Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Katka Knechtová: Nemôžeme sa baviť iba o veciach, ktoré sú krásne a ľahkovážne

Katka Knechtová: Nemôžeme sa baviť iba o veciach, ktoré sú krásne a ľahkovážne

04.11.2020 - 09:00 | Miroslava Rabčanová

Katarína Knechtová vydala koncom októbra nový album Svety, ktorý považuje za svoje najkomplexnejšie dielo. Pandémia koronavírusu síce neoddialila jeho vydanie, no stopla všetky chystané aktivity. Naplánovať krst a koncerty je aktuálne nemožné. Napriek tomu už teraz skladá plány na obdobie, kedy sa bude môcť vrátiť na pódiá.


Na nich stála od marca, kedy sa život v oblasti kultúry dramaticky zastavil, iba zopárkrát. Za ten čas si hudobníčka prešla niekoľkými fázami. Prvou bola radosť z možnosti oddychu od cestovania a koncertov, nasledovala však aj fáza strachu, demotivácie, pocit otupenia a sklamania z toho, ako negatívne sa ľudia začali vyjadrovať k umelcom, až po aktuálny stav spokojnosti, ktorý vníma ako očistenie sa od balastu a hlúpostí. V rozhovore pre Hudba.sk nám porozprávala o tom, ako vníma terajšiu situáciu, ale predovšetkým o novom albume Svety, o ktorom sa viac dočítate v našej recenzii.

Album Svety je v čase nášho rozhovoru čerstvo dostupný, reakcie naň teda k tebe ešte len prichádzajú. Mňa však zaujíma, aký je podľa teba.

Ja som ho počúvala už asi miliónkrát a po tom, ako sa to celé uzavrelo v štúdiu, až nedávno v noci, keď som nemohla spať. A stále mám pocit, že to je môj najkomplexnejší album. Je tu odvedený brutálny kus práce, v štúdiu sme sa s tým vyhrali. Je počuť, že prešli štyri roky, a že sa na ňom robilo priebežne. Má teda časozberný charakter. Vždy, keď som mala pocit akejkoľvek intenzívnejšej emócie, či už som niečo prežila, alebo som zrazu mala konečne napísaný text, alebo som mala nejaké dobré demo a štúdio bolo voľné, tak som šla, robili sme, a tým pesničkám sa hľadal "ksicht". Niektorým sa našiel hneď, niektorým nie a hľadala sa iná cesta. Tento spôsob práce je pre mňa najprirodzenejší a najlepší.

Nie som človek, ktorý by sa zavrel do štúdia na mesiac a tvoril v jednom kuse. Potrebujem mať priestor a pocit, že mám od tých pesničiek odstup, že sa viem vrátiť s novom energiou a zase s niečím prežitým, s nejakým pocitom. Z tohto titulu mám pocit, že toto je najlepšia cesta a teraz som mala prvýkrát priestor takto pracovať. Nikto na mňa netlačil, išla som si postupne singlovou cestou a už som dokonca aj viac písala. Ak by som to mala zhrnúť do jednej vety, tak je to naozaj môj najlepší a najkomplexnejší album a aj najviac autentický. Už len tým, že som písala aj texty.


Už sa ti stalo, že si hotový materiál na album hodila do koša a začala odznova. Ako to bolo tentokrát?

To je dobrá otázka. Už som nehádzala do koša toľko piesní, ale môžem povedať, že niekedy som išla naozaj s dobrým pocitom do štúdia, že to demo funguje a počas nahrávania sa musela kompletne zmeniť kostra, lebo som si uvedomila, že tá pieseň pre mňa síce niečo znamená, ale akonáhle sme sa do nej pustili a začali na nej pracovať, tak zrazu prestávala dávať zmysel. Takže aj toto sa dialo, ale nebolo to také úplné zavrhnutie materiálu ako predtým. Skôr tým, že mám už nejaký svoj skladateľský rukopis, tak niekde to považujem za obrovskú výsadu a niekde je to naopak moje skladateľské prekliatie, pretože vždy hľadám niečo, čím sa trošku odkloním od tej svojej šablóny.

Jasné, že v tých pesničkách to stále je, ale stále hľadám cestu ako to ozvláštniť, ako urobiť tú pieseň inou a aby aj ten album tak znel, že nemáš pocit, že počúvaš stále tú istú pieseň, ale že sa tam stále objaví fragment niečoho iného. Alebo dajme tomu, že sa ti bude páčiť text a nemáš pocit, že počuješ niečo popisné alebo niečo, čo si už počula. Tak dúfam, že sa toto splnilo. Práve to bola zásadná zmena v tom procese tvorby, že som sa s tým viac vyhrala.

Mala si vopred jasnú predstavu o albume, o tom, akým smerom sa chceš na ňom uberať? Napĺňala sa v procese tvoja prvotná vízia?

Priznám sa, že áno. Keď som nahrala singel FEA, tak som vedela, že toto je cesta, že chcem ďalej robiť elektroniku. Ale ja sa nikdy na to úplne neupínam, pretože je to proces tvorby, ktorý trval štyri roky a za tie štyri roky sa mi menia nálady a vôbec, vždy sa prikláňam k tomu, ako daná pieseň môže znieť najlepšie. Aj keď komunikujem s producentmi, tak sa bavíme o tom, aký kabát tej a tej pesničke pristane najviac. Čiže je to proces a stále sa to mení, ale nejaká prvotná vízia samozrejme bola.

S kým si na albume spolupracovala?

V tomto prípade je to naozaj pestré, pretože to bolo viacero producentov a veľa ľudí som do toho nejakým spôsobom namočila. S producentov by som vypichla najmä Randyho a Christiana Eignera, ktorí sú v tom procese pre mňa asi najpodstatnejší. Tak isto som robila s Adamom Kurucom, s ktorým sme začali práve skladbu FEA, a to bol pre mňa veľmi intenzívny zážitok, pretože vtedy sme premenili môj byt na nahrávacie štúdio. Ťahali sme káble v mojej nahrávačke a mikrofóny viseli zo stropu a potom mi tu preorganizoval celú obývačku, aby všetko fungovalo. Nahrávali sme aj klavír a do toho mám ešte fotografie, ako som sediac na zemi dopisovala text, ktorý už bol načrtnutý.

Potom sme nahrávali nejaké demá aj v iných štúdiách - niečo sa nahrávalo ešte v starom Štúdiu 7, potom sme robili v štúdiu Basem3nt u Randyho, niektoré veci sa nahrávali u Christiana Eignera. Na toľkých miestach som nikdy album nerobila. Bolo tam aj veľa muzikantov. Musím poďakovať chlapcom z mojej kapely, čiže Stanovi Kociovi, Braňovi Kociovi, Jozefovi Grausovi a musím poďakovať aj mojim kamarátom, ktorí nahrávali niektoré piesne, a to Dano Šoltis a Rasťo Uhrík, no a potom samozrejme Adamovi Ďuricovi a Michalovi Hrůzovi, ktorí so mnou tiež spolupracovali.


Prezrádzam veľa zo seba

Single, ktoré doposiaľ vyšli, nesú odvážne posolstvá. Vystihujú zverejnené skladby charakter albumu alebo čakajú na poslucháčov aj prekvapenia?

Preberajú sa tam aj odvážne témy. Ja si myslím, že album je veľmi pestrý, jednak textovo prezrádzam veľa zo seba, nájdeš tam aj recesiu, aj veci, ktoré majú dosť zásadné posolstvo a, samozrejme, si aj robím trošku srandu sama zo seba. Nerada tým poslucháčov nejakým spôsobom ovplyvňujem, ale myslím si, že do istej miery tam prekvapenie je.

Jednou zo skladieb, ktorá prekvapila mňa, a to najmä svojou hravou atmosférou a nákazlivou ľahkosťou, je spoločný song s Michalom Hrůzou Akty XY. Bol Michal pre teba jasnou voľbou? Nie je to vaša prvá spolupráca, no zároveň je pieseň úplne iná ako Píseň labutí.

Aj ja to považujem za jedno z tých prekvapení, pretože je to taká recesia. Michal bol moja jasná voľba, pretože som na neho použila Píseň labutí ako mierne vydieranie - "Kamaráde, neco mi dlužíš." Jemu sa pieseň páčila, tak sme okamžite začali premýšľať, ako to uchopiť, aby to nebolo triviálne. On zvolil túto taktiku s tým, že si zo mňa tiež trošku vystrelí, takže k tomu napísal text a vzápätí získal práve tieto kontúry. Čiže preto sa to volá Akty XY, to sú tie "akty" medzi mužom a ženou.


Po vypočutí albumu Svety mám pocit, že napriek neľahkým témam, o ktorých spievaš, je vo výsledku pozitívnym počinom. Vnímam to správne?

Mne sa veľmi páči, ako ma dokážeš v tých piesňach čítať. Možno je to tým, že máš napočúvané aj tie predošlé albumy, ale áno, v konečnom dôsledku si myslím, že je to pozitívny album, pretože sa nemôžeme baviť iba o veciach, ktoré sú krásne a ľahkovážne. Človek prežíva veľmi veľa vecí, ale tá nádej tam musí zostať a ja to vždy tak beriem, aj v každej piesni, v ktorej je brutálna bolesť, tak na záver je možno nejaký výkrik a možno nejaká prosba o odpustenie, možno jednoducho len modlitba za uzdravenie, možno práve veselá pesnička, ktorou sa album končí, ale vždy je tam nádej. Takže aj ja si myslím, že som nahrala pozitívny album. Pestrý a v zásade s tou víziou nádeje a niečoho pozitívneho.

Na album si zaradila aj bonus v podobe skladby Sloboda je pierko, ktorú si zložila na text Stanislava Štepku a naspievala pre televízny projekt Moje povstanie 2, v ktorom si herecky stvárnila jednu z postáv. Ako si spomínaš na túto skúsenosť?

Ja som bola veľmi šťastná, keď ma oslovili, pretože to bola moja prvá naozajstná herecká skúsenosť a hneď som si mohla zahrať s takými obrovskými hviezdami. Veľmi ma to bavilo a robiť k tomu pieseň ma oslovili priamo na pľaci. Tým, že som si ten projekt "prežila" a videla som, v akej atmosfére sa to celé točilo, tak robiť tú pieseň už nebolo tak ťažké. Ale mala som zimomriavky a niekedy to bolo psychicky náročné. Priznám sa, že keď som hrala tú postavu a vedela som, že boli vytvorené tie podmienky – tá večera a židovské sviatky a tak ďalej, tak to malo na mňa strašne silný efekt a musím povedať, že som potom v noci vôbec nemohla spať a že som sa vžila do tej situácie. Mala som pocit, akoby som to na chvíľu celé prežila, takže tá energia bola dosť ťažká. Ale ako skúsenosť je to úplne úžasné. Veľmi rada na to spomínam, aj keď to bolo veľmi, veľmi náročné.


V aktuálnom singli Takí sme spievate s Adamom Ďuricom o ohni, ktorý je v nás a ktorý neuhasíš. Mala si niekedy počas kariéry pocit, že musíš hasiť svoj oheň v duši? Že sa musíš prispôsobovať a nebyť úplne sama sebou?

Áno, mala som veľakrát taký pocit a veľakrát som s tým bojovala, ale to považujem za nejaký vývoj mňa ako hudobníka aj ako človeka. Mala som taký pocit, keď som bola v kapele Peha, mala som taký pocit veľakrát vo vzťahu s mužmi, niekedy som mala taký pocit skrz prácu, keď som mala pocit, že je na mňa tvorený nejaký tlak, aby som bola úspešná, aby veci fungovali, tlak z vydavateľstva. A teraz už väčšinou pociťujem len tlak, ktorý kladiem sama na seba. S tým sa našťastie učím bojovať a myslím si, že to bude celoživotný boj.

Spievaš v ňom tiež o snoch, ktoré nejdú z hlavy. Aké sú tie tvoje?

Pre mňa je vždy obrovský zázrak, ak vznikne nejaká pieseň, ak sa dokážem nadchnúť pre nejakú vec, ak ma hudba alebo akékoľvek umenie dokáže fascinovať. To je pocit, ktorý nemám pri ničom inom, len skrz umenie, a skrz hudbu. Preto je mojím najväčším snom nezatrpknúť a neuspokojiť sa a stále mať v sebe ten oheň a potrebu tvoriť. Dokázať sa napojiť na to svoje vyššie ja alebo sa dostať do svojho vnútra a dokázať stále tvoriť hudbu, a skrz ňu dobro pre ľudí. To je podľa mňa taký základ hľadania zmyslu života.

Ako vyzerá svet, v ktorom sa ty cítiš spokojne?

Nemám predstavu ideálneho sveta, ale ty sa pýtaš na svet, v ktorom sa cítim spokojne. V tejto situácii, v akej sa nachádzame, sa mi o tom veľmi ťažko hovorí. Mám pocit, že žijeme v nejakom Matrixe, v ktorom som sa sama ocitla a čakám, kedy sa preberiem z tohto sna. Ale viac-menej sa cítim spokojne aj teraz. Kým viem, že mám okolo seba dobrých ľudí a že sú zdraví, a kým viem, že som živá, že ešte dokážem cítiť veci, tak mám pocit, že vôbec nič nepotrebujem.

Ľudia na Slovesku si prácu umelcov nevážia

V marci sme sa ocitli v novej situácii. Ako na teba pôsobila? Pribrzdila ťa ako hudobníčku alebo si naopak v nej našla inšpiráciu?

Priznám sa, že som trošku stratila motiváciu, hlavne kvôli tomu, ako sa vláda a ľudia k tomu postavili a akým spôsobom zhadzovali našu prácu. Človeka to demotivuje a trošku ho to núti, a vôbec korona ako taká, zamyslieť sa nad vlastným životom a nad prioritami v živote a aj nad tým, ako veci fungovali a ako je to teraz a nikto z nás nevie, ako to bude v budúcnosti. V každom prípade mám pocit, že som prešla vnútornou očistou cez radosť, že nemusím nič robiť a cestovať, a že si trošku oddýchnem od koncertov, potom cez fázu strachu a toho, že mi bolo strašne ľúto, že si veľmi veľa ľudí na Slovensku umenie a hudbu nevážia. Zároveň mi začali hrozne chýbať živé koncerty, chlapci z kapely, a mala som pocit otupenia, že sa mi vlastne nechcelo - keď som aj mala nejaký nápad, tak som si hovorila, že načo to budem robiť, veď to vlastne nemá zmysel.

Až som prišla do fázy, že teraz premýšľam a nastavujem sa na to, čo bude. Samozrejme, že vnímam situáciu aká je, ale už v hlave skladám plány, mám nejakú víziu a teším sa na obdobie, keď budem môcť tie svoje predstavy realizovať. Mám pocit, že všetko je na dobrej ceste a verím, že všetko zlé je na niečo dobré. Ja si myslím, že aj kvôli tomu, že to teraz nemôžem robiť, tak sa očisťujem od nejakého balastu a hlúpostí, ktoré som kedysi v hlave riešila. Skrz prácu aj cez to, ako som hovorila, že som na seba vytvárala nejaký nezmyselný tlak. Teraz si myslím, že v budúcnosti dokážem byť ďaleko slobodnejšia v tvorbe a v tých ďalších krokoch.

Aj ty si sa na svojej sociálnej sieti postavila za tzv. robotníkov kultúry, za ľudí, s ktorými sama spolupracuješ a poznáš ich aktuálnu situáciu dostatočne zblízka. S akými názormi si sa pod svojím statusom stretla? Majú ľudia dostatok empatie voči týmto ľuďom alebo ťa naopak zaskočili necitlivé reakcie?

Ten môj status bol brutálne zdieľaný. Mne už naozaj došli sily a keď som videla, v akej situácii sú ľudia okolo mňa, ktorí pracujú v tom segmente - aj mimo mojich technikov, zvukárov, muzikantov, týka sa to aj ľudí v iných segmentoch, o ktorých sa predtým nehovorilo. Vznikla tam obrovská diera, obrovská diskusia. Boli tam samozrejme ľudia, ktorí písali, že sa mám ísť zamestnať do Kauflandu alebo do Lidlu, to sme dostali viacerí, až po takých, ktorí mi povedali, že mi majú pomôcť rodičia alebo že sa mám obrátiť na Mečiara, takže tam boli rôzne absurdné správy.

Ale vzbudilo to diskusiu, čo sa mi veľmi páčilo a začali na to reagovať médiá. A myslím si, že sú ľudia, ktorí stoja za Hudobnou úniou Slovenska, ktorí odviedli úžasnú prácu. Všetko zlé je na niečo dobré a pevne verím, že to všetci prežijeme. Viem, že mnohým ľuďom to absolútne zmení životy, ale verím, že kultúra ako taká prežije. Ľudia komentujú a píšu veľmi veľa vecí, vyjadrujú sa ku všetkému. Vidíme to denne a ja už sa prestávam týmto smogom zaoberať. Ale neberiem to späť, som rada, že som ten status napísala, pretože rozprúdil diskusiu a to je podstatné.


Manifestácia Spolu za kultúru musela byť kvôli zákazu zhromažďovania presunutá do online priestoru. Ako vnímaš túto iniciatívu? Pomáha pochopiť širší kontext dopadov aktuálnej situácie na kultúru aj tým, ktorí doteraz pred nemalým problémom zatvárali oči?

Pootváralo to oči mnohým ľuďom, keď si uvedomili, koľko ľudí naozaj pracuje v kultúre a ako nás to zasiahlo, že nie sú v prdeli len tí ostatní, čiže podnikateľské subjekty, hotelierstvo a tak ďalej, ale aj človek v kultúre. Akákoľvek aktivita týmto smerom je fajn. Akurát teraz sa to zase všetko zastavilo, pretože máme lockdown a myslím, že bude čoskoro aj absolútny a neviem, či sa nakoniec niekam pohneme. Dívam sa na to skepticky. Samozrejme, že pre to vedomie širokej verejnosti je len dobre, že sa dejú tieto veci a iniciatívy, pretože nemôžeme byť ticho. Museli sme byť ticho na začiatku, boli sme ticho veľmi dlho, ale naozaj prišiel čas, kedy sme sa už museli ozvať, pretože by to bolo pre ľudí absolútne likvidačné, čo aj tak zrejme bude a aj je. Ale aspoň v očiach niektorých ľudí sa možno tá verejná mienka ohľadom kultúry zmenila. 

Čo pre teba bude znamenať návrat na koncertné pódiá, keď sa uvoľnia opatrenia?

Ja sa na to veľmi teším, keď sa to uvoľní a začneme pomaličky hrať. Určite si to rozložíme a vymyslíme niečo. Ťažko však teraz vopred plánovať, nevieme, aké budú možnosti a hlavne kedy to bude. Poviem len, že keď sa to stane a svet sa vráti zase do normálu, tak ja budem veľmi rada.

Čo ťa teraz viac láka, komornejšia klubová atmosféra alebo veľké priestory?

Poviem ti úprimne, že mám za sebou veľké projekty - Cigánskych Diablov, Hudcov z Kyjova, obrovské Puto, ktoré sme robili, a teraz by som rada hrala minimalistickejšie koncerty, ktoré by mali audiovizuálnu podobu a boli by veľmi intenzívne práve v tom minimalizme. To je taký môj malý sen, ktorý by som si rada splnila. Momentálne nedokážeme nič plánovať, pretože je situácia aká je, ale akonáhle budeme môcť niečo naozaj reálne robiť naživo, dáme o sebe vedieť.

Vypočujte si album Svety na Deezeri:



Autorka: Miroslava Rabčanová
Foto: Jakub Gulyás


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti