Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Heidi Janků: "Čím som staršia, tým menej si verím"

Heidi Janků: "Čím som staršia, tým menej si verím"

16.04.2017 - 12:00 | redakcia

42 pesničiek z 35 rokov trvajúcej kariéry - to je nová dvojdisková kompilácia českej speváčky Heidi Janků. Obsahuje skutočne Best of z repertoáru interpretky, ktorá v 80. rokoch minulého storočia žiarila ako kométa, pravidelne obsadzovala popredné miesta v Zlatom slávikovi a muži si jej plagáty vylepovali v izbách i v skrinkách v práci.


Na zmenu pomerov v pop music po roku 1989 zareagovala bez pocitu krivdy a čoskoro dokázala, že na výslnie českej hudobnej scény patrí oprávnene. K nedávno vydanému dvojalbumu Best of Heidi pripravilo vydavateľstvo Supraphon rozhovor o speváčkinej minulosti aj súčasnosti.

Ako prežívate, keď vám niekto povie, že na vás a vašich pesničkách vyrastal?

Tak to mi v prvom rade pripomenie môj vek. (smiech) No neberiem to tragicky. Mám z toho samozrejme radosť. Keď za mnou prídu ľudia v mojom veku alebo štyridsiatnici na vyšších pozíciách s tým, že na mne vyrastali, vždy ma to poteší. Takisto, ako keď za mnou chodia páni s tým, že ma vídavali, keď boli na vojne, a vďaka mne zažívali aj svetlejšie chvíľky.

Uvedomovali ste si to už vtedy, v osemdesiatych rokoch?

Začínam si to uvedomovať až teraz. Vtedy sme zažívali obrovskú vlnu popularity, jazdili sme šnúry a koncerty s kapelou, koncerty boli vypredané a boli sme v tom ponorení všetkými zmyslami. Ako veľmi veľká tá popularita bola som si začala uvedomovať, až keď nebola - v deväťdesiatych rokoch, v dobe, ktorá pre nás normalizačných spevákov nebola ružová. A vtedy som začala svoju kariéru budovať vlastne úplne od začiatku. 

Pokladáte sa za normalizačnú speváčku?

Iba pokiaľ ide o dobu, v ktorej som pôsobila. Dokonca som mala aj nejaké problémy, napríklad s textami, ale asi som o tom málo hovorila. (smiech) Všeobecne sme ale všetci, ktorí sme v tom čase fungovali a neboli sme zakázaní, boli braní ako trošku normalizační. Ako tí, ktorí vo svojej kariére robia kompromisy. O sebe si to ale nemyslím a nemôžem za to, do akej doby som sa narodila. Profesijne som si v osemdesiatych rokoch zažila peknú dobu, rada si na to spomeniem, ale každodennú nostalgiu určite nepociťujem.

Dá sa vaša nová kompilácia považovať za veľký návrat k Supraphonu?

Možno áno… Možno spolu ešte niečo vyprodukujeme. Som rada, že sme teraz spoločne vytvorili ucelený pohľad na moju doterajšiu kariéru. Na komplet sa dostali nielen pesničky, ktoré má v archíve Supraphon, ale i tie, ktoré vychádzali v deväťdesiatych rokoch a po roku 2000 aj v iných vydavateľstvách. A nájdete tu naozaj gro mojej doterajšej cesty.

Bolo bolestivé selektovať pesničky?

Bolo to úsmevné i bolestné zároveň. Keď som si tie pesničky z osemdesiatych rokov púšťala, hovorila som si, ako sme na tomto mohli postaviť kariéru?! Ale vtedy bola iná doba. Aj tými aranžmánmi, ktoré dnes znejú príšerne, sme vtedy kráčali proti prúdu. V tom to bolo úsmevné. A v čom bolestné? Na komplet sa nezmestilo všetko, čo by som na ňom chcela mať. Niektoré pesničky sa nehodili medzi tie ostatné, na niektoré sme nedostali práva - napríklad na pesničku Jsem nekonečná, ktorú som si vypožičala od Jennifer Rush. Ale autor sa zasekol a práva nedal ... To ma skutočne mrzí.

Vypočujte si kompiláciu Best of Heidi na Deezeri:



Príde vám, že ste na scéne 35 rokov?

Nepríde, hrozne to utieklo. Ja si to ale nepripúšťam. Ten čas mi pripomenú iba podobné projekty, ako je nový supraphonský komplet Best of. Keď si uvedomím, že prvú pesničku som nahrala niekedy v roku 1982, tak to je katastrofa! (Smiech) Inak mi to ale, ako som už povedala, vôbec nepríde, pretože na javisko chodím stále s rovnakou chuťou. A stále ma to baví, aj keď je to celé niekde inde, než v tých osemdesiatych rokoch. Ono sa to ale tak trošku oblúkom znovu vracia, pretože opäť dávame dokopy kapelu Supernova a spomenieme si aj na skladby, ktoré sa časom ocitli tak trochu bokom.

Hovoríte, že dnes je to inde. Kde to bolo vtedy a kde dnes?

Vtedy bola kapela, koncerty, neustále vypredané, neustále ponuky na ďalšie a ďalšie vystúpenia. Osem rokov sme jazdili a vôbec sa nezastavili. Potom nastal zlom. V roku 1989 sme rozpustili kapelu a odišli do Monaka, kde manžel tvoril hudbu k filmom. Vrátili sme sa menej bohatí, než sme plánovali, a začínali opäť od začiatku. Báli sme sa, že by sme neuživili kapelu. Oslovovali sme preto nových autorov, ktorí robili muziku na počítači a vrhli sme sa na halfplaybackové vystupovanie.

A ešte hlbšie do histórie: vaše prvé nahrávky vznikli v ostravskom rozhlase, je to tak?

Áno, aj na mojom novom komplete ich zopár nájdete. Tie pesničky vznikali priamo v rozhlase a ja som tam nesmierne rada spievala. Vysoké stropy v štúdiu, v tom slávnom áčku, mi robili dobre, pretože to tam pôsobilo ako sála. Nebyť ostravského rozhlasu, zrejme nie som ani ja. Vtedy si tam trúfli natočiť osemnásťročnú babu, ktorá v budúcnosti možno niečo dokáže. A podarilo sa. Ostravskému rozhlasu patrí moja vďaka, veľmi mi pomohol. Vtedy bolo ozaj ťažké nahrávať,  dnes už má doma počítač každý a môže si nahrať toľko piesní, koľko len chce. Ide skôr o to, vedieť ich predať.

Vaše úplne prvé skladby boli s folklórnou kapelou!

Je to tak. Sú tiež z ostravského rozhlasu, mala som vtedy asi dvanásť rokov! Na súčasnú kompiláciu sa ale nevošli. Sú to skôr rarity než best of ... (smiech) Niektoré folklórne ladené pesničky ale dodnes na koncertoch spievam, rovnako ako aj country piesne z dosky Zlatej důl jsem přece já. I keď, aby sa skutoční countrymani neurazili, je to také to moje country.

Počas kariéry ste spolupracovali hlavne s českými autormi, zahraničných piesní ste prevzali iba minimum ...

Áno, a bolo to zložitejšie. Keď už ľudia nejaký hit poznajú, prijmú ho ľahšie a býva tiež jednoduchšie dostať ho do rádií. My sme na to išli inak - aj keď, pravda, moja prvá pesnička bola prevzatá, bol to rock'n'roll. To vymyslel Ivo Pavlík. On tvrdil, že každý by mal začínať práve s rock'n'rollom, pretože na tom sa ukáže, či zaujme alebo nie, či „umí“ alebo nie. (smiech) Potom sme išli skôr cestou pôvodných českých vecí, občas to bola veru cesta tŕnistá. Ale vyplatila sa, našli sme si tím skvelých autorov. Textárov Vladimíra Čorta, Honzu Krůtu, neskôr Pavla Cmírala, taktiež skvelých skladateľov.  Zo začiatku pre mňa najviac písal Ivoš, manžel a kapelník, pre neho som bola tak trochu múzou. Teraz už pre mňa písať nechce, hovorí, že by potreboval novú múzu - speváčku, aby mohol zas niečo vyprodukovať. (smiech) A k tým ďalším: dodnes veľa spolupracujem s Jindřichem Parmou. Úžasná spolupráca bola aj s Vašom Patejdlom alebo Karlem Vágnerem. A najnovším prírastkom do našej hudobnej rodiny je Martin Hájek, bývalý DJ, s ktorým sme urobili veľa pekných pesničiek.

Čo vy na to, keď manžel hovorí, hoci nadnesene, že potrebuje novú múzu, novú speváčku, aby napísal niečo pekné?

Ja som mu to zarazila! (smiech) Máme radi humor, ale niečo na tom asi je. Keď spoznal mňa, sypal jednu pesničku za druhou, potom sa to zarazilo a teraz už nechce. Ale stopla som to hlavne preto, že viem, ako to s ním a speváčkami končí. On pre ne nevie písať pesničky na objednávku, on si ich rovno berie za manželky. (smiech) Tak to bolo s Věrou Špinarovou a aj so mnou. Ale hoci mi dnes už pesničky nepíše, stále je so mnou v tíme, pomáha mi producentsky a aj inak. Nevadí mu, že spolupracujem aj s inými autormi, naopak, vždy sa do toho ako producent zapojí. A to je veľmi fajn.

Ste spätá aj s muzikálom. Rysuje sa u vás v tomto smere niečo nové?

Nerysuje. V niekoľkých muzikáloch som účinkovala, mimoriadne ma bavil muzikál Jeptišky, kde som spolu so štyrmi kolegyňami bola po celý čas predstavenia na javisku. Potom som pár ponúk odmietla a teraz mi už žiadne nechodia. Rada by som si vyskúšala aj film, myslím, že by ma to bavilo. Ale mám čo robiť aj so svojím sebavedomím. Čím som staršia, tým menej si verím. Keď je človek mladý, ide do všetkého po hlave, no v poslednej dobe mi sebavedomie začína chýbať. Už niekoľko rokov si dávam vždy na Nový rok predsavzatie, že budem zdravo sebavedomá. Vydrží mi to ale maximálne dva mesiace a potom musím sebavedomie opäť štartovať. Dnes už viem, že meno sa v brandži buduje veľmi ťažko, dlho - a potom stačia dva zlé kroky a všetko je v ťahu. So sebavedomím kráča ruka v ruke zodpovednosť, navyše mám zodpovednosť nielen za seba. A nechcem to tým ostatným - všetkým tým ľuďom okolo mňa, pokaziť.

Na vašej novej kompilácii je i pesnička Dík za tvůj kus ráje.. Kto vám v živote skladal ten váš raj?

Určite mamička. Snažila sa, aby moje detstvo bolo čo najpokojnejšie, najružovejšie, najkrajšie, najpohodovejšie. Bohužiaľ umrela, keď som mala jedenásť. Potom som zažívala skôr temné roky, pretože s otcom to príliš nefungovalo. A najväčší kus raja mi neskôr dal Ivoš. Sme spolu už tak dlho, že si to inak ani nedokážem predstaviť.

Zdroj: Supraphon
Foto: Robert Tichý


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti