Ľudia, ktorí s ňou spolupracujú, hovoria, že spoznať ju znamená zemetrasenie v živote. Jana "Shina" Lokšenincová založila vydavateľstvo Slnko Records pred 17 rokmi z potreby vydávať vlastnú hudbu. Opustila svoje zamestnanie a vydala sa do neznáma, kde ju čakalo veľa práce, výziev, ale najmä množstvo krásnej hudby.
Človek si predstavuje, že vydavateľ hľadá talenty a potom sa ich snaží predať. Ako ty vnímaš svoju vydavateľskú úlohu?
Tvorba nahrávky je pre muzikanta veľká cesta. Na jej konci má niečo v rukách - album. Ale to nie je koniec. Ešte je tam dlhý dojazd, pretože ho treba dostať medzi ľudí. Nahrávke treba dať formu, dostať ju na správne miesta a nakoniec aj získať naspäť peniaze z predaja, aby sme mohli v tvorbe pokračovať ďalej. Pochopila som, že táto časť je veľmi dôležitá a musíme ju nejako zvládnuť. Povedala som si, že si spravím vydavateľstvo sama.
Bol to odvážny krok.
Mala som inšpiráciu v jednej americkej pesničkárke Ani DiFranco, ktorá vydávala každého pol roka svoju platňu. Bola veľmi tvorivá. Vydavateľstvo mala len pre seba. Zdalo sa mi super, mať ho len pre seba.
Keď o tom tak rozprávaš, pôsobí to ako krok do neznáma. Bolo to tak?
Bolo. To je presne krok, ktorý prežívam vždy znovu s mladými muzikantmi. Sprevádzam ich na ceste, ktorou som sama prešla. Ťažko povedať, či je to strach. Stoja na brehu, pozerajú sa na druhý breh a zdá sa im, že je tam priepasť. Ale ona je len mentálna. Musíš do toho ísť s tým, že to vyjde.
Hudba v tomto smere podľa teba nepozná kompromisy?
Veľa muzikantov má prístup, že keď sa to rozbehne a pôjde to, tak to budem robiť, ale takto to úplne nefunguje. To rozhodnutie treba urobiť ešte predtým, a povedať si, že to budem robiť za každých okolností a vydržím. Hoci zo začiatku to vôbec nebolo ľahké, žiaden rozprávkový príbeh. Nezačali sa mi sypať ani peniaze, ani sláva. Bolo to fakt pracné a náročné na výdrž. Musela som si osvedčiť moje rozhodnutie, že za ním stojím a neutečiem.
Pre hrajúce kapely stále má zmysel vydávať CD
Ak má niekto talent, ešte to neznamená, že sa dokáže uchytiť v hudobnom svete. Je v portfóliu Slnka niekto, koho si musela nastaviť na správu cestu, že hudba je tým, čomu sa má venovať?
S Katarziou sme to tak mali. Prišla, rozbúrila vody, všetci z nej boli úplne hotoví. Bolo jasné, že je obrovský talent, ale nevedela to uchopiť. Chcela ísť robiť aj filmovú produkciu. Dosť sme sa o tom rozprávali. Vravela som jej, že sa má vykašľať na filmovú produkciu, lebo bude robiť hudbu. Nebolo to úplne o peniazoch, hoci vždy je to sčasti aj o peniazoch. Človek peniaze potrebuje. Ale nemôže ich postaviť pred všetko. Ona je veľmi sebavedomá, ale zároveň vtedy neverila, že to pôjde. Musela som ju dotlačiť k tomu, že je profesionálny muzikant. Je jednou z mála umelcov Slnka, ktorá sa venuje len hudbe a na jej vývoji to cítiť.
Živiť sa hudbou je snáď snom každého muzikanta. Aké majú hudobníci možnosti?
Nemajú to ľahké a je to čoraz ťažšie, konkurencia stúpa. Pred štyrmi, piatimi rokmi sme hrali veľa koncertov a zároveň predávali veľa CD. To bola veľká časť nášho zárobku. Medzitým sa začali CD predávať menej, aj keď na koncertoch je to stále dobré, ale je cítiť, že časť ľudí ich prestala kupovať. Ale zase je možné robiť oveľa viac hudby napríklad pre rôzne predstavenia, multimediálne projekty, reklamu, film. Toho bolo kedysi oveľa menej. A začína sa dosť prudko rozvíjať digitálny predaj, ale tam je to teda rôzne, kým niektorí interpreti už vedia zarobiť aj na tom, niektorí vôbec nie.
Postupne sa objavujú aj názory, či vydávanie CD ešte má zmysel. Ako to vnímaš ty?
Pre hrajúce kapely sú ešte stále základ. Stále si držíme systém, že interpret dostane po výrobe polovicu nákladu CD a sám si ich predáva. Muzikant má možnosť zarobiť si živým hraním, ale tam si to musí dobre spočítať, pretože pri kapelách, kde je veľa členov, je náročné cestovanie aj náklady a naše územie je pomerne malé. Ak sú piesne hrané v rádiách, tak majú príjem z hranosti cez SOZA. Výhodu majú aj kapely, ktoré môžu hrať rôzne eventy a firemné párty.
Takže v Slnku sú CD stále živé.
Je to stále dosť dobré. V podstate naše vydavateľstvo stále žije z predaja CD. Nemôžem ich vyhlásiť za mŕtvy nosič, lebo to tak nie je. Ale, samozrejme, pomaličky to klesá, ubúda a už aj tí verní, čo si ich ešte kúpia, tak majú posledné prehrávače v autách. Nie je to ani tak problém CD nosičov ako miznúcich prehrávačov. Fanúšikovia si CD často kupujú na koncertoch a dajú si ich podpísať, aj keď si ich už pomaly nemajú na čom púšťať. Vrátili sa vinyly, ale sú veľmi minoritné. Predaj chvíľu rástol, no teraz sa zastavil a už sa to veľmi nemení, aspoň u nás. Je to zberateľská záležitosť.
Pred pár dňami prebehlo odovzdávanie cien Radio_Head Awards. Ako vnímaš z pozície vydavateľky Rádiohlavy? Je to motivácia?
Rádiohlavy sú super, ale na druhej strane ich od istého času aj nemám rada. Lebo zrazu v tom začne byť súťaž. Sú tam všetky naše kapely a súťažia medzi sebou. V podstate ide o to, kto viac zmobilizuje svoju fanúšikovskú základňu, aby im poslali viac hlasov. Vzniká veľa dobrej a kvalitnej hudby, ktorá na tie ceny nikdy nedosiahne, lebo sa nedokáže predať týmto smerom. Vidím na muzikantoch a vidím to aj na sebe samozrejme, že začneš o sebe pochybovať. Hovoríš si, no dobre, spravili sme super hudbu a nedostali sme cenu, takže tá hudba asi nie je natoľko dobrá, lebo ľudia nezahlasovali, no ale ani kritici nám nedali cenu, tak to už vôbec nie je tá hudba dobrá :-) Úplne ti to vymaže hlavu a dva mesiace riešiš hlúposti namiesto toho, aby si sadol za nástroj a niečo tvoril. Ale je to aj celkom zábavné sledovať to.
Podľa výsledkov Radio_Head Awards nahrali Tolstoys pod hlavičkou Slnko Records najlepší debut a hoci sú nováčikom na scéne, dokázali okamžite zaujať, presadiť sa a získať si fanúšikov. Čím to je?
Vedia, čo treba, ako to treba a kedy to treba urobiť. Hudba a vizuály idú u nich ruka v ruke. Samozrejme veľa zaváži aj taká tá novosť, neopozeranosť a u nich aj vek. Až je to možno prekvapivé, ale majú jasný hudobný názor vo svojom veku. Veľmi im pomohlo, že si ich zobral pod krídla Mišo Kaščák a podporuje ich. My sme ich jedine nasmerovali na začiatku, keď chceli vydať rýchlo EP s pár pesničkami, aby dorobili celý album a vydali ho až na jeseň.
Prináša víťazstvo v Rádiohlavách hudobníkom nejaké výhody?
Reagujú na to organizátori festivalov. Tí, čo vyhrajú, idú na Pohodu, Grape a inde. Promotéri vidia, že to ľudia chcú a chcú to aj oni. Ak niekto vyhrá vo viacerých kategóriách, väčšinou sa podarí strhnúť aj pozornosť ľudí, čo sú mimo Rádia_FM. Ak sa kapele zadarí, pomôže jej to znovu upriamiť pozornosť na album, aj keď bol vydaný povedzme pred rokom. Neznamená to ale automaticky, že sa zvýši predaj tých albumov. Je to skôr taký nenápadný proces získavania sebavedomia a mena. Je to zaujímavé a napínavé, ale pokojne by som bez tých cien vydržala. No ľudí v Rádiu_FM veľmi uznávam, FM-ko nám veľmi pomáha s propagáciou hudby v celom svojom vysielaní. Dalo by sa povedať, že je pre nás úplne zásadné.
Stý album ako rekapitulácia aj začiatok niečoho nového
Vo februári Slnko Records vydalo svoj stý album. Tvoria ho skladby, ktoré nahrali rôzni vaši interpreti a vznikli mnohé zaujímavé spolupráce. Celkovo však album Pozdrav Slnku pôsobí melancholicky.
Áno, je to také pokojné. Nazvala som to, že sú to neambiciózne piesne. Nikto sa nesnažil urobiť niečo, s čím dobyje svet, ale skôr sa prejavil duch vzájomnej spolupatričnosti. Mne sa to páči.
Na albume si interpreti Slnka premiešali svoje skladby, jedna je však výnimkou. Prečo je tam Dežo Ursiny?
Poslala som výzvu medzi všetkých muzikantov Slnka. Ursinyho mi ponúkli Živé kvety a ja som im napísala, že to nezapadá do zadania, ale úplne som to nevylúčila, lebo sa mi to páči. Živé kvety som tam chcela mať, hoci Bad Karma Boy urobili vydarený cover ich pesničky. Ale to nemá charakter Živých kvetov ako je to s Luciou Piussi. Ona je tam dôležitá, má v sebe charizmu, silu výrazu. Je pre mňa vždy obdivuhodné, že sa vie otvorene vyjadriť k veciam, aj keď nemá vždy pravdu, aj keď to je naivné. Má gule povedať, čo si myslí.
Takže Živé kvety dostali s prerábkou Ursinyho skladby Ranné správy zelenú.
Dežo Ursiny k tomu patrí. My všetci na neho chtiac-nechtiac nadväzujeme, ak spievame po slovensky. Je to jeden z mála originálnych vzorov ako so slovenčinou v hudbe pracovať. Všetci sme počúvali Žbirku, Gombitovú, Elán a iných, lebo sa tomu nedalo vyhnúť. Bolo to v rádiách. Niečo sa mi páčilo, veľa som nemusela. Vyrastali sme s tým, ale to už bolo dávno, medzitým sa svet úplne globalizoval a mladé kapely už sú, čo sa týka vplyvov, ukotvené vo svete viac ako doma. Ale na Ursinyho nadväzujeme. Na Štrpku. Na Vargu. Keby sme sa muzikantov Slnka spýtali, či počúvali Deža Ursinyho, myslím si, že väčšina by povedala, že áno. Bežné publikum ho možno nepočúva alebo o ňom dokonca ani nevie.
Je tento album zavŕšením nejakého obdobia alebo novým začiatkom?
Istým spôsobom je to možno skôr zavŕšenie, lebo je tam viac minulosti, ale zase sú tam aj noví interpreti a nové pesničky. Neviem. Pozerám sa na to, čo sa vlastne deje a som zvedavá, čo bude ďalej. Cítim, že sa niečo deje, premieňa, ale neviem na čo. Neviem, čo sa bude diať ďalej, ani to neformujem, ani to neplánujem. Rada sa nechávam prekvapiť životom, čo mi prinesie a je to možno o to zaujímavejšie.
Momentálne žijeme v dobe, keď vo vzduchu visia mnohé morálne otázky. Aj niektorí umelci Slnka sa pridávajú k súčasným protestom. Môže takéto správanie kapele uškodiť?
Podľa mňa nie, keď to robia úprimne a stoja si za tým. Môžu ich za to odsudzovať, tí čo nesúhlasia, a môžu vypisovať a možno ohovárať, ale keď s nimi nežiješ, môžeš si to nevšímať. A urobiť to, čo považuješ v tej chvíli za správne. Možno sa časom ukáže, že si bol na nesprávnej strane barikády, ale pokiaľ to máš v sebe upratané, tak aspoň nemusíš ľutovať.
Ako vnímaš vzťah hudby a politiky?
Tak vždy je to veľmi krehké rozhodnutie, napríklad, či hrať pre politické subjekty alebo nehrať, či zadarmo, ak tomu veríš, alebo za veľké peniaze - ak to chceš urobiť len pre peniaze. Ale je to každého osobná vec. Môžeme im to vyčítať, ale akým právom. Na druhej strane slávni interpreti majú za sebou veľa ľudí a niekedy ich názor môže ovplyvniť veľa, hlavne mladých ľudí. Je to v takých chvíľach mocná zbraň. A politici sa často snažia mať týchto vplyvných umelcov na svojej strane. Vtedy už to možno nie je len osobný názor, ale spoločenská zodpovednosť.
Autorka: Marína Valentovičová
Foto: Ondrej Koščík
