Ich príchod znamenal pred jedenástimi rokmi v tradične stojatých vodách slovenského showbiznisu miernu revolúciu. Tak trochu neuveriteľný príbeh o tom, ako punková kapela vydá album v malom vydavateľstve patriacom jednému z jej členov, presadí sa v éteri rozhlasových staníc a boduje na prvých priečkach hitparád konkurujúc Madonne či Paľovi Haberovi.
Vratko sa ujal okrem gitary aj sólového spevu. Pred vydaním tretej platne však došlo k ďalšej zásadnej personálnej zmene – s kapelou sa lúčia Wayo (basgitara) a Dodo (bicie). Píše sa rok 2000, vo veľkom vydavateľstve podpísané záväzky ostávajú na pleciach "prerobenej" zostavy, ktorou sa Vratko obklopil.
Inekafe napriek predpovediam kuvikov pokračuje v úspešnom koncertovaní a predaji platní. Ich punk sa stáva neodmysliteľnou súčasťou domáceho éteru až do momentu ohláseného ukončenia činnosti skupiny pred troma rokmi.
Aj o tom sme sa porozprávali s Vratkom Rohoňom pri príležitosti tajomstvami opradeného pražského koncertu (31. január 2009).
Poďme pekne od konca. Päť radových albumov, desaťtisíce predaných nosičov, desiatka hitparádových hitov, stovky koncertov, to všetko v priebehu siedmych rokov. V úvode toho ôsmeho – o ktorom sa dalo predpokladať, že bude opäť rovnako úspešný – si začiatkom februára 2006 oznámil, že Inekafe končí. Môžeš našim čitateľom zhrnúť dôvody?
Sto koncertov za rok, každý druhý rok album, nakrúcanie klipov, rozhovory a vôbec celý kolotoč okolo kapely bol život, ktorý som už nechcel ďalej žiť. Bolo to krásne obdobie, ale bolo už toho veľa a prakticky to isté stále dokola. Predstava, že takto budem žiť do konca života sa mi nepáčila. Chcel som sa pohnúť iným smerom...
...a rozhodol si sa stať sa pilotom. Majú koncertovanie a lietanie niečo spoločné?
Lietanie je samozrejme niečo úplne iné, ale občas sa nejaká paralela podobná muzike nájde.
Ako si vysvetľuješ skutočnosť, že o lístky na koncert neaktívnej kapely je doslova bitka? Štyri tisícky fanúšikov na koncerte v Prahe je naozaj "iné kafe" aj pre interpretov slovenskej či českej popovej ligy, o punk-rockovej v týchto súvislostiach nemá asi význam ani polemizovať...
Záujem je skutočne veľký a je to dôkaz toho, že naša hudba prežila kapelu samotnú. Je to skvelé. Na druhej strane, ale aj napriek tomu, že množstvo ľudí sa vyjadrilo, že za náš koncert by dali čokoľvek, cenu za lístok aj napriek obrovským nákladom súvisiacim s usporiadaním takéhoto koncertu, sme dali skôr nižšiu ako vyššiu. Aby mal šancu prísť skutočne každý, kto má kapelu rád.
Môžeme záujem o pražský koncert chápať aj tak, že z Inekafe sa stala legenda?
Čítal som množstvo vyjadrení v tomto zmysle, ale mne osobne neprináleží sa k tomu vyjadrovať. To musia posúdiť iní.
Keď sa obzrieš späť do roku 1998 a porovnáš ho s rokom 2009 – pustil by si sa do rovnakého šialenstva ako vtedy? Založil si Shotgun Records, osobne presviedčal ľudí v rádiách od Bratislavy cez Poprad až po Prešov o tom, aby vás hrali, obiehal si prevádzkovateľov klubov i organizátorov veľkých podujatí, rozdával tričká s logom kapely... Úspech sa dostavil, otázka znie, či by podobný model podľa teba fungoval aj dnes.
Určite. Človek, ak chce niečo dokázať, a teraz nejde o to, či presadiť kapelu alebo trebárs zbaliť dievča svojich snov, musí pre to urobiť maximum. Ja som sa o to snažil.
Majú to dnes začínajúci interpreti jednoduchšie alebo ťažšie?
Majú internet, čo je jednoznačné plus. Musia mať ale odhodlanie pre svoju vec urobiť maximum.
Nájdeš si popri náročnej práci dopravného pilota čas a chuť chodiť na koncerty či letné festivaly?
Určite. Keď mám čas, rád si zájdem na fesťák alebo do klubu. Koncerty si užívam úplne ináč ako kedysi...
Koho si naposledy videl? Kto z domácej scény ťa v poslednej dobe zaujal?
Minulý rok som videl na Rock For People The Offspring, z čoho som sa tešil, lebo ich som ešte nevidel... Ale napríklad minule ma potešil koncert v Randale v Bratislave, kde vystúpili staré bratislavské kapely, ktoré nehrajú už vyše dvadsať rokov... Niektoré som poznal, niektoré len z počutia a niektoré vôbec. Pripomenulo mi to staré časy, keď som mal pätnásť a frčal heavy metal. Bolo fajn vidieť niektorých známych z koncertov po pätnástich – dvadsiatich rokoch... V rámci scény ma milo prekvapili Horská chata, From Our Hands, Forent či Rybičky 48.
Magický dátum 9. 9. 2009 má byť spojený aj s vydaním best of skupiny Iné Kafe. Bude to naozaj labutia pieseň, alebo vždy existuje reálna šanca, že z času na čas sa nejaké to vystúpenie či koncert predsa len uskutoční?
Neriešim. Nikto z nás nevie, čo bude. Udalosti z posledných mesiacov sú síce pozoruhodné, ale stále platí, že Inekafe je kapela, ktorá skončila a koncerty v Bratislave či v Prahe sú len akýmsi bonusom...
Text: Peter Lehotský
Foto: Magdaléna Vinterová/Hudba.sk, archív IneKafe
Súvisiaci interpreti: Inekafe
