"Spolupráca s Janou Kirschner je pre mňa azda najväčším prekvapením. Kazetu Modrá som zvykol počúvať do úmoru. Dodnes mám z momentu, keď ma Jana požiadala o spoluprácu, zimomriavky," tvrdí v exkluzívnom rozhovore pre Hudba.sk miláčik (nielen) folklórneho publika Štefan Štec.
V rozhovore so Štefanom Štecom sa dozviete:
• prečo je preňho prezývka "rusínsky Karel Gott" do veľkej miery zaväzujúca,
• ako zvykne "potrápiť" svojich fanúšikov,
• čím ho dojala Jana Kirschner,
• čo ho fascinuje na obci Habura,
• prečo nebude prvoplánovým hudobníkom,
• a prezradil nám napríklad aj to, či má svoju trinástu komnatu...
Tvoje meno sa už akosi zžilo so zaujímavým prirovnaním. Pre mnohých si totiž rusínsky Karel Gott. Je to pre teba kompliment alebo by si radšej nebol spájaný so žiadnym iným hudobníkom, i keď legendou?
Máš pravdu. Prvý raz to myslím zaznelo v programe Zem spieva, kde ma tak nazval jeden z porotcov. Nebudem klamať, je to celkom zaväzujúce. Veď spev Karla Gotta bol nenahraditeľný a nezameniteľný. Pre mňa je to tým pádom i výzva, aby som túto prezývku obhájil, respektíve bol si jej hoden. Osobne mi určite neprekáža, a dokonca tým, že je tam slovo rusínsky, teší ma, že aj týmto spôsobom môžem prezentovať našu menšinu.
Inak, možno podaktorých čitateľov prekvapí, že na koncertoch často hrávam skladbu Mám rozprávkový dom. Vzniklo to presne z tohto popudu, že ma tak mnohí ľudia volajú. Zaznieva vo všetkých tóninách, v ktorých spieval Karel Gott a zakaždým sa stretáva s peknými ohlasmi. Možno aj to je môj spôsob obhajovania tohto, pre mňa lichotivého, vzácneho titulu.
Rusínske korene sú neodškriepiteľnou súčasťou tvojej osobnosti. Aké charakteristické črty ti dali do vienka? Dá sa povedať, že sú tvojou devízou?
To je ťažká otázka, pretože si nie som istý, či sa dá národnosť považovať za devízu. Tou je podľa mňa šikovnosť, pracovitosť, talent a podobne. Na príslušnú národnosť by som to zrejme neorientoval. V mojom prípade ale môže byť zaujímavé, že Rusíni nie sú pre zvyšok Slovenska príliš známi a v ľuďoch víťazí zvedavosť. Môžu ma svojím spôsobom vnímať ako niekoho exotického, sú celkom prirodzene zvedaví na moje skladby, ale to najmä v regiónoch, kde Rusíni a ich tradície nie sú známe. Na východnom Slovensku je nás veľa, tu žiadne "privilégiá" necítim.
A čo sa samotných čŕt týka? Hm, Rusíni odjakživa žili skôr na periférii, mimo veľkých miest. To im dalo do vienka priebojnosť a dravosť, pokiaľ chceli niečo dosiahnuť a uspieť. Tým, že i jazyk je iný, prirodzená je pre nich bilingválnosť. To znamená, že sa ľahšie učia cudzie jazyky.
Je folklór žánrom, ktorému je na slovenskej hudobnej scéne venovaná dostatočná pozornosť?
Mám pocit, akoby sa slovenská hudobná scéna trošku dištancovala od folklóru. Jasné, folklór a ľudová hudba má svoj priestor. Je prezentovaná v médiách, máva svoje festivaly. Ľudia nemajú problém dostať sa k folklóru a zistiť si to, čo ich zaujíma. Ak by som mal ale niečo zdôrazniť, je to určite fakt, že folklór, respektíve kapely, pre ktoré ide o nosný hudobný žáner, by mohli dostať viac priestoru v rádiách. Malo by ísť o žáner, ktorý si vážime. Veď Slovensko je bezodnou studnicou pôvodnej ľudovej tvorby, ktorá je len tu a nikde inde. Malo by byť samozrejmosťou, že hudbu spájanú s ľudovou tvorbou je vhodné využiť tiež v rámci ďalších žánrov a aby s nimi mala rovnocenné postavenie.
Čo okrem folklóru je pre teba jednoznačne ďalšou silnou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva?
Folklór by som radšej zamenil za slovné spojenie tradičná, ľudová kultúra. Tam spadá ďalšie kvantum kultúrnych prejavov, ktoré vôbec nemusia súvisieť s muzikou. Osobne by som rád vyzdvihol maľby, prírodu, ochotnícke divadlá, ľudovú architektúru a samozrejme tanec. Ja to všetko naše, čo tu bolo, je, dúfajme i bude a jednoznačne patrí do našej kultúry. Ako tradičnej, tak i modernej.
Poďme trošku k tvojim koreňom. Obec Habura, kam siahajú, je pre mnohých čitateľov doposiaľ neprebádanou lokalitou. Čím sa, okrem väzieb k tebe, môže popýšiť?
Obec Habura leží pri hraniciach s Poľskom, neďaleko Medzilaboriec. Žilo v nej množstvo ľudí, ktorí kvôli životným podmienkam odišli do zahraničia a boli tam mimoriadne úspešní. Spája sa s ňou revolučná minulosť, no má nádhernú prírodu a z hľadiska histórie predstavuje cenné dedičstvo. Aj pre mňa, napriek tomu, že tu žili obaja moji rodičia a chodievam sem často, je stále neprebádanou oblasťou. Neustále natrafím na staré fotografie, kroniky či listy, ktoré mi ju opäť o čosi viac priblížia a utvrdia v tom, že stále je tu čo objavovať.
V rámci pracovných aktivít sa však pomerne často presúvaš na západ Slovenska, kde je podstatne rušnejší život. Veľa času si strávil aj v našom hlavnom meste. S akými pocitmi cestuješ späť domov? Úprimne.
Do Bratislavy chodievam rád, pretože ide o kozmopolitné a multikultúrne mesto. No áno, ako správny lokálpatriot sa vždy teším do rodných Košíc. (smiech) Som ale zástancom tvrdenia, že človek by sa mal cítiť dobre a spokojne každý deň, bez ohľadu na fakt, odkiaľ pochádza. Podstatné je nezabudnúť na to, kto ste, z kadiaľ ste prišli, ale i niesť v sebe silný odkaz s tým súvisiaci. Aj moji predkovia často odchádzali na ďaleké cesty, pracovali za oceánom, domov sa už nevracali a vytvárali rôzne komunity vo svete. Človek sa môže cítiť dobre všade, no pritom nebyť doma, na tom svojom mieste. Tak to mám ja s Bratislavou.
Ako si vo všeobecnosti zvykáš na zmeny? S prispôsobovaním sa na nové trendy, požiadavky klientov či vydavateľstva, ktoré ťa zastrešuje, nemáš väčší problém?
V rámci vydavateľstva som poháňaný v tom najlepšom slova zmysle, za čo som vďačný.
Ako to myslíš?
Povedzme, človek si niečo zaumieni, naozaj to chce, ale možno až priveľa premýšľa alebo sa pri niečom konkrétnom zabrzdí. Je tu ale niekto, kto vás v tom dobrom poháňa, pomáha vám zrealizovať niektoré veci, prísť na nové vylepšenia, nápady, a to nielen čo sa hudobnej tvorby týka. Súhlasím s tvrdením "Viac hláv, viac rozumu". Človek môže o to viac zúročiť vlastný potenciál.
Nedávno som počul peknú teóriu, že vyjsť z komfortnej zóny je pre každého z nás veľmi prospešné. Posúva nás to ohromne ďalej. V poslednej dobe sa s tým stretávam pomerne často.
Budeš aj konkrétnejší?
Vychádzam z komfortných zón, keď spolupracujem s umelcami, ktorí nie sú z folklórnej oblasti. Posúva ma to neuveriteľne vpred. Áno, stále si držím svoju tvár a odkaz, ktorý chcem zanechať, čiže predstavovať ľuďom rusínske, tradičné piesne, aby sa zachovali a šírili medzi mladšie generácie. No tým, že človek vykročí, obrazne povedané, z pohodlia vlastnej obývačky a musí fungovať inak, odlišným spôsobom a v inom žánri, neuveriteľne napreduje. Každé zakopnutie aj ťažšie situácie majú pre človeka zmysel a otvárajú mu nové obzory.
Tvoj debutový album z roku 2018 sa volá CD Poleťiv by'm na kraj svita. Je plný piesní, ktorým po jazykovej stránke nerozumejú všetci. Vnímaš to ako niečo, čo môže byť na škodu?
Poznám veľa umelcov, aj kolegov z brandže - Rusínov, ktorí mali tendenciu prekladať skladby v pôvodnom jazyku do reči, aby piesňam porozumelo čo najviac ľudí. Ja to nerobím. Ani mi len nenapadne, aby som pieseň s originálnym, rusínskym textom prekladal do iného jazyka. Jednak, podaktoré vety nejdú vierohodne preložiť, a rusínsky jazyk navyše funguje v inej melódii. Uchovanie pôvodných piesní je rovnako znakom úcty voči pôvodným autorom.
Mám ale opačnú skúsenosť, prekladal som pieseň Janky Kirschner, kde hosťujem, do rusínčiny. To ma neskutočne dojalo, pretože nestáva sa často, ak vôbec, aby bola nová, súčasná pieseň preložená do tohto jazyka. Ohlasy boli skvelé a mňa len utvrdili v tom, že rusínsky jazyk je flexibilný, moderný a aj skladby modernej doby výborne fungujú s rusínskym štýlom.
Ale predsa len, ako sa zvykneš popasovať s touto, nazvime to, jazykovou bariérou?
Pokiaľ ľudia nerozumejú tomuto nárečiu, na koncertoch im zvyknem priblížiť, o čom skladba je. Na druhej strane sa ale snažím vychovávať poslucháčov, aby sa nad pesničkou zamysleli, venovali jej čas a objavili jej prirodzenú krásu. Naozaj sa mi stáva, že ľudia sa iniciatívne popasujú s textom, a ak na nejaké slovíčko nevedia prísť, napíšu mi. Je to zábavné, milé a robí mi to strašnú radosť, pretože, ako spomínam vyššie, šírim folklórne bohatstvo ďalej.
Môžeme sa v tvojom prípade tešiť aj na album výlučne so skladbami v slovenčine, bez nárečí?
Na mojom pripravovanom, v poradí treťom albume, bude i zopár slovenských skladieb, neprezradím ešte koľko. Nerobím to účelovo, aby mi všetci rozumeli, ale niektoré slovenské skladby sa mi naozaj páčia, ako kapela sme si ich naštudovali a zaznie aj pár autorských. V budúcnosti nevylučujem čisto slovenský album. Svojim koreňom ale ostávam verný, na tom sa nič nezmení.
Sleduješ i zahraničný folklór? Ktorá krajina je podľa teba v tomto smere veľmi bohatá?
Jasné, sledujem. V rámci rádia Regina robím reláciu Muzika Etnika, ktorá predstavuje práve takéto rôzne kapely a ich tvorbu, vychádzajúcu z tradičných žánrov a špecifického folklóru rôznych krajín. Čo sa mojich preferencií týka, inklinujem na východ k ukrajinským kapelám, ktoré excelentne pracujú so svojou históriou a dokážu ju zhudobniť tak, že poslucháčovi padne sánka.
V jednom z rozhovorov si prezradil, že mnohí ľudia, ktorých poznáš, až do tvojej účasti v projekte Zem spieva, netušili, aký skvelý spevák si. Prekvapuješ ľudí často a rád?
Dlhodobo pôsobím ako choreograf folklórneho súboru Hornád, takže taká tá folklórna obec ma evidovala roky. Stretávali sme sa na rôznych podujatiach a vlastne sa všetci poznáme. Potom prišla šou Zem spieva. Veľkolepá, nablýskaná, kde bol na piedestáli folklór a dostal sa tak rýchlo a priamo do širšieho povedomia ľudí. Celé spracovanie bolo silné, nečudo, že sa mnohým divákom vryl pod kožu.
Možno by som však poupravil tvoju otázku. Práveže mňa prekvapilo, koľko neznámych ľudí mi zrazu písalo. Dostával som správy, že hoci nie sú folkloristi a v skutočnosti počúvajú oveľa tvrdšie žánre, nevedia prečo a odrazu ma začali vyhľadávať. To sú slová, ktoré vždy potešia. Aj na festivale Pohoda som už dvakrát odohral koncert. Mali sme plný stan ľudí, v ktorom boli i zjavní metalisti, ale moje vystúpenie si užívali z celkom iného aspektu. Skákali, tešili sa, spievali, meditovali, objavovali nepoznané. A samých ich to prekvapilo.
Čo si si z takéhoto koncertu odniesol?
Že vyšívaná stužka okolo hlavy nie je známkou folklóru a mať na sebe kroj neznamená zacieliť sa iba na jedinú skupinu ľudí. Chcem byť prístupný každému. A presne v tomto smere rád prekvapujem.
Tak schválne, čím si naposledy prekvapil manželku? Žeby novou piesňou?
Novou skladbou s Peter Bič Project. (smiech)
Nechal si sa dlho prehovárať?
Kdeže! Túto skladbu milujem už od detstva. Ešte z čias, keď moja mama - ako všetky mamy v tom čase - bola platonicky zaľúbená do Michala Dočolomanského. Vedel som, že raz si ju chcem zaspievať. Aj keď sa táto pieseň vníma už takmer ako slovenská ľudová pieseň, nie je to tak. Má poľskú autorku Katarzynu Gantnerovú. V melodike pesničky krásne cítiť hudobnú estetiku 70. rokov. Taký dobrý bigbít! Zároveň je tam vkusne vnesená ľudovosť, čo ma na tom celom priťahuje najviac.
Vyjadruješ skladbami a hudbou všetky svoje emócie?
Skladby, ktoré spievam, mnou musia prejsť a zarezonovať mi v hlave. Ak sa tak udeje a neviem na ne prestať myslieť, viem, že som na správnej ceste. Každá pieseň pre mňa má zmysel a vytvára vo mne určitú emóciu. A ak je natoľko silná, že sa jej ani za dlhšie obdobie neviem zbaviť, viem, že sa s ňou chcem podeliť. Zakaždým sa však pokúšam prerozprávať nejaký príbeh, ktorý sa viaže k danej skladbe, nikdy sa nesnažím o prvoplánovosť.
Myslíš si, že v tomto aspekte dokážeš byť ešte úprimnejší? Alebo nikdy by si nešiel s kožou úplne na trh a svoju trinástu komnatu si nechávaš pre seba?
Ja nemám v sebe žiadnu trinástu komnatu. Nedokážem ani zaspievať skladby, ktoré so mnou nič nerobia. Pokiaľ pri nich nič necítim, považujem za zbytočné ich vôbec spievať. Odspievať skladbu s nulovými emóciami by bol podraz pre fanúšikov. Rád spievam pesničky, ktoré sú smutné, melancholické a viažu sa k určitému momentu.
Mám skladbu, kde spievam príbeh o chlapcovi, ktorý píše z vojny list svojej mame. Nevie, či ju ešte uvidí, či sa k nej vráti. Je to citlivá, silná skladba. Človeku až zovrie hrdlo, keď ju spieva. To sú silné príbehy, aké chcem odovzdávať ďalej. Naozaj si myslím, že pocity viem najlepšie vyjadrovať cez piesne. Tiež som prišiel o mamu, do skladby sa dokážem maximálne vžiť a o tom to je. Ľudia si na koncertoch niekedy aj poplačú, ale myšlienka, ktorú sa snažím aj takto šíriť, je, že na svoje trápenia nemusíme byť sami.
Pokiaľ chce byť človek dobrým hudobníkom - folkloristom, musí poznať jeho zákonitosti, prejavy, tradície až do hĺbky?
Určite. Človek, ktorý má v úmysle s folklórom intenzívnejšie pracovať, by mal poznať jeho "pravidlá" - prečo chlapi nosili taký a taký odev, ženy vyšívali ornamenty, deti pri tanci zdvíhali nohy, atď. Pochopiť systém od najjednoduchších prejavov tradičnej kultúry až po pečiatky dnešnej doby je v prípade, ak nechcete vyznievať povrchne, nevyhnutné.
Majú moderné technológie, podľa teba, vplyv na vnímanie folklóru zo strany detí?
Moderným technológiám sa netreba brániť, práveže sú super. Pomáhajú šíriť hudbu medzi rôzne generácie a vekové kategórie. Aj v minulosti by boli na zachytenie úžasných melódií veľkým prínosom, žiaľ, vtedy chýbali. Teraz je to fajn. Máme prístup k hudbe hneď, tu a teraz. Moderné technológie pomáhajú deťom vycibriť hudobné cítenie, rozšíriť obzory a obohať vnemy o ďalšie zvuky aj prístupy k tvorbe.
Kedy sa u dieťaťa začína budovať tento vzťah a kto má naň najväčší vplyv? Ako je na tom tvoj syn?
Samotný prístup by mal byť spontánny, nie cielený. V našej domácnosti to funguje tak, že počúvame všetko. Či chceme alebo nie, náš syn inklinuje k ľudovkám. Niekedy si len tak položí hlavu na plece jedného z nás a počúva. Inokedy, po dlhšej dobe, má toho dosť, otočí sa chrbtom a ide sa hrať. (úsmev) Ale to je v poriadku. Deti napodobňujú to, čo robia dospelí. A pokiaľ dieťa disponuje talentom a vlohami, asi za tým pôjde celkom prirodzene práve kvôli prostrediu, z ktorého pochádza. V ktorom vyrastá.
Máš už na konte dve skladby s kapelou Peter Bič Project aj megaúspešnú spoluprácu s Janou Kirschner. Ako vnímaš záujem zo strany takýchto umelcov?
Strašne sa z toho teším. Petra Biča a celú kapelu obdivujem za ich autenticitu a autorskú tvorbu ako takú. To, že naše sympatie boli obojstranné a nahrali sme spoločnú skladbu, je pre mňa silným momentom. Na koncerte v Trenčíne zaspievame naše dve spoločné skladby a verím, že emócia, ktorú sa tu snažím všemožne opísať, bude pre divákov citeľná. (smiech)
Spolupráca s Janou Kirschner je pre mňa azda najväčším prekvapením. Kazetu Modrá som zvykol počúvať do úmoru. Dodnes mám z momentu, keď ma Jana požiadala o spoluprácu, zimomriavky. Zaujímavé je, že celá naša spolupráca na skladbe Láska neumiera prebiehala kvôli pandémii online. Počas leta sa ale viackrát pracovne stretneme a verím, že naša hudobná chémia sa ešte znásobí.
Raz si povedal, že nemáš svoj sen, pretože už ho žiješ. Čo ťa teda posúva vpred?
Žijem svoj sen naplno, pretože po rôznych skúsenostiach som si uvedomil, že každý jeden deň je vzácny a dôležitý. Chcem sa tešiť z maličkostí, nie je čas plakať a bedákať. Vážim si každú jednu chvíľu doma, na pódiu, s rodinou, pretože viem, že nie sú samozrejmosťou. Snažím sa, aby takéto nastavenie mysle bolo mojím rituálom. Žijem život, aký sa mi ani nesníval. A mojím snom je, aby tento sen trval čo najdlhšie.
Štefan Štec & Fajta - Letné koncerty 2021:
23. 7. - Košice, Park Kunsthalle
1. 8. - Kežmarok, Nádvorie kežmarského hradu
6. 8. - Trnava, Nádvorie
21. 8. - Banská Štiavnica, Amfiteáter
29. 8. - Hlohovec, Amfiteáter Pánska záhrada
10. 9. - Trenčín, Amfiteáter Trenčiansky hrad (spolu s kapelou Peter Bič Project)
Vstupenky:
Autorka: Danka Šoporová
Foto: Michal Zahornacký
