Bratislavská kapela Tolstoys, za ktorou stoja študenti Ela Tolstová, Pavol Rehák, Frederika Camastra, Matej Herceg a Michal Smetana, za krátky čas dosiahla viacero úspechov. Za debut Botanika získala Rádiohlavu, hrala na európskych festivaloch a už 21. júna vystúpi na koncerte Toma Odella. Líderka Ela sa teší, že sa predstavia novému publiku.
Samozrejme, bolo za tým veľmi veľa práce. Na scéne sme boli hudobné mláďatká a všetko sme sa učili za pochodu. Všetko malo raketovú rýchlosť, hrali sme veľa koncertov a festivalov a do toho sme si museli nájsť dobré štúdio, nahrať album vo vlastnej produkcii a presvedčiť nejaké vydavateľstvo, aby nás zobralo pod seba. Všetko sme robili po prvý raz, takže to bolo náročné. Myslím si však, že sme mali aj veľké šťastie.
Vaša vydavateľka Shina zo Slnko Records vravela, že ste boli úžasne pripravení, s jasnou predstavovou o tom, ako má vaša hudba znieť.
Písanie hudby je pre mňa veľmi prirodzený proces, ktorý ide priamo zo srdiečka a možno to vzbudzovalo spomínanú istotu. O hudbe, ktorú robím, veľa premýšlam a mám veľmi jasné predstavy ešte predtým, ako ju ukážem spoluhráčom. Moje predstavy však nie je ľahké vyjadriť slovami a kapela to má pri aranžovaní veľmi ťažké. Často nechcem pristúpiť na iné nápady ako svoje, aj keď sú niekedy oveľa lepšie. Postupne sa však učíme spolupracovať a sme veľmi zohratý tím, aj v hudbe, aj v priateľstve.
Ten zvláštny pocit, keď sa hudba dostane do pozície biznisu
Ako sa cítia Tolstoys na slovenskej hudobnej scéne? Ako vás prijala?
Úplne krásne. Ľudia chodia na koncerty, pozorne počúvajú, bavia sa, rozprávajú sa s nami a to je super, lebo naša hudba je pre nich. Niekedy stále nechápem, že sa to tak rozbehlo. Napríklad mi pripadá úplne sureálne, že budeme hrať s Tomom Odellom a že si v lete opäť zahráme na mnohých letných festivaloch, že je o nás stále taký veľký záujem. Veľmi sa z toho tešíme.
Vaša hudba má potenciál osloviť aj zahraničných poslucháčov, preto si vás vybrali showcaseové festivaly v Holandsku aj v Budapešti. Aké máte zatiaľ ohlasy?
Boli si nás pozrieť delegáti z rôznych krajín, ale aj bežní návštevníci festivalu. Niekedy tam bola trošku zvláštna atmosféra, keďže na showcaseových festivaloch sa delegáti pozerajú na koncerty často z toho biznisového pohľadu a všímajú si všetky detaily. Posudzujú, či je kapela predajná a má potenciál uspieť. Ešte nevidíme všetky dopady, pretože mnohé festivaly už mali na tento rok naplnené kapacity a naša bookerka Táňa Lehocká mohla diskutovať často iba o koncertoch na rok 2019.
Aké dvere vám otvorila prezentácia na týchto festivaloch?
Na základe toho, že nás niekto videl hrať v zahraničí, sa nám podarilo hrať koncerty v Poznani, v Budapešti, v Brne a cez leto ideme aj na zopár menších festivalov, či už v Česku alebo Maďarsku. Teším sa, že naše cestovanie nevyšlo nazmar a bol to zároveň aj veľmi príjemný výlet a team building. Je to obrovská skúsenosť. Bolo super vidieť toľké nové kapely a inšpirácie a zahrať si pred úplne iným publikom.
Čaká vás spomínaný koncert s Tomom Odellom, máte nejaké špeciálne pokyny, prípravu?
Špeciálne pokyny sme zatiaľ nedostali a pripravujeme sa stále, lebo skoro každý týždeň hráme. Teším sa, že sa týmto spôsobom budeme môcť predstaviť novému, širšiemu publiku. Pozerala som si, aká veľká je Hant Aréna a neviem, či sme niekedy hrali väčší koncert. Tešíme sa veľmi.
Chodíte do školy, pracujete, koncertujete, človek má pocit, že na novú tvorbu vám nemôže zostávať čas.
Áno, je to teraz trošku zložitejšie. Chceli by sme stále tvoriť, ale času je málo a nedá sa to vždy. Dvoch našich členov čakajú štátnice, Matej maturuje, ja mám skúškové a prácu, Michal študuje medicínu v Prahe. Mám pripravené nejaké nové nápady, ale musíme si nájsť čas, aby sme ich dali spolu dokopy. Ak sa to podarí, tak možno už na jeseň vydáme nejaký nový singel.
Slovenčina ako výzva
Keď ste vydali album Botanika, tak sa objavovali hlasy, že by ste mali tvoriť viac v slovenčine. Fakt je, že anglická poloha vám pristane, ale keď vás človek počuje v slovenčine, je to úplne iné.
Sú to dva rozdielne svety aj pre mňa. Dokonca v slovenčine väčšinou spievam v nižšej hlasovej polohe, takže to aj znie inak nielen kvôli jazyku. Keď skladám nejaký text, nepoviem si, že teraz to napíšem po slovensky alebo po anglicky. To sa tak nedá. Je to úplne prirodzený a spontánny postup. Keď mi niečo napadne po anglicky, tak to napíšem po anglicky. Slovenčina je náročnejšia na frázovanie, ale pokúšam sa s ňou pracovať stále viac.
Pomáha vám angličtina aj v zahraničí?
Áno, bolo dobré, že ľudia v zahraničí našim textom rozumeli a vedeli sa tak viac vcítiť do hudby. Na druhej strane, keď sme zahrali slovenské pesničky, tak to bolo príjemné oživenie a vnímali to ako veľkú exotiku. Ten kontrast sa im veľmi páčil.
Vraveli ste, že aj pre vás je to iné spievať v slovenčine, je to možno aj tým, že človek je tak viac nahý, keď spieva v materinskom jazyku?
Máte pravdu, v angličtine sa dá skryť, ale v slovenčine to úplne nejde, lebo všetci rozumejú. Ale moje texty sú často zaobalené do mnohých metafor, občas pôsobia rozprávkovo až vymyslene, pritom v skutočnosti rozprávam o úplne normálnych veciach, ktoré zažíva každý z nás, len svojím vlastným jazykom.
Takže pravdepodobne sa od vás pri nových skladbách dočkáme opäť kombinácie slovenčiny a angličtiny?
Určite áno, už aj teraz mám rozpracované dve nové skladby, jedna je v slovenčine a druhá v angličtine. Myslím si, že oba jazyky majú svoje čaro, svoje výhody aj nevýhody.
Autorka: Martina Slivková
Foto: archív skupiny
