Košická kapela na čele s bývalým gitaristom IMT Smile je už niekoľko rokov pevnou súčasťou slovenského mainstreamu. Kráča pritom po vlastnej ceste a vo svojej tvorbe prináša stále niečo nové, bez snahy na niekoho sa podobať. Svoje kvality formácia potvrdila tento rok s druhým albumom Just a Story, s ktorým o dva týždne vyrazí na turné.
Ako sa za prvý polrok od vydania darí vášmu novému albumu Just a Story?
Mám pocit, že sa mu darí pozitívne, pretože všade, kde hráme, ľudia už naše nové piesne poznajú a oceňujú, spievajú ich s nami. Pritom pre nás aj pre nich je to ťažšie v tom, že celá platňa je naspievaná v angličtine. Niečo v ľuďoch muselo dobre zarezonovať, keďže All Those Places bola použitá ako titulná vec k filmu Hodinový manžel, čo je pre nás pocta.
Neplánujete mať niekedy slovenské texty?
Človek nikdy nevie, v podstate nemáme vôbec problém so slovenčinou, no stále hľadáme ten správny text. Zatiaľ sme sa s ním nestretli. Jednoduchšie a prirodzenejšie je pre nás robiť texty v angličtine a v podstate sa nám to vyplatilo aj tým, že sme sa s hudbou dostali do zahraničia. Na to, aké ťažké je dostať sa tam, sa nám to podarilo pomerne rýchlo, čo je super.
Oproti debutu Say It Loud pôsobí nový album ako kompaktnejšie, jednotlivé položky nevytŕčajú, ako to bolo v prípade Hey Now alebo Thinking About You. Bol to váš zámer pri jeho tvorbe?
Myslím, že je to vecou prirodzeného vývoja. Debut sme robili v čase, keď sme sa ešte tak dobre nepoznali, hrali sme spolu možno rok. Vytvorili sme Say It Loud, na ktorý som dodnes pyšný a dostal nás tam, kam nás dostal. Jeden pre druhého sme boli nováčikovia. Ucelenejší počin Just a Story je výsledkom toho, že sme sa lepšie spoznali, vyzreli sme. Sme takmer ako jedna rodina. Odohrali sme stovky koncertov a na platni je to cítiť.
Na albume spájate rôzne hudobné prvky, ktoré by nefungovali bez kvalitných aranžmánov. Je ťažšie byť dobrým aranžérom alebo skladateľom?
Pre mňa je ťažšie byť skladateľom. Zložiť dobrú pieseň je pre mňa veľmi zložité, chce to čas, nápad, mať určitý komfort sám v sebe. Tým, že 20 rokov pôsobím na hudobnej scéne, zažil som strašne veľa nahrávaní, hral som takmer s každým na Slovensku a veľa som sa naučil o aranžmánoch. Stále počúvam veľa hudby, keď počujem nejaký nápad, mám určitú predstavu, ako by to malo znieť a vyzerať. Nie je to také náročné ako skladanie piesní.
Ako si prišiel na nápad spojiť gospelové vokály s elektronickými podkladmi?
Vždy sme chceli experimentovať. Chcem sa ako skladateľ stále posúvať a je jedno, akým štýlom alebo spôsobom. Nebol to zámer, ale ako som spomenul, keď v skladbe počujem nejaké zvuky, ktoré tam chcem, tak ich tam dám. Čiže ak pri country alebo elektronike počujem gospel, tak sa to nebojím dať tam. Mám pocit, že hudba je v tomto smere úplne free a treba ju len využiť a spájať, čo sa dá.
- informácie o službe Deezer -
Môžeš nám niečo povedať o rozprávkovom obale albumu?
Keď sme album nahrali, o obale sme ešte nevedeli. No už počas nahrávania sme vedeli, že obal by mal odrážať pár príbehov, ktoré do seba budú zapadať a vyjadrovať pocity z toho obdobia, ktoré sme si prežili. Jedného dňa som na Topkách objavil mladého talentovaného fotografa Petra Čákovského, ktorý tam zavesil svoje fotografie a medzi nimi sa nachádzal aj budúci obal nášho albumu. Hneď mi udrel do očí s tým, že išlo presne o to, čo by sme chceli a mali mať. Nechceli sme klišé obaly, ktoré dnes nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, chceli sme niečo umeleckejšie. Toto do seba výborne zapadlo, obal sa ideovo spája s pesničkami. Naším zámerom bolo aj pripomenutie obdobia Pink Floyd a starých skupín, ktoré obalmi niečo vyjadrovali.
Si v kapele aj hlavným dramaturgom?
Vždy nechávam na každom jednom členovi, nech sa vyjadrí, ale mám pocit, že mi dôverujú. Darí sa mi dostať do vlny, na ktorú sú naladení oni, čím sa dostávame do roviny, že súhlasíme jeden s druhým. Ideme po jednej šnúre a potom je už jedno, kto z nás do výsledku niečo prihodí.
Ako je to s ich právom veta, ak s niečím nesúhlasia?
Ak donesiem nejakú blbosť, tak povedia, že ide o blbosť a vyhodí sa to. Každý názor sa prijíma za predpokladu, ak si to dotyčný vie obhájiť. Produkčne sa hudbe snažím dať celistvý smer, keďže sme šiesti autori a je ťažké to niekedy ustáť. Treba sa vždy naladiť na jednotnú vlnu.
Prekvapilo ma, že z 25 skladieb ste na albume použili iba deväť...
Povedali sme si, že na platňu dáme iba toľko piesní, koľko dokáže ľudí niečím zaujať. Mohli sme tam dať všetkých 25 vecí, ale nemalo by to žiadny význam. Radšej sme dali deväť kusov, ktoré sú pre nás kvalitné a úžasné. Keby sme chceli iba päť vecí, tak by sme tam dali len päť vecí. Nikdy sa neriadime pravidlom, že musíme mať dvanásť skladieb. Máme pocit, že chceme dať von len to najlepšie zo seba.
Použijete niektoré nevydané skladby v budúcnosti?
Určite tie nápady nezapadnú prachom, hráme sa s nimi. Niektoré sú úplne hotové, lenže ak dokončíš pesničku a zistíš, že ti nezapadá do daného obdobia, v ktorom tvoríš, tak si nájde svoj čas a priestor o pol roka alebo desať rokov. Nechceli sme hádzať dokopy nesúrodé záležitosti, lebo by to bola zlátanina.
Pomohla skladba Wanna Live ľuďom, pre ktorých bola určená?
V prvom rade tým dvom bratom pomohlo to, že mali pri sebe sestru, ktorá mala pred sebou ušľachtilý cieľ niečo pre nich urobiť. My sme sa v tom ocitli hlavne preto, aby sme ich situáciu zviditeľnili. Veľa ľudí nám píše, že má chorých príbuzných a či im neviem nejakým spôsobom pomôcť. Tá skladba určite zarezonovala nielen hudobne, ale aj v rámci celého projektu, ktorý Mirka vymyslela.
Čím v skladbe prispel gitarista Viktor Špak, keďže interpretom sóla si ty?
Viktor prispel svojou pozitívnosťou, spieva jednu slohu a pomocné vokály. Mám pocit, že jeho hlas atmosfére skladby veľmi prospel. Dovtedy som nevedel, že až tak dobre spieva (smiech).
Môžeš predstaviť aj ďalších menej známych hostí na platni, Peťa Henriczyho a Fera Jana?
Fero je u nás dlhodobým, stálym, no "nepísaným" spoluhráčom. Strašne si ho vážim ako človeka, navyše ho považujem za jedného z najlepších inštrumentalistov na Slovensku. Sme radi, že ho máme, pretože priniesol do kapely ďalšie vplyvy country a folku. Zároveň so sebou priniesol aj bendžistu Peťa Henriczyho, ktorého som dovtedy nepoznal. Fero hrá s Mišom Hudákom v kapele Žobráci, takže Mišo nám nevie odpustiť, že sme mu "vzali" muzikanta (smiech).
Nikdy sme neplánovali byť komerční. Robíme, čo nás baví
Zatiaľ ste z albumu natočili oficiálne videoklipy k Wanna Live, Holiday a All Those Places. Plánujete ešte k nejakej ďalšej veci natočiť video?
Práve teraz máme rozpracované dva videoklipy s Kali Productions, konkrétne s Dušanom Krajčovičom. Ide o Just a Story, rovnako plánujeme vydať v marci budúceho roka video k piesni Flying.
Mám pocit, že obzvlášť v prípade Flying nejde o skladbu s hitovým potenciálom, no aranžmány v nej sú asi najprepracovanejšie.
Strašne veľa ľudí na túto skladbu reaguje, že sa im veľmi páči, že im prináša pozitívne pocity, že je to pre nich najlepšia vec z albumu. Práve preto, že Flying nemá hitový potenciál, chceme k nej urobiť klip. A myslím si, že bude veľmi zaujímavý.
Tým idete trochu proti prúdu, ktorý diktuje propagovať hlavne hitové skladby...
My sme boli od začiatku kapela, ktorá neriešila prúd, pretože keď sme začali robiť na piesňach v angličtine, málokto na Slovensku mal anglické texty. Bolo to ľahké rozhodnutie, hoci sme vedeli, že aj tak nás rádiá nebudú hrať. A naraz sa Hey Now stala jednou z najhranejších rádiových piesní v Čechách a na Slovensku, mala úspech v Európe i vo svete. Nikdy sme neplánovali byť komerční alebo nejakí iní. Robíme, čo nás baví.
Existuje podľa teba recept na rádiový hit?
Áno, existuje, ale myslím si, že každý človek má iný pohľad na vec a hlavne ľudia, ktorí pracujú v rádiách, majú svoj názor na to, čo je hit. Čiže to celé stojí na ľuďoch, ani nie tak na samotných piesňach. Mám pocit, že dnes to stojí na tom, či máš milióny, ktoré natlačíš do reklamy a potom je jedno, akú máš pesničku. Pritom kopec dobrých vecí zapadá prachom len preto, že za nimi nie sú peniaze. Toto ma na celej hudbe najviac štve. Dobre, hudba je biznis, ale trošku sa to odklonilo od pôvodného smeru, aj čo sa týka umeleckých kvalít.
Napriek tomu mám pocit, že skladba Holiday je skomponovaná tak, aby sa stala hitom.
Podľa mňa je Holiday letnou hitovečkou, ktorá sa na diskotékach môže hrať každé leto bez toho, aby niekoho urazila alebo niekomu ublížila. Je to párty pesnička, už keď sme ju skúšali a nahrávali, bola taká. Keď som ju počul vonku na otvorenej diskotéke, kde som sa párkrát objavil, ľudia tancovali a skákali. Tu sa na to treba pozrieť aj z druhej strany. Keď začneš byť úspešný, začnú ti ľudia niektoré veci závidieť a nejakým spôsobom proti tomu bojujú. Ale závisť je tvojím najväčším úspechom, lebo keby si nebol úspešný, tak ti nikto nezávidí. Je to určitá forma hodnotenia tvojej práce (smiech).
Počul som, že zdieľate skúšobňu s nádejným košickým zoskupením Stark Band, víťazmi tohtoročného ročníka autorskej pesničkovej súťaže Košický zlatý poklad.
Áno, zdieľame s nimi skúšobňu. Sú to mladí chlapci, majú speváčku a spoločne skúšajú takmer každý deň, diskutujú o hudbe, premýšľajú o nej, a pod. Zažil som x mladých kapiel a hudobníkov, ktorí chcú byť slávni, zažiariť vo svetle reflektorov a nerobia pre to nič. No Stark Band je kapela, ktorá si ide za svojim cieľom, stále na sebe pracuje, čo je podľa mňa základná vec. Tiež sa snažia byť progresívni a ide im to veľmi dobre. Trochu tam vidím paralely s nami v tom, že ich hudba nepôsobí slovensky, obsahuje anglické texty, a pod.
Počul si zatiaľ posledný album od IMT Smile?
Počul som ho.
Ako ho hodnotíš? Mne sa zdá, že ide o veľmi dobrú nahrávku.
Bol som veľmi prekvapený tým, že Ivan začal premýšľať o hudbe inak, jeho piesne sú teraz oveľa prepracovanejšie než na predošlých albumoch. Viem to, lebo tie predošlé som nahrával aj ja. Posunulo ho to nie komerčným, ale veľmi dobrým, hodnotným umeleckým smerom. Cítim tam prvky blues, starej muziky, čo mám rád. A to, že sa Ivan do toho nebál ísť, je len fajn.
Ak je reč o blues, u vás je na novom albume skladba Inner Blues, ale s týmto žánrom nemá veľa spoločného...
To bol zámer (smiech). Pritom my hráme na koncertoch blues a všetko možné, máme radi túto muziku, pretože na "lajvke" je to viac o zábave. Nás je na pódiu sedem, napríklad Fero Jano hrá na steel pedál, husle, bendžo, mandolínu, perkusie, takže už len on je za piatich ľudí. K tomu pripočítaj ďalších päť muzikantov a zistíš, že pódium je plné, čo je veľmi fajn.
Je naozaj dobré, že nie ste väznení žánrovou škatuľkou, že viete spojiť v jednej skladbe veľké množstvo vplyvov. Aký žáner ste zatiaľ nevyskúšali, ale radi by ste sa ho ujali?
Nad žánrami sa nezamýšľame. Rozmýšľame skôr nad tým, ako pesnička bude vyzerať na konci. Ak to má byť country, bude to country, ak džez, tak džez. Nikdy nejdeme prvoplánovo za tým, že to má byť hitovica, hraná od rána do večera v rádiu. Robíme tak, že sa necháme viesť hudbou, nápadom, a už len tam niečo dáme.
Napríklad mne na albume chýba viac takých gitarových alebo klávesových sól ako v You Can Have It. Prečo je ich pomenej?
Matúš (Pavlík - pozn. red.) je vynikajúci hudobník a sólista. Vždy, keď s ním hrám, mám pocit, že som sa vrátil do sedemdesiatych rokov, plávam s ním na jednej lodi. Lenže keď robíš album, máš niekedy pocit, že to nie je o predvádzaní inštrumentálnych schopností, ale o celku, ako by to malo znieť a ako by to malo končiť. My nie sme Dream Theater a ani na tom nie sme postavení. Na druhej strane, naše gro spočíva v koncertovaní, kde sa muzikanti môžu dobre prejaviť, majú svoj priestor na sóla a ľudia to majú možnosť oceniť.
Budú inštrumentálne improvizácie zahrnuté na najbližších koncertoch turné?
Áno, určite. Naše koncerty sú o muzikalite, o tom, že často improvizujeme, či už ide o Matúša alebo Jožka Zimu (bubeníka - pozn. red.). Je to o zábave na pódiu, všetci dostanú priestor, aby ukázali, čo vedia. Tam sú dvere úplne otvorené.
Ako si naživo poradíte so zbormi, elektronickými podkladmi a ďalšími nástrojmi?
Snažíme sa vyplniť naživo všetko to, čo bolo v štúdiu, len niekedy to nie je možné. Spájame to s elektronikou, čiže dá sa to zvládnuť. Niektoré piesne na Just a Tour sme zmenili a dostali nový charakter, takže to bude perfektné v tom, že ľudia poznajú piesne z CD-čka a pritom koncertne budú znieť inak. V tom je pridaná hodnota našich živých vystúpení.
Aký playlist môžu očakávať diváci na turné?
Práve na ňom pracujeme. Sčasti je to náročné, pretože máme hostí, ktorých musíme niekde zakomponovať tak, aby to celé vyšlo a nejakým spôsobom vygradovalo. Venujeme sa tomu každý deň v skúšobni, poctivo na playliste robíme.
Akým spôsobom budú participovať na turné vaši hostia?
Máme troch hostí. Katka Knechtová bude iba na koncerte v Bratislave, ale na ďalších ôsmich vystúpeniach počítame s Kalim, ktorého veci chceme odohrať naživo, a Peťom Cmorikom. Ináč bude to zábava so všetkým, čo k tomu patrí.
Môžeš nám prezradiť ďalšie detaily?
Okrem tradičnej koncertnej zábavy, ktorej súčasťou je veľká šou so silnou aparatúrou, svetlami a ledkami, máme nachystanú aj pokoncertnú zábavu, kedy si budú môcť fanúšikovia pozrieť náš tourbus, pripomínajúci obytný dom s kuchyňou, barom, obývačkou, spálňou, sprchou a priestorom, kde si budú môcť dať všetci podpísať tričká a CD-čka. Budeme asi prví na Slovensku, ktorí niečím takým cestujú. Aspoň podľa mojich informácií je tento typ autobusu na Slovensku prvýkrát. Nedávno sme s ním boli v Bratislave, v ňom som v rámci jednej televíznej relácie varil raňajky. Turné začíname 24. novembra v Košiciach, kde budú mať ľudia možnosť vidieť autobus zaparkovaný priamo v centre na Hlavnej ulici.
Termíny turné Peter Bič Project - Just a Tour:
(hostia: Kali, Peter Cmorik)
24. 11. - Košice, Historická radnica
25. 11. - Banská Bystrica, Urban Spot
26. 11. - Prešov, Kino Scala
28. 11. - Poprad, Rock Fabric
30. 11. - Bratislava, Ateliér Babylon (+Katka Knechtová)
2. 12. - Nové Mesto nad Váhom, Blue Note
3. 12. - Nitra, Nová pekáreň
8. 12. - Trenčín, Piano club
9. 12. - Žilina, Holiday Inn
Vstupenky:
Autor: Marek Danko
Foto: SITA/Ľudovít Vaniher
Súvisiaci interpreti: Peter Bič Project
