Bratislavský producent a dídžej známy pod pseudonymom Hey Emil sa okrem hudby venuje aj vizuálnemu umeniu - dizajnu, soche, grafike a street artu. Je súčasťou dua Emonoizboyz a dvorným beatmakerom rapera Prezidenta Lourajdera. V lete mu na značke ajlavmjuzik v digitálnom formáte aj na vinylovej platni vyšiel minialbum For the record.
Album For the record vyšiel v lete vo vydavateľstve ajlavmjuzik aj ako vinyl. Aký máš vzťah k platniam?
Pozitívny a živý. Je to vlastne prvá vec, čo ma k hudbe dostala - fascinácia týmto formátom a možnosť manipulovať so zvukom. Stále ich zbieram a ak to ide, DJ sety hrám rád z platní.
Čo ťa baví na používaní samplov zo starých skladieb?
Pre mňa sú staré platne pracovný materiál, ktorý má osobitý charakter. Každá platňa má svoje škrabance, svoj prach, tým pádom každé prasknutie je jedinečné. Taktiež ma baví si pôvodné nahrávky spätne dohľadávať a hľadať súvislosti medzi nimi. K For the record pripravujem krátky mix zostavený práve zo skladieb, ktoré som na albume použil.
Na nahrávke môžeme nájsť prvky viacerých štýlov - jungle, rave, house, hip-hop... Kam by si album žánrovo zaradil?
Všetky hudobné žánre, ktoré si vymenovala, ma vždy veľmi ovplyvňovali a udávali smer v mojej tvorbe. Rád tieto veci kombinujem, prvky zo subžánrov prepájam a zisťujem, ako a čo spolu funguje. Áno, sú to brejky, jungle, housy, hip-hopy...
Osemminútová skladba Svetlo ma zaujala magickou náladou a minimalistickou štruktúrou, ktorá však nie je jednotvárna. Ako prebiehala tvorba treku? Prečo si ho nazval Svetlo?
Všetky treky nesú svoje pracovné názvy. Svetlo odkazuje na rovnomennnú skladbu od Braňa Hronca, kde Eva Máziková spieva veľmi jasné a čisté melódie. Snažil som sa sample neznásilniť a nevulgarizovať, podčiarknuť hlbokými basami a potvrdiť postupne sa pridávajúcou perkusívnou rytmikou. Prvá časť vyvrcholí spomalením na inú variáciu samplu, ktorý tvorí kostru pomalého beatu.
Odkazuje Apple Tree na Deža Ursinyho?
Presne tak, Apple Tree pracuje s Dežovým "Oh no" vokálom a myslím, že aj jeho klavírnymi notami.
Vymyká sa album tvojej doterajšej tvorbe alebo do nej plynulo zapadá?
Určite do nej zapadá. Je pravda, ze medzi oficiálnymi releasmi dominujú hip-hopové podmazy. No napríklad môj počin z roku 2013 nazvaný Mesolime, vydaný na estónskom labeli Robodada, hovorí o tom, že beaty nerobím priamočiaro. Pri produkovaní sa nezameriavam len na jeden štýl a nebaví ma držať sa žánrových šablón. Ako som už spomínal, rád kombinujem prvky viacerých žánrov, čím vznikajú prieniky. Podobne je to aj pri dídžejingu - nikdy nehrám jeden žáner, ale počas setu postupne mením tempo aj hudobné štýly.
Ako prišlo k spolupráci s estónskym labelom?
Cez kamarátku som spoznal super človeka z Tallinnu, ktorý je zapálený pre footwork. Stretli sme sa u mňa v štúdiu a hneď bolo jasné, že sa dohodneme na spolupráci. Okrem Mesolime mi ešte nedávno vydal track na kompilácii remixov Booty Powder, kde som sa ocitol v spoločnosti svetových producentov.
Okrem For the record máš už za sebou inštrumentálne nahrávky Daily Habits (2012 a 2017, spoločne s Beyuzom) a beat tape Autoreverz (2016). Skús tieto albumy porovnať.
Daily Habits zachytilo moje kamarátstvo s Beyuzom a náš spoločný záujem o samplované beaty. Autroreverz je beat tape, teda akási kompilácia beatov z mojej tvorby určitého obdobia, niečo ako diár, čo de facto platí pre všetky moje releasy. Čím sa líši od ostatných, je to, že vyšiel fyzicky na audiokazete. No a For the record je môj prvý samostatný vinyl. Je na ňom veľa vokálnych samplov. Rád ich používam práve preto, aby elektronika dostala ďalšiu živú vrstvu.
Videoklip k titulnej skladbe A harp! animoval Tomáš Rybár, s ktorým tvoríte streetartovú PEK crew. Ty si tvorcom coveru albumu. Pomáhal si mu aj s klipom?
Všetky vizuálne nápady som nechal na Tomáša, akurát som chcel, aby sa v animácii objavovala ikona z coveru. Je to smajlík, ktorý sa síce smeje, ale zároveň je v procese deformácie, ohýba sa, krúti sa, morfuje. Podobne ako beaty samotné, je odkazom na 90's rave, z ktorého preberám niektoré prvky a snažím sa ich zasadiť do dnešných kontextov.
Aké boli tvoje začiatky a ako vznikajú tvoje skladby?
Prvý sampler som si kúpil niekedy pred pätnástimi rokmi, no niekedy mám pocit, že som stále len na začiatku. Moje postupy sú rôzne, je to veľa o skúšaní. Niekedy si rozpracovanú vec ani neuložím, lebo ma začne nudiť alebo neviem, čo spraviť ďalej. Vačšinou ale vznikne na začiatku loop, nápad, na ktorý sa potom nabaľujú ďalšie vrstvy a obmeny.
Aké sú tvoje prvé spomienky spojené s hudbou?
Nenapadá mi nič konkrétne. V rodine žiadneho hudobníka nemám, čiže sa na hudbu až taký dôraz nekládol. Ale čo ma smerovalo, bol vplyv staršej sestry a veci, ktoré počúvala ona a jej generácia - R&B, hip-hop a pop. Vyrastali sme v 90-tych rokoch v Petržalke, teda MTV a VIVA boli pre nás zásadné zdroje hudby, ale aj napríklad štýlu obliekania.
Ako vznikla prezývka Hey Emil?
"Hey Emil" vyslovil Boy Wonder na albume Galapágy skupiny Boyband. Track, ktorý som im produkoval, sa volá Belosi v Londýne.
Zdroj: Lousy AuberPrezident Lourajder a Hey Emil (foto: Lousy Auber)Pravidelne spolupracuješ s raperom Prezidentom Lourajderom. Ako ste sa zoznámili, čo vás umelecky spája a na čo máte v hudbe rozdielny pohľad?
Zoznámili sme sa na graffiti jame v Trnave ešte ako nedospelí pubertiaci. Odvtedy sme kamaráti a kolegovia, najmä v hudbe. Skôr, ako vznikol Prezident Lourajder, sme sa pokúšali spolupracovať na projekte Ujko Emil, kedy sme si vymieňali beaty a posúvali sme ich ďalej, no zapadlo to v šuflíku. Neskôr, v roku 2013, Prezident Lourajder povstal z ničoty a narapoval texty do mojich beatov - výsledkom je Inauguracia EP. O hudbe často diskutujeme, vyzdvihujeme nálady, motívy, farby zvukov, no nie vždy sa zhodneme. Púšťame si novú hudbu, púšťame si starú hudbu. Veľká vďaka za Youtube.
Okrem hudby sa venuješ aj vizuálnemu umeniu. Čím sa aktuálne zaoberáš v tejto sfére?
Vizuálne umenie robím pod pseudonymom Emil Taschka. V súčasnej dobe pripravujem návrh expozície pre módnu značku Buffet, s ktorou spolupracujem už pravidelne. Okrem toho prototypujem interiérové svetlo a pracujem na sérii grafík. V auguste som absolvoval rezidenciu v Košiciach na festivale Streetart Comunication, kde som vytvoril rozmermi zatiaľ moje najväčšie dielo. Je to grafika, vyrobená z ohýbaneho drôtu, osadená na budove centra Dorka, ktoré sa venuje podpore mladých ľudí v ťažkých životných situáciach.
Čítaš knihy? Pozeráš filmy?
Naposledy ma veľmi bavilo si opäť prečítať Rivers of Babylon od Petra Pišťanka a tiež reportáž Slon na Zemplíne od Andreja Bána. Pri filmoch ma baví pozerať viac filmov po sebe od jedného autora a vidieť nadväznosť jednotlivých diel. Nedávno to bol napríklad Jim Jarmusch. Okrem filmov som podľahol seriálu Sopranovci, ktorý som si pamätal z prelomu 90. a nultých rokov. Odporúčam, má to skvelé obsadenie, kamera používa krásne fotografické kompozície, super soundtrack.
Na čom momentálne pracuješ a aké máš plány?
Baví ma robiť rýchle veci, dúfam, že sa mi podarí popri všetkých mojich aktivitách čoskoro vydať niečo ďalšie. Plán to asi nie je, ale cieľ mám ako-tak jasný.
Vypočujte si nahrávku For the record na Bandcampe:
Autorka: Dagmar Lauková Petrášová
Foto: ajlavmjuzik
