Poznajú sa viac než desať rokov, spoločnú hudbu však začali dávať dokopy len krátko pred začiatkom pandémie. Dopomohla tomu náhoda vyprofilovaná podnetným prostredím Bratislavského bábkového divadla a intenzívny vplyv slovenskej alternatívnej gitarovej scény.
Speváčka a textárka Nina Tarasovičová a gitarista Matej Chudada z post-rockovo/shoegazovej kapely Nov v našom rozhovore z bratislavskej Axiomy priblížia témy objavujúce sa na čerstvo vydanom debutovom EP Anatómia chobotnice, prezradia, prečo inklinujú k slovenským textom, aké mená domácej scény na nich mali najväčší vplyv, čo to vlastne znamená mať kapelu, aj či si myslia, že žijeme dobu úzkostí.
Ako by ste definovali kapelu, ktorá funguje počas pandémie a začala existovať tesne pred ňou?
Matej: No tá kapela sa veľmi nestretáva (smiech). Počas poslednej vlny sme nahrali EP, počas predchádzajúcej zas tri single, takže to nakoniec bolo produktívne.
Nina: Náš úvod bol veľmi vznetlivý, veľa pesničiek vzniklo na samom začiatku a v krátkom časovom období. Keď sme začali byť pripravení na koncertovanie, vypukla prvá vlna. Úplne prvý koncert sme stihli odohrať v lete po prvej vlne, v ten rok bolo živé hranie veľmi vzácne. Dnes sa mi v Bratislave krížia aspoň štyri koncerty denne, na ktoré by som chcela ísť. Počas pandémie sme sa občas smiali, že sme WhatsApp kapela.
Mnoho umelcov bralo tvorenie hudby počas pandémie ako určitú terapeutickú záležitosť, ako východisko z blbej situácie.
Matej: Covidové opatrenia sme brali poctivo, keď bolo najhoršie, nestretávali sme sa. Každý mal u nás inú pomyselnú hranicu, za akých podmienok sa stretávať s ľuďmi bude a za akých nie. Vzájomne sme sa rešpektovali, zároveň nemám pocit, že by sme stagnovali.
Najväčšou novinkou je čerstvo vydané EPčko Anatómia chobotnice. Ako vznikalo?
Matej: Vzhľadom na odchod gitaristu (Stefan Mijucic, pozn. red.), pandemickú a možno aj finančnú situáciu sme sa napríklad úspešne vyhli štúdiu (smiech).
Nina: Stefanov odchod zanechal otáznik, ako to bude ďalej a či kapela prežije. Našťastie sme to dali. EPčkom sme chceli uzavrieť kapitolu pesničiek, ktoré sme zložili s ním, dokonca nahral aj svoje party. Čo sa týka skladania, to u nás to funguje na báze rozvíjania nápadu, ktorý niekto donesie. Najčastejšie ho prináša Matej, občas Stefan a stalo sa už aj, že bol prvý spev. Jamujeme spolu a ja hľadám text, ktorý sa do toho najviac hodí.
Čítal som, že jednou z tém EP sú úzkostné stavy, pričom sa mi to prepojilo s novým albumom Arcade Fire, na ktorom je dvojskladba s názvom Age of Anxiety. Táto téma v hudbe všeobecne silno rezonuje. Príde vám, že žijeme dobu úzkostí?
Nina: Myslím, že každá doba bola doba úzkostí. Kedysi sa ľudia museli viac starať o svoje prežitie ako také a nemali toľko komfort ako my. Jednou z výhod dnešnej doby je, že my už vieme o psychickom zdraví veľa a máme čas a aj celkom jednoduché prostriedky, ako ho diagnostikovať a liečiť. Donútiť sa do toho je už ťažšie, pravda.
Matej: Podľa mňa sme úzkostlivejšia generácia ako predošlé, pretože máme okolo seba strašne veľa mechanizmov, ktoré nás do toho ženú, napríklad spracovávame množstvo prebytočných informácií.
"Cítim sa široko, a je mi úzko, dýchaš mi na krk, no nie si blízko" je úryvok z piesne Polievka. So všetkým rešpektom k interpretačnej slobode, bude veľmi mimo, keď poviem, že je to o spánkovej paralýze?
Nina: Spánková paralýza je fascinujúca téma a mám s ňou viacero skúseností - prišli ma viackrát v noci navštíviť tiene a hlasy, no do pesničky som to ešte nezakomponovala. Tento text z Polievky je mix viacerých tém. Týka sa sebalásky aj môjho vzťahu. Inak, je veľmi zaujímavé spievať osobné veci o človeku, ktorý si to potom musí odbubnovať (smiech), preto o svojom vzťahu texty takmer nikdy nepíšem.
Ja som si to nejak podvedome spojil s vašou tlačovkou k EP, kde sa medzi témami albumu objavila nespavosť.
Nina: Áno, to sa mi stáva, občas mávam návaly úzkosti, počas ktorých sa celú noc nevyspím, a vtedy zvyčajne píšem. Ale nie je to pravidlo.
Video k skladbe Slnečnica reaguje na ruskú agresiu na Ukrajine, samotná skladba však tiež patrí k staršej tvorbe.
Nina: Tá pesnička rieši stratu blízkej osoby, bola napísaná bezprostredne po tom, čo sa mi takáto smutná vec pred dvoma rokmi stala. Keď sme ju neskôr nahrali, poslala som ju mojej mame a dojala sa z toho mysliac si, že reaguje na súčasnú vojnovú situáciu, nakoľko je práve slnečnica národným kvetom Ukrajiny. Uvedomila som si, že je v tej piesni niekoľko viet, ktoré sa dajú chápať ako paralela. Keď som robila video, mala som popravde aj výčitky k človeku, o ktorom Slnečnica je. Akoby som menila jej význam. Pre mňa to má však teraz dva levely a oba sú osobné.
Je pravda, že klipy dávaš dokopy prostredníctvom appky?
Nina: Áno, volá sa to Viva video 2022 a stojí 20 euro na rok (smiech). Dajú sa tam vymýšľať všelijaké huncútstva.
Keď sme pri estetickej stránke veci, za akých okolností vznikol cover albumu?
Matej: Zhrnuli sme si kľúčové slová, farby a pocity, ktoré vystihujú EP, vytvorili sme akýsi obrázkový moodboard, ktorý sme poslali Rasťovi Tupému. On nám v zápätí poslal grafický full package aj s logom, spravil tričká a podobne. Ani nevieme, ako sa mu máme odvďačiť.
Nina: Rasťo dostal ako predlohu texty a pesničky. Poslal nám následne viacero parádnych návrhov, ale najviac nás zaujala ruka s chápadlami, lebo naše texty sú takí anatomickí mutanti. Poňal to profesionálne nad všetky naše očakávania, za čo mu patrí obrovská vďaka. Z tejto spolupráce som šťastná, o to viac, že som fanúšičkou jeho kapely Swan Bride. Mimochodom oni majú úplne skvelé anglické texty.
Páči sa mi, že spievate po slovensky. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?
Matej: Toto sme s Ninou riešili úplne na začiatku, keď sme dávali dokopy spoločné predstavy o obsahu a forme tvorby. Zhodli sme sa, že angličtina je na našej scéne síce častá, no nie vždy najšťastnejšia voľba. Osobne si myslím, že je za tým hlavne ambícia robiť exportnú hudbu, kým v mnohých prípadoch to má presne opačný efekt. Slovenčina je zaujímavý jazyk so svojou vlastnou rytmikou a množstvom nuáns, aj takých, ktoré v iných dialektoch nedosiahneš. V prípade Novu je to podľa mňa pridaná hodnota. Nevnímam slovenčinu ako prekážku k tomu, aby si našu hudbu vypočul a užil niekto zo zahraničia.
Nina: Alebo keď už po anglicky, tak riadne s prízvukom, ako Tommy Cash - nech je to tak zlé, až je to dobré (smiech). Pre mňa bola slovenčina jedinou voľbou, ale zároveň výzvou, pretože nie je ľahké písať po slovensky bez pátosu. Existuje veľa slovenských textárov, ktorí si môžu so svojou výbavou angličtinu dovoliť, ale ja medzi nich nepatrím, nebolo by to autentické. Zároveň mám niekoľko mimoriadne obľúbených slovenských kapiel, ktoré spievajú po slovensky, a vždy mi to robilo dobre na duši, aj na uši.
Čo sa týka exportu za hranice - všimla som si, že na Sharpe festivale spievalo mnoho kapiel v rodnej reči. Ľudí zaujímajú iné jazyky, aj keď im nerozumejú. Ja si veľmi rada vypočujem niečo neanglické. Mám pocit, že trend spievania v rodnom jazyku sa rozmáha.
Hovorí sa, že spievať v slovenčine je v istom zmysle omnoho odhaľujúcejšie ako spievať v angličtine.
Nina: Áno, ale ja som celkom výrazný extrovert a otvorená kniha, takže osobné odhalenia mi nerobia problém.
Vaša hudba znie vďaka výrazným reverbom veľmi étericky, abstraktné texty tomu dodávajú celkový psychedelický šat. Okrem prirodzenej referencie k The Ills mi pri počúvaní napadli Čisté Tvary. Je tam nejaká spojitosť?
Nina: Obrovská! Keď som mala štrnásť, tak práve toto bola prvá naozajstná dobrá hudba, ktorú som začala počúvať. Zachytila som ich na Rádiu_FM. Z pesničky Rituál mi odpálilo dekel na mesiac (smiech). Začala som s nimi komunikovať ako fanúšik a chalani mi boli ochotní odpisovať, pretože ich cieľovka sa rozhodne zo štrnásťročných dievčat neskladá (smiech). Musí byť vtipné, keď robíš vážnu alternatívnu hudbu, máš okolo tridsiatky, a zrazu nejaká tínedžerka začne vypisovať tvoje texty centrofixkou po laviciach na základnej škole. Vznikol tam časom aj priateľský vzťah a vlastne vďaka tomu, že The Ills koncertovali s Čistými Tvarmi, som sa spoznala práve s Ills. S Jurajom a Plechom som občas v kontakte doteraz, boli sa pozrieť aj na našom koncerte a vraj sa im páči naša hudba, čo je pre mňa veľká radosť a kruh, ktorý sa uzavrie, keď si spolu niekedy zahráme. Je to práve Juraj Péč, komu ďakujem za lásku k slovenským textom. Jemu, a Bety Majerníkovej.
Pamätám si, že keď sme sa spolu bavili práve na Sharpe, debata sa okrem Čistých Tvarov točila práve okolo The Ills, čo je aj vzhľadom na "zdieľanie" bubeníka logické. Sú pre vás určitou autoritou?
Matej: Pre mňa osobne sú inšpiráciou v tom, kam sa dostali, a v tom, ako robia hudbu. Chvíľu som mal česť učiť sa hrať ich pesničky a videl som, koľko je na tom stráveného času, a aká je to prepracovaná hudba. Pesničky sú plné inštrumentálnych monológov aj dialógov a častého striedania nálad, nesledujú tradičné formy, experimentujú so zvukmi. Páči sa mi, že sa bez násilia dokázali vo svete uchytiť ako inštrumentálna kapela.
Nina: Ja som dlhoročný fanúšik, frajerka a kamoška (smiech). Pocestovala som toho s nimi v minulosti veľa, a zároveň im nejak podvedome závidela všetky kapelné zážitky. Preto som si povedala, že aj ja chcem mať to, čo majú oni. Veľa som sa od nich naučila.
Čo je to to, čo si im teda závidela? Čo pre teba znamená mať kapelu?
Nina: Istý spôsob sebarealizácie. Ja som študovala umenie na strednej aj vysokej škole, no nerobím ho profesionálne. Som síce zamestnaná v divadle, ale nie ako tvorca. Vedela som, že nechcem, aby muselo byť moje prežitie závislé od toho, čo vytvorím, lebo to neviem robiť na povel. Mala som v sebe však dlhodobo prázdno. Kapela mi to prázdno vyplnila. Zároveň je to neuveriteľná energia - aj v skúšobni, aj na koncerte. S kapelou tvoríš takú bočnú rodinu. Je to iný druh vzťahu ako s kamošmi, pretože s kapelou máš spoločné "dieťa". spoločný záväzok. Baví ma to.
Čo to znamená pre teba, Matej?
Matej: Je to forma expresie. Napríklad ja sa možno neviem veľmi dobre vyjadrovať hovoreným slovom, ale mám pocit, že hudba mi ponúka dodatočný priestor, že je to pridané médium, ktorým dokážem komunikovať so svetom.
Tiež si mal dlhodobú ambíciu mať kapelu?
Matej: Áno, ale potreboval som sa dostať do polohy, v ktorej som sa cítil sebavedomejšie. Chvíľu som cestoval a okrem iného aj hrával na uliciach a v menších podnikoch s akustickou gitarou. Keď som sa vrátil späť, bol som viac pripravený a odhodlaný tvoriť a rozmýšľal som, kde by som teda tú hudbu mohol robiť. Bratislava mi prišla z pohľadu zázemia ako najlepšia voľba. Odvtedy som tu.
Cestovanie a hranie. Aký je za tým príbeh?
Matej: Po vysokej škole som sa pokúšal zmestiť do klasického pracovného modelu spoločnosti, ale cítil som sa ako doživotný väzeň bez perspektívy. Mal som však priestor a podporu rodiny, aby som vyskúšal niečo iné. Tak som všetko opustil a odišiel som do sveta, hľadať svoje miesto. Myslím, že som si to upratal a uvedomil si, čo je pre mňa dôležité, aby som bol spokojný v práci aj v živote. Na cesty som si so sebou zobral gitaru a ponuky na hranie prišli tak nejak samé. Mám však vážne podozrenie, že to nebolo kvôli tomu, že by som bol strašne dobrý (smiech), ale hlavne kvôli tomu, že v juhovýchodnej Ázii je minimálna scéna, hudby tam je strašne málo, takže ľudia sú vďační za každé zrnko kultúry. V takom Amsterdame už je to o poznanie zložitejšie (smiech).
Takto na konci rozhovoru by som sa ešte chcel vrátiť k EPčku, ktoré, ako sami vravíte, uzatvára jednu kapitolu kapely. Ako bude vyzerať tá nová?
Matej: Už sa píše. Máme rozrobené nové skladby a v šuflíkoch ďalšie nápady. Definitívne sa to vyvíja inak, nakoľko prišiel Marek, ktorý má trošku stredovejší, možno temnejší zvuk, než mal Stefan, jeho hra má iný charakter, zoznamujeme sa navzájom. Ale to nie je na škodu. Ja osobne sa snažím ďalej rozvíjať svoj zvuk a melodické postupy, a mám pocit, že každý v kapele má priestor aj vôľu prinášať niečo nové a objavovať. Prvá kapitola pre nás bola o zohrávaní, učení sa a o naberaní skúseností, od ktorých sa teraz budeme, dúfam, ďalej odrážať.
Nov najbližšie vystúpia 21. júla v brnianskom klube Alterna, 23. júla v púchovskom priestore Podivný barón a 2. septembra v bratislavskom Pink Whale.
Autor: Matej Kráľ
