Mladý český producent Claviq má na svojom konte už dve desiatky albumov. V jeho originálnej beatovej tvorbe môžeme nájsť inšpirácie experimentálnym Lo-Fi hip-hopom, glitchom, wonky, juke či lazer jazzom. Najnovšie mu vyšla na slovenskej nezávislej značke ajlavmjuzik nahrávka Lo-fi Life ako tretí diel beatovej série New Beats on the Block.

Pri tej príležitosti s ním spolupracovníčka vydavateľstva Dagmar Lauková Petrášová pripravila zaujímavý rozhovor.

Práve si vydal Lo-fi Life. Ako si sa dostal k tomuto slovenskému vydavateľovi?

V lete ma oslovil turntablista a beatmaker 3ck, spolupracujúci napríklad s Karaoke Tundrom, s tým, že by som mohol vydať moje beats pod ajlavmjuzik. Slovo dalo slovo a jedného horúceho dňa mi zavolal Miro Gajdoš a dohodli sme sa.

Máš tridsať rokov a už si stihol vydať dvadsaťtri albumov. Skladáš kontinuálne alebo mávaš aj obdobia bez tvorby?

Najplodnejšie tvorivé obdobie som mal v rokoch 2012 až 2014. Vtedy som si totiž našiel štýl, čo mi najviac vyhovuje a začal som robiť Lo-Fi beats ako na bežiacom páse. Myslím, že som v tej dobe urobil za deň minimálne dva beaty, čo sa odrazilo na množstve albumov na mojom Bandcampe. Obdobia bez tvorby určite mávam, napríklad po poslednom partnerskom rozchode som si myslel, že už možno vôbec nebudem robiť hudbu. Odišla mi totiž múza. To bola asi najdlhšia producentská abstinencia. Tri mesiace. 

Čo ťa fascinuje na experimentálnych Lo-Fi beatoch? 

Dlhodobo robím rád špinavý zvuk s podivnými beatmi a album je prirodzené pokračovanie tejto vášne. Na Lo-Fi ma baví, že sa snaží o presný opak toho, ako by "mala" hudba znieť. Je zaprášený, niektoré tracky doslova používajú zvuk praskajúceho vinylu. Je to pekne počuť napríklad v mojom tracku Olmiq. Existujú na to rôzne pluginy, ktoré simulujú poruchy, zvukové efekty, čo tú hudbu trošku ničia. Hovorí sa tomu glitch, chyba. Zároveň ale musíš nejako urobiť, aby kopák kopal a basa rezonovala. Fascinuje ma to.

Počul si aj predchádzajúce albumy beatovej série, Lo-Series od FOMa a Esencie od ingrediensa? Čo na ne hovoríš?

Albumy od chalanov sa mi veľmi páčia. Oba sú osobité a precízne spracované. Ak by som mal chlapcov k niekomu prirovnať, u ingrediensa cítim silné vplyvy Flying Lotusa a hlavne losangeleského beatmakera Daka, čo je úžasné. FOM je priamočiarejší, menej náročný na počúvanie a má výborné videá, v ktorých figuruje skateboard. Pretože na skejte robím triky už pätnásť rokov, tieto videá sú mi blízke. 

V melancholickej nálade tvojich nových trackov sa objavuje motív osamelosti. Hneď v úvodnej skladbe s názvom La Solitude sa opakuje vokálny sampel: "Osamělost, to je tvoje břímě a ty ji vemeš a něco s ní dokážeš." Je osamelosť tvoja osobná téma?

Osamelosť je určite moja téma. Trpím pocitmi opustenosti a odcudzenia už od útleho detstva. Často mám pocit, že ostatní ľudia dokážu byť spokojní a šťastní, keď sú sami a že ich dokonca teší, keď sú chvíľu sami. Mňa to neteší ani náhodou. Preto je môj život hlavne o nekonečnom hľadaní nielen partneriek, ale aj nových priateľov a ak mám tráviť čo len jediný večer o samote, nevýslovne trpím. Track La Solitude vznikol v jeden z tých osamelých večerov, po tom, ako som videl kultový film Midnight Cowboy s českým dabingom. Vo filme je postava šialeného kazateľa, ktorý použité sample kričí na hlavného hrdinu.

Tracky na nahrávke sa nesú v chillovej nálade, akoby na jednej vlne, okrem skladby Olmiq, ktorá je temnejšia. Viaže sa k nej nejaký príbeh?

Track Olmiq s pracovným názvom Hotel v Olomouci vznikol tak, že som sa snažil zremixovať pieseň od Petra Hapku s podobným názvom. Remix mi ale absolútne nešiel, takže som nakoniec použil sample z akejsi indie počítačovej hry a pridal brutálny saw bass. Track vznikol inak za normálnych podmienok pri pomerne slnečnom jarnom dni. (smiech)

Ktorú skladbu z albumu máš najradšej?

Povedal by som, že najradšej mám track Oh yeah, pretože sa mi v ňom podarilo prepojiť určitú dubstep/grime surovosť s nádherným, epickým samplom. Na to, aký je krátky, je v ňom veľa emócií a dá se púšťať stále dokola.

Aké programy a nástroje si použil pri tvorbe albumu?

Používal som hlavne Virtual Studio Technology a program FL Studio 12, v ktorom robím hudbu dlhodobo. Mám tam svoj zabehnutý postup, podľa ktorého idem. Vymenovávať všetky pluginy, ktoré používam, by bolo asi na dlho a chcem si aj zachovať svoje producentské know-how, ktoré by mal mať každý producent určite osobité. Je tam pár samplov môjho piana, čo som nahrával rôzne "po hospodách", ale inak tam živé nástroje príliš nefigurujú. Ide hlavne o sample.

Aký máš vzťah ku klavíru, ktorý sa často objavuje v tvojich skladbách?

Klavír mám určite najradšej zo všetkých hudobných nástrojov. Spomínam si, že keď som mal tak 4-5 rokov, tak som sa vždy u babičky vytratil do izby, kde bolo piano a išiel som tam stláčať klávesy. Bol som šťastný, že keď ich stlačím, vydávajú zvuk. Žiaden iný nástroj mi nepripadá taký uspokojivý.

Akými hudobnými premenami si prešiel od vydania prvého albumu? 

Myslím, že som sa od prvého albumu Dumptrot nejako výrazne nezmenil. Skôr som sa v roku 2012-13 dosť zasekol na Lo-Fi hip-hopovom zvuku. Asi je to trochu škoda, pretože na Dumptrote je počuť, že som žánre dosť striedal a menil. Veľa ľudí si myslelo, že sa skôr hľadám, ale ja som mal rád rozmanitosť, ktorá v mojich súčasných releasoch trochu chýba. Určite som sa v roku 2008 naučil poriadne skladať house, UK garage a podobné žánre a v roku 2010 som objavil juke/footwork. Robím tieto žánre doteraz, iba z nich nerobím albumy a nedávám ich ani na Soundcloud či Youtube. 

Ako vznikla prezývka Claviq?

V sedemnástich som si zlomil kľúčnu kosť (latinsky clavicula) na snowboarde. Nešiel som ani žiaden trik, iba sa mi sekla hrana na ľadovej ploche a nedal som pred seba ruky. S vtedajším vydavateľom sme sa dohadovali, ako ma pomenovať. Pretože som urobil track Broken Clavicula, tak Claviculu stačilo skrátiť na Clavic a dať si tam umelecké q-čko. (smiech)

Okrem Claviqa máš ešte ďalšie identity - pod menom MC Lůzr robíš osobitý rap a spev a pod alter egom Jiří Rýha skladáš básne a píšeš poviedky. Sú to pre teba samostatné svety alebo ich prepájaš témami?

Témy sú v mojej hudbe aj literatúre podobné - hlavne u mňa figurujúca osamelosť a vášeň. Často sa objavujú erotické motívy. Je to počuť napríklad v tracku Midsommer, vďaka samplom, ktoré som použil. Okrem všetkých týchto identít mám aj identitu Jaroslav Chorý. Pod týmto menom mám youtubový kanál, blog a facebookový profil, na ktorom si ma môže, kto bude chcieť, požiadať o priateľstvo.

Akých domácich a svetových producentov máš rád?

Domáci: Gruzo, SBSTRD, Karaoke Tundra (veľmi inšpiratívny), Jimmy Pé (veľmi podobný mojej tvorbe), Smeti, James Cole. Svetoví: Chris Clark, Amon Tobin, Aphex Twin, Tyler The Creator, Knxwledge, Tuamie, Ohbliv, Ahwlee, Flying Lotus, B. Lewis a mnoho ďalších. 

Aký máš vzťah k literatúre? 

Super kladný. Vzhľadom na skutočnosť, že som vyštudoval literárne gymnázium, som prečítal mnoho svetových klasických autorov, z ktorých ma bavil napríklad Erich Maria Remarque a jeho Víťazný oblúk. Avšak rýchlo som zistil, že taká tá krásna literatúra nie je úplne pre mňa. Už v štrnástich som si vytvoril vzťah k Charlesovi Bukowskému, od ktorého som opakovane prečítal snáď jeho kompletne vydanú bibliografiu v češtine. Mám tohto autora veľmi rád. Tiež mám rád komiksy a grafické romány, hlavne Preacher, PunisHer a podobne. V literatúre aj v hudbe hľadám určitú formu jednoduchosti.

Na čom aktuálne pracuješ a aké sú tvoje plány?

Momentálne zostavujem album z čisto pianových trackov. Mám už hotových niekoľko skladieb, kde znie iba klavír a elektronika. Žiadne bicie. Je to skôr ambient alebo akýsi soundtrack života. Rád by som si aj niekde zadídžejoval a zahral a inak nič veľké v pláne nemám, iba sa teším z vydania Lo-fi Life v rámci beat série #newbeatsontheblock.

Autorka: Dagmar Lauková Petrášová
Foto: Peter Sit