Hoci tvorí hudbu, Soho Rezanejad je vo svojej podstate multidisciplinárna autorka, pre ktorú je typická premenlivosť. Prepožičiava si rôzne charaktery, pracuje s archetypmi, experimentuje s vlastným vokálom, elektronickým zvukom i gitarou.
Vaša práca má v hudbe aj divadle kolaboratívny charakter. Ako vnímate svoje aktuálne sólo turné?
S týmto predstavením som sa rozhodla byť otvorená, nechať to víriť, kým sa neobjaví konkrétna emócia. To je to, čo spája celý príbeh. Nakoľko sa ľudia v publiku rozhodnú zapájať, nechávam na nich. Väčšina zostáva v úlohe divákov z pocitu slušnosti či komfortu. Mojím zámerom je vyvolať v ľuďoch hlboké precítenie a nie vždy viem povedať, či to funguje. Nemám pod kontrolou, čo sa človeku spája s určitým tónom a asi to ani nie je niečo, čo by som mala vedieť. Jediná rola, ktorú v tom môžem hrať, je veriť v to, čo hýbe mnou samou a to je často dosť na to, aby sa to prenieslo na niekoho ďalšieho. Nakoniec, srdcia nás všetkých fungujú rovnako.
V jednom rozhovore ste spomenuli, že neskúsenosť je vaším primárnym nástrojom. Ako ste to mysleli?
Ako oslavu náhod a ich používanie ako základnej zložky tvorivej sily. Niečo na tom je posvätné. Či maľujem obraz alebo skladám hudbu, ten proces pre mňa predchádza slová. Trvá to veky, kým artikulujem, čo vlastne robím – nie som tak nastavená. Moja práca je nabitá metaforami, ale nie je za tým nejaká technika alebo hodnotová orientácia. Nechávam, aby moje srdce viedlo rozum a nič z toho nie je výsledkom vzdelania. Ak tento aspekt intelektualizujem, limitujem ho a stratí svoju hodnotu. Mojím zámerom je otvárať čosi inštinktívne, nelineárne, pod a nad slovami.
Je v tom taká zvláštna perverznosť - chcieť vedieť všetko a zhodiť všetky naše podivnosti. Väčšinou sa to deje, keď vstupujeme do inštitúcií. To, čo nás robí zaujímavými, často považujeme za samozrejmosť, ako napríklad, keď si myslíme, že nič moc nevieme a aj tak to prirodzene robíme, hravo a odhodlane. To mám na mysli neskúsenosťou: poznať svoju jedinečnosť a založiť na nej svoje konanie.
Akú úlohu vo vašej hudbe zohrávajú texty a ako v nej využívate jazyk?
Nie som človek, ktorý sa úmyselne posadí k písaniu veršov, ale som schopná zastaviť všetko, čo robím, ak sa mi zjaví krásna veta – a to sa stáva dosť často na to, aby sa texty mohli objaviť samy od seba.
Ako chápete spojenie medzi používaním archetypov a vaším multikultúrnym pôvodom?
Možno je môj záujem o archetypy spôsobom ako uniknúť vlastnému zamotanému pôvodu. Priťahuje ma to a potrebujem sa hrať s predstavou, že sa môžem stať kýmkoľvek. Pre porozumenie ľudskému správaniu sa radšej zaoberám symbolmi než faktami. Niečo v tom mi pomáha byť empatická voči drsnosti reality.
Na druhej strane, vzťah, ktorý mám so svojím pôvodom, je predurčený, niekedy rigidný a odstrašujúci, často vedúci k rozdeľovaniu. Svet už je aj tak dosť lineárny. Nechcem k tomu ešte prispievať. Hrať sa s tým, čo by sme mohli byť, namiesto toho, čím sme, je fluidnejšie. Je naším vrodeným právom pochopiť sami seba, ale v mnohých kultúrach je to zakázané. Poznáme sami seba len vďaka pôvodu? Myslím, že to z nás môže robiť obete, ak k tomu nepristúpime s väčšou predstavivosťou.
Sú nejaké konkrétne aspekty vašej hudby spojené so blízkovýchodnou, americkou a európskou kultúrou?
Všetky splývajú v spôsobe vzťahovania sa ku svetu, niekedy hlboko, inokedy povrchne. Neviem určiť, kde tieto aspekty začínajú alebo končia.
Ako sa vaše vystúpenia vyvíjajú predtým, než ich prezentujete? Čo hľadáte v spojení s publikom?
Bolo by skvelé, ak by ste prišli na môj koncert s predstavou, že pred sebou máte dlhú noc a po jeho zhliadnutí by ste zmenili názor a večer ním aj skončili.
Môj zážitok z interaktívnych častí vašich koncertov mal veľmi cieľavedomú, priam konfrontačnú atmosféru. Ako vnímate svoju prítomnosť v nekontrolovanom, často pomerne chaotickom prostredí?
Ľudia na koncertoch sa správajú úctivo. Počas celého večera vítam hostí a ten pocit je, že všetci sú konfrontovaní úplne rovnako. Môžem to na chvíľu byť ja, kto režíruje to prostredie, ale je to rovnocenná výmena. Všetci sme prišli, aby sme sa nejako spojili.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Paula Malinowska
