Indie-rockovú kapelu Bottled Fish tvoria výhradne expati usadení v Prahe. Basák Nikita Zhitnikov je z Kazachstanu, speváčka a multiinštrumentalistka Asya Shakurova z ruského Tatarska a klavirista Anton Saller z Ukrajiny. V rozhovore sme zisťovali, ako sa cíti kapela v takomto zložení v stredoeurópskom prostredí, čo im z ich domovov chýba, a naopak, čo si vážia na Prahe. Rozprávali sme sa aj o ich albumovej novinke Dreams Lie či o tom, ako je pre nich dôležité spoločné jamovanie.

Mohli by ste prosím trošku priblížiť, ako ste sa dali dokopy?

Nikita: V prvej kapele, ktorú som založil, bolo mnoho gitaristov, z ktorých každý hral lepšie ako ja, tak som vzal do ruky basu. Kapela prežila asi pol roka. V tej istej dobe začala Asya jamovať s jedným známym, skrátka akási potreba pokryť túžbu po hraní. Pribudol k nim bubeník a začali zdieľať skúšobňu s kapelou Francesco the Beaver (teraz homeoffice), ktorú som poznal. Chceli hrať koncerty, ale bez basy sa to Asyi nepozdávalo, tak som do toho prirodzene vstúpil a zaklaplo to. S Asyou teraz tvoríme hlavnú lokomotívu kapely.

Tlačová správa tvrdí, že ste medzinárodná kapela usadená v Prahe. Aké motivácie stoja za tým usadiť sa práve tam?

Nikita: Neprišli sme kvôli hudbe, ale hneď po strednej na ročné jazykové kurzy. Neskôr na vysokú, potom práca a zrazu je z toho 12 rokov. Praha je taký medzinárodný kotol, ktorý nás zomlel, a vyšla z toho kapela Bottled Fish. Nikita Zhitnikov, Asya Shakurova, Anton Saller, 

Čo vám na pôsobení v Česku vyhovuje a čo vám, naopak, chýba u vašich rodných krajín?

Nikita: Strašne sa mi páči starostlivosť Čechov o svoju krajinu, ktorá súvisí s neskutočnou infraštruktúrou a hromadnou dopravou. Aj do tej najmenšej dedinky je možné dostať sa bez auta, čo nie je štandard. Na to, čo chýba, nemôžem povedať nič konkrétne, možno, ak to vezmem všeobecnejšou optikou – čas sa proste hýbe dopredu, v mojej rodnej krajine sa toho tiež zmenilo mnoho. Krajina, ktorú poznám od detstva už vlastne existuje len v spomienkach. V Česku a kdekoľvek inde som cudzinec, takže mi chýba určitý pocit svojho miesta vo svete. 

Asya: Možno by som dodala, že tá starostlivosť nie je len o infraštruktúre, ale aj o všetkých veciach vôkol. Každý dvorček má malú záhradku, mnoho ľudí sa zaujíma o politiku v krajine, nie sú k tomu ľahostajní.. A čo mi chýba, je jedlo (smiech). Očmočmaky, peremjači, pelmene, soljanka, manty... Ani po mnohých rokoch nie som úplne zvyknutá na českú kuchyňu. V Tatarstane sa miesi tatárska kuchyňa s gruzínskou, uzbeckou a ruskou, prístup k príprave jedla je celkovo iný. Využíva sa mnoho mnoho zeleniny, šalátov, polievok. Našťastie je Praha, ako už bolo spomenuté, naozaj medzinárodný kotol, a je možné nájsť reštaurácie špecializované na rôzne iné časti sveta. 

Nikita, spomenul si aspekt určitej straty domova. Inšpiruje ťa tento pocit? Alebo, ak zájdeš hlbšie, aké pocity to v tebe vyvoláva?

Nikita: Určite sa to v našej hudbe prejavuje už len podľa toho, že jej charakter je melancholický. Nie je to priama inšpirácia v zmysle, mám tento pocit, tak o tom teraz napíšem skladbu. Skôr je to spracovávaná na pozadí. Mám silné rodinné väzby a zároveň je náročné byť so svojou rodinou, nakoľko sme roztrúsení po Európe - niekto je v Kazachstane, niekto v Česku, niekto v Rusku. Snažím sa región navštíviť aspoň raz za rok, pozrieť rodinu, no zároveň si zakaždým uvedomím, že som akoby stratil schopnosť žiť tam. 

Každá krajina a prostredie, ktoré predstavuje, má svoje výhody a nevýhody, dobré aj zlé stránky. Kazachstan je v tomto oproti Česku viac vyhrotený, viac agresívny. Musíš byť stále sústredený, čo robíš, kde, s kým. Keďže tam dlho nebývam, mám niekedy pocit, že som cudzincom aj doma, nie som už na to prostredie zvyknutý. Spolu s Asyou čakáme o niekoľko týždňov dcéru a tento aspekt sa prirodzene taktiež premieta do úvah, v akej krajine chceme žiť. 

Cítite sa byť na českej hudobnej scéne prijatí?

Asya: Príde mi, že Česi majú dosť špecifický vkus, preto je česká hudba pomerne oddelená od hudby "emigrantskej". Ako v rovine interpretov, tak poslucháčov. Česi počúvajú vo veľkej miere práve českú hudbu, a miestni expati zas navštevujú expatské kapely. 

Nikita: Hudobný svet je natoľko globalizovaný a medzinárodný, že mi občas príde, že je všetkým jedno odkiaľ pochádzaš. Čo mi vadí je skôr celkový systém. Pokiaľ nie si veľká hviezda, nájsť miesto a slušné podmienky na hranie je veľmi náročné. Malej kapele sa to nikdy nevyplatí. Platíš prenájom klubu, zvukára, grafiku, marketing atď. Väčšina venues má k tomuto veľmi divný prístup. 

Keď sa obzriete smerom domov do Kazachstanu a Tatárska a porovnáte to s Prahou, aké rozdiely v rámci hudobnej scény vidíte? 

Nikita: V Kazachstane takmer neexistuje rocková hudba, je to rapová krajina. V Česku je to vyrovnané alebo dokonca naopak, rocková hudba je tu veľmi populárna. Na jednej hudobnej konferencii som počul taký názor, že česká hudobná scéna nie je morom, ale prinajlepšom jazierkom. Hard rock a metal sú veľmi populárne, indie skoro neexistuje, elektronická hudba a na ňu zamerané venues sú extrémne ovplyvnené Berlínom a do veľkej miery ho kopírujú.

Asya: Ruská federácia je v hudbe veľmi aktívna. Je tam miliarda kapiel a interpretov akýchkoľvek žánrov ako v mainstreame, tak aj s autentickým lokálnym koloritom najrôznejších regiónov. Porovnávať s Českom sa to nedá, nakoľko ide o omnoho väčšiu a kultúrne rozmanitejšiu krajinu. 

Prejavuje sa nejako vo vašej tvorbe to, že ste všetci štyria z iných krajín?

Nikita: Na prvú by som povedal, že nie. Sme všetci z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a plus-mínus sme vyrastali v podobných realitách. Našu tvorbu ovplyvňujú skôr rozdiely v hudobných preferenciách, v ktorých nie sme veľmi poprekrývaní.

Vašou najväčšou novinkou je album Dreams Lie. Ak by ste to mali opísať svojimi slovami, o čom album je?

Asya: Pesničky z Dreams Lie sú akési nárysy zo života. A život je komplikovaný, obsahuje mnoho dobrého aj kvantum tragédií. Vždy som si myslela, že keď dokáže človek prežiť tragédiu emocionálne, k ostatným sa potom správa lepšie. Preto smeruje nahrávka od veselých pesničiek k dramatickým. Je to také memento mori. 

Silnou skladbou je najmä pieseň Covenant, ku ktorej máte klip. Ako prebiehalo nakrúcanie? Aké pocity sa vám s touto pesničkou najviac spájajú?

Asya: Bola to výzva. Celkom dlho trvali predprodukčné prípravy – dávali sme dokopy scenár a hlavne dohadovali lokácie a ľudí. Zúčastnilo sa ich viac ako 50! Za túto stránku som bola zodpovedná ja a skoro ma to stálo rozum (smiech). Rozvrh nakrúcania bol relatívne nabitý, točili sme dva dni po 12 hodinách, ale všetko sme zvládli vďaka skvelému tímu. 

Čo sa týka piesne, vznikla spontánne z malého kúsku basového riffu. Teraz je to hlavný singel albumu, ku ktorému máme klip. Zaujímavé je, že nikdy nevieš, aký osud bude ktorá skladba mať.  

Pri podkladoch k Bottled Fish som viackrát narazil na slovo jam. Je toto hlavný spôsob, akým skladáte hudbu? Spoliehate sa na nápady, ktoré vzniknú pri spontánnom jamovaní?

Asya: Väčšinou práve nie (smiech). Drvivá väčšina pesničiek je napísaná niekým z nás, občas aj vrátane celých aranžmánov. Samozrejme, niekoľko základov pre pesničky skutočne vzišlo z nášho interného jamu, a tiež sme vďaka rôznym klubovým jamom s inými kapelami spoznali niektorých členov kapely. 

Aké máte ďalšie plány?

Asya: Lákajú nás veľké showcaseové festivaly ako MENT alebo SHARPE, v pláne je vystúpenie v Budapešti. Na jednom budapeštianskom kopci sa nachádza obria vila s krásnym výhľadom, kde chceme usporiadať privátny koncert a natočiť ho, ale detaily ešte nebudeme prezrádzať.

Nikita: Radi by sme tiež skúsili vytvoriť kompletný audiovizuálny program, teda prepojiť hudbu, projekciu svetlá a grafiku pre budúce koncerty. Navyše máme asi 40 nových skladieb v rôznom štádiu rozpracovanosti. Väčšinu z nich nepočul ani náš spoluhráč Anton (smiech).

Autor: Matej Kráľ