvých silných momentov, z ktorého mám dodnes zimomriavky. Ja som rodený Ružomberčan a pripravoval som sa na vlastný recitál v Galérii Ľudovíta Fullu. Dva týždne pred plánovanou udalosťou som si sem prišiel otestovať klavírne krídlo. Presne v tom čase tam dorazili aj deti zo škôl, aby si pozreli tamojšiu galériu obrazov. No namiesto toho si posadali okolo mňa a počúvali. Keď som dohral, prišli ku mne - jasné, nebudem klamať, najmä dievčatá, a zahrnuli ma veľkou pozornosťou. Ešte niekoľko týždňov mi posielali zamilované listy, srdiečka, volali mi domov na pevnú linku. Krásne spomienky. (smiech)
Aj ste im odpovedali?
Nie, ja som bol lenivý odpisovať. Ono pri tých listoch to hlavne trvá pár dní, čiže rovnako rýchlo ako ošiaľ prišiel, tak i vyšumel. (úsmev)
Trošku som premostil, vrátim sa k recitálu. Pripravoval som sa fakt precízne. Môj premiérový večer v spomínanej galérii dopadol na výbornú. Slzy v očiach mali ako rodičia, tak aj pani učiteľky a myslím, že aj iní hostia v sále. Ešte niekoľko dní po skončení podujatia mi ľudia blahoželali. Učiteľka vlastivedy prišla priamo na našu hodiny matematiky a priniesla mi kvety. Rodičov si tak spájam aj s touto neskutočnou emóciou, ktorá stále rezonuje v mojom živote.
Splnili sa vám všetky detské sny?
Bol som veľmi živé dieťa. S odstupom času priznávam, že veľakrát ma museli rodičia i pani učiteľka, ktorá mi bola ako druhá mamina a vďačím jej za veľa, viesť, aby som nepoľavil. Jasné, klavír ma bavil, ale to každodenné cvičenie bývalo občas ubíjajúce. Hovoríme o štyroch až šiestich hodinách denne, hoci viem, že ani iní umelci to nemali v detstve inak. Sny som si preto začal plniť až neskôr. Na konzervatóriu som pričuchol k jazzovej hudbe a rôznorodosť hudobných žánrov ma ihneď fascinovala. Netrvalo dlho a na istý čas som sa stal súčasťou big bandu, založil si menšiu kapelku a v záujme vlastného napredovania odišiel nazbierať skúsenosti do zahraničia. Počas maturitného ročníka ma oslovila kapela, že im vypadol klavirista a boli by radi, keby som sa zúčastnil konkurzu a prípadne s nimi odišiel hrať na loď. Tak sa aj stalo. Myslím si, že práve tento moment bol pre môj ďalší profesijný život jeden z najzásadnejších.
V akom zmysle?
Priamo na lodi som si pozrel vystúpenie jedného nemeckého klaviristu. Uvedomil som si, aký je klavír neskutočný hudobný nástroj a vďaka nemu možno pripraviť nádhernú koncertnú šou, poňatú emotívne, uvoľnene, ale i dynamicky zároveň. A tie žánrové možnosti! Ani som nedýchal. Jedného dňa ma oslovil na lodi práve tento klavirista s otázkou, či by som si zahral spolu s ním. Neváhal som ani chvíľku. Po vystúpení však za mnou začali chodiť ľudia s otázkou, prečo nezrealizujem podobný projekt, keďže som sa v ňom očividne našiel. Nuž, a základy Piano Show boli na svete.
Určite nie je samozrejmosť, že klavirista inklinuje k žánrovej pestrosti a skutočne v nej vyniká.
Presne tak. Podstatou je, aby hudobníka bavili rôzne hudobné štýly, ba až fascinovali. Ak ste umelcom, ktorý si iba veľmi sporadicky pustí iný žáner než klasiku, ani sa do podobných mét nepúšťajte. Človek musí chcieť, mať k rôznorodej hudbe pozitívny vzťah a najmä MAKAŤ.
Pokiaľ máte nadanie, postačí, ak ste samouk?
Mňa si jazz naplno získal počas pôsobenia v big bande. Nemohol som ísť študovať jazzovú tvorbu, pretože som sa rozhodol odísť do zahraničia a zarábať peniaze. Hoci v danom období bolo vzdelávanie cez internet v plienkach, k materiálom býval pomerne bezproblémový prístup. Kupoval som si CD-čka, sporil na literatúru, noty a donekonečna trénoval. Už to nebolo o tom, že musím (ako na konzervatóriu). Akonáhle som sa dostal do roviny, že chcem ja sám, vtiahlo ma to tak, že i šesť hodín pri klavíri mi ubehlo ako voda.
Môžu sa naučiť hrať na hudobný nástroj i štyridsiatnici, ba ešte starší jedinci?
Samozrejme. Dá sa to. Niektorí ľudia, ktorí sa povedzme v bežnom živote venujú náročným profesiám, si hru na hudobný nástroj vyberú ako formu mentálnej hygieny. Ani zrelší vek im nezabráni v tom, aby si kúpili klavír, prípadne iný hudobný nástroj, a začali od nuly. Po roku si už vedia zahrať obľúbenú skladbu a naplní ich to šťastím. Čo viac si priať?
Akú radu ale máte pre rodičov, ktorých dieťa zažíva za klavírom lenivejšie momenty?
Prísť na môj koncert! Pozitívna motivácia vždy zafunguje. Vidieť, aké má klavír obrovské možnosti, mi ako dieťaťu pomohlo prekonať lenivejšie chvíle. Živé koncerty vedia byť neskutočným stimulom.
Ste spevák, virtuóz, skladateľ. Po umeleckej stránke vám toho pánbožko nadelil až až. Na druhej strane, kde vám ubral?
To je zaujímavá otázka a budem maximálne úprimný. Skúsim to povedať nanajvýš diplomaticky. (smiech) V istom období som bojoval s návalom ženskej priazne. Som bohém, užíval som si fakt, že bývam obklopený krásnymi ženami, čo ma v istej fáze života ovplyvnilo možno viac, než bolo žiaduce. No zdôrazňujem, že v rámci rodiny boli moje kroky či postoje vždy jasne dané.
Vy sa ale netajíte tým, že vaša práca je pre vás prioritou. S tým musí byť stotožnená každá žena, ktorá s vami ide do vzťahu, či?
Nuž, som rozvedený. (smiech) Žartujem. Ale máte pravdu. Niekedy je to náročné a mať pekný vzťah plný rešpektu, obojstrannej podpory, tolerancie a lásky nie je samozrejmosť. Na začiatku to chápe každá žena, po istej dobe sa ale jej časové nároky začnú stupňovať. Som človek, ktorý vydáva na koncertoch kvantum energie, bývam v neustálom kontakte s ľuďmi, takže počas voľných dní mávam i svoje introvertné chvíle, keď chcem a hlavne potrebujem byť sám. To sa nie vždy stretáva s pochopením.
Tu ste mi pekne nahrali na otázku. Čítala som článok o klaviristovi, ktorý po rokoch aktívneho hrania povýšil mentálny relax na niečo, čo mu pomáha napredovať a ustáť hektické, umelecké chvíle viac než fyzický nácvik.
To sú predsa dve rozdielne veci. Neviem teda, ako je to v jeho prípade, no v mojom rozhodne neplatí, že ak nebudem poctivo trénovať, vynahradím si to prechádzkou v lese. Práveže by som vyzdvihol potrebu neustálych nácvikov o to viac, čím je umelec starší. Jasné, sú dni, keď sa ku klavíru nedostanem, ale snažím sa ich počet eliminovať, keďže to na mojom hraní okamžite badať.
Naozaj? Ja som si myslela, že po rokoch skúseností vás už nedokáže nič prekvapiť a "hracia pamäť" v prstoch je neochromiteľná.
Ale kdeže. Ak nebudem povedzme tri týždne hrať, stuhnú mi prsty. Keď som mal 15-20 rokov, moje ruky boli ako z gumy. Dnes mám trošku iný vek a vidím to aj podľa toho, koľko mi trvá rozcvičovanie sa. Cítim, že ruky mi tvrdnú, istý čas som aj pravidelne užíval konský kolagén, aby som tomu zabránil.
Niekoľko uplynulých týždňov ste boli v jednom kole, vaša Piano Show sa stretáva s veľkými ohlasmi, pár koncertov je stále pred vami. Ako by ste zhodnotili tie doterajšie?
Leto bolo výživné, sústredili sme sa na open-air koncerty, ktoré majú vždy neopakovateľnú atmosféru. Aktuálne turné som mal naplánované od októbra, doterajšie koncerty dopadli na výbornú. No deje sa to, čo sa deje, pandémia robí škrty. Musím však poďakovať mojim hudobníkom za ich profesionalitu a ústretovosť. Dohodli sme sa, že budeme hrať, hoc v oklieštených podmienkach, aj keď okres bude v červenej farbe. Bordovú farbu vzhľadom na limitovaný počet ľudí a prísne podmienky už nedávame. Takéto koncerty by boli pre nás zničujúce.
Spomínate svojich hudobníkov. Aké merítka museli splniť, aby sa stali súčasťou vašich koncertov?
Piano Show vznikla ako sólový projekt. Mňa dokonca oslovila najskôr kapela, či by som si s nimi zahral čisto jazz, pretože im chýbal klavirista. S mojím projektom to nemalo nič spoločné. A v tom mi napadlo, že títo hudobníci sú skvelí a vyslovene doma v rôznych žánroch. Preto som sa ich opýtal, či by aj oni šli do môjho projektu. Hľadal som muzikantov, s ktorými odohrám Piano Show. Takto som si k sebe stiahol bubeníka i basgitaristu. ALE! V princípe sa udialo to, že na jazz nezvýšil čas a začali sme sa venovať môjmu projektu.
No vo všeobecnosti to najčastejšie funguje tak, že sa opýtam mojich známych - hudobníkov, či o niekom šikovnom vedia. Takto som sa dostal aj ku keybordistovi. Peter Frkala, úžasný violončelista, mi zas dáva dokopy sláčikárov. Či už potrebujeme šiestich alebo desiatich, dvanástich, v tomto komunikujem s ním. On ich zabezpečí, mňa odbremení a ja viem, že na jeho výber sa môžem spoľahnúť. Saxofón má pod palcom Ján Kopčák, úžasne nadaný hudobník. Dostal som naňho tip, prišiel z Košíc na prvú skúšku a už zostal. Našou hlavnou víziou je poskytnúť ľuďom výnimočný hudobný zážitok, z ktorého nielen oni, ale i my, odchádzame šťastní.
Lístky na Piano Show Jozefa Hollého sú v predaji v sieti Predpredaj.sk.
Autorka: Danka Šoporová
Titulná fotografia: Dominik Besler
