Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Julia Pilar: Od buskingu k skladaniu vlastných piesní

Julia Pilar: Od buskingu k skladaniu vlastných piesní

08.01.2022 - 16:00 | Ivan Straka

Na hudobnú scénu vstúpila pomerne nenápadne v máji minulého roka, keď sa uviedla singlom Povedz mi. O svojom pôsobení v hudobnej brandži má Júlia Pilárová jasné predstavy - chce spievať piesne, ktoré si sama zloží aj otextuje. V decembri predstavila ďalšiu novinku Keď sa zobudíme, ktorou reaguje na súčasné témy ako je stav našej planéty a rozdelená spoločnosť.


Viac sa o mladej speváčke a študentke medicíny dozviete v rozhovore, ktorý s ňou pripravil Ivan Straka.

Do povedomia verejnosti si sa dostala v lete minulého roka so svojím debutom Povedz mi. Hudba ťa však sprevádza už odmalička. Ako sa vyvíjal tvoj vzťah k spievaniu?


Spievať som začala už v detskom veku. Keď som mala asi štyri roky, všimli si to aj ľudia v mojom okolí. Niekedy po skončení druhého ročníka na strednej škole sme si s kamoškou, s ktorou sme zvykli spievať na rôznych školských akciách, povedali, že keďže v lete býva v meste nuda, tak niečo vymyslime. A tak sme sa postavili u nás v centre Bardejova na miesto, ktorému sa hovorí "na bráne", kde už roky predtým hrávali iní hudobníci, a skúsili sme busking (hranie na ulici, pozn. red.) aj my. Boli sme milo prekvapené, keď sa naše hranie a spev stretli s priaznivými ohlasmi, tak sme v tom pokračovali.

Neskôr, keď kamarátka odišla študovať vysokú školu do Trnavy a ja medicínu do Košíc, sa naše cesty rozdelili, a každá z nás začala busking robiť samostatne. Ešte rok pred pandémiou som hrala v centrách rôznych miest po Slovensku i v Čechách. V mojom prípade sa k hraniu na ulici postupne pridali aj menšie koncerty.

Pri vystúpeniach v centrách miest si sa doprevádzala na gitare. Navštevovala si základnú umeleckú školu alebo inú formu hudobného vzdelávania?

Umeleckej škole som odolávala pomerne dlho, ale rodičia ma do nej nakoniec dotlačili. Mama chcela, aby som ju začala navštevovať už v šiestich či siedmich rokoch, no vtedy som sa tomu bránila. Až keď som mala asi dvanásť rokov, tak som si uvedomila, že sa tam naučím viac, ako by som dokázala sama.

Keď som nastupovala do umeleckej školy, už som mala nejaké základy hry na gitaru, čiže som plynule nadviazala na to, čo už som vedela. Primárne som však chodila na spev. Mala som to šťastie, že môj učiteľ mi nedával hrať žiadne zložité veci a učil ma skôr to, čo bolo prínosom k môjmu spevu. To, čo som sa naučila na speve, ma vzápätí naučil zahrať na gitare tak, aby to bolo počúvateľné ako celok a aby som sa dokázala sama doprevádzať.

Nebola si teda tlačená do toho, aby si hrala alebo spievala niečo, čo by ti nesedelo?

Našťastie nie. Na ZUŠ-ke som mala niekoľko frustrovaných spolužiakov, ktorí boli smutní z toho, že mali prísnych učiteľov, ktorí ich nútili hrať niečo, čo ich nebavilo, a veľakrát to viedlo k tomu, že u nich vznikol k hudobnému nástroju až odpor, čo je v podstate škoda, lebo ovládať hru na nejaký nástroj a robiť to s láskou je podľa mňa najviac.

Istý prelom v tvojom hudobnom vývoji nastal, keď si začala skladať vlastné piesne, spočiatku s textami v angličtine. Ako k tomu došlo?

Som z generácie, ktorá ma napočúvané veľké množstvo zahraničnej hudby, a tým, že som mala celkom slušnú angličtinu zo strednej školy a spievala som veľa anglických pesničiek, tak akosi prirodzene pri improvizácii, ktorú som občas praktizovala, mi napadli nejaké anglické texty. Spočiatku to boli také hatlaniny, no postupne sa to sformovalo do súvislého textu a zrazu som zistila, že mám zloženú pesničku v angličtine. Celé to prebehlo akosi podvedome a prirodzene, vôbec som neplánovala, že svoju prvú serióznu pesničku zložím v angličtine.

Hrala si vlastné pesničky aj pri pouličnom vystupovaní?

Tam som hrala väčšinou prevzaté skladby, až keď som minulý rok začala skladať vlastné veci, tak som skúsila zahrať aj niečo svoje, že s akým ohlasom sa to stretne. Ale nerobila som to často, lebo svoju tvorbu som si chcela uchovať pre seba a vyjsť s ňou von až vtedy, keď by moje piesne mali nejakú konkrétnu podobu.

A čo tvoje hudobné vzory?

Odkedy som začala vnímať hudbu, tak som počúvala kopec rôznych interpretov, časom sa to však stále menilo a postupne ma inšpiroval vždy niekto iný. Ako väčšina dievčat v ranej puberte som fičala na Miley Cyrus a podobných speváčkach, neskôr sa k nej pridávali iné mená. Najviac som asi ovplyvnená popovou scénou a tým, čo sa hrá v rádiách, ale začínam "zabŕdať" aj do takých umelcov, ktorí sú úspešní skôr na streamovacích platformách. Dá sa povedať, že moje hudobné obzory sa stále rozširujú, ale priebežne sa vraciam aj k tomu, čo som počúvala kedysi.


Na slovenskej popovej scéne v súčasnosti pôsobí viacero úspešných speváčok. Ako by si sa chcela od nich odlíšiť?

Začala by som tým, že skladám vlastnú hudbu i texty, čo mnoho slovenských speváčok nerobí, a už len tento fakt ma, myslím, dostatočne odlišuje od interpretiek, ktoré spievajú veci od iných autorov. Chcem pokračovať touto cestou, všetky skladby, ktoré mám pripravené v šuplíku, sú výlučne moje, nie je na nich, ako zvyknem hovoriť, žiadna cudzia omietka.

Nepochybne je to pre speváčku veľká devíza, ak si dokáže nielen skladať, ale aj otextovať vlastné pesničky. Ako sa to stalo, že si začala textovať v slovenčine?

Pokiaľ ide o písanie vlastných textov, na túto tému sa mi mudruje ťažšie, lebo si myslím, že v tomto smere mám ešte obrovské rezervy. Textovanie mi išlo prirodzenejšie v angličtine. Keď som bola vyzvaná, že nech to skúsim so slovenským textom, tak som sa hecla, že teda idem do toho, a bolo to zo začiatku veľké trápenie. Dôležité je mať dobrú slovnú zásobu a aj preto som sa čítala rôznu poéziu. Zistila som, že pri improvizácii, keď som si len tak po večeroch brnkala na gitare, treba nechať voľný priechod podvedomiu a ten text sa ukáže.

Tak to bolo aj pri pesničke Povedz mi, keď som veľa času venovala rozmýšľaniu o živote, mojich pocitoch, o tom, ako som prežívala rôzne situácie počas môjho vzťahu. Uvedomila som si tiež, že nápady sa dostavia hocikedy aj počas dňa a v takej forme, ktorá je hneď vhodná do textu, čo si ale treba rýchlo zapísať. Jednu pesničku som dokonca zložila tak, že počas cesty vo vlaku s úplne vybitým mobilom a bez pera, som si verš, ktorý mi napadol, zaznamenala ceruzkou na obočie na nejaký obal a melódiu som si bez prestávky opakovala v hlave, až kým som nedorazila domov.

Čo v tvojom prípade vzniká skôr, hudba alebo text?

Najčastejšie to u mňa funguje tak, že v mobile mám nahraté nejaké melódie a akordy, a text do hudby vzniká postupne, pohmkávam si melódiu, do ktorej sa snažím verše napasovať. Myslím, že ak sú oba diely skladačky od jedného autora, je to pre výsledok ideálne. Ak by som dostala melódiu od niekoho iného, aby som k nej napísala text, tak myslím, že by u mňa zrejme vznikol vnútorný konflikt z toho, ako by som sa snažila vžiť do jeho pocitov, ale to už potom nie je moje a mala by som pochybnosti, či by som to nemala otextovať inak alebo lepšie. Súčasne nevylučujem, že v budúcnosti, ak sa objaví nejaký autor, ktorý mi prinesie svoju hudbu alebo text alebo hotovú pesničku, ju naspievam, ale zatiaľ fungujem takto.

Vnímala si vydanie tvojej prvej piesne Povedz mi ako akýsi test toho, ako ťa príjme verejnosť?

Úprimne sa priznám, že som pri rozhodovaní o tom, ktorú z pesničiek z mojej zásoby vyberieme ako prvú, vôbec nekalkulovala. Vlastne som ani nebola pri rozhodovaní. Producentovi Lacovi Rychtárikovi som pustila všetko, čo som mala, on si to vypočul a rozhodol, že s touto skladbou pôjdeme vonku, táto bude vhodná na začiatok. Nechala som výber úplne na ňom. Bola som rada, že Laco má záujem so mnou spolupracovať a má okolo seba tím ľudí, ktorý chce vydať túto pesničku. Tak som si povedala, poď do toho.

Aké máš doteraz ohlasy na pieseň Povedz mi? Napríklad na YouTube má doteraz vyše 21-tisíc zhliadnutí. Si s reakciami spokojná?

Napísalo mi veľa ľudí z okruhu mojich priateľov a známych, ale aj úplne neznámi ľudia, pričom väčšinou boli ich ohlasy pozitívne. Stretla som sa aj s nejakými výhradami, ale som vďačná aj za ne, lebo počúvať stále iba komplimenty a chvály človeka nikam neposúva a pokiaľ je kritika konštruktívna, tak si ju veľmi rada vypočujem. 

Samozrejme sa na Youtube objavili aj palce dolu, ale sto ľudí sto chutí, nemusím sa každému páčiť. Vyslovene hejty som nedostala žiadne. Už je to pol roka, odkedy vyšiel singel Povedz mi, a takto s odstupom viem zhodnotiť, že to bol príjemný štart. Ale úprimne, až tak veľmi sa už neobzerám, pozerám sa skôr na to, ako vytvoriť a vydať niečo ďalšie a každým jedným počinom sa zároveň posúvať, napredovať.

Spomenula si renomovaného producenta Laca Rychtárika, ktorý stojí aj za klipom k tvojej prvotine. Ako došlo k vašej spolupráci?

Spomínaná kamarátka, s ktorou som kedysi hrávala na ulici, sa s Lacom poznala už dlhšie, konzultovala s ním svoje piesne. Ona ma na neho upozornila, následne som si zistila, že je to skúsený producent a hudobník, ktorý má za sebou úspešné projekty a skladby, a je aj autorom piesne Anomália v podaní Richarda Müllera, ktorú som v čase jej vzniku intenzívne počúvala.

Netuším, ako sa dostal ku mne, ale jedného dňa mi napísal na Instagram a po výmene niekoľkých správ mi navrhol, aby som mu poslala svoje veci a prišla k nemu do štúdia. Chvíľu na mňa musel naliehať, kým som nabrala odvahu, lebo som sa obávala, ako dopadnem. Keď si moje veci vypočul, povedal, že práve Povedz mi ho najviac zaujala a chcel by na nej so mnou pracovať.

V decembri si prišla s novinkou Keď sa zobudíme, ktorú si nahrávala s producentom Adriánom Líškom a o vizuál sa postaral opäť Laco Rychtárik. Vyzeralo to už na začiatku na pokračovanie vašej spolupráce?

Vtedy to nebolo jasné... Z mojej strany určite záujem bol, lebo sa s ním pri nahrávaní aj pri natáčaní video klipu robilo veľmi dobre. Síce bol na mňa dosť prísny, ale práve takéhoto kouča som nad sebou potrebovala, veď s prácou tohto druhu som nemala skúsenosti. Bola som preto rada, že mi pomohol vhupnúť do tohto pre mňa nového sveta. Navyše, Laco stále príde s niečím novým, ukazuje mi veľa trendov zo sveta, intenzívne to rozoberáme, učí ma dokonca songy dopodrobna rozanalyzovať, veľa ma tým učí a ľahšie sa mi vďaka tomu komunikujú moje predstavy o tom, ako by mali znieť moje ďalšie veci.

Na produkciu sme si tentokrát vybrali Aďa, pretože sme sa dohodli s tímom, že budeme skúšať aj iných ľudí a jeho meno bola jednoznačná voľba. Musím povedať, že som neoľutovala ani toto rozhodnutie, Adrián bol trpezlivý, pomohol mi upraviť a učesať hudobnú stránku songu do podoby, akú má dnes a hlavne, na nahrávaní bol rovnako profesionálny, ale súčasne ukázal aj ľudský prístup.


Z novinky Keď sa zobudíme cítiť smútok i naliehavosť. Na koho ňou apeluješ?

Na všetkých. Tvorila som ju tak, aby si v nej každý niečo našiel.

Spolu s novinkou si sa vrátila k svojmu prvému singlu Povedz mi, ktorému si však dala nový akustický šat. Aké sú motívy tohto kroku? 

Chcela som ukázať aj svoju inú stránku, zahrať si naživo a Laco prišiel s nápadom na miesto, kde by sme to mohli natočiť. Vo svete sú takéto "lajfky" bežné, chceli by sme častejšie ísť touto cestou.

Spomenula si, že máš v šuplíku pripravených viac vlastných pesničiek. Mohol by z nich byť aj celý album?

Myslím si, že album má ešte čas. Ešte nie som v bode, kedy by som bola tak ukotvená v povedomí ľudí a vyjsť von s albumom by mohlo byť predčasné. Na druhej strane, možno je to najlepšia cesta, ako na seba upozorniť. Ešte nad tým popremýšľam.

Pochádzaš z Bardejova. Čím to je, že mnoho už zavedených, ale i začínajúcich hudobníkov a spevákov pochádza práve z východu Slovenska? 

(Smiech) To je skôr otázka na odborníkov z oblasti genetiky a demografie. Jeden nemenovaný pán sa svojho času vyjadril v zmysle, že na východe nič nie je, a v podstate je v tom trochu pravdy, lebo my východniari sme naučení a zvyknutí aj z mála urobiť veľa. Napriek okliešteným podmienkam sa vieme vynájsť, dokážeme improvizovať a chceme, aby nás bolo počuť a vidieť. Slováci všeobecne častokrát o sebe tvrdia, že sú menej sebavedomí, no súčasne si mnohí svoj talent a schopnosti uvedomujú a snažia sa napriek prekážkam presadiť. Platí teda všeobecne, že tí najlepší hudobníci, ktorí sú už verejne známi, pochádzajú z celého Slovenska, nielen jeho východnej časti.

Aké sú tvoje ďalšie plány?

Odpoveď je jednoduchá: robiť a dávať von ďalšie veci.

Hudba ťa evidentne baví, zároveň si však štúdium medicíny vyžaduje nemálo času a energie. Ako to plánuješ zladiť do budúcnosti?

Na túto otázku zvyknem odpovedať, že život ukáže, škola aj hudba ma bavia. Ale úprimne? Keby mi to vyšlo s hudbou, bola by som veľmi rada!

Cítim veľké odhodlanie a motiváciu ísť v hudbe ďalej, lebo ma to chytilo. Stále rozmýšľam o tom, ako by som to mohla robiť ešte lepšie a rozvíjať sa. Určite sa ešte budem musieť naučiť mnohé veci, lebo som spoznala ľudí, s ktorými som mala možnosť spolupracovať, akí sú rozhľadení, čo všetko o hudbe a o fungovaní v hudobnej brandži vedia, k čomu ja teraz postupne priňuchávam. Snažím sa z toho čo najviac vyťažiť a použiť to pri ďalšej tvorbe.


Autor: Ivan Straka
Foto: Universal Music


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti