Keď počúvam mladého hudobníka Maja Jenča rozprávať o jeho sólovom počine Jeseň, vravím si, že niektorí umelci skrátka nepatria do súčasnosti. A práve to, že sem nepatria, ich robí takými špecifickými.

Druhá časť projektu, ktorému sa Majo Jenčo venuje odkedy sa "pozastavila" činnosť jeho predchádzajúcej indie-popovej kapely Frequency, je opäť charakteristická najmä špecifickým zvukom líšiacim sa od konvenčnejšej prvotiny. Ide o mozaiku momentov, ktoré prirodzene prechádzajú v komplexnú, ucelenú emóciu. A v relax.

V tejto hudbe sa dá čítať ako v knihe. Je to audio-denník nahraný na súbor do múzea patriacich prístrojov, plný myšlienok a momentov, z ktorých si to najkrajšie vyberie každý, koho neodradí neprvoplánový experiment. Ale pozor, najlepšie bude, ak si Jeseň pustíte cez slúchadlá, a oddáte sa len a len zvuku. Okrem toho si môžete prečítať, o čom to celé vlastne je.



Pred rozhovorom som opäť počúval obe Jesene a zistil som, že sa vlastne neviem rozhodnúť, či je tá hudba veselá alebo smutná, či je "temná" alebo "svetlá". Existuje nejaká komplexná emócia, ktorou by sa dali "onálepkovať"?

Prvá jeseň je určite veselšia a farebnejšia. Teraz som chcel ukázať odvrátenú stranu, pochmúrnejšiu jeseň - vtedy, keď už opadnú všetky listy zo stromov a vonku je cítiť chlad. Je chladná aj vo vzťahoch, v myšlienkach a slovách, ale s pozitívnym koncom. Dá sa povedať, že emócie, ktoré obsahuje, sú práve také premenlivé, ako jesenné počasie.  

Aj preto vyšla tohtoročná jeseň v zime? Alebo skôr preto, že si jednoducho nestíhal?

Pôvodne mala vyjsť v prvý jesenný deň, no keďže sa mi pri nahrávaní strašne "darilo", tak sa to posunulo. Ale našiel som skvelú výhovorku. Keďže bol 21. december prvý zimný deň a Jeseň II vyšla dvadsiateho, ešte som to stihol, stále to bolo v jeseni. Aj keď už bol vonku sneh. 

Problémy boli spôsobené tým, že si opäť pracoval čo možno najanalógovejším spôsobom, prostredníctvom rôznych starých nástrojov? 

Áno, aj týmto som si to častokrát sťažoval a komplikoval, ale aj tým, že skladby niekedy potrebujú čas, aby mohli dozrieť do finálnej podoby, netreba tlačiť na pílu - nemusí to vždy dopadnúť najšťastnejšie. Taktiež sa v tom dokáže človek zamotať, obzvlášť keď je na všetko sám a chce počuť reakciu ľudí až pri hotovej veci - ale za to si môžem sám. Hovorí sa, že najťažšie je začať, no pre mňa je najťažšie veci dotiahnuť do konca, s čím bojujem celý život, a o tom je v podstate celý projekt Jeseň. 

Musím povedať, že je to dosť špecifický žáner a na Slovensku ide o takú atypickú záležitosť. Je to účelové? Alebo takto si skrátka sám sebou?

Pri prvej nahráve si ma dosť prekvapil tým, že si to označil za avantgardu. S druhou som chcel viac experimentovať, možno prekročiť isté hranice, ale s tým, že to stále musí byť počúvateľná hudba, ba priam príjemná na počúvanie. Chcel som skúsiť, z čoho všetkého sa dá hudba vytvoriť. Keby som sa mal zaradiť do žánru, tak by som si vybral avant-pop, pretože tie skladby sú podľa mňa stále popové, len aranž je možno experimentálnejší. Takto som sám sebou.

Čo je na tom popové? Ja si totiž v konvenčnom zmysle spájam pop s tým, čo hrajú napríklad mainstreamové rádiá.

Melódie a spevy mi pripadajú stále popové, popri tom všetkom "bordeli" som to ani nechcel ešte viac komplikovať nejakými alternatívnymi postupmi. Nechodil som na hodiny spevu a ako malý som bol prirodzene vystavený pop music všade navôkol. Myslím, že si z toho niečo nesiem doteraz. Pop podľa mňa nie je niečo, čoho sa treba báť alebo od neho utekať za každú cenu. Samozrejme sa dá veľa naučiť aj od takých hudobníkov, ktorých počúvajú masy.    

Ako to funguje v tvojej hlave predtým, než sadneš za nástroj. Máš už predstavu, ako bude skladba vyzerať?

Už strašne dávno som mal v hlave tému, na základe ktorej vzniklo intro do prvého EP. Prišlo mi, že nebola dostatočne rozvinutá, a tak som sa rozhodol vytvoriť skladby, ktoré budú variáciou jednej základnej témy na spôsob symfónie. Úvodná skladba 2843 predstavuje singel, ktorý začiatkom nadväzuje na predošlé EP, a ďalšie tri skladby sú rozvinutím jednej témy, ktorá zaznie v úvode skladby Tune. Prvýkrát som veci plánoval dopredu - postupne som si vytvoril približnú predstavu a štruktúry skladieb. Nakoniec som ostal prekvapený, do akých podôb sa skladby nakoniec dostali.

Majo Jenčo, 2018 Zdroj: archív hudobníka

Je to robené opäť tak ako naposledy, že si si nahrával momenty, a potom ich dával dokopy, pretože ich spájala nejaká ústredná myšlienka? Alebo sú nahrávky polepené viac chaoticky?

Od vydania prvej Jesene som začal nahrávať takmer všetko okolo seba. Veľmi som si začal všímať hluk. Čo všetko ho spôsobuje a akému množstvu hluku je človek každodenne vystavený. Nahrával som si rôzne veci, miesta, ktoré som opakovane navštevoval, hocičo, čo ma zaujalo. Niekedy som behal s mikrofónmi po dome a vytvoril si tak vlastnú paletu zvukov. Prišlo mi, akoby som si nahrával audio denník. Samozrejme, že som nepoužil všetko - vo všetkom musel byť poriadok. Chaotické veci ani neviem robiť. 

Druhá skladba je vyslovene ódou na hluk. Prvotný impulz predstavuje ten zvláštny jav, keď sa v autorádiu na sekundu preladí frekvencia, a vzniká "remix". Chcel som spraviť pieseň, ktorá bude simuláciou takéhoto preskakovacieho rádia, a tiež zakomponovať do skladby odpočítavanie sekúnd v jednotlivých častiach k číslu 6, a tak sa symbolicky premostiť k ďalšej skladbe. 

Všimol som si, že jeden z hlukov, ktorý sa opakuje vo viacerých skladbách, je zvonenie. Na symbolickej úrovni mi to trošku kooperovalo s názvami. Awake, Tune... 

Hlavný dôvod, prečo som tam dal to zvonenie, je ten, že nerád telefonujem a nepáči sa mi, čo dokázal spraviť telefón v dnešnej spoločnosti. Šiesta skladba je taký žalospev o zlých snoch, skrátka "všetko najhoršie", čo som mohol dať do jednej skladby, preto je zo začiatku možno trochu nepríjemná na počúvanie. To, na čo narážaš, že by sa to mohlo asociovať ako nejaký budík, mi popravde ani nenapadlo. Ale dobrý nápad!

V druhej skladbe je napríklad použitý školský zvonec. Som veľký fanúšik série hier Silent Hill, v ktorých keď zaznel školský zvonec, tak si stále vedel, že bude zle. Skrátka referencia k niečomu nepríjemnému. 

K čomu sa viaže opakujúci sa motív, v ktorom sa spieva "You're so special"?

Pôvodne som písal o takom type človeka, ktorý si o sebe myslí, že je niečo viac, pritom v skutočnosti je to obyčajný bláznivý lenivec a potrebuje sa prebudiť. Uvedomil som si ale, že by som nemal hodnotiť druhých ľudí, pokiaľ sa sebareflektívne neohodnotím sám. Zistil som, že nie som iný ako ten človek, naopak, som mu až príliš podobný. Takže skladba je v podstate o mne, je to sebakritika.    

Zaujala ma aj obálka nahrávky, opäť postava v centre a prírodné pozadie. Čo vyjadruje?

Táto jeseň je dosť o vzťahoch a najmä o tých ťažkých, komplikovaných, ktoré dokážu vzniknúť medzi blízkymi ľuďmi. Postava na obale je otočená chrbtom, čo značí bariéru. Prostredie lesa symbolizuje únik z civilizácie, kde by sa možno človeku žilo lepšie. 

V izolácii? 

Presne. Celkovo je Jeseň robená tak, aby sa počúvala v izolovanom priestore alebo cez slúchadlá. Pre mňa predstavuje les - a celkovo príroda - východisko, kde môže mať človek trochu pokoj, môže utiecť od mesta, hluku, ľudí a všetkého. Nie som mizantrop ale introvert, rád trávim čas o samote, keď si môžem usporiadať myšlienky. Presne tak vznikala táto hudba. Na "samotke". (smiech) 

Zmenili sa nejako plány smerom k fyzickému vydaniu, alebo k živému prevedeniu Jesene?

Zatiaľ neplánujem vydávať Jeseň ináč ako online. Rozmýšľal som nad kazetami, no už aj tak vyše polovica vecí na EP bolo nahrávaných na magnetické pásky - zas netreba preháňať. Alebo žeby? Páči sa mi myšlienka dať to von zadarmo, kto chce, ten ťa podporí. Nikoho do ničoho nenútiš, človek sa sám rozhodne.

Kým sa dostaneme k druhej polovici otázky - ako to vlastne funguje, že nahrávaš niečo na kazetu?

(smiech) Tak funguje to normálne - pustíš kazeťák a nahrávaš. Páska má ale svoju rýchlosť prehrávania, takže buď na ňu nahráš celú skladbu, vytvoríš si slučky, alebo sa dá použiť ako echo. Na nahrávkach som vyskúšal tieto možnosti a teším sa na ďalšie nové dobrodružstvá!

Kde si tie veci vychytávaš, po bazároch? Lebo kazetový nahrávač, to už je aj celkom rarita.

Po bazároch sú ich desiatky, samozrejme, často je risk kupovať starú elektroniku, no na druhú stranu tie veci boli vyrábané tak, aby vydržali, a ľudia sa o nich poväčšine starajú, lebo si ich vážia. Stane sa, že aj u deda na povale nájdeš nástroje, ktoré sú stále funkčné, a s trochou experimentovania im dokážeš vdýchnuť úplne nový zvuk. Baví ma vymýšľať rôzne spôsoby ako veci využívať a vytvoriť s nimi niečo nové.   

To je veľmi romantické. Určite však musíš rozumieť aj všetkým limitom, ktoré so starými nástrojmi prichádzajú...

Jasné, kým som sa naučil tomu rozumieť a reálne s tými vecami pracovať tak, ako by som chcel, pochopiteľne to trvalo. Musel som sa trochu skamarátiť aj s počítačom, lebo som chcel zvuk posunúť na vyššiu úroveň. 

A keď sa teda po troch neplánovaných otázkach vrátime k live prevedeniu?

Bol som nalomený touto myšlienkou, lebo s bratom Danielom a kamošmi robíme spoločné skladby, a tak sme sa, ani poriadne nevieme ako, začali motať okolo mnohých dobrých ľudí z hudobnej sféry. Live Jeseň by si ale vyžadovala veľa času a prípravy a ten by som chcel tento rok investovať inam. Zatiaľ neplánujem ďalšiu časť Jesene, mám síce v hlave rozrobené ďalšie skladby, ktoré ale musia ešte dozrieť. Chcem sa preto venovať štúdiu a kapele. 

Takže máš nový projekt, môžeš o tom prezradiť viac?

V tomto projekte je lídrom môj brat, ktorý sa tu najviac skladateľsky angažuje. Dlho hudbu študoval a vnímal úplne iným spôsobom ako my, a tak nás naučil kopec nových vecí. Vznikla opäť osobitá vec, miestami až tanečná hudba, v ktorej síce nie som úplne doma, ale máme z toho všetci obrovskú radosť a veľmi nás baví spolu pracovať. 

Minule sme sa bavili, že sa rád prehrabávaš, rovnako ako ja v nových hudbách, a často aj v rôznych bočných nahrávkach. Máš nejaký nový objav z roku 2018?

Začal som počúvať iné, pre mňa nové žánre, napr. IDM, čo je doslova inteligentná tanečná hudba, ktorá vznikla ako priama reakcia na obrovskú rave scénu v 90. rokoch. Pritom som ale často taký, že prečo je toto akože inteligentné? (smiech) Ale ide o štýl. Zaľúbil som sa do práce niektorých producentov ako napr. Aphex Twin, objavil som Children of Alice a ich štvorskladbový album, ktorý som dokázal zatiaľ dopočúvať dokonca len raz. (smiech) Bol vytvorený z viacerých projektov, ktoré mám veľmi rád. Kimbra ma prekvapila krátkym ReImagined EP, taktiež Melody Prochet s albumom Bon Voyage. Mám strašne rád hudbu, ktorá ma núti rozmýšľať, dokáže trochu zmiasť, a aj niečo nové naučiť.  

To je asi logické, keď už človek prejde nejakými hudobnými štádiami, tak sa neuspokojí len tak s niečím.

Snažím sa počúvaním trochu namáhať hlavu. Jasné, tiež si niekedy pustím popové skladby, ale pokiaľ nebudeš nejak hlavu namáhať, bude stagnovať, a ešte by som povedal, že bude aj upadať. Obdivujem prácu Bena Johnstona, ktorý začal v 60. - 70. rokoch vytvárať svoje vlastné mikro-tonálne ladenia pre sláčikové kvarteto a jeho diela boli hráči schopní interpretovať a nahrať až po desaťročí nacvičovania. Taktiež prácu Juliana Housa, zakladateľa vydavateľstva Ghost Box a jeho projekt The Focus Group, v ktorom sa prehrabáva starými filmovými archívmi, tiež v dokumentoch a programoch, z ktorých vytvára hudobné koláže. Spája niekedy doslova "nespojiteľné".

Taká hudba má ale úplne minimálny zásah.

To, čo hovoríš, je presne to, nad čím kebyže sa začnem zamýšľať, tak asi vôbec nerobím to, čo robím. Koľko úžasných vecí by nevzniklo, keby sa ľudia orientovali len podľa toho, či to bude niekto počúvať. Ide tu podľa mňa o to obetovanie sa za umenie.

Autor: Matej Kráľ
Foto: archív hudobníka