Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Miro Žbirka: V Abbey Road je pre mňa všetko nové, neuveriteľne ma to posunulo

Miro Žbirka: V Abbey Road je pre mňa všetko nové, neuveriteľne ma to posunulo

08.10.2018 - 16:00 | Ivan Straka

Po troch rokoch prichádza Miro Žbirka s novým albumom, ktorý opäť vznikol v legendárnom londýnskom štúdiu Abbey Road, kde nahrávala svoje platne aj jeho obľúbená kapela The Beatles. Nazval ho jednoducho Double Album. Jeho vydanie (5.10.) bolo dobrým dôvodom, aby sme sa s Mirom porozprávali aj o tom, ako vznikal a o čom jeho nové pesničky sú.


V týchto dňoch oficiálne vychádza tvoj nový Double Album. Ak súhlasíš, dajme si na úvod jednu štatistickú otázku. Koľký v poradí je tento aktuálny album?

Priznám sa, nemám to spočítané... Ale ak poviem, že počet všetkých mojich vydaných titulov sa blíži k trom desiatkam, nebudem asi ďaleko od pravdy. Okrem domácich radových albumov a výberoviek niečo vyšlo aj v Nemecku, niečo vo Francúzsku. Na konte mám aj symfonický album, dva albumy pre deti, či CD box. Sľubujem, že jedného dňa to spočítam.

Nový dvojalbum si opäť natáčal v slávnom londýnskom štúdiu Abbey Road. Nie je to však tvoja prvá skúsenosť s týmto nahrávacím štúdiom. Môžeš nám pripomenúť, ako začala a pokračovala táto spolupráca?

Všetko to začalo ako darček k mojim narodeninám od manželky Katky pred piatimi rokmi, kedy som v Abbey Road dostal možnosť nahrať singel Love Shines. V roku 2014 nasledoval dvojalbum Miro skladajúci sa zo slovenskej a anglickej časti a v tomto roku som nahral podobne dvojjazyčný Double album.

Začalo to teda pesničkou Love Shines. Ako došlo k tomu, že si nakoniec v Abbey Road nahrával aj celý album?

Keď som tam nahrával prvý raz, postupne som sa bližšie zoznámil s producentom Robom Cassom. Myslím, že zlomový moment nastal, keď som mu v nejakej pauze premietol ukážky z filmu Fair Play, a tie ho tak zaujali, že si ho pozrel celý aj s mojím simultánnym prekladom. Na základe toho mi potom navrhol, aby som tam nahral rovnomennú pieseň k tomuto filmu, v čo som inak tajne dúfal (smiech). Nahrávanie skladby Fair Play nakoniec vyústilo do nahrávania celého albumu Miro, k čomu dal opäť podnet Rob.

Bolo náročné prispôsobiť sa fungovaniu v Abbey Road?

Tým, že som tam začal nahrávať celý album, musel som sa naučiť robiť veci spôsobom, na ktorý sú v Abbey Road zvyknutí. Rob Cass ma zoznámil s legendou britskej scény - textárom Peteom Brownom (spolupracoval o. i. so skupinou Cream a Ericom Claptonom, pozn. red.), čo bol ďalší zlomový moment, keďže on dodal anglické texty ku všetkým mojim skladbám. To pre mňa znamenalo väčšiu pohodu pri nahrávaní, lebo pre hudobníkov boli piesne v ich rodnej reči lepšie zrozumiteľné. A keď sa pesničiek v angličtine zhostili, nasledovalo nahrávanie so slovenskými textami. Tento model, ktorý som si vtedy osvojil, som už pri nahrávaní nového dvojalbumu využil naplno.

Preto aj ten názov, Double Album?

Áno, anglická časť albumu bola tou bránou, cez ktorú som sa dostal k natáčaniu v Abbey Road, veď naposledy som tam bol výlučne s anglicky hovoriacimi hudobníkmi, ktorým sa ľahšie prešlo z nahrávania v angličtine do slovenčiny. Dokonca si na slovenčinu zvykli tak, že som mohol s nimi natočiť skladbu Undergrant, hoci táto nemá verziu s anglickým textom.

Na rozdiel od albumu Miro sa Double Album natáčal v iných priestoroch Abbey Road. Čo to v praxi znamenalo?

Tentoraz sme nahrávali v štúdiu 3, ktoré je o niečo menšie než dvojka, no o nič menej slávne, veď tu tiež natáčali také hviezdy ako Pink Floyd alebo The Beatles. Štúdio 2 je známe aj pre tie povestné schody, zachytené na fotografiách, po ktorých sa každý chce poprechádzať, no v štúdiu 3 sú zase praktickou výhodou menšie priestory. Napríklad keď spevák dospieva, stačí mu len pár krokov a je v zvukovej réžii. Aj toto štúdio je perfektne technicky vybavené, jednoducho je tam všetko, čo je pre nahrávanie potrebné. Pravdupovediac, už predtým som sníval aj o natáčaní v štúdiu 3 a tento sen sa mi splnil.

Ako si sa na nahrávanie Double Albumu pripravoval?

Úplne na začiatku mi Rob Cass povedal o svojom zámere, že by bol rád, ak by som natočil nový album s hudobníkmi, ktorí kedysi hrali s Paulom McCartneym. Bol pripravený ich zvolať a dať dokopy. Vyzval ma, nech pripravím svoje piesne a bude na nich, či sa po ich vypočutí rozhodnú pre spoluprácu so mnou. Neváhal som, zavrel som sa doma a vyberal piesne, demá a niečo nové aj zložil. Keď už som mal pocit, že môj materiál je v podobe, v ktorej im ho môžem predložiť, Rob a Pete prileteli za mnou do Prahy a po celodennom počúvaní skonštatovali, že áno, berieme to a dáme to tým hudobníkom od Paula vypočuť. O niekoľko dní som od nich dostal pozitívnu odpoveď, že chcú na mojom albume robiť. Veľmi si to vážim, z ich strany je to vyjadrenie skutočného záujmu o moje piesne, lebo iným spôsobom by som ich ani nedokázal motivovať.

Keď sme pri nových piesňach, kedy si na nich začal pracovať?

Po skončení natáčania albumu zvyčajne nemyslím na nové projekty. Tak to bolo aj po vydaní albumu Miro. No, po istom čase, keď som sa "oklepal", prichádzali myšlienky na niečo nové. Napadlo mi, že by to malo byť niečo, čo tu ešte nebolo. V tom sme sa zhodli aj s Robom Cassom, že ak do niečoho znovu pôjdeme, chce to inováciu, a prišiel s myšlienkou na novú zostavu hudobníkov. A bol to výborný nápad osloviť hudobníkov ako Robbieho McIntosha, Hamisha Stuarta a Blaira Cunninghama, ktorí na prelome 80. a 90. rokov hrali v sprievodnej skupine Paula McCartneyho.

Keď sa zvítavali v Abbey Road a ja som sledoval z rohu miestnosti, ako spomínajú na spoločné zážitky a tešia sa, že sa po čase znovu stretli, uvedomil som si, "veď oni sa tu zišli kvôli môjmu albumu!" Ich radosť bola o to väčšia, že Rob im vopred neprezradil, že sa uvidia v tejto zostave.

Predpokladám, že na roky spoločného hrania nezabudli...

Už pri nahrávaní piesne Dievča (Na lásku nie je čas) som zistil, ako vynikajúco sú zohratí a ako si to spoločné hranie užívajú. Vtedy som naplno pochopil, prečo Rob zvolil práve tento postup, aby so mnou nahrávali hudobníci, ktorí spolu už hrali, a nešiel cestou výberu jednotlivých hráčov, ktorí takúto skúsenosť nemali. Vymyslel to geniálne!


Double Album sa natáčal začiatkom tohto roka a podľa priebežne zverejňovaných informácií bol o niekoľko týždňov natočený. Prispela k tomu aj spomínaná priateľská atmosféra?

Áno, aj. Ale myslím, že som k tomu prispel aj ja tým, že som sa doma veľmi poctivo pripravoval na nahrávanie. Bolo mi jasné, že by ma mohla vyrušiť akákoľvek maličkosť a mal som k spoluhráčom velikánsky rešpekt. Preto som si už vopred premyslel, ako chcem ktorú pieseň spievať, kde chcem čo nastaviť. A tiež tu zohráva svoju rolu vysoko profesionálny prístup všetkých zúčastnených, okrem hudobníkov aj zvukárov a technikov, ktorí musia neustále v praxi potvrdzovať svoje kvality.

Ďalšia moja skúsenosť - v Abbey Road nepoznajú odpoveď "nie". Všetko je tu možné, na rozdiel od nedávnych časov v jednom kedysi monopolnom slovenskom nahrávacom štúdiu, kde spevák ani nestačil dokončiť otázku "Prosím ťa, nedalo by sa...?", a už dostal odpoveď "Nie, nedalo!" Toto v Abbey Road určite nezaznie.

Napriek serióznemu prístupu všetkých v štúdiu, vyskytli sa počas nahrávania aj vtipné situácie?

Jasné. Ako som spomenul, v štúdiu 3 je vzhľadom na menšie priestory využité každé miestečko, všade sú nejaké prístroje a technika. Počas nahrávania je stále k dispozícii čaj. Raz som si hrnček s čajom položil na nejakú dosku, aspoň som si to myslel, že je to niečo také. Išiel okolo chlapík a spýtal sa ma, či viem, kam som si svoj čaj položil. To som naozaj netušil. Tak mi objasnil, že ide o basovú aparatúru, ktorú Paul McCartney použil pri nahrávaní albumu Rubber Soul (šiesty album skupiny The Beatles z roku 1965, pozn. red.).

Ale niečo podobné sa stáva aj iným, ktorí mali možnosť nahrávať v Abbey Road. Pre hudobníka je to svätyňa, ideš po chodbách a pohľad ti pritiahne nejaký magnetofón a rôzne mašiny, až zrazu zabudneš, že si tu pracovne a cítiš sa ako na prehliadke.

Nový album vyniká aj po zvukovej stránke. Myslíš, že ak by si ho nahrával v domácich podmienkach, bol by to rozdiel?

Tak rozdiel by tam asi bol, ale neviem povedať, že v čom. Musel by som si vypočuť obe verzie a porovnať ich. To, že mám možnosť nahrávať v Abbey Road, beriem ako fakt a ešte stále som sa toho nenabažil. Tá šanca priniesla zmenu do môjho profesionálneho života a umožnila vyhnúť sa prípadnému klišé a opakovaniu zaužívaných postupov. Pre mňa je to stále nové, noví hudobníci, nové spôsoby a nová kvalita. Neuveriteľne ma to posunulo ďalej v porovnaní s tým, čo už poznám doma.

Moje rozhodnutie nahrávať v Abbey Road preto aj s odstupom času považujem za absolútne správne. Pop i rocková hudba sú tým ľuďom vlastné, je to anglo-americká záležitosť, a zrazu, keď sa ocitneš medzi nimi, ktorí sú majstri aj po zvukovej stránke, dostaneš také know-how a zažiješ také hudobné výkony, ktoré sú tomuto postaveniu adekvátne. My sme lepší v ľadovom hokeji, oni v robení hudby.  

Cítiť z ľudí v Abbey Road nejaké prehnané sebavedomie alebo hviezdne maniere?

Nie, vôbec. Ľudia v Abbey Road sú predovšetkým veľmi pracovití. Musia sa snažiť, hudobníkov je veľa a konkurencia veľká. So žiadnym arogantným alebo blazeovaným správaním som sa tam nestretol. Ak si k tebe vytvoria vzťah, tak sa správajú úplne prirodzene. Napríklad, gitarista Rob McIntosh ani raz nedal najavo svoju dôležitosť len preto, že hral s Pretenders, Chrissie Hynde alebo Paulom McCartneym.

Na nahrávanie do štúdia prišli všetci perfektne z domu pripravení, uvedomujúc si, že čas je vzácny, prenájom štúdia niečo stojí, a preto sa každý snažil čo najlepšie ho využiť. Na rozdiel od našich zvykov, pokiaľ nedokončia, čo si naplánovali, neodchádzajú na obed, prípadne majú pri sebe sushi a idú na doraz bez pauzy. To skôr ja som im navrhoval dať si prestávku (smiech).

Miro Žbirka so svojou hviezdnou zostavou Dean Ross, Miro Žbirka, Robbie McIntosh, Blair Cunnigham, Hamish Stuart, Rob Cass, Pearse McIntyre

Prejdime teraz k samotnému albumu. Po hudobnej stránke je to typický žbirkovský album, ale po stránke textovej prináša viac vážnejších a smutnejších tém. Bol to nejaký zámer?

Double Album som natočil tak, akoby to mal byť môj posledný album, a preto aj najlepší. Žiadne iné kritérium pre výber hudby alebo tém nebolo. S producentom Robom Cassom sme nemali nad sebou žiadnu kontrolu, ani zo strany jeho domácej firmy. A možno práve preto, že mal takú voľnú ruku, sa mohol s pesničkami hrať koľko chcel, na rozdiel od situácie, keby mal nejaké zadanie. Tento album je rôznorodý, lebo taký sme ho aj chceli mať. Obsahuje veselšie popevkové piesne, napríklad Každý chce byť naj, aj smutnejšie - Áno alebo Mám čo som chcel.

V každom prípade album končí optimisticky pesničkou Márny boj...

...hoci tá začína skepticky v tom zmysle, že už nie je možné ničomu veriť, ani "snom o lepšom o počasí". Záver piesne je však pozitívny, keď sa končí veršom "márny boj, rany zhoj, leť". A to bol aj môj zámer, aby poslucháč prešiel pri počúvaní albumu rôznymi, aj pesimistickými náladami, ale nakoniec skončil optimisticky.

Na albume sú aj dve duetá, jedným z nich je Čistý svet s mladou talentovanou speváčkou Ráchel Skleničkovou. Pocitovo mi pripomína Čo bolí, to prebolí...

Tomu sa nečudujem, lebo obe sú to molové skladby. Pre Roba to bol nový sound a keďže sme na nahrávanie pozvali Ráchel Skleničkovú, chcel som, aby tá pieseň mala náš, teda český a slovenský charakter, čo zo začiatku celkom nechápal. Ale keď si ju vypočul, bol unesený a pochopil, že v jej podaní, s jej školeným klasickým hlasom, to musí byť takto, kým v anglickej verzii Take Me Home, ktorú na albume spieva škótska speváčka Eddi Reader, známa aj zo spolupráce s kapelou Fairground Attraction (v roku 1988 ju preslávil hit Perfect, pozn. red.), je to celkom iná pieseň.

Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, keď moja skladba má dve odlišné podoby, pričom každá z nich je legitímna. Trochu som sa obával, aby ju Rob vo verzii s Ráchel nedeformoval, ale nakoniec sme sa dohodli, Íra ľahšie presvedčíš, aby hral v mol, než Angličana (smiech). Potvrdzuje to aj skutočnosť, že aj Beatles nahrali len málo molových pesničiek.

Ako si objavil a získal Ráchel Skleničkovú k spolupráci? 

Pred istým časom som bol pozvaný do televízneho projektu Světluška, čo je nadácia pre zrakovo postihnutých, aby som zaspieval pieseň Fair Play len v sprievode klavíra, na ktorom mala hrať práve Ráchel. Neskôr som ju náhodou videl v inom vydaní tohto programu, kde krásne zaspievala pesničku Karla Kryla Nevidomá dívka, a zistil, že nielen fantasticky hrá na klavíri, ale aj úžasne spieva, a to rozhodlo, že ženský part v skladbe Čistý svet som ponúkol práve jej.

Jedným z mojich favoritov albumu je aj pieseň Len tak. Atmosférou i textom akoby išlo o voľné pokračovanie pesničky Mám rád z legendárneho Modrého albumu, ktorú už tradične hrávaš na záver svojich koncertov. 

To je zase jedna z tých pozitívnych skladieb albumu. Pohodový song, čo sa týka akordov i nálady, vo vyznení ktorého sa prejavilo to, že ho nahrala práve táto spriaznená partia ľudí. Práve takým gitarám, ktoré v piesni znejú, sa hovorí "cool", k tomu správne tempo. Mám rád túto pieseň. Zložil som ju raz nadránom a prvý človek, ktorému som ju zahral, bola Katka. Text piesne zodpovedá okolnostiam, za ktorých vznikla, je o tom, ako som ju zložil a prvý raz zahral. 

Netradičné vybočenie na albume predstavuje skladba Undergrant. Z textu možno usúdiť, o kom vlastne je. Ako vznikla táto skladba s psychedelicky znejúcou gitarou?

Je to jediná skladba, ktorá vznikla spontánne, priamo v štúdiu, s bubeníkom Blairom Cunninghamom a Robom Cassom ako gitaristom. V dávnejšie uskutočnenom rozhovore s jedným kamarátom sa tento o niekom vyjadril, "vieš, to je taký undergrant". To slovo ma úplne dostalo, hneď som si predstavil chlapíka, ktorý je "undergrant" a žiada o grant. Pre Roba to bol zase underground, vyžíval sa v tom, že tam mohol uplatniť krásne nápady, vyhrať sa s tónmi.

Príjemný pohladením je pieseň Charlie. Podľa textu predpokladám správne, že je o štvornohom domácom miláčikovi?

To má svoju históriu. Mojou obľúbenou z predchádzajúceho albumu Miro bola pieseň Morning Sun, Evening Star, ktorá však nemala slovenský text. Vtedy som ho už nestihol urobiť, a tak prišiel na rad teraz. Tak som si raz k tomu sadol a bolo to akurát v čase, keď sa náš Charlie vždy ráno uloží v rovnakom čase na svoje obvyklé miesto a pozoruje ma. Vždy sa pozerá tak vážne a uprene mi hľadí do očí, akoby všetko vedel. Cavalier King Charles všeobecne predstavuje veľmi pozitívnu psiu rasu. Ako som tak na Charlieho hľadel, zrazu sa mi začal v hlave rodiť text o ňom.

Z piesne Mám, čo som chcel cítim neskrývanú melanchóliu. Je môj pocit správny?

Text tejto pesničky nehovorí len o mojich smutných pocitoch. Vyjadruje obavy, že slovenčina bude pre Čechov postupne, najmä pre mladých ľudí, cudzou rečou. Ako pribúdajú roky od rozdelenia spoločného štátu, je to stále častejšie sa vyskytujúci jav. Ja sa pri spievaní stále držím slovenčiny, pretože to považujem za veľkú výhodu, keď môžem vo svojom rodnom jazyku spievať v inej krajine a mať tam svojich poslucháčov bez toho, aby im to bolo treba prekladať.

Dnes sa to však stáva vzácnosťou, kým kedysi to bolo úplne prirodzené. Chcel by som, aby som mohol českých poslucháčov oslovovať slovenčinou čo najdlhšie. Negatívne sa tento trend prejavuje aj v tom, že nových slovenských spevákov a kapely počuť v českých rádiách stále menej často. Práve v jednej slabej chvíľke, keď som si budúcnosť v tomto smere predstavoval pochmúrne, mi napadol tento text. Úvodný verš i názov piesne treba chápať s ironickým podtónom, chcel som ním vlastne vyjadriť, že „mám, čo som nechcel“.

Ktorá pieseň z nového albumu, podľa teba, ašpiruje na rádiový hit?

Po piesni Dievča (Na lásku nie je čas), ktorá vyšla už skôr, sme len nedávno prišli s pilotným songom Skúška snov, ktorý som naspieval s Katkou Knechtovou. Máme na neho veľmi dobré reakcie, myslím, že táto pieseň by mohla častejšie znieť z éteru. Ďalej uvidíme, máme viaceré tipy, môj osobný tip pre rádiá je pieseň Každý chce byť naj, ktorá je, mimochodom, obľúbenou skladbou Robbieho McIntosha. V anglickej verzii sa volá Nothing Ever Rhymes.


Vráťme sa ešte k duetu s Katkou Knechtovou. Pred niekoľkými dňami mal premiéru zaujímavý video klip k tejto piesni. Prezraď o ňom niečo viac.

Režisérom klipu bol môj syn David. Dosť nás v ňom s Katkou Knechtovou popreháňal (smiech), ale mal byť natočený na jeden záber, takže to bolo nevyhnutné. Ale aj tak najstatočnejší zo všetkých na pľaci bol kameraman. Pre mňa bolo natáčanie relatívne jednoduchá záležitosť, keď som sa len koncentroval na zadanie a počúval pokyny režiséra. Často sa ma ľudia pýtajú, aké je to poslúchať pokyny vlastného syna, na čo odpovedám, že úplne normálne. V tej chvíli je to pre mňa režisér, ktorého inštrukcie nespochybňujem. Napokon, David to vyštudoval, mal so sebou profesionálny tím, síce mladých, ale ľudí, ktorí vedeli, čo majú robiť, preto nebol dôvod kecať im do toho. A takýmto natáčaním David naberá potrebné skúsenosti.

Autorom slovenských textov na Double Albume si takmer výlučne ty. Len dve piesne majú texty od iných autorov. Jednou z nich je práve spomínaný duet s Katkou Knechtovou Skúška snov, ktorý otextoval tvoj dlhoročný spolupracovník Kamil Peteraj. Prečo práve túto?

Som rád, že aspoň jeden text na albume je z pera Kamila Peteraja, lebo keď som začal chrliť texty k nových pesničkám, zrazu som zistil, že nezostal priestor pre iných. Ihneď som zavolal Kamilovi, že potrebujem text pre pieseň, v ktorej bude spievať aj Katka Knechtová, aby ho našil na ňu. Pre mňa je to text, ktorý prináša nový pohľad na tému rozchodu, a v ktorom sa Kamil doslova pohral s veršami, lebo od začiatku vedel, o čom má byť a pre koho ho píše.

Anglické texty napísal Pete Brown. Kopírujú po obsahovej stránke slovenské?

Texty v angličtine boli v plnej kompetencii Petea Browna. Občas prevzal môj slogan (Society - Práve ty), ale nechal som to úplne na ňom, veď on sa pohybuje v prvej textárskej lige. Dohodli sme sa, že ani ja nebude prekladať jeho texty do slovenčiny a krásne nám to takto fungovalo.

Bonusom nového albumu je obal, ktorý vynikne najmä pri vinylovom formáte. Jeho autorkou je česká výtvarníčka Míla Fürstová, dlhodobo žijúca vo Veľkej Británii. Ako došlo na spoluprácu s ňou?

To má na svedomí Katka (manželka, pozn. red.). Mílu som zaregistroval ako autorku obalu k albumu Ghost Stories skupiny Coldplay. Žila v Čechách a pozná dobre celý môj repertoár. Zoznámili sme sa pomerne dávno na jednej vernisáži v pražskej Galérii MIRO, ale k spolupráci na obale Double Albumu došlo až oveľa neskôr.

Pre poslucháča, ku ktorému sa tvoj nový album dostane, bude možno zaujímavé, keď v obrázkoch na obale objaví symboly viažuce sa k tvojmu životu. Ja som tam objavil o. i. slávikov, pre mňa jasný odkaz na Zlatého Slávika, alebo Karlov most, symbol Prahy, kam si sa koncom 80. rokov presťahoval...

Áno, tých odkazov je tam zašifrovaných viac, sú tam aj Tatry, lietadlo do Londýna, náš pes Charlie... Odkazujú na texty mojich piesní i osobný život.

Ako by si stručne charakterizoval Double Album?

Keď som ho dal vypočuť môjmu synovi Davidovi a potom sa ho opýtal, čo naňho hovorí, odpovedal: "Stále sa tam niečo deje." Myslím, že tieto slová sú veľmi výstižné.

***
Double Album vyšiel 5. októbra 2018 vo formátoch 2xCD a 2xLP. Do života ho Miro Žbirka uvedie na exkluzívnych koncertoch v bratislavskom Ateliéri Babylon (22.10.), pražskom Lucerna Music Bare (25.10.), v Klube Denoche v Hradci Králové (27.10.) a v brnianskom Sono Centre (29.10.). 

Miro Žbirka sa tento rok naživo na Slovensku predstaví ešte dvakrát v rámci Vianočného Symphonic Tour v Žiline (15.12.) a v Košiciach (18.12.), na ktorom s ním vystúpi symfonický orchester pod vedením Adriána Kokoša a ako hosť aj Katka Knechtová, s ktorou svoju duet predstavia prvýkrát naživo.

Vypočujte si Double Album na Deezeri:



Autor: Ivan Straka
Foto: Marko Erd - Hudba.sk (titulná fotografia), archív speváka (foto v článku)


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti