Bratislavské duo Longital (predtým Dlhé diely), ktoré tvoria Shina a Dano Salontay, je špičkou našej alternatívnej scény. Ich tvorba sa dá zaškatuľkovať jedine ako štýl "longital". Túto svoju jedinečnosť dokázali aj 12. novembra na vydarenom koncerte v košických Kasárňach, po ktorom poskytli portálu Hudba.sk tento rozhovor.
Košický koncert bol z pohľadu diváka veľmi príjemný (podobne ako ten minuloročný v klube ICCT). Ako sa Vám hralo v Kasárňach?
Shina: Hralo sa nám veľmi dobre, je to fajn miesto, aj keď počas dňa vyvoláva trochu strach. Je to veľmi neútulný priestor, ktorý ale večer, keď sa zotmie, ľudia zabývajú svetlom a teplom. Takže má určité čaro. Je tam však ešte veľa práce na to, aby sa stalo naozajstným kultúrnym centrom, keď to porovnám napr. s francúzskym štandardom - kde sú ale takéto centrá výrazne dotované od mesta, cez krajské úrady až po ministerstvo kultúry. Čo mi chýbalo naozaj, to bolo výrazné označenie budovy - priestoru, pripadalo mi to ako územie nikoho, ani trafiť sme tam nevedeli.
Dano: Ako hudobníci sa snažíme svojou hudbou rozdávať energiu a na to je potrebné, aby sa priebežne aj dobíjala. Preto hudobníci v istom štádiu vývoja už požadujú určitý komfort. Každý malý nedostatok na strane organizátora znamená pre umelca stratu energie, ktorá môže chýbať pri koncerte. Umelec má potom na výber - buď podá horší výkon a stane sa postupne otrlým alebo ide na doraz z rezerv, oslabí sa a následne ochorie. V prípade Košíc mám v koncertnom denníku zápis: nepoznajú dobrú reštauráciu v blízkosti klubu, chýbajúca čistá šatňa - prezlieka sa medzi káblami v sklade, ubytovacia časť OK, ale kúpeľňa a záchod bez tečúcej vody. Toto všetko sa dalo elegantne a tvorivo vyriešiť aj v takom priestore ako sú Kasárne.
Kasárne Kulturpark - klub, ktorý len nedávno vznikol, bude čoskoro zatvorený. Má u nás alternatívna scéna dostatok možností na koncertovanie?
Shina: Ja myslím, že má, rovnako ako je vždy dosť muzikantov, ktorí zrovna hrajú, sú aktívni. Skupiny tiež vznikajú a rozpadajú sa. A rovnako ako kluby vznikajú, majú svoj zlatý čas a zanikajú, a niektorým sa ani nič lepšie nemôže stať, lebo vznikne priestor na niečo nové. Netreba plakať, treba pokračovať. A keby bol v tomto smere na Slovensku útlm (čo zrovna nie je), stále sa dá hrať v okolitých krajinách, v Čechách výborne prijímajú slovenskú hudbu všetkých žánrov, rovnako aj v Poľsku. A potom je ešte stále možnosť, že si muzikanti budú svoje koncerty robiť sami v priestoroch, ktoré si prenajmú a to je úplne tá najlepšia škola, lebo zistia, koľko to je práce zorganizovať poriadne jeden koncert a budú si viac vážiť možnosti, ktoré im vytvára niekto iný.
Dano: Má. Možnosti sú všade tam, kde sú ľudia rozhodnutí muziku robiť a organizovať a zrušenie priestoru nie je až také určujúce, pretože títo ľudia budú vždy pokračovať v tom, čo vedia robiť a majú to radi. A nakoniec aj nájdu ten ideálny priestor. Želáme ľuďom z Kasární, aby nestratili chuť pokračovať a aby vytvorili klub, ktorý bude existenčne nezávislý od počasia. Radi chodíme hrať koncerty tam, kde vidíme vývoj, kde ľudia so sebou niečo robia, lebo aj my sa snažíme hýbať ďalej. Ak sa naše veci v istom štádiu zdanlivo zadrhnú, zo skúsenosti vieme, že je to len preto, že nás čaká ďalšia zmena. Takto to vidíme aj s Petrom (pozn. Peter Radkoff - riaditeľ Kasární) a jeho ľuďmi, lebo ak sa z celej situácie niečo naučia, budú oni víťazmi a túto skúsenosť im nikto nevezme.
_Hudobné kluby u nás a vonku
Hudobných klubov, ktoré by sa dali považovať za fungujúce, u nás nie je veľa. Ako hodnotíte ich úroveň v porovnaní so zahraničnými?
Dano: Už dlhší čas jazdíme po slovenských kluboch a všimli sme si, že situácia na niektorých miestach sa opakuje. Slovensko obehneme dvakrát za rok. My delíme hrania na dve kategórie - koncerty a skúsenosti. Koncert je slávnosť, keď medzi kapelou a publikom vznikne to tajomstvo, ktoré stále priťahuje ľudí na živú hudbu. Skúsenosť naproti tomu je vystúpenie, pri ktorom po všetkých patáliách s jedlom, šatňou-nešatňou a zlou zvukovou skúškou prichádzame na pódium podchladení, hladní a vystresovaní, a prosíme Glóriu, aby nám pomohla sa nad všetko povzniesť a dať ľuďom to, po čo si prišli. Zaviedli sme si kvôli tomu už koncertný denník, v ktorom si zapisujeme praktické veci ku každému klubu, aby sme pri najbližšej návšteve boli psychicky pripravení, lebo je len málo miest, ktoré sa vyvíjajú. Z nášho pohľadu sú dve "inštitúcie" v ktorých majú naše kluby najväčšie rezervy: šatňa a zvukár.
Vedel by si to bližšie definovať?
Dano: Šatňa je zázemie, kde sa hudobník môže prezliecť, načerpať sily pred koncertom, uložiť a zamknúť svoje osobné veci počas koncertu a po koncerte vydýchnuť. Pokiaľ chýba šatňa, pošle slovenský organizátor umelca na WC alebo do skladu s pivom. A to je bohužiaľ to miesto, ktoré určuje ďalší vývoj večera. Môže byť čisté alebo môže byť studené, zašliapané a s mokrou dlážkou. Mám pokračovať ďalej? Naše požiadavky na zázemie sú: uzamykateľná čistá šatňa s minimálnou teplotou 18 stupňov, 3 litre minerálky, ovocie. Nepamätám sa, kedy sme to naposledy na Slovensku mali takto a bez problémov pripravené. Vlastne pamätám - Stanica Žilina. Slovenské festivaly sú vraj na tom podobne, s výnimkou Pohody, tam sa myslí na hudobníkov, lebo Mišo (pozn. Michal Kaščák) to sám ako muzikant zažil. No aj tam sme mali skúsenosť - vznikol sklz v programe a na pódium za nami prišiel stage manager s otázkou, či môže naše rozložené osobné veci preniesť do inej šatne (pravdepodobne sa zahraničná skupina dožadovala samostatnej šatne, ktorú mali uvedenú v zmluve). Vtedy som sa neudržal a vybuchol.
Teraz zvukár a technika. Zvukár je pre nás rovnocenný člen kapely, ktorý sa mení s miestom a ktorého si zatiaľ nevyberáme my. Prvá vec, ktorú po príchode do klubu alebo na festival urobím, je, že sa zoznámim so zvukárom, naučím sa jeho krstné meno a snažím sa ho získať na svoju stranu, aby "hral" s nami a mal z toho radosť. Technické požiadavky (tzv. rider) sa posielajú spolu so zmluvou mesiac vopred. Slovenský štandard bohužiaľ je, že zvukár si rider neprečíta z rôznych dôvodov - nedostane ho od organizátora, nemá to vo zvyku, je široko-ďaleko najlepší a nič ho nemôže prekvapiť, má rád adrenalínové športy a neriešiteľné situácie, zvučil nás pred piatimi rokmi a bolo to v pohode. Za tie roky sme sa snažilli po každej zlej skúsenosti so zvukom technicky posunúť dopredu aby šlo od nás z pódia do mixpultu to najlepšie. V súčasnosti si nosíme na koncert špičkové profesionálne vybavenie od mikrofónov, cez káble až po zvukovú kartu k laptopu a nástrojové predzosilňovače. Sme najjednoduchšia skupina, čo sa týka zvučenia - pokiaľ je dobrá aparatúra. Zvukár zapojí 4 linky a dva mikrofóny, nastaví na mixe rovnakú hlasitosť a je vybavené.
Zdanlivo bezproblémová situácia, no opak je pravdou. Ak v nejakom slovenskom klube nemáme náhodou dobrý zvuk, tak viem, že to nie je v nás, a že sa musím postaviť vedľa častokrát bezmocného zvukára a pomôcť mu vyladiť aparatúru. Najsmutnejšie je, keď sa po roku situácia opakuje: v Klube Lúč Trenčín sú monitory už niekoľko rokov zapojené v protifáze, v prešovskej Christianii má pravá časť PA odpálený basák, vo zvolenskom World klube nie je v poriadku elektrické vedenie, ale aj tak nikdy nepoužívajú DI boxy, v bystrickom Klube 77 je tvrdý zvuk s nevyhovujúcimi monitormi a odchádzajúcimi fadermi na mixe. To sú kluby v ktorých radi hráme, sú tam milí ľudia, akurát nemajú čas vyriešiť takéto základné veci. Sú ale miesta, ktoré sa vyvíjajú - už spomínáná Christiania v Prešove, Stanica v Žiline, teraz máme ísť po druhýkrát do Clubu 3 v Starej Turej a dúfame, že si tiež udržali vysoký štandard.
A čo v zahraničí, vyskytujú sa aj tam podobné problémy?
Dano: V zahraničí sme mali v poslednej dobe len dobré skúsenosti. Kvôli jednému londýnskemu koncertu sme dokonca doma vopred nacvičovali so stopkami nástup na pódium, zapojenie a zvukovú skúšku, lebo sme na toto celé mali vyčlenených 10 minút. To bola skúsenosť v pozitívnom zmysle slova: pri príchode do klubu som pozdravil zvukára a ten mi spamäti vymenoval naše technické požiadavky a úctivo sa opýtal, či sú nejaké zmeny na našej strane. Stihli sme to v stanovenom limite a zvuk bol fantastický. Aby som to zhrnul, naše účinkovanie na Slovensku berieme aj ako príležitosť na zlepšenie situácie - prispievame tým, že prinášame stále kvalitnejšiu hudbu a majiteľom a zvukárom úprimne a s dobrým úmyslom hovoríme, čo nie je dobré a ako by sa to dalo vylepšiť.
_"Všade sú nejakí ľudia, ktorí našu hudbu potrebujú"
Hráte pomerne často za našimi hranicami. Viete porovnať ako na Longital reaguje slovenčine rozumejúce publikum a ako Vaše texty vnímajú poslucháči, ktorí Vám takpovediac nerozumejú ani slovo?
Shina: Paradoxne nám občas pripadá, že v zahraničí rozumejú lepšie tomu, čo hráme a nie je to na úrovni slov. Je to na úrovni emócií, ktoré hudba prenáša a pokiaľ prídu ľudia na koncert bez predsudkov a úplne otvorení, môžu hudbu lepšie vnímať a stráviť. Väčšinou hráme na miestach, kde sme úplne neznámi, a musíme si publikum získať úplne od začiatku. A dosť často ani nevedia, kde Slovensko presne leží, takže ani nemajú predstavu, aká hudba sa u nás robí, počúva. Môžeme byť teda pre nich rovnako nejaká zvláštna hudba z východu, môžu si myslieť, že toto je typická slovenská hudba, alebo že sme slávna popová skupina. Občas, keď sa nás pýtajú, či sme doma slávni, tak im hovoríme, že sme. (smiech)
Dano: Medzi pesničkami komunikujeme s ľuďmi v ich jazyku, niekedy plynule a niekedy im ho dobre polámeme, čo je veľká zábava. (smiech)
Niektoré naše kapely, ktore chcú hrať vonku, idú na to rafinovane cestou "výmenných pobytov" - skontaktujú sa so zahraničnou kapelou, zorganizujú jej u nás koncert alebo turné a potom si úlohy vymenia. Robíte aj Vy niečo podobné?
Shina: Nerobíme, skôr občas pozveme niečo zaujímavé, čo by mohlo našich ľudí zaujať a predstavíme im to na spoločnom koncerte (Nina Hynes, Bratři Orffové, Volapük). Ale je to určite jedna z ciest ako sa za hranice vypraviť a to je pre muzikantov veľmi dôležité, aby sa dostali do iného kontextu, aby nezostávali na tomto našom malom piesočku. Takže, či už oslovujú kapely na výmenu alebo kluby a festivaly, aby ich zavolali hrať, všetko je dobré. Pre kapelu alebo interpreta je hlavné veľa hrať, takže treba využiť všetky možnosti. Všade sú nejakí ľudia, ktorí našu hudbu potrebujú a našou povinnosťou je tú hudbu všade priviezť, zahrať. Keď si predstavím, aké sú pre mňa dôležité napr. knihy, lebo ma obohacujú, tak je nutné, aby spisovatelia dbali na to, aby ich knihy vychádzali a boli dostupné.
_Longital & Glen Hansard
Ako vznikla spolupráca s Glenom Hansardom a jeho The Frames?
Shina: Glena sme spoznali niekedy v roku 2002, keď hral s The Frames v Bratislave a kamarát, ktorý to organizoval, si požičal od Dana kombo na koncert. Kapelu sme vôbec nepoznali, ale išli sme sa na koncert pozrieť. Bolo to určite jedno z prvých vystúpení, kde s Glenom zaspievala Markéta Irglová, mala vtedy asi 13-14 rokov. Potom sme sa začali stretávať na spoločných koncertoch niekedy v roku 2005, organizátori mali asi pocit, že by sme sa k sebe hodili, tak sme spolu hrali v Olomouci a v Telči. Neskôr sa naše cesty ešte viackrát preťali, prišli sme napr. bez ohlásenia zahrať na Glenovu výstavu fotografií do Olomouca, kde hral aj on s Markétou. A potom nás pozval na spoločné turné s The Frames, bolo to spolu 7 koncertov. A pre nás to bola asi najväčšia inšpirácia, skoro ako živá "škola" - ako pracovať s publikom, ako zorganizovať veci okolo turné, ako pracoval celý ich tím a potom samotný Glen v akcii. Keď to zažiješ sedemkrát za sebou, niečo sa v tebe definitívne zmení. (smiech)
Dano: Okolo Glena vznikol v Čechách už pred pár rokmi taký malý kult osobnosti. Ja som na tieto veci citlivý a podozrievavý. Keď som ho ale spoznal osobne, pochopil som, že on dokáže rozdať na koncerte toľko, koľko sa na jedenkrát ani nedá uniesť a preto vzniká fanúšikovské hnutie. On je ozajstný a ľudia, ktorí chodia za ním na viac koncertov po sebe, majú stále čo objavovať. Toto je najlepšia vec, ktorá sa hudobníkovi môže stať a v Glenovom a Markétinom prípade sa podarilo tento fenomén rozšíriť vďaka Oscarom aj globálne. Čo sa týka Markéty, my sme od prvého koncertu s Glenom v nej videli veľký poklad a aj sme im to stále pripomínali, aby v tom pokračovali. Totiž, skalní fanúšikovia Frames a Glena ju trochu zaznávali, prekážala im na pódiu, mnohí chceli iba Glena. V Markétinom pokojnom hlase a vyrovnanom prejave je úžasná sila, ktorá vyrovnáva Glenov emocionálny "bungee jumping" a to je myslím to tajomstvo, ktoré zafungovalo vo filme Once.
Priniesol Vám hudobný support tejto známej ostrovnej kapely ďalšie koncertné možnosti, ktoré by sa inak neobjavili?
Shina: To sa dá ťažko odhadnúť, lebo nevieme v podstate na základe čoho sa organizátori koncertov rozhodujú, je možné, že to niekde pomohlo.
Dano: Priniesol a odkryl nám naše vlastné možnosti ako na koncerte povzniesť hudbu na ďalší energetický level. Netýka sa to priamo hlasitosti alebo techniky, ale niečoho, čo sa nedá presne vyjadriť slovami. Iba to človek v jednej chvíli na pódiu zacíti, že sa niečo deje. V prírode je to tiež tak - v niektorých oblastiach drozdy spievajú melodickejšie, lepšie, ináč - a je to tým, že si to navzájom odovzdávajú, lebo sa vyvíjajú jeden vedľa druhého - v spolužití alebo pri vymedzovaní teritória. My sme sa od Frames učili robiť taký "zdvih" na konci skladby. Takisto sme sa zamysleli nad Glenovou poznámkou, že naša hudba je v rámci koncertu schopná prechádzať od intímnej klubovej atmosféry až po štadiónový zážitok - nebojíme sa veľkých pódií. A odporučil nám, aby sme častejšie vkladali do našej hudby pasáže len s gitarou a vokálmi. To všetko sa nám na Glorii podarilo, aj vďaka Glenovi, Markéte, The Frames.
_Nový album Gloria
Nedávno ste krstili už svoj siedmy album (pokiaľ berieme do úvahy celú Vašu doterajšiu produkciu). Ako dlho a kde vznikala Gloria a kto sa na nej podieľal?
Shina: Gloria vznikala v dobe od vydania Výpravy až do 22. septembra tohto roku. A niektoré nápady na nej majú aj viac ako desať rokov a čakali na svoju príležitosť. To je tak, že keď robíme album, počas jeho nahrávania sa dostaneme do takého procesu prijímania, dolovania a spracovania nápadov. Toto pokračuje ďalej aj po vydaní albumu, ale tak nejako podzemne, vlastne nikdy neviem, že sa toho až tak veľa vo mne deje, až pokiaľ nedôjde k stanoveniu termínu pre vyjdenie ďalšieho albumu. A vtedy treba "pozhŕňať" na kôpku všetko, čo sa nazbieralo, a zistiť, aký to dáva celé zmysel, aký to bude mať názov, zvuk, celkové vyznenie. Pri Glorii sme mali už od zimy pomerne jasné, aká bude zvukovo a tematicky, v máji sme vymysleli názov a od júna do konca augusta sme pesničky tvorili - to znamená dávali im konkrétny tvar. Od 1. do 22. septembra sme nahrávali.
Dano: Na Glorii sa podieľali okrem nás a našich gitár a mačiek: minidisk walkman (archivár nápadov), Apple iMac, Software Ableton Live, kontroler Lemur Jazz Mutant, zvuková karta RME Fireface 400, Mikrofón SE Electronics SA 2000, basový preamp Sadowsky bass DI, gitarový preamp Mesa Boogie V-TWIN, gitarový delay Line 6 Echo park, gitarový wah pedal Dunlop Cry Baby, gitarový DI Palmers PDI-09, kombo Music Man 212 RD, Sluchátka AKG K240 Studio. Album sme nahrali doma v rôznych častiach bytu za 22 dní aj s mixážou. Skladby sme nahrali v takom poradí, ako sú zoradené aj na albume. Každej skladbe sme venovali jeden súvislý časový úsek od nahrávania až po mixáž, aby sme si udržali ducha pesničky.
Pesničky z Glorie je už možné počuť na Vašich koncertoch. Ako vnímate prvé reakcie ľudí na nové veci?
Shina: Myslím, že sú výborné, aspoň zatiaľ sme sa nestretli s takým nejakým váhavým potleskom v zmysle: "a toto čo má byť?!" (smiech) Zvukovo je Gloria pesničkovejšia, viac spievame spolu, viac sa hráme s Lemurom (kontroler). S novým albumom je to však vždy zapeklité, lebo sme si všimli, že ľudia, ktorí našu hudbu počúvajú celé roky, sú a zostávajú v rôznych štádiách. Niektorí s nami zostali v čase Dlhých dielov a nechcú sa odtiaľ pohnúť. Niektorí nás objavili až v čase Výpravy (a tam bol určite veľký prírastok) a budú mať problém sa presunúť ku Glorii. A sú takí, čo s nami idú celý čas a prechod ku Glorii im nerobí žiadny problém. No a potom sú tu tí, ktorí nás objavia v čase Glorie a tých teraz hľadáme. (smiech)
Dano: Predchádzajúci album Výprava sme točili so zámerom, aby sa na koncerte dal dobre a úderne zahrať bez ohľadu na veľkosť pódia a zvukovej situácie. Pri Glorii sme si nedávali takýto zámer, nechali sme sa unášať jednotlivými skladbami a pýtali sme sa ich, čo potrebujú k tomu, aby sa naplno rozvinula ich energia. Na naše prekvapenie sa nové veci na koncertoch výborne hrajú, majú niekedy aj väčšiu energiu než pesničky z Výpravy. Sú ale chúlostivejšie na dobrý zvuk a tak sa nám teraz na niekoľkých slovenských koncertoch po sebe jednoducho nedala zahrať titulná skladba Gloria. Proste sme na zvukovej skúške dostali signál, že Gloria nie. A to je výzva do budúcnosti, umožniť, aby Gloria mohla zažiariť všade, kam prídeme hrať. Možno nám to len chce naznačiť, že by sme mali byť selektívnejší pri plánovaní koncertov. To si ale zatiaľ nemôžeme dovoliť, cítime povinnosť dať ľuďom všade príležitosť prísť na náš koncert.
_Dano a jeho rodina gitár
Dano, na košickom koncerte si spomínal, že mnohopočetná rodina Tvojich elektrických gitár presiahla číslo 12. Na koncerte Ťa však vidíme len s obľúbenou červenou lubovkou Aria. Dočkajú sa aj ostatné gitary živého koncertu?
Dano: Gitara, na ktorú hrám na koncertoch už niekoľko rokov, je z druhej-tretej ruky. Je to jazzová/rockabilly lubovka s bigsby tremolom. Má retro vzhľad, ale nie je veľmi stará a je veľmi spoľahlivá, pevná a má široké spektrum zvukových farieb. Dostal som ju do daru od Shiny. Ale vybral som si ju ja - na návšteve u kamaráta v Prešove. Dva roky som sa o ňu uchádzal - o tú gitaru (smiech). Bola a je krásna, ale tak trochu popoluška - keď sa na gitaru tohoto typu nehrá, jej zvuk sa zastrie a treba jej dávať pravidelnú "masáž srdca". Za posledný rok sa doslova rozžiarila.
A čo ostatné gitary, nezávidia?
Dano: Moje gitary sú prevažne veteráni s príbehom, až na dve "športové" výnimky. Veterán má hodnotu len pre blázna, ktorý je ochotný ho brať so všetkými nedostatkami a zvláštnosťami. Rozumiem svojim gitarám, mám k nim osobný vzťah a viem si na nich urobiť aj základný servis. Ony sa mi za to odvďačia nápadmi, ku ktorým ma inšpirujú a zaujímavým zvukom na nahrávkach, ktorý sa nedá vytvoriť umelo alebo efektami. Ak chcem iný zvuk, zmením gitaru alebo aj techniku - použijem sláčik, slide, kameň alebo obojručný tapping. Sú príležitosti, keď niektorú "babičku" prevetrám - ale len v Bratislave, keď sa na koncert dopravíme taxíkom. Ináč chodíme na koncerty vlakom alebo lietadlom a tak si nemôžem dovoliť brať so sebou viac gitár.
_"Uskutočňujeme svoj sen"
Slovenská hudba sa postupom času mení pod vplyvom rôznych faktorov, no Longital si už 7 rokov žije akoby vo svojom vlastnom virtuálnom svete, ktorý sa vyvíja nezávisle od všetkého naokolo. Čím to je, že si viete zachovať tento odstup a nezávislosť? Pomáha Longitalu v tomto smere aj existencia vlastného vydavateľstva?
Shina: Odstup a nezávislosť si zachováš, keď robíš veci podľa seba a nie podľa toho, čo od teba okolie očakáva. A to sa týka hudby, ktorú hráme, rovnako ako vydávania. Keby som počúvala ľudí ohľadne vydávania v roku 2001, už by som dávno bola zamestnaná povedzme v banke, ale pozri dnes na banky... Veci sa menia neustále a nemôžeš tie zmeny naháňať, ale môžeš sa stať sám zdrojom zmien. A vtedy sa svet krúti podľa teba a ty si určuješ, ako bude vyzerať ten tvoj. My sme sa rozhodli, že budeme robiť hudbu, aká sa nám páči, a zarobíme si ňou dosť peňazí na život aj naviac (splatili sme medzičasom náš byt na Dlhých dieloch), a to sa stalo. Takže je to v rukách každého, aby sa rozhodol, čo presne chce, lebo to sa stane. Ak sa rozhodne, že život je ťažký a hudbou sa neuživí, tak presne to sa stane. A aj o tomto je Gloria...
Dano: Uskutočňujeme svoj sen, vytvárame si svoj svet a dúfame, že to veľa ľudí inšpiruje v ich vlastnom svete. Tieto svety sa na koncertoch prelínajú, ľudia potom prídu a rozprávajú sa s nami a my náhle zisťujeme, že tieto stretnutia nie sú náhodné a koncert tým dostáva pre nás zúčastnených ďalší rozmer.
--
Autor: Juraj Cagáň
Foto: Juraj Cagáň (1., 2., 3.), Magdaléna Vinterová (4., 5.)
Video: Zuzana Cagáňová
Súvisiaci interpreti: Longital