Tomáš Klus vydal v marci svoj štvrtý album Proměnamě, ktorým potvrdzuje svoje postavenie medzi top folkovými hudobníkmi v Čechách. So svojou kapelou sa už o pár dní predstaví aj na Slovensku, preto sme Tomáša a jeho gitaristu Jirku Kučerovského vyspovedali v otvorenom rozhovore o slobode, českom Slavíkovi aj láske k ľuďom.
Tomáš: Keď som chytil život do svojich rúk a zistil som, že mám dostatok sily na to držať ho a udávať smer. Tak som nejako zistil, že človek je schopný robiť mnoho vecí, o ktorých si myslel, že ich nezvládne a potrebuje k nim iných ľudí. To nie je úplne pravda. Človek ako taký je veľmi šikovný tvor, ktorý keď chce, tak môže všetko a nemusí vôbec nič. Stále si okolo seba staviame hranice, ktoré potrebujeme dodržiavať, ale keď pôjdeme cestou srdca, tak verím tomu, že by sa napríklad mohli zrušiť vojny. Nechápem existenciu vojen na tomto svete. Stále hovoríme, že chceme ten mier, tak prečo teda nie je, keď vieme, ako to urobiť? To ma zaráža, že o tom stále hovoríme, ale nerobíme to.
Asi to má každý vo svojich rukách.
Tomáš: Veď práve. Tak o tom ale nehovorme, lebo sú to plané slová. A tie sú veľakrát ďaleko horšie, než žiadne.
Čo je pre teba prejavom najväčšej slobody v hudbe?
Tomáš: Ty jo. To je hrozne pekná otázka. Zbavenie sa strachu z toho, čo si o tom kto bude myslieť. A stopercentne si byť vedomý toho, že to, čo zo seba dávam, je to, čo som. Bez ohľadu na to, či ten tón je tam pre publikum správne, pretože si myslím, že hudba je prezentácia jedinca, ktorá až následne navádza k zdieľaniu. V momente, keď ten človek nie je úplne slobodný, tak je viac figúrkou publika než tým, kto má právo byť zdieľaný.
Máš pocit, že už si to dosiahol?
Tomáš: Myslím si, že už som na ceste. A ešte niekoľko životov budem na ceste k tej pravej slobode, aby som to pochopil. Lebo pravidlá, respektíve "nepravidlá" tej slobody sú také jednoduché a zároveň tak veľkorysé, že pochopiť ich úplne vyžaduje veľa času.
Za posledné mesiace prežívaš dosť šťastné obdobie. Líši sa nejako miera kreativity pri písaní skladieb, keď je človek šťastný a naopak?
Tomáš: Práveže som prišiel na to, že žiadny rozdiel medzi tým nie je. Rozdiel je akurát v tom, že ten problém v živote ťa rýchlejšie dostane do samoty, v ktorej sa lepšie tvorí. Do takého toho, že spadol na teba celý svet a ty si v tých sutinách nájdeš miestečko, kde sa dá písať a ide to samo. Ale to ide aj keď je človek šťastný, dá sa vytvoriť pre seba tento priestor. A keď je človek šťastný, tak si ten priestor vytvára sám, keď je nešťastný, tak na seba tie veci necháva padať. Potom je otázkou, čo z toho je vlastne autentickejšie.
Považuješ svoj nový album v tomto smere za pozitívnejší?
Tomáš: Určite, pretože na ňom netrpím. Vlastne žiadna tá pieseň nebola napísaná z toho popudu, že by som písal v nejakých sutinách. A i keď niektoré môžu pôsobiť smutne, tak to ich vyznenie smutné nie je. Koniec koncov aj v najdepresívnejšej pesničke na albume, Noe, ktorá paradoxne znie veselo, tak to vyznenie toho, že príde potopa, ešte nie je tak tragické, pretože je tam stále tá postava Noeho, ktorého môžeme pustiť z basy. Myslím si, že v tých pesničkách je omnoho viac nádeje.
Zdroj: Facebook.com/TomasKlusTomáš Klus a Jiří KučerovskýPosunul si sa od klasického pesničkárstva viac ku kapelovému hraniu. Ako k tomu došlo?
Tomáš: Vzniklo to veľmi prirodzene. Hrali sme s Jirkom dosť dlho vo dvojici, a potom sme nejako spoločne ucítili, že vlastne by to chcelo aj ďalších ľudí a vzali sme si k sebe takých kamošov, z ktorých sa vyvinuli famózni hráči.
Jirka: Proste sme cítili, že k tomu chceme pridať nejaké zvuky. Dajme tam toto a toto a postupom času sme zistili, že tie zvuky sú vytvoriteľné konkrétnymi ľuďmi. Tak sa z toho stal nejaký celistvý organizmus a dnes sa už vyjadrujeme kapelovým spôsobom, hoci sme zo začiatku zastávali názor, že to vlastne nebude rozumné, pretože tým, že Tomáš hral sám alebo sme hrali vo dvojici, tak to bol akýsi ojedinelý zvuk, ktorý bol jednou z vecí, čo nás odlišovala od zvyšku scény. Ale teraz sa cítime veľmi dobre a uvidíme, kam nás to privedie.
Kam si myslíš, že môže tvoja hudba ešte v budúcnosti progresívne dospieť? Už len k inému hudobnému žánru?
Tomáš: Ja si myslím, že je to úplne jedno. Ja som odporca akýchkoľvek žánrov a škatuliek, príde mi to proti hudbe. Hudba je len jedna. A príde mi tristné to, že ja ako folkový spevák sa mám cítiť divne na hip-hopovom koncerte, pretože nemám široké nohavice a voľné mikiny. Príde mi to absurdné a nepáči sa mi tento aspekt toho, že ľudia si hudbu takto ohýbajú.
Jirka: To je jedna z tých vecí, že všetci vedia, že je blbosť takto tú hudbu škatuľkovať, a pritom to všetci robia a považujú za obecne platnú vec, ktorá sa im nepáči, ale pritom sa podľa nej všetci riadia. To je jedna z tých absurdít.
Tomáš: A preto si myslím, že je jedno, aký človek nosí v tej hudbe kabát, ale progres, ak má nastať, tak nastáva skôr vo vývoji osobností, ktoré tú hudbu prezentujú. Sú nosné témy a nosná je forma a je jedno, v akom je tá forma štýle. Naša ďalšia doska môže byť taká, že tam budú tri pesničky ska, dve hip-hop, zvyšok folk a možno ešte nejaké country. Ale vlastne je to šumafuk, dôležité je to, o čom bude hovoriť celok. Ja si myslím, že veľa z toho úspechu, ktorý zažívame, je vďaka koncertom, kam ľudia nechodia úplne iba za muzikou, ale chodia tam za pocitom nejakého bytia. Snažíme sa stierať rozdiely nielen medzi žánrami, ale aj medzi ľuďmi, medzi javiskom a hľadiskom, ktoré sú len ilúzia. To celé, že sa tu hráme na celebrity, je smiešna záležitosť. Ľudia chodia na koncerty za tým "normálnom".
Krikom sa nič nezmení
Čo je v súčasnosti nosná téma pesničkárov?
Jirka: Ja žiadneho nepoznám. Ani neviem, kto je dnes folkový spevák či pesničkár.
Tomáš: Ja myslím, že sa pesničkárstvo ako také zaseklo na kritike spoločnosti. Na kričaní. A je to škoda. Ale je fakt, že paradoxne tá stará garda sa vracia späť k väčšej poetike v piesňach a snáď sa to naučia aj tí mladí. Teraz je taká móda, že pesničkári sú vodcovia zmeny a najčastejšou témou ich piesní bývajú "oni". Ako "oni" môžu za všetko a "my" chceme zmenu. A ja neviem, kto sú "oni" a čo je tá zmena. Ale je to populárne a je to pomerne úspešná téma. Ukazovanie na niečo, čo je nekonkrétne. Trošku to škodí tomu pesničkárstvu, lebo sa vytvárajú umelé protestsongy a ja napríklad z toho dôvodu už na koncertoch nespievam ani Pánubohudooken, lebo sa to akoby priľnulo k tejto vlne. A ja sa necítim byť súčasťou kriku, nechcem kričať.
Aj to sa skloňuje v súvislosti s novým albumom, teda že na ňom ubudlo protestsongov. Už sa teda nechceš miešať do politiky a podobných tém?
Tomáš: Krikom sa nič nezmení. My sme mali ten pocit x rokov, stále sme sa rôzne prekrikovali a nič sa nezmenilo. A ja si myslím, že v momente, keď chceme tú zmenu, tak ju musíme pomenovať a jedine, kde ju môžeme pomenovať, je v nás. Takže sa snažím zazoomovať na každého človeka zvlášť, aby si uvedomil svoju cenu, aby v sebe pomenoval svoje pocity, čo vlastne kto chce, kým chce byť a ako. A potom sa môžeme spoločne schádzať a diskutovať na tému, v akom svete chceme byť.
Nemáš dojem, že ľudí to od teba vzdiali, lebo im bude chýbať akási výpoveď v tomto smere?
Tomáš: No tým poslucháčom, od ktorých ma to vzdiali, vlastne nemám čo povedať. Takže mi to neprekáža.
Jirka: Nemôžeš predsa robiť veci podľa toho, čo si myslíš, že od teba niekto chce, keď to sama tak nechceš. To by z toho vznikla blbosť.
Tomáš: A to je vlastne tá sloboda.
Jirka: Pretože človek sa môže riadiť tou motiváciou a podľa toho, čo zafungovalo raz, byť slávny, veď preto sa to predsa robí, ale ono je to potom na tej práci strašne poznať.
Tomáš: Niektorí ľudia na tom žijú celkom dlho a spozná to málokto, ale ja osobne by som sa na tom unudil. Stratilo by sa z toho dobrodružstvo, veď tvorba je dobrodružstvo. Keď už máš tú možnosť byť živá tým, že tvoríš, a to sme koniec koncov všetci, všetci sme tvory, máme tvoriť ten život, tak je škoda sa pripravovať o to tým, že budeme vsádzať na istotu.
V oficiálnom vyjadrení k novému albumu si povedal, že sa tešíš na konštruktívnu kritiku. V Čechách ťa v drvivej väčšine chvália, ako ale vnímaš negatívne reakcie na tvoju hudbu, na tvoju osobu?
Tomáš: Tá konštruktívna kritika práveže veľmi neprichádza. Ono sa to koľkokrát schyľuje k osobným kritikám mňa samotného, čo je vlastne v poriadku, nech si robí kto chce, čo chce, ja si v tom nájdem, čo potrebujem. Niektoré tie veci mi i pomohli v nejakom sebavývoji, že som sa skutočne nad tým pozastavil a povedal si, že áno, vlastne má pravdu. A koľkokrát som si hovoril - čo toho človeka núti napísať takúto vec? Snažím sa, vzhľadom na filozofiu, ktorú som prijal za svoju, hľadať ten problém v sebe. Prečo priťahujem pozornosť takého človeka? Celkom to pomáha a liečim sa.
Je to názor človeka a je to úplne v poriadku, lebo ja rovnako tak viem, že si o mne rôzni ľudia myslia rôzne veci. Nepadnem na zadok z nadšených reakcií a nepadnem na zadok z toho, keď ma niekto zopsuje. Pretože ja osobne som do tej dosky dal všetko, čo som mohol a som s ňou úplne spokojný. Skôr ma zaráža, keď niekto vydá recenziu a je veľmi fundovaná, no pritom napríklad názvy piesní v nej nesedia. Zaráža ma tá neprofesionalita. Ale naopak, sú ľudia, ktorí tomu skutočne venujú čas a mám rád redaktorov tej starej školy. Môžu potom pokojne napísať zlé veci, ale vidím, že to nie je pásová výroba, že to majú napočúvané a aj keď sa im to nepáči, vedia prečo. To je tá kritika, na ktorú som sa tešil a tej je málo.
V rámci turné k novému albumu navštívite s kapelou aj Slovensko. Mňa by zaujímalo, ako vnímajú Česi, keď majú úspech na Slovensku, lebo slovenskí umelci známi v Čechách to považujú za dosť veľkú vec.
Jirka: Pre nás je to tiež veľká vec. U nás je asi väčší trh, je tu viac ľudí. A to je celé.
Tomáš: Tým, že som vyrastal v pohraničí, tak tie rozdiely sa snažím v sebe úplne potláčať. Neprijímať ich za svoje. Ja Čechov a Slovákov vnímam ako jeden národ, pretože sme tak zúfalo malí. Vždy mi prišiel nepochopiteľný ten čin rozdelenia.
Tešíte sa na slovenské koncerty?
Tomáš: Veľmi. Nie je to veľmi iné, než české, ale je to iné. Vôbec sa to nedá vysvetliť. Rozkošný faktor je ten, keď počujeme spievať české pesničky v slovenčine. To je niečo tak brutálne erotické. Pre mňa je slovenčina vrchol erotiky vnímanej sluchom. Raz sme tu hrali koncert a celý večer som prosil dve dievčatá, ktoré boli na koncerte, aby spievali české pesničky a ja som sa pri tom úplne rozplýval.
Jirka: Slovenčinu celkovo máme radi.
Tomáš: Ale nie je to ten hlavný rozdiel. Ten dôvod toho, čo je iné. Nemyslím si, že je to vystihnuteľné, je to asi niečo duchovné. (úsmev)
Možno nejaké slovenské fluidum...
Jirka: Určite áno.
Tomáš: A potom čím viac ideš na východ, tým to fluidum ešte rastie. (smiech)
Ste známi tým, že na koncertoch a aj po nich udržiavate intenzívny kontakt s fanúšikmi. To bývajú asi náročné večery...
Jirka: Robíme po každom koncerte autogramiádu, ktorá spočíva v tom, že každý, kto niečo chce, tam príde a my sa tam podpisujeme a fotíme až dovtedy, kým posledný človek neodíde. Väčšinou to trvá tak dlho, ako samotný koncert alebo aj dlhšie.
Tomáš: Patrí to k tomu. Ja to mám vlastne hrozne rád, lebo nie je to tak, že by som mal pocit, že niekomu niečo dlžím a potrebujem im to vracať. Ale ja milujem ľudí!
Takže nie je problém, ak ťa niekto zastaví uprostred nákupu v supermarkete a chce od teba autogram?
Tomáš: Tak väčšinou im musím vysvetliť, že aj ja jem chlieb a chodím ho nakupovať, ale skôr ma baví rozbíjať ten pocit rozdielnosti, imaginárnosti slávy, ktorá neexistuje. Nie je to nič, len pocit, ktorý nie je vo mne, ale v ľuďoch, ktorí ma nejako vnímajú. Toto chcem rozbiť a to sa mi najviac darí práve na tých autogramiádach. Kde síce sme na opačnej strane stola, ale to je tak všetko. Nie je rozdiel medzi ľuďmi. Vedia to, ale majú strach si to priznať.
Slávik je smotánková akcia a necítil som sa tam dobre
Vrátila by som sa ešte ku kauze český Slavík, z ktorého si sa koncom minulého roka odhlásil. Bolo tvoje presvedčenie o obmedzovaní určitej slobody naozaj silnejšie ako skutočnosť, že hudba, ktorú tvorí Řezník prekročila hranice slušnosti, dobra? Prečo si urobil taký radikálny krok?
Tomáš: Ten Řezník, to bolo úplne vedľajšie. To pre mňa nebola ťažisková vec, kvôli ktorej by som sa odhlásil. Ja som sa tam proste necítil dobre a Řezník bola už iba povestná posledná kvapka. Ono to začalo podivným príbehom, keď si bagetéria Bulvár, ktorá bola sponzorom tejto relácie privlastnila moju tvár a použila ju pri reklamnej kampani na bagety bez môjho vedomia. To ma zarazilo prvé. Druhé bolo to, že mám pocit, že so svojou povahou nemám na tých Slávikoch čo robiť. Lebo ja nemám tú tendenciu nechávať na seba ľudí pozerať v tom zmysle, že pozrite sa, ako som slávny.
Je to taká smotánková akcia, kde sa rieši viac to, v čom kto príde oblečený, než čo tam kto zaspieva. Pritom viem, že je to anketa popularity, nie speváckeho umenia. Ale nie je mi po chuti tam byť, tak som povedal, že tam nebudem. A potom som sa ešte dozvedel, že tam funguje tento podivný proces schvaľovania toho, čo tam môže byť a nemôže, čo by bolo v poriadku, keby sa komisia vopred dohodla, že interpret tohto druhu tam nemá čo robiť. Ale tam sa stalo to, že oni nechali odhlasovať, a až potom zamedzili tomu, aby Řezník tú anketu vyhral.
Jirka: To znamená, že ten človek vyhral a oni si až potom zisťovali, kto to je. Keď sa takýmto spôsobom zaujímajú o vec, ktorú sami organizujú, tak to je proste absurdné.
Máš dojem, že si tomu nejako zabránil, aby ti ľudia budúci rok posielali hlasy?
Tomáš: Myslím, že asi nie, ale nejako to už dopadne.
Jirka: Keďže tam nie sú nominácie, tak môžu ľudia poslať hlasy hocikomu. A preto sa občas stanú tie veci, že vyhrá napríklad Řezník, všakže. Ale inak je v podstate problematické, že aký k tomu Slávikovi zaujať postoj, pretože človek má tendenciu to naozaj prijímať pokorne. Nie je to ako iná cena, ktorú udeľuje napríklad nejaká akadémia, u ktorej môžeš povedať, že ja si myslím, že tá akadémia pre mňa nič nezosobňuje, tak si pre tú cenu nepôjdem. Pri Slávikovi je to komplikované, pretože sa nikomu o nič neprosíš a rôzni ľudia ti pošlú smsku a hlas. To ťa núti prijímať to so strašnou pokorou.
Tomáš: Keďže viem, aký tím ľudí tam robí, nechcem Slávika dehonestovať. Nechcem, aby tá anketa zanikla, že by som jej prial všetko zlé, vôbec nie, len tam proste nechcem byť. Lebo mám pocit, že to, proti čomu sa ja snažím bojovať napríklad pri tých autogramiádach, to stieranie rozdielov, tak toto tá anketa práve buduje. Akýsi celebritizmus.
Nevyriešilo by to z tvojej strany napríklad iba odignorovanie odovzdávania cien? Aká potom bude objektivita, ak povieš svojim fanúšikom, nech ti neposielajú hlasy a oni ich prestanú posielať, no pritom to nevypovie nič o tvojej reálnej popularite, ktorú v skutočnosti máš? Možno sa na to miesto niekto vtlačí umelým spôsobom...
Jirka: No to áno, niekto sa tam vtlačí. Sú umelci, ktorí na svojich koncertoch začnú vyvolávať, príde tam uvádzač pred pesničkou a začne: tak a teraz všetci pekne napíšeme smsku v tvare... a pošleme na číslo toto a všetci hlasujeme.
Tomáš: Toto sa deje. Niektorí ľudia to tak chcú mať, majú to tak a ja im to prajem.
Vrátim sa ešte k tomu Řezníkovi a jeho hudbe. Aký máte názor na takéto okrajové hudobné žánre?
Jirka: Ja som si to ešte nevypočul. Ale ťažko povedať, myslím si, že by som to vnímal ako fór, že je to tak trochu zveličené a je to proste taký žáner. Potom by som si to už asi druhýkrát nevypočul. Ale neviem, nič som ešte nepočul.
Tomáš: Volia sa rôzne prostriedky, ako o niečom vypovedať. Madonna provokovala cirkev rôznymi vecami, nepáčilo sa im to, ale pritom vlastne podala určitú správu o svojom názore na nejakú vec. A robí to vlastne aj Řezník, s tým, že tá forma, s ktorou sa ja nestotožňujem a príde mi nechutná, to je jedna vec. Ale vlastne si myslím, že rozumiem, prečo to robí, pretože on iba poukazuje na to, že niečo v tej spoločnosti je zle. Myslím si, že to nie je vypatlaný degeš, ktorý chce zabíjať deti. Naopak, myslím si, že toto môže robiť len veľmi inteligentný človek. Tento žáner je hrozne tenká hranica a nemôže to robiť blázon, pretože by bolo poznateľné, že to je blázon. Ale keď si človek prečíta jeden-dva rozhovory s ním, kde sa on prezentuje ako totálny blázon, tak trošku vnímavému človek dôjde, že to je iba provokácia. A ja ho vnímam ako performera, ktorý stelesňuje čierne svedomie spoločnosti, ktorá denne prijíma informácie typu, o ktorých on spieva.
Jirka: V každej dobe bolo niečo takéto. Napríklad Marilyn Manson, alebo death metalové kapely v 90. rokoch s logami, ktoré sa ani nedali prečítať a ktoré spievali o brutálnych veciach, ako niekto niekoho zavraždil. A môžeme sa vrátiť vlastne k prekliatym básnikom, kde vlastne šlo o to zobraziť škaredú vec škaredo. Vlastne väčšina mladých ľudí, ktorá je veľmi precitlivená na tie negatívne a hnusné veci, vidí, že väčšinová spoločnosť a ľudia okolo nich vôbec nemajú potrebu kričať, čo všetko hrozné sa deje, reagovať. Nie sú tým zasahovaní. A potom takému človeku sa zdá byť jednou z ciest vziať to a zobraziť to v najhoršej forme a tým sa tomu vlastne brániť.
Čo za ľudí potom počúva takúto hudbu?
Jirka: Tí, ktorí pochopia, čo za jazyk ten človek používa a cítia sa rovnako ako on.
Tomáš: Alebo blázni. Čo je práve to, čo poburuje tých moralistov, že to môže niekoho k niečomu donútiť. Ale Řezník je až posledná kvapka v mori v tom, že ak to niekto chce urobiť, tak to urobí a je jedno, či počúva Řezníka alebo Dádu Patrasovú. Keď to v niekom je, tak to v tebe nevyvolá táto pesnička, ale film s tvojím obľúbeným hercom, ktorý sa jedného krásneho dňa vezme a ide vystrieľať ulicu. To je to zlo, ktoré ja vnímam, že je ďaleko horšie než nejaký Řezník.
Otázka na záver – ako sa snažíte udržať si odstup medzi životom hudobníka a bežným súkromným životom? Je ťažké neprepadnúť tej pomyselnej sláve?
Jirka: Ja som vlastne vždy chcel žiť život hudobníka. Ja som spokojný. Ale nie som v situácii ako Tomáš, že som pod nejakým tlakom. Iba občas ma niekto spozná, ale to zriedkakedy. Nemám pocit, že by sa o mňa niekto zaujímal viac, než by som sám chcel, takže u mňa je to fajn.
Tomáš: Mňa to baví. Keď som poprvýkrát ucítil tlak tej slávy, ktorá neexistuje, tak ma zachránila otázka "prečo?". Prečo som slávny, prečo sa mi to deje? A zistil som, že to je obrovský dar, že môžem robiť to, čo ma baví a zároveň mám možnosť byť pozorovateľom vo svojom živote. Veľa sa toho okolo mňa deje. Pozorujem ľudí, nič viac vlastne nemusím robiť. Len som. Je to strašne zaujímavé a raz o tom chcem napísať knižku. O tom, že tá sláva, resp. tá domnienka o sláve zveličuje charaktery. Ja žijem tiež v matrixe, ale ľudia sa ku mne správajú inak. A najlepšie na tom je, že ja to viem! A nebaví ma to, ja sa chcem pozerať skrze tú bublinu, ktorú mám okolo seba. Sledujem ľudí a som v pozícii pozorovateľa a vlastne sa životom vzdelávam. Vďaka tomu mám akoby uľahčené to, po čom túži moderná vlna new age, žitie v prítomnom okamihu. To je super. Som šťastný.
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Tomasklus.cz
Súvisiaci interpreti: Tomáš Klus
