Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Gitarista z Bon Jovi: Na pódiu sme ako jedna rodina, je medzi nami silné puto

Gitarista z Bon Jovi: Na pódiu sme ako jedna rodina, je medzi nami silné puto

18.12.2019 - 15:00 | Andrea Fedorovičová

Člen kapely Bon Jovi, gitarista Theofilos Xenidis známy aj ako Phil X, sa pre portál Hudba.sk rozhovoril o svojom pôsobení po boku Jona Bon Joviho a porozprával aj o svojej kapele The Drills, s ktorou v marci budúceho roka odohrá európske turné. Okrem Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Španielska či Holandska navštívia aj Poľsko či susednú Viedeň.


V mladosti ste sa stali celkom prvým gitarovým Youtouberom. Čo vás k tomu viedlo?

To bola taká vec... My sme ani nevedeli, čo vlastne robíme, proste sme to robili. Začal som natáčať gitarové videá, boli naozaj veľmi jednoduché, na štýl "Toto je gitara, toto je taký pražec, toto taký, toto je snímač, vidíme sa o týždeň!". Potom sme na tých videách vrieskali AC/DC a Led Zeppelin, to bola zábava a ľudia to sledovali. Mali sme čoraz viac videní, nakoniec až milióny. Ale bola to náhoda. Je to vtipné, ale keď sa o niečo také snažíte, nikdy to nefunguje. A je fakt nádherné, ako rýchlo sa z toho stala veľká vec.

Kto je Phil X? Prečítajte si viac v článku: Prvý gitarový Youtuber, ktorý zachránil Bon Jovi

Váš pseudonym pochádza z vášho rodného mena, no asi málokto si po transformácii mena Theofilos Xenidis na anglicky znejúce Phil X uvedomí, že ste pôvodom Grék.

Áno, vyrástol som v tradičnej gréckej domácnosti. Otec hral na buzuki, grécky hudobný nástroj a poznal rôzne grécke politické skladby zo 40. rokov, z čias, keď on sám vyrastal. Keď hral pre ľudí, videl som, že ich dokáže rozplakať aj rozosmiať. Vďaka tomu som si prvýkrát uvedomil, aká obrovská sila sa môže skrývať v hudbe.

Čo vaša prvá kapela Cidinex? Na začiatku vašej hudobnej cesty ste hrali trošku tvrdšie žánre, hard rock, heavy metal... Dalo by sa povedať, že vás stále bavia, že vás dodnes nejakým spôsobom inšpirujú? Predsa len Bon Jovi je taký ľahký pop rock.

Určite. Vyrástol som na Judas Priest a Iron Maiden, mojou prvou metalovou láskou bol Black Sabath, ten vo mne vzbudil záujem o tvrdšiu hudbu. V kapele Cidinex sme hrali síce tvrdé veci, no melodické a keď tam máte tú melódiu, či už je rozpoznateľná v speve alebo v nejakej gitarovej linke, tak je tam vlastne aj taká esencia toho popu, aj keď to nie je v skutočnosti pop, je to tvrdá, ale veľmi vkusne a čisto naaranžovaná hudba. Inak, ten názov, Cidinex... Neviem, či ste si všimli, ale to je vlastne moje priezvisko odzadu. (foneticky, pozn. red.)


V 2011 ste začali zastupovať Richieho Samboru v Bon Jovi. K tomu sa človek nedostane len tak...

Áno, v 2011 som s Bon Jovi hral trinásť koncertov, vtedy som mal čas aj na prípravu. Stalo sa tam viac vecí, prečo s nimi tie koncerty Richie nemohol odohrať, tak sa Jon rozhodol, že potrebuje nového gitaristu. John Shanks, ktorý produkoval ich skladby, videl nejaké moje videá a povedal Jonovi, že ak potrebuje týpka na gitaru, jedného takého videl na Youtube. To bolo vtipné. Myslím ale, že mi k tomu, že ma oslovili, pomohlo aj to, že som hrával aj s kapelami. Jon mal totiž na Youtube v merku ešte jedného chalana, ten hral veci, ktoré sa Jonovi veľmi páčili, no bol to len Youtuber. Ja som hral aj v kapelách ako Triumph či Aldo Nova, nebol som len internetový hráč. A ďalšia vec, ktorá zrejme tiež zohrala rolu, bola, že Jon s Aldom boli najlepší kamoši. Tak sa to nejako zrazu stalo a v 2011 som s Bon Jovi odohral 13 koncertov. Potom sa Richie vrátil. O dva roky neskôr, v 2013 som ho zaskakoval znova a to už naspäť neprišiel. Odvtedy som teda s nimi.

Takže ste sa predtým s Jonom v živote nestretli, oslovil vás len na základe Youtube a referencií?

V roku 1990 som začal hrať v Aldo Nova a oni boli v tom istom vydavateľstve ako Bon Jovi. Aj sme sa párkrát stretli, Jon nahrával skladbu Levon na tribute album Eltona Johna a Bernieho Taupina a ja som mu do tej pesničky hral gitaru, takže sme vlastne na prelome rokov 1990/91 nahrávali v jeho dome. Myslím si však, že po toľkých rokoch ani netušil, že sme sa už stretli. Predsa len, toľko ľudí sa medzitým okolo neho mihlo, s toľkými spolupracoval... A my sme sa celý ten čas spolu vôbec nebavili.

V 2013 ste s Bon Jovi hrali na Because We Can tour. Vtedy ste podľa Jonových slov kapelu doslova zachránili. Keď vám Jon zavolal, práve ste nakupovali a mali ste zhruba hodinu na to, aby ste sa zbalili a sadli na lietadlo. To je neuveriteľná pohotovosť a entuziazmus.

Akurát som tlačil pred sebou nákupný vozík, keď Jon volal a hovorí mi "Dnes ťa potrebujeme!". Bola to zmes vzrušenia a napätia. Hovoril som si "Wau, ono sa to vážne deje!". Hrali sme vtedy repertoár spred dvoch rokov, takže som si to musel v hlave len rýchlo preopakovať. No potom som sa učil aj nové songy. Bon Jovi totiž v marci vydávali ďalší album, takže na to, aby som sa mohol postaviť s istotou na pódium pred 20-tisíc ľudí a odohrať plnohodnotnú šou, som sa musel každý deň zatvoriť do izby a trénovať. A koncom apríla 2013 mi opäť zavolali a oznámili mi, že chcú, aby som s nimi šiel koncertovať v máji aj do Európy. Vtedy Jon len tak mimochodom poznamenal, že tam plánujú tri a pol hodinovú šou a musím sa doučiť ešte takých 25 skladieb. Mal som tým pádom kvantum domácich úloh. Bolo to na jednej strane veľmi vzrušujúce, ale aj obrovský stres.


Oficiálnym členom Bon Jovi ste sa stali až v roku 2016. Prečo až takto neskoro? Chceli ste si ponechať slobodu na ďalšie projekty?

Nie, s Bon Jovi sme nepracovali nepretržite, takže som mal vždy priestor aj na ďalšie veci, ktorým som sa chcel venovať. V roku 2014 Richie oficiálne opustil kapelu, v 2015 sme hrali v Pacifiku a v Ázii a v 2016 Bon Jovi nahrali ďalší album a Jon si zrazu uvedomil, že nemôže byť aj spevák, aj bubeník a keyboardista v jednej osobe. Rozhodol sa teda zavolať do kapely Hugha McDonalda a chcel aj stáleho gitaristu, tak oslovil mňa. Vtedy sme spolu urobili pár klipov, absolvovali sme nejaké fotenia a vlastne sme sa stali novou kompletnou kapelou. Doteraz mi to príde také zábavné, keď za mnou dnes prídu fanúšikovia, aby som sa im podpísal a potom vytiahnu album Bon Jovi a poprosia ma, aby som im dal podpis tam. Vždy, keď sa to deje, pozastavím sa a hovorím si "Wow, ono to je vážne realita..."

Už po prvých koncertoch, ktoré ste s Bon Jovi odohrali, sa písalo, že z vás vyžarovala neuveriteľne pozitívna energia a stále ste boli na tom pódiu vysmiaty. Je toto podľa vás práve ten recept na to, ako prilákať a nadchnúť ako hudobník čo najviac ľudí?

Ale kdeže, to nadšenie len hrám! (smiech) Nie, ja sa cítim skutočne požehnaný, že môžem hrať na tej gitare. A nielen, že môžem hrať na gitare, ale že môžem hrať v svetoznámej kapele. A som šťastný, že môžem okrem toho hrať aj s mojou kapelou The Drills, kde si môžem spievať svoje vlastné texty a rozprávať prostredníctvom tých pesničiek svoj vlastný príbeh. To je úžasné šťastie, že mám túto možnosť. A na margo tej mojej pozitívnosti, to som proste ja, tak som vyrástol a chcem tú energiu zdieľať s druhými. Ja sa skutočne stále usmievam a veľa sa smejem. A myslím, že to niečo dáva aj ľuďom, s ktorými hrám. Keď sme na pódiu s Davidom Bryanom a Ticcom, stačí, že sa otočím a pozriem na Ticca, on na mňa žmurkne a zasmejeme sa, a tak isto to máme s Davidom. Myslím, že všetci spolu na pódiu cítime to radostné prepojenie, sme na tom pódiu ako jedna rodina a to z nás napokon cítia aj fanúšikovia, ktorým to dáva pozitívnu energiu tiež.

Bon Jovi si získali srdcia fanúšikov všetkých generácií naprieč celým svetom. Čím si vysvetľujete ich úspech? Je tu niečo, čo ste sa v Bon Jovi naučili a aplikovali to potom do svojho vlastného projektu?

Myslím, že Jon urobil od 90-tych rokov v nadväznosti na seba rad správnych rozhodnutí. Vždy sa snažil byť aktuálny a dodnes píše skladby, ktoré sa ľudí nejakým spôsobom dotýkajú. Myslím, že to je ten hlavný dôvod, prečo Bon Jovi dokáže od začiatku kariéry dodnes naplniť štadióny a arény kdekoľvek na svete. Nie je to len o tom jeho legendárnom úsmeve. Napríklad tento rok v júni prišlo do londýnskeho Wembley na Bon Jovi 88-tisíc fanúšikov. A to nebol festival, to bol len Bon Jovi... Očividne ľudí tá hudba stále priťahuje. S The Drills takú návštevnosť na koncertoch nemáme (smiech), no s nimi zas môžem byť viac sám sebou. Keď hrám s Bon Jovi, sedím na zadnom sedadle a šoféruje Jon, v The Drills som tým šoférom ja a ľudia, ktorí na nás prídu, chcú počuť moje myšlienky a slová. S The Drills som to teda stopercentne ja, s Bon Jovi sa to tak úplne nedá, to je príliš crazy.

Posledná otázka k Jonovi... Poznáte sa už dlho a asi aj veľmi dobre. Zaujímalo by ma, aký je človek. Čo na ňom obdivujete? Má aj nejakú slabosť?

Jon je výborný líder, ktorý sa úprimne zaujíma o svojich ľudí a v kapele udržiava priateľského ducha. Píšeme si na narodeniny, staráme sa o seba. Keď boli na jeseň v Californii požiare, hneď mi písal, či som v poriadku. Je medzi nami silné puto. Na druhej strane je ale aj ten šéf, ktorý nám pred koncertom rozdá setlisty, povie nám, ako si čo predstavuje a vyžaduje od nás, aby sme boli pripravení. A k jeho slabostiam sa radšej vyjadrovať nebudem, lebo ma vyhodí z kapely (smiech).


Okrem Bon Jovi ste sa počas svojej kariéry stretli aj s ďalšími veľkými menami. Spolupracovali ste s hudobníkmi ako Chris Cornell, Alice Cooper, Rob Zombie... Každý z tých ľudí vo vás iste niečo zanechal. Vnímate to aj vo svojej terajšej tvorbe?

Ľudsky vo mne zanechali veľa. Chris Cornell bol napríklad odjakživa môj obrovský vzor a hrdina a priznávam, bol to obrovský zážitok, keď som nahrával v štúdiu skladbu a jeho hlas znel z reproduktorov. A na druhý deň som na tom istom mieste hral zas, jeho hlas opäť znel z reproduktorov a on sedel na gauči priamo predo mnou. Vtedy som sa cítil ako malý chlapec, bol to nádherný pocit. Bol to podľa mňa veľmi vrúcny človek a jedinečný hudobník. Miloval to, čo robil, akoby sa pre to narodil a jeho prínos je podľa mňa nenapodobiteľný, naozaj neviem, k čomu by som ho prirovnal.

Roba Zombieho bolo zas neuveriteľné sledovať pri práci, on je skutočný umelec a Alice Cooper, toho som stretol až pred dvomi rokmi a len som mu povedal, že "Hej, to som ja, čo som ti nahral gitaru na album". A on hneď, že "To si bol ty? Chlapče, to je skvelé!" A smial sa. Všetky stretnutia, či už s týmito hudobníkmi, ale aj s Avril Lavigne či Kelly Clarkson mi niečo dali. Každá tá spolupráca ma nejako obohatila. Na tomto sa tiež svojím spôsobom prejavuje ten môj pozitívny životný postoj. Mám totiž pocit, že od každého, koho som stretol, som si vzal niečo dobré. Jediná vec ma dnes s odstupom času mrzí... Ja si nezvyknem robiť fotky pri práci, nemám to rád, zdá sa mi hlúpe robiť si v štúdiu selfíčka a dnes si tak hovorím, "Škoda, že som sa neodfotil s Chrisom"... To je mi fakt veľmi ľúto...

Za čím si ako hudobník pri tvorbe stojíte? Čo v tých skladbách, ktoré tvoríte, musí skrátka byť?

Pre mňa ako hudobníka je najdôležitejšie predať moje myšlienky druhým. Keď hrám s Bon Jovi, tam je na Jonovi, aby rozpovedal ten príbeh. Keď hrám s The Drills, som to ja, kto rozpráva. Keď som v štúdiu s akýmkoľvek hudobníkom či interpretom, chcem, aby sme do tej tvorby dali všetko, čo v tej chvíli môžeme. Prajem si, aby hudba, ktorú tvoríme, znela čo najlepšie, to cítim ako svoju hlavnú úlohu, dohliadnuť na to. Mojou úlohou je tých ľudí v štúdiu usmerniť, musím si byť istý, že každý vie, čo má robiť, a tak sa spolu šplháme tými slohami až k refrénu, ktorý potom dokáže skutočne zasiahnuť aj toho poslucháča. A to je práve úlohou hudby, zasiahnuť niekoho ďalšieho.

S The Drills ste v máji tohto roka vydali EP Stupid Good Lookings, vol. 1. Povedzte niečo o tomto projekte.

Je to sranda, začalo to, ako keby sme šli nahrávať klasický radový album. Nahrali sme 14 piesní, každú s iným bubeníkom. Na jednotke máme Taylora Hawkinsa z Foo Fighters, Matta Chamberlaina, Abeho Laboriela Jr., ktorý hral s Paulom McCartneym a ďalších. Hudobný priemysel je dnes už o niečom inom, fanúšikovia chcú pesničky hneď, ako ich máte k dispozícii, nechcú čakať na celý album, ani nepotrebujú všetko naraz, preto sme tie skladby rozdelili do troch EP.

Šesť piesní je nateraz dosť, budúci rok vydáme ďalšie dve EP, jedno vo februári a ďalšie na jeseň. Už teraz som v kontakte s ďalšími bubeníkmi, ktorých by sme chceli na tretiu nahrávku. Môže sa to zdať ako póza alebo nejaké macherstvo, že ich tam teraz chceme všetkých vpratať, ale je to len o čistej radosti. Baví ma s nimi tvoriť veci, tá tvorba ma v tejto chvíli láka najviac. A môj basák Dan Spree je zas nesmierne vzrušený a nadšený z toho, že môže s tými všetkými bubeníkmi hrať v jednom štúdiu. Na dvojke bude napríklad Tommy Lee alebo Ray Luzier z Kornu a ďalší.

Na aktuálnom EP prinášate aj singel No Woman Of Mine, v ktorom sa za mikrofónom objaví aj Dug Pinnick z King's X.

Áno, najprv sme tú skladbu nahrávali len traja, Daniel Spree, ja a môj obľúbený Abe Laboriel na bicie. Pracovali sme niekoľko dní, až som si zrazu uvedomil, že by bolo skvelé mať tam ešte jedného vokalistu. Voľba padla na okamžite na Duga. On je jeden z mojich najobľúbenejších spevákov, milujem jeho hlas. Ten song znie trošku bluesovo, aj keď ja teda nie som bluesový gitarista ani spevák... Fanúšikovia mi však na Youtube kanáli písali, či by som neskúsil aj niečo do tohto štýlu, tak som sa zamýšľal, ako by som im mohol vyhovieť, ako také niečo poňať, až som sa napokon rozhodol urobiť to tak trochu na štýl Led Zeppelin, ktorých zbožňujem. A tematicky je to typické blues, spievam tam niečo na štýl "Dievča, ty si mi tak ublížila!" (smiech).


V marci 2020 zavítate s The Drills v rámci turné aj do Európy, tešíte sa? 


Áno! Na tých koncertoch budeme mať len jedného bubeníka (smiech). Na koncertoch s nami svojho času hral Brent Fitz, ktorý hrá aj so Slashom. Ten ale s nami nemôže vystupovať, keď má koncerty s ním, takže ho striedal Mike Dupke a občas s nami hráva aj Randy Cooke.  Tak uvidíme, ako to vyskladáme, inak hráme v tej istej zostave, menia sa len bubeníci. V rámci turné budeme hrať vo Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku, Španielsku, Poľsku, v Amsterdame a Viedni. Toto sú zatiaľ potvrdené koncerty, uvidíme, či ešte nejaké pribudnú. Slovensko momentálne v pláne nemáme, no ešte sa uvidí, možno sa podarí nejaký koncert aj u vás.

A čo vás čaká do konca roka?

Do konca roka budem viac-menej doma v Los Angeles, v januári tiež. Potom sa to rozbehne. Vo februári idem asi do Južnej Afriky, v marci ma čakajú koncerty v Európe, v apríli budeme skúšať s Bon Jovi, v máji sú v pláne koncerty s nimi, v júni budem zas na chvíľu doma, v júli opäť s Bon Jovi. Bude to nabitý rok.


Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: archív hudobníka


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti