Skladateľ, textár a hudobník Marian Zima nie je na domácej scéne žiadnym nováčikom. Už niekoľko rokov je dušou nevšedného autorského projektu Story, v rámci ktorého sa mu na slovenské pomery pozoruhodne podarilo spojiť kvalitnú pôvodnú tvorbu so zavedenými spevákmi a hudobníkmi.
Každého človeka a osobitne hudobníka ovplyvňuje po celý život hudba a interpreti, ktorých počúval počas svojich mladých rokov. Ako to bolo a je v tvojom prípade?
Ja som hlavne celé roky dospievania doslova žil hudbou. Pre mňa to bolo ako dýchať vzduch. Počúval som všetko, od popu v rádiu až po alternatívne žánre. Vždy som mal chuť pátrať, čo bolo predtým, postupne som sa tak dostával hlbšie a hlbšie do histórie. Napočúval som kilometre pások, prakticky som nič iné nerobil, len nahrával a počúval. Fascinovalo ma to, vlastniť nejakú nahrávku, nedajbože platňu, to bolo pre mňa najviac. Išli tam všetky peniaze z brigád aj darčeky, za všetky som kupoval platne a kazety. Už ako stredoškolák som mal slušnú fonotéku, vtedy sa s tým aj obchodovalo a vymieňalo.
Takže nemôžem určiť jeden smer alebo žáner ako inšpiráciu. Boli to jednak rockoví a metaloví umelci, jednak alternatíva, a asi najviac domáci i svetoví pesničkári, pretože som sa už v mladosti zaujímal o texty a zistil, že nie všetko anglicky spievané za niečo stojí. Milujem Toma Waitsa, Nicka Cavea, Neila Younga, Šlitra so Suchým, Ursinyho, Jara Filipa, ale aj divadelnosť Tornáda Lue, sentiment Chrisa Reu i eklekticizmus Living Colour.
Projekt Story, za ktorým stojíš, nie je jednorazovou ani krátkodobou záležitosťou. Kedysi v jeho začiatkoch to bola regulárna kapela vystupujúca pod týmto menom. Odkedy vlastne projekt Story existuje a ako sa v čase vyvíjal?
Story bola v rokoch 2012 až 2014, trúfam si povedať, sľubná kapela s výhradne pôvodnou tvorbou a nacvičeným repertoárom. V spomínanom roku 2014 sa rozpadla a členovia sa rozutekali do iných projektov. Ja som sa kedysi v roku 2017 rozhodol, že to ešte raz skúsim, tentoraz už nie vo forme kapely, kde som už nevidel perspektívu, ale akéhosi projektu s hosťami. S odstupom času vidím, že som mal len veľmi hmlistú predstavu, čo to obnáša.
Akú hudbu hrala pôvodná kapela Story?
Pôvodný materiál, slovenské texty, rozmanité žánre - od rocku, cez funk, bossanovu či reggae. Bola to taká predzvesť dnešného projektu, niektoré skladby pochádzajú ešte z tej doby.
Zachovali sa nejaké nahrávky skupiny z tej doby?
Áno, okrem demoverzií sa zachovala veľmi kvalitná nahrávka z koncertu v bratislavskom Istropolise z jari 2014, z ktorej som jednu skladbu použil na rovnomenné EP a ďalšiu na CD Potlesk v stoji, pretože ide o zdravé a dobre zahraté pesničky.
Album s názvom Potlesk v stoji je teda tvojím debutom, ak nepočítam EP vydané koncom roka 2019. V booklete albumu je uvedený tvoj výrok "Na počiatku bola pieseň a za každou piesňou je Story. Príbeh." Znamená to, že k zloženiu každej skladby ťa viedla konkrétna životná skúsenosť?
Dá sa to tak povedať. Ja totiž nechcem písať texty o niečom, čo sa ma citovo nedotýka alebo nemám prežité. Dúfam, že je z tých textov, či už pre Story alebo pre niekoho iného, cítiť, že emócie v nich nie sú predstierané. Snažím sa, aby každá pieseň vytvorila vlastný mikrosvet, kam pozývam poslucháča.
Ak by ma Lipa odmietol, nemal by som už energiu na kapelu
Pilotnou nahrávkou v rámci projektu Story je pieseň Bojím sa nočných zvonení, ktorú naspieval Peter Lipa na jeseň roku 2017. Ako sa ti podarilo získať pre spoluprácu takúto rešpektovanú osobnosť?
Oslovil som ho s malou dušičkou, hoci som bol presvedčený, že pesnička mu padne ako uliata a nikto iný ju ani spievať nemôže. Ale vedel som o tom vtedy len ja, čo bolo trochu riskantné. Keď mi Peter napísal, aby som mu k demosnímke poslal text, vedel som, že tomu dáva šancu.
Predpokladám správne, že úspech spolupráce s našou jazzovou jednotkou a pozitívny ohlas na spoločnú pieseň ti dodali odvahu osloviť pre spoluprácu pod značkou Story ďalšie slovenské hudobné osobnosti? Alebo si mal v tom čase už jasný plán, ako budú vyzerať ďalšie skladby a koho oslovíš na spoluprácu?
Áno, máš pravdu. Stálo to na tenkom ľade. Keby ma Peter vtedy odmietol, zrejme by som už nemal energiu rozbiehať ďalší projekt alebo kapelu.
Ďalším zásahom do čierneho sa ukázalo oslovenie slovenskej legendy Pavla Hammela s ponukou naspievať skladbu Keď sa nikto nedíva. Sám si jeho účasť označil ako "absolútnu udalosť skladby". Nebolo asi ľahké získať ho pre spoluprácu mimo okruhu svojich overených spoluhráčov.
Nie, nebolo. Takíto umelci sú pochopiteľne opatrní, majú svoje renomé, svoj silný repertoár, sú bombardovaní ponukami. Z odstupom času vidím, že som mal veľké šťastie. Ale na druhej strane boli to len skladby samotné, ktoré ich presvedčili. Patrí im rešpekt, že v ich postavení majú stále chuť umelecky hľadať a riskovať.
S výsledkom spolupráce s Paľom Hammelom však môžeš byť po každej stránke viac než spokojný. Kritika sa o. i. vyjadrila, že takto sme speváka ešte nikdy nepočuli, aj on sám hovoril o "veľmi dobrom výsledku" a o tom, že sú mu blízke gitarové bluesovky. Bol to aj dôvod, že na oplátku Paľo zaradil na svoj aktuálny album Srdce bez anjela pieseň s tvojím textom Ľutujem?
Nie, to s tým nesúviselo. Pali si vypýtal niekoľko textov, vybral si Ľutujem a ja som šťastný, ako sa s tým textom po hudobnej stránke vysporiadal.
Ďalší singel Z knihy receptov naspieval Peter Remiš z kultovej piešťanskej skupiny Slniečko, mnohým známej ako Punto & rybacé hlavy. Vyniká kritickým textom plným drsného sarkazmu spievaným v miestnom dialekte typickým "Puntovým" chraplákom. Obsah piesne i videoklip však neprijali všetci s pochopením. Mal si v úmysle tak trochu provokovať naše tiché spoločenské vody?
Ani nie trochu. Je to tam všetko povedané jasne, ba až drsne. Áno, polovica ľudí to skritizovala, ale keď vyjadruješ nejaký názor, automaticky polarizuješ spoločnosť. Preto mnohí dnešní hudobníci názory radšej nevyjadrujú.
Aj na ďalších nahrávkach sa podieľali kvalitní speváci i hudobníci, medzi nimi aj popredná slovenská pesničkárka Zuzana Homolová, skúsený rockový spevák Martin Máček, známy klávesák Peter Preložník či producent a skladateľ Oskar Rózsa. Prezraď, podľa akého kľúča si vyberal a oslovil spolupracovníkov na nahrávanie?
Chcel som tých najlepších, ktorí sa hodili pre danú vec. Mal som pomerne presnú predstavu o tom, čo chcem, či už po hudobnej alebo vokálnej stránke. Treba dodať, že sú to umelci, ktorí sa mi páčia ako poslucháčovi. To je pre mňa hlavné kritérium.
Aj podľa výberu hudobníkov pre spoluprácu možno tipovať, čo považuješ v hudbe za dôležité. Album Potlesk v stoji je štýlovo rôznorodý - prevláda rock, kombinovaný s bluesom, ale aj jeho tvrdšie odnože. Platí, že si dušou rocker?
Povedal by som, že som pesničkár, ktorý oblieka jednotlivé pesničky do rôznych aranžmánov. Ale mám rád aj tvrdú hudbu, vždy som sa k tomu hrdo hlásil.
Z rockovej línie albumu sa vymykajú dve skladby. Prvou z nich je úvodná elektronická a pôsobivo gradovaná skladba, ktorá dala názov celému albumu. Mala premiéru začiatkom roka 2020 na slávnostnom odovzdávaní cien Krištáľové krídlo vysielanom v priamom televíznom prenose a ako spevák v nej exceloval Milan Kňažko, ďalšia, tentoraz herecká legenda. Zdá sa, akoby skladba bola šitá na mieru práve jemu, nemýlim sa?
Áno, a to nielen kvôli hlasu a prejavu, ale aj kvôli jeho charakteru ako takému. Tento druh textu môže spievať len osobnosť akou je Milan, ktorá už nemusí nikomu nič dokazovať alebo, nedajbože, sa niekomu podlizovať. Pretože skladba nie je k ľuďom, ktorí niečomu nekriticky veria, lichotivá. Táto vec najviac rozdelila publikum, ale počítali sme s tým. Ako som už povedal, vyjadrovať názor nie je úplne populárne.
Druhou z dvojice je skladba Bratislava, Aupark, ktorá predstavuje netradičné spojenie elektroniky a výraznej, takmer psychedelickej rytmiky s textom, čítaným hercom Milanom Ondríkom. Z jeho slov ide nekompromisný hnev, cítim to správne?
Skôr taká rozčarovanosť. Milan je vynikajúci herec a chcel som ho v tejto tak trochu experimentálnej veci mať, pretože ten text bolo treba zahrať. Zaujímavé je, že dlho s nahratím otáľal, ale potom poslal osem verzií rôznej intenzity, z ktorých som si zasa ja nevedel vybrať.
Je jasné, že Story nie je mainstreamovou záležitosťou, nemá ambíciu dobýjať hitparády ani rebríčky predajnosti. Pritom ide o pôvodné a nadčasové skladby, ktoré už majú a ešte si nájdu svojich fanúšikov. Nie je ti ľúto, že rádiá tvoje piesne príliš často nehrajú?
Nemám veľké oči a tak si nemyslím, že je to až také peklo. Bojím sa nočných zvonení sa hráva celkom často. Ostatné sa občas vyskytnú na Rádiu Slovensko, Rádiu FM či Devíne. Možno by sa hrali viac, keby sme ich urobili s cieľom hrať ich v rádiu. Pesničku Keď sa nikto nedíva s Pavlom Hammelom začíname 30-sekundovým duetom hlasu s klavírom, a to nie je veľmi rádiové. Naviac, má 6 minút. A tak by som mohol pokračovať.
Z pochopiteľných dôvodov nemôže byť Story koncertným projektom. Predsa len, nerozmýšľal si o tom, že by zo skladieb albumu a za účasti aspoň niektorých hudobníkov, ktorí sa ňom podieľali, vznikol občasný koncertný program, podobne ako v prípade projektu Bolo nás jedenásť?
Je to tá odvrátená stránka štúdiových projektov. Bol by som rád, ak by bolo možné odprezentovať aspoň nejaké skladby pri nejakých slávnostiach alebo galavečeroch. Bolo by to zaujímavé aj z dôvodu, že by sa pri tom stretla naozaj unikátna zostava muzikantov. Možno ak sa toho raz chytí nejaký impresário, dočkáme sa aj kompletnej živej podoby.
K niektorým nahrávkam albumu boli natočené aj videoklipy, ten k pesničke spievanej Petrom Lipom dokonca režíroval Nikita Slovák. Žiaľ, v našich televíziách neexistuje takmer žiadny priestor pre pôvodnú slovenskú hudbu. Do akej miery, podľa teba, môžu klipy v týchto podmienkach podporiť záujem o projekt Story?
Dnes už vydanie skladby znamená vlastne vydanie videa na youtube - aj keď ja som v tomto staromódny a myslím si, že skladba má obstáť aj bez video sprievodu. Tak sa snažím aspoň každým tým videom umocniť zážitok a dokresliť skladbu. Mám vydaných 5 klipov, tento rok ešte pribudnú minimálne dva ďalšie, ktoré sú už hotové. Je nemilé, že urobíš povedzme aj drahý a kvalitný klip s výborným režisérom, a ľudia si ho môžu pozerať akurát tak na smartfónoch.
Myslíš, že nosiče typu CD alebo vinylové platne, ktoré zažívajú malú renesanciu, majú budúcnosť?
Ja by som bol rád, ale nie som si tým istý. Cédečka sa nepredávajú, lebo prehrávače už ani nemontujú do áut. Vinyly sa akože vzmáhajú, ale tiež to nie je žiadna sláva. Ale je to preto, že hudba ako taká už pre ľudí neznamená to, čo v minulosti. Stačí im v zlej kvalite a len ako kulisa k inej činnosti. Málokto si vyhradí čas len na počúvanie hudby. Čo je škoda.
70. a 80. roky znamenali pre slovenskú hudbu zlaté časy, produkovala sa pôvodná tvorba a na scénu prišli mnohé nové tváre, z ktorých niektoré fungujú dodnes. Ako vidíš v kontraste s týmto obdobím súčasnú domácu hudbu?
Keď odrátame socialistické hlúposti a porovnáme len to najlepšie v danej dobe, tak minulé dekády boli určite lepšie, spomeňme len Ursinyho, L+S, Prúdy, Collegium Musicum, Žbirku. Po textovej stránke je to absolútne zreteľné, textárske remeslo a textári akoby vymizli. Dnes akoby málokomu záležalo na tom, o čom spieva, komerčné rádiá sú prehliadkou banálnosti. Dnešné hudobné špičky sú mimo mainstreamu, v džeze alebo alternatívnej hudbe. Ja sa ale snažím robiť si svoje najlepšie ako viem a neporovnávať sa.
Čo tvoje ďalšie plány s týmto hudobným projektom? Môžeme sa tešiť na album Story 2?
Aj toto cédečko vzniklo ako zhrnutie skladieb za pomerne dlhé obdobie. Mám už skoro materiál na ďalšie, ale bude trvať dlho, kým tie skladby urobím. Postupne ten čas zasa, dúfam, nastane.
Autor: Ivan Straka
Foto: archív Mariana Zimu
