Po vydaní albumu Tajomstvá by 31-ročnú Prešovčanku, podľa jej vlastných slov, do štúdia nedostal nikto ani párom volov. V blízkej budúcnosti sa však chystá opätovne oživiť alternatívny projekt The Cubes so sestrami Humeňanskými a vydať anglickú verziu svojej ostatnej nahrávky.
Dá sa povedať, že takmer celý okrem dvoch skladieb. Rozhodla som sa to trochu premiešať a urobiť akési tematické bloky. Obdobie, ktoré teraz nastalo je pre mňa veľmi priaznivé a teším sa na koncertné verzie nových piesní. Menším problémom však je zostaviť komplexný setlist, keďže málokto skáče v žánroch tak, ako ja. (smiech) Zakomponovať takú Muoj bože medzi skladby, ktoré som robila s Christianom (Christian Eigner, pozn. red.) sa stalo dosť veľkým orieškom, takže ju v programe stále presúvam hore-dole.
(aktuálne info: Koncert v bratislavskom Ateliéri Babylon, ktorý sa mal uskutočniť vo štvrtok 19. apríla, sa presúva na iný termín, ktorý bude oznámený čoskoro)
Turné si zatiaľ neoznamovala – je v pláne?
Neoznamovala, lebo by to bolo všetko strašne narýchlo. To je ako keď si kúpiš nové auto a vyjdeš z predajne – zrazu stráca svoju hodnotu. Pri albume je to rovnaké. Teraz prichádza letná sezóna, kedy sú festivaly, takže nemá veľmi význam plánovať turné. Odkladáme to aj v závislosti od toho, ako sa budú črtať veci s anglickým albumom a toho, či nebudeme mať nejaké výjazdy do zahraničia. V takom prípade je celkom dosť možné, že na turné pôjdeme až budúci rok na jar. Úprimne povedané to ani nesilím. Na druhú stranu by som však veľmi chcela ďalší klubový koncert, ale situácia na Slovensku je veľmi zložitá. Ľudia a promotéri v Čechách sú otvorenejší klubovému hraniu. U nás sú koncerty dvojsečná zbraň, pretože keď človek hráva na festivaloch a mestských akciách, tak nikto nechce ísť do klubov, keďže to všetci videli pred pár dňami na námestí.
Onedlho budeš hrať pred The Cranberries. Tvoja cesta k ich hudbe však bola krivoľaká – ako ich vnímaš v porovnaní s minulosťou?
V časoch, keď som ešte bola veľmi mladá a ješitná ma obťažovalo to, že ma prirovnávali k Dolores (Dolores O'Riordan, pozn. red.). Mám však pocit, že takýmto štádiom si prejdú všetci. Keď teraz sledujem mladých interpretov, tak ich mnohí ľudia prirovnávajú k zahraničným kapelám. Tou fázou som si už ale našťastie prešla a teraz znie Katarína Knechtová ako Katarína Knechtová. Takýmto spôsobom som sa vlastne zbavila aj negatívnych emócií voči Cranberries. Pre mňa bola Dolores vždy veľmi výraznou a zaujímavou speváčkou a dokonca som videla aj niekoľko ich koncertov na DVD, takže sa teším, že to teraz zažijem z prvej ruky.
Pozrite si nový videoklip Kataríny Knechtovej k singlu Zmier svetlo s tmou
Katarína Knechtová - Zmier svetlo s tmou
S Christianom Eignerom si spolupracovala na anglických verziách skladieb. Raz si spomínala, že do hudby, ktorú ste spoločne vyprodukovali, bolo problematické napasovať slovenský text. Myslíš, že je to posunom k elektronike?
Určite, pretože zrazu znela slovenská lyrika banálne, zvláštne a zle. Najhoršie je, že si to uvedomíš až neskôr, keď v štúdiu spievaš slovenské verzie skladieb. Asi najväčšia výzva to však bola pre textárov a chudáka Vlada Krausza, ktorý sa mi od začiatku sťažoval, že v tej hudbe nevie nájsť nejaký záchytný bod. Slovenčina bola pri tomto albume naozaj výzvou...
Takže do hudby, ktorú v súčasnosti skladáš je podľa teba vhodnejšia slovenská alebo anglická lyrika?
Angličtina nie je taká citlivá na názor – základný rozdiel je už len medzi tým ako povieš "I love you" a potom v slovenčine "ľúbim ťa". Celý problém je v tom, aby človek dokázal v cudzom jazyku "trafiť" slová, ktoré nebudú znieť banálne a prvoplánovo, ale vystihnú emóciu, ktorú chce zaspievať. Angličtina je pre popovú hudbu asi najvhodnejším jazykom, hoci niekedy to v rádiách vyzerá tak, že sa už nikto nepozastavuje nad tým, čo to naozaj znamená. Pri slovenčine si človek viac uvedomuje, čo počúva.
Na Tajomstvá vznikali najprv slovenské texty alebo anglické?
Ono sa to dialo viac-menej súbežne, aj keď musím povedať, že anglické boli hotové skôr. (smiech) Pamätám si ako sme si s Rasťom Kopinom pri robení Porcelánu posielali text vetu po vete a niekedy dokonca slovo po slove, lebo nám to stále nepasovalo. Dokonca sme to ešte niekoľkokrát dodatočne upravovali.
Ktorá z verzií albumu je teda prekladom?
Ani jedna, to je na tom najlepšie. Sú veci, ktoré sa jednoducho nedajú preložiť a v tom je čaro jazykov. Keď sme s Christianom pracovali na To musí byť len láskou, tak som mu vysvetľovala, že tá pieseň je o pokušení a že obsahuje "obrazy" z Biblie. Jediné na čo sa zmohol bolo, že sa na mňa pozeral ako na blázna. (smiech)
Máš už nejaké informácie o zahraničnej distribúcii albumu?
Ono to nie je tak úplne v našich rukách, pretože sú do toho zainteresovaní ostravskí investori, ktorí album vlastnia a majú ambíciu dostať ho aj do zahraničia. Siete sú rozhodené, určité trhy aj prejavili záujem, ale pre mňa je to beh na dlhú trať. Najideálnejšie by bolo ísť cestou koncertov, vďaka ktorým by som sa mohla dostať do popredia a následne predať aj pár CDčiek. Čo sa však distribúcie týka, tak počítame s Talianskom, Írskom, Poľskom a Maďarskom.
Ako na túto aktivitu zareagovalo tvoje vydavateľstvo?
Myslím, že sú rozhodne nadšení, že im interpret postupne prestriháva všetky nitky... (smiech)
Čo tvoj názor na vydavateľské domy – myslíš, že sú v súčasnosti ešte potrebné?
Jediná schodná cesta pre muzikantov sú koncerty. Máloktorí z vydavateľov je taký blázon, aby sa z vás snažil spraviť hviezdu, ktorú by zo začiatku živil. Chce to neuveriteľné množstvo peňazí, energie a obrovský zástup ľudí, ktorý musí mať človek za sebou. Koncerty sú priamym kontaktom s fanúšikmi a najmä priamym zdrojom príjmov. Vydavateľstvá už aj tak nemajú také páky, ako kedysi. Za tých pár rokov sa to úplne zmenilo.
Na Slávikovi si spomínala, že ešte nevieš, na čom budeš v budúcnosti pracovať. Ak by si si teraz mala sadnúť do štúdia a niečo nahrať – do čoho by si sa pustila?
Mňa by teraz do štúdia nedostal nikto ani párom volov. Uvažujem však nad nejakým minimalistickým albumom, ale to je ešte ďaleko, pretože sa stále cítim byť vyčerpaná. Ja sa musím jedného dňa zobudiť, cítiť obrovský príval energie a potom môžem začať robiť. Je pravda, že som už niečo nahrala, ale nemám z toho najlepší pocit. (smiech)
Okrem svojej sólovej dráhy sa venuješ aj projektu The Cubes....
Práve dokončujeme nové nahrávky a onedlho sa chystáme ísť do skúšobne a nacvičiť to ako 45-minútový program. Ak sa podarí, tak na jeseň by sme si chceli zahrať v nejakých kluboch. Úprimne povedané ani neviem, čo z tých nových skladieb vznikne. Možno to iba hodíme na internet alebo vydáme nejakú limitovanú edíciu, ktorú budeme nosiť na koncerty. V takomto projekte je to podľa mňa schodnejšia cesta, keďže si náklady vieme úplne minimalizovať. Všetko to ale závisí aj od ostatných báb – Peťa (Petra Humeňanská, pozn. red.) hrá skoro stále divadlo, Jana (Jana Humeňanská, pozn. red.) je v Nórsku, ja mám okrem toho všetkého ešte svoju prácu, takže uvidíme. Tento projekt však vznikol hlavne pre radosť, takže to zbytočne nepreháňame.
Svojho času ste hrali aj na Radio_Head Awards – ako vnímaš alternatívnu scénu na Slovensku?
Myslím, že je večná škoda, že je na jednej, aj druhej strane veľa zakomplexovaných ľudí. Som veľmi otvorený človek, ale pre alternatívnu hudbu som podľa niekoho príliš komerčná a pre komerčnú zas priveľmi alternatívna... Ťažko sa mi preto k tomu nejakým spôsobom vyjadruje, ale som rada ak priestor dostanú kapely, ktoré si to zaslúžia a na ktoré sa v komerčných rádiách zabúda. Keby som mala spomenúť niekoho konkrétneho, tak napríklad Noisecut alebo Puding Pani Elvisovej.
V The Cubes ste tri baby, vo svojej koncertnej kapele máš iba chlapov. Cítiš tam nejaký rozdiel?
Je to rozdiel. The Cubes sú môj splnený sen – je tam taká iná ženská energia, ktorú by som možno nazvala viac "kapelovejšou". Moja skupina je zas úplne odlišná, pretože tam sa všetko točí okolo môjho svetonázoru, no na druhú stranu to je na tom skvelé. Na určitej úrovni takto môžem spolupracovať s mužmi a na určitej zas so ženami.
V jednom rozhovore si spomínala svoj dialóg s Jožom Rážom, ktorý vravel, že sú tak dlho spolu preto, že v kapele nemali ženy. Ako si vysvetľuješ túto jeho poznámku?
Najprv som dostala záchvat smiechu, no v konečnom dôsledku som si uvedomila, že na tom niečo asi naozaj bude. Vtedy ma to pobavilo najmä preto, lebo mi to povedal s úplne kamennou tvárou.
V Pehe to bolo podobné – to ale asi ťažko budeš porovnávať so svojou súčasnou koncertnou kapelou...
Tak to je niečo úplne iné...
Keď sme pri tom, počula si ich už s novou speváčkou?
Počula som ich nový singel, ale nemyslím si, že som tu od toho, aby som to nejako komentovala alebo na to nejakým spôsobom reagovala. Môžem diplomaticky povedať, že im prajem všetko dobré a tak ďalej...
Pozeráš sa ešte vôbec dozadu?
Asi tri roky som bojovala s emóciami v rámci Pehy a ešte predtým aj v rámci IMT Smile. Dalo by sa povedať, že tam bola istá prevaha mužského ega, ale to by sme sa mohli rozprávať aj o ženskom. (smiech) Nedávno ma dokonca Ivan oslovil, aby som mu do jednej piesne naspievala vokály, a to bolo vlastne prvýkrát po X rokoch, čo sme spolu komunikovali. V rámci Pehy to bolo tak, že som sa jedného dňa zobudila a tie emócie boli preč. Teraz sa na to už pozerám s väčšou vďakou a považujem to za obdobie, ktoré bolo pre mňa veľmi dôležité a zlomové. Dalo by sa povedať, že to bolo vyvážené – na jednej strane tam bolo množstvo zložitých a ťažkých chvíľ, ale bola to aj obrovská škola, takže na to nemôžem povedať ani jedno krivé slovo.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Standa Merhout
Súvisiaci interpreti: Katarína Knechtová
