Folklór v posledných rokoch zažíva na Slovensku renesanciu, vidieť to prakticky vo všetkom. V masových médiách a remeslách, v móde, ba dokonca aj v grafike minulých ročníkov niektorých dobre známych slovenských festivalov, zameraných primárne na iné žánre.
S frontmanom Slavom Gibartim sme sa pri tejto príležitosti bavili o folklóre, ale aj o tom, aké to je každý víkend cestovať na koncerty, zúčastniť sa mainstreamových súťaží či nechať sa ovplyvňovať inojazyčnými vplyvmi.
Najväčšou novinkou u Hrdze je nepochybne vydanie albumu Neskrotený. Aké máš pocity po vydaní?
Je to čerstvá novinka a na celkové hodnotenie je ešte priskoro, no zatiaľ máme výbornú spätnú väzbu. Spolu s albumom vyšiel aj videoklip Štefan, ktorý spustil lavínu reakcií. Ide o úpravu rusínskej ľudovej piesne s energiou a šťavou, a za pozitívnu odozvu sme nesmierne vďační.
Prečo názov Neskrotený?
Názov albumu predstavoval tvrdý oriešok a do poslednej chvíle bolo v hre veľa alternatív. Nakoniec rozhodol názov jednej z piesní.
Ako u vás prebieha kreatívny proces, ako vzniká vaša hudba?
Hlavnou hybnou silou som ja. Stojím za väčšinou autorských piesní po textovej aj hudobnej stránke, ale piesne dostávajú konečnú podobu až v štúdiu a vplyv na ňu majú aj ostatní členovia Hrdze a mnohí hostia. Z členov kapely má asi najväčší tvorivý vplyv speváčka Susanna.
V kapele prebehli v posledných rokoch viaceré personálne zmeny, pričom hlavná je práve výmena speváčky. Z kapely odišla Veronika (Veronika Rabada) a nahradila ju Poľka Susanna Jara. Ako to ovplyvnilo zvuk a celkovo kapelu?
Veronika odišla na jeseň v roku 2015. Mňa to dosť zaskočilo, ale akurát v tej dobe sme sa na súťaži rusínskej autorskej piesne v Poľsku zoznámili so Susannou. Keď som jej pozíciu speváčky ponúkol, súhlasila. Nebol som si vôbec istý, ako to dopadne, nakoľko býva v Krakove, čo komplikuje najmä cesty na koncerty. Príchod Susanny do kapely nás však posunul vyššie. Rýchlo sa uchytila, cesty na Slovensko si užíva a slovenské publikum ju vrúcne prijalo. Za tri roky sme ju už celkom slušne naučili po slovensky, takže nemá problém spievať slovensky. A ide jej to stále lepšie a lepšie.
Čím vás oslovila práve ona?
Je to úžasná rodená speváčka s obrovskou charizmou. Spieva od detstva a má veľmi blízko k folklóru, je veľmi talentovaná a univerzálna. Do našich piesní zapadla veľmi dobre možno aj pre jej "exotickejší" hlas, nie typicky ľudovkársky. Tiež má silný kreatívny potenciál a tým aj značný podiel na konečnom zvuku piesní.
Predpokladám, že pozitívnym aspektom bol aj fakt, že hrá na husle.
Je multiinštrumentalistkou, ovláda hru na mnoho nástrojov, nielen na husle.
Ako sa k vám dostala druhá speváčka a prečo ste sa vlastne rozhodli "pribrať" ešte jeden spev?
Susanna spieva vo viacerých iných zoskupeniach v Poľsku, aj inde v zahraničí. To prirodzene musíme akceptovať, a preto keď nemôže, máme alternatívnu speváčku. Na novom albume sa objavila aj Lucia Gibarti. Už jej meno napovedá, že je z rodiny. Pokusne som ju zobral do štúdia a ohúrila ma svojím prirodzeným prejavom a talentom aj napriek tomu, že doposiaľ nikde nespievala. Takže máme album s dvoma speváčkami.
Zaujímavé je, že Susanna spieva s Hrdzou aj v iných jazykoch. Prečo? Nevnímate hranice krajiny a jazykové rozdiely ako problém?
Problémom to určite nie je. Prevažne spievame v slovenčine, ale keďže Susanna ovláda asi päť ďalších slovanských jazykov, nebránime sa ani rusínčine, ruštine či poľštine. Naša hudba nepozná hranice. Tie prišli neskôr ako folklór. Ľudové piesne sa šírili bez ohľadu na hranice štátnych zoskupení. Hrdza spievala od samého začiatku aj rusínsky, rusky či šarišsky, nie je to u nás žiadna novinka. Tiež mám rusínske korene, aj keď rusínsky nerozprávam. Rusíni osídlili územie Karpát, no v podstate nikdy nemali svoj vlastný štát. Za čias Uhorska sa pohybovali voľne. Moji predkovia žili po oboch stranách terajšej hranice s Poľskom. Jedného dňa sa tam urobila hranica, ktorú začali strážiť, čo malo dopad na miestnych a ich kultúru. Ale dovtedy, a v menšej miere aj potom, sa piesne prirodzene šírili bez hraníc.
Takže hudba je akýmsi spojivom?
Určite. Hudba je bez hraníc, a aj v tomto zmysle spája kultúry. Keď sa opäť vrátim k piesni Štefan, reagovalo na ňu aj viacero Ukrajincov, ktorí začali počúvať aj ďalšie piesne od Hrdze spievané v slovenčine a zistili, že naše jazyky a kultúra sú si veľmi podobné. Slovanov takto naša hudba určite spája.
Aj napriek tomu, že hudba nemá hranice, vnímaš rozdiely medzi folklórom rusínskym a východoslovenským? Alebo ukrajinským?
Každý má svoje špecifiká. Každá dedina a každý región je iný. Ale mnoho piesní je jednoducho všadeprítomných bez ohľadu na hranice. Určite, možno trošku inak znejú na poľskej strane, trošku inak tu.
Aké postavenie má podľa teba folklór v súčasnosti na Slovensku?
Neskutočne silné. Je až neuveriteľné, čo sa stalo. Všimol som si, ako začala v roku 2017 sledovanosť na našom Youtube kanáli stúpať. Išla rapídne hore aj v roku 2018, až ma to priviedlo k myšlienke, že sa na Slovensku naozaj niečo deje a ľudí folklór veľmi silno chytil. Mladých, a vlastne každého. Týka sa to aj rôznych umeleckých smerov, nielen hudby. Aj oblečenia, remesiel a výrobkov, ktoré vychádzajú zo slovenských tradičných vzorov. Je to super.
Kde je podľa teba príčina? Je to dôsledok toho, že folklór dostáva veľký priestor v médiách, ako tomu bolo napríklad so súťažou Zem spieva?
Určite tu zohrala rolu aj Zem spieva, ale príčinu nepoznám. Je krásne, že si mladí uvedomujú svoju identitu a šíria hodnoty, ktoré nám zanechali predkovia. Pravdou zase je, že folklór sa teraz dostal aj do zvuku kapiel, ktoré ho predtým nehrali. Kto nevydal podobné nahrávky tohto roku, chystá ich nasledujúci. Obávam sa len, aby to celé nejako "nespadlo".
Ako to myslíš, nespadlo?
Aby sa ľudia nepresýtili folklóru z dôvodu, že sa dostáva do komercie a je všade.
S Hrdzou veľa cestujete. Čo máš na cestách najradšej, a čo naopak najmenej?
Cestovanie patrí k muzike. V aute, ako aj na koncertoch, si to všetci poriadne užívame. Keď hráme pomenej a cestujeme málo, už mi to aj chýba. Čo je ťažké, je to, že máme rodiny a deti, a niekedy je toho už jednoducho priveľa. Od júna do septembra hráme každý jeden víkend, okrem času na dovolenku. Takže rozdávanie radosti iným ide na úkor času, ktorý by sme mohli stráviť s rodinou.
Hrávate často v zahraničí. Vnímaš rozdiel v publiku?
Rozdiely určite sú. Napríklad na južnej Morave si ľudia s nami radi zaspievajú, aj sa radi naučia piesne, ktoré nepoznajú. Na Slovensku si ľudia nielen zaspievajú, ale aj zatancujú a zaskáču. Máme krásne spomienky na koncerty v Poľsku, Maďarsku či dokonca Rakúsku a Nemecku, kde si domáci vedia vychutnať aj kultúry iných národov.
V tlačovke k albumu som sa dočítal, že nejde o typický album Hrdze a vstupuje do toho recesia. Ako?
Na albume sú dve recesistické piesne, Hit a Zábava. Obidve sú o našej kapele a o tom, čo sa deje na našich koncertoch ale aj v médiách. Najmä pieseň Hit nie je typická, pretože sa v nej rapuje. Práve na túto pieseň sme natočili ďalšie video, ktoré sa momentálne dokončuje. Pred vydaním albumu nie je jednoduché vybrať to, čo sa bude ľuďom páčiť najviac. Pre mňa sú všetky skladby albumu "pecky" a ťažko by som ich uložil do nejakého poradia. Otec musí mať každé zo svojich deti rovnako rád. Neuprednostňuje ani jedno z nich. Určite však po nejakom čase budeme vedieť, ktorá skladba sa etabluje lepšie a ktorá slabšie.
Na základe čoho sa rozhoduje, k čomu bude natočený klip, čo pôjde vonku ako singel?
Singel sme nedokázali vybrať, ani rozhodovanie o videoklipoch nebolo jednoduché. Práve piesne, v ktorých spieva Susanna, sa mi vidia silnejšie aj o niekoľko tried v porovnaní s piesňami na predošlých albumoch. Preto sme začali videom Žehnaj dieťa, potom Košieľočkou a najnovšie Štefanom. Po ňom bude nasledovať Hit.
Ako hodnotíš vaše pôsobenie v súťaži Československo má talent?
Dostali sme ponuku prísť priamo na nakrúcanie a v jeden z ponúknutých termínov sme sa práve vracali z koncertov z Čiech, takže nám to skvelo vyšlo. Pravdaže, prišli aj také názory, že sa tam nehodíme, že je to komerčná súťaž a že je to hlúposť. Ale celkovo to bola naozaj milá a príjemná skúsenosť s profesionálnym zázemím. Je v tom zainteresované kvantum ľudí a všetko musí naživo fungovať stopercentne, každý kábel a každé svetlo. V tejto súťaži sme nabrali aj skúsenosti ohľadom imidžu či marketingu.
Vy ste už v minulosti v obdobnej komerčnej súťaži boli, ale udiala sa tam nejaká zvláštna situácia.
Boli sme diskvalifikovaní zo súťaže Eurosong 2010. Tam majú pravidlo, že súťažná pieseň nemôže byť verejne prezentovaná do 1. septembra predchádzajúceho roka. My sme túto hranicu prešvihli o niekoľko týždňov alebo mesiacov, lebo pieseň Taká sa mi páči už bola predvedená skôr v programe Drišľakoviny.
Porota v ČS má talent sa dávnejšie vyjadrila, že kolektívni performeri majú v tomto type súťaží, na rozdiel od jednotlivcov, menšiu šancu na úspech. V čom bola Hrdza výnimočná?
Nemyslím si, že by jednotlivci mali väčšiu šancu. Nám radili, aby sme našu najsilnejšiu pieseň dali do semifinále, pretože majú skúsenosť, že si súťažiaci nechávajú najlepšiu vec do finále, kam nakoniec nepostúpia. My sme vo finále vsadili na Susannu a umeleckejšiu pieseň. Porota sa síce vo finále nadchla, ale mali sme okolo seba silných súperov. Tiež pri hlasovaní nastala chyba v telefónnom čísle a hlasy pre nás išli niekomu inému. Aj napriek tomu našu účasť na ČSMT 2016 pokladám za obrovský úspech.
Fungujete už skoro 20 rokov. Ako si spomínaš na začiatky kapely a aká bola tá cesta až sem, keď už ste na scéne etablovanou skupinou?
Cesta bola krásna, aj začiatky. Sme partiou nadšencov, ktorí hrajú s veľkou radosťou. Prelom nastal asi v roku 2003. Vtedy sme sa dostali na súťaže do Čiech a doslova sme prevalcovali české kapely. Hrali sme viac v Čechách ako na Slovensku a mali z toho obrovskú radosť. Už vtedy sme si našli mnoho fanúšikov. Pár ľudí sa odvtedy v kapele vystriedalo, ale už 14 rokov sú traja členovia rovnakí: ja, Paľo Boleš a Marek Szarvaš, čo pokladám za úspech. Musím tiež povedať, že mám obrovský rešpekt pred členmi kapiel, ktoré v rovnakej zostave vydržali celú kariéru. Veď aj kapela prechádza rôznymi fázami, úspechmi aj ponorkovou chorobou, čo má vplyv na nezhody. To je prirodzené.
Stíhaš sa venovať popri kapele aj niečomu inému? Nakoľko nielen hráš, ale celý ten "hrdzavý" kolos aj koordinuješ.
Slovensko je maličká krajina. Z hudby vyžije málokto, asi len naozaj tie najväčšie mainstreamové kapely. Avšak aj tie, ak by sa spoliehali na to, že z toho budú krásne žiť celý život, asi by nedopadli dobre. Ja mám svoje osobné povolanie, som prekladateľom, tlmočníkom a učím angličtinu.
Ako je možné to stíhať?
Ja sa hudbe vlastne až tak veľmi nevenujem (smiech). Sme šikovní muzikanti, stretávame sa na koncertoch a neskúšame veľa. Každý z nás si musí svoje party v nových piesňach dôkladne pripraviť doma. Potom si dáme jednu alebo dve skúšky na zahratie, ale až na koncertoch si nové piesne nájdu svoju skutočnú tvár. A to aj vďaka poslucháčom a ich reakciám. U nás je to vášeň a obdivujem kapely, ktoré majú tri a viac skúšok týždenne.
Čo Hrdza plánuje ďalej?
Najbližšie plánujeme krst albumu Neskrotený 2. februára v prešovskom PKO. Chcel by som, čo možno najviac spropagovať album doma, ale aj smerom do zahraničia. Budeme nakrúcať ďalšie videoklipy a určite budeme veľa hrať. V júli budeme mať 20 rokov, takže by to chcelo osláviť koncertnou šnúrou. Okrem toho sa na tento album nedostali všetky skladby, a medzičasom už vznikli aj nové, takže plánujeme nahrávať a s trochou šťastia vydať ďalší album. Možno už aj tento rok.
Skupinu Hrdza okrem Slava Gibartiho tvoria speváčky Susanna Jara a Lucia Gibarti, huslisti Dominik Maniak a Ľubo Šamo, akordeonista Matej Palidrab, basák Pavol Boleš a bubeník Marek Szarvaš. Naživo si ich môžete najbližšie vychutnať 28. februára v prešovskom PKO.
Autor: Matej Kráľ
Foto: archív skupiny
Súvisiaci interpreti: Hrdza
