Tomáš Sloboda alebo Tomáš z Le Payaco? Otázka, ktorú si kladie drvivá väčšina fanúšikov obľúbenej kapely. Ako to teda s jeho sólovou dráhou je a kam potrebuje odísť, aby to na Slovensku zvládal?
Keď to vezmem celkovo, podarilo sa mi naplniť moje predstavy. Vyšlo mi CD, na koncertoch sme sa vynikajúco zabavili a rozšíril som si obzory o viaceré hudobné skúsenosti. Globálne by som ale rok 2008 považoval za jeden z tých slabších, čo sa hudobnej scény týka. Ono to tak ale vždy býva, že ku koncu desaťročia sa všetky hudobné vplyvy akoby strácali. V podstate to celé znamená len to, že sa čaká na ďalšiu etapu, ale tak to už chodí.
Aký vplyv podľa teba nové desaťročie prinesie?
No najprv to rozdeľme medzi dva typické hudobné prúdy - to znamená medzi "klasickú" alternatívu a mainstream, typovo zaraditeľný ako topoľčianska diskotéka na spôsob dance-flooru, ktorý sa hrá v slovenských rádiách. V ohľade alternatívy je krása v tom, že človek nikdy nevie, čo prinesie. Tam nám ostáva len dúfať v to, že to bude príjemné.
V mainstreame to vidím na návrat, alebo väčšie preferovanie akustických, prirodzených zvukov s dôrazom kladeným na melodiku. V poslednej dobe bol cítiť najmä vplyv retro štýlu, ako napríklad u Duffy – jej hudba je v súčasnom kabátiku, no uchováva si to príjemné retro aranžmá. Práve to je tá poloha, ktorá sa mne osobne páči a dokáže osloviť aj o dvadsať či tridsať rokov.
Čo tvoje hudobné plány na tento rok?
Určite mám v pláne nahrať nový album, a to v skúšobni s nahrávacím štúdiom, ktoré sa nám podarilo postaviť spoločne s Billym Barmanom. Nebolo by tiež zlé natočiť nejaký videoklip, i keď ja nie som z ľudí, ktorí by veľmi na toto tlačili – impulzy skoro vždy prichádzajú zo strany fanúšikov. Okrem toho mám v hlave niekoľko projektov, o ktorých ale nerád hovorím. Hlavne dúfam, že toho stihnem čo možno najviac, keďže by som rád "zabrdol" do vecí, na ktoré som doteraz čas absolútne nemal. Môžem ale prezradiť, že ma láka filmová hudba - spolupráca s obrazom. To je zatiaľ moja najväčšia výzva, no uvidím ako sa to všetko vyvŕbi po mojom návrate z Thajska.
Obligátna, ale nutná otázka – ako sa cítiš na sólovej dráhe?
Je to strašne príjemné, človek musí ale do tohto štádia jednoducho dozrieť, najmä sa musí dokázať postaviť za všetko, čo spraví a mať jasno v tom, čo chce robiť a akou cestou sa má uberať. Pred troma, či štyrmi rokmi by mi táto predstava prišla absurdná, a to dokonca aj napriek istým impulzom, ktoré mi boli dávané z okolia. Jednoducho ma to nedokázalo naplniť pocitom, že to je to, čo chcem – bol som proste kapelový typ.
Zrazu sa to celé udialo a nejako som sa dokázal oslobodiť z pod pomyselného rúška kapelového mozgu a teraz sa cítim oveľa slobodnejší. Dalo by sa povedať, že mám podobný pocit ako keď som s hudbou začínal – organizujem skúšky, koncerty, volám chalanom nech sú všade načas. Je to príjemný pocit líderstva a ten som už pekne dlho nezažil – v Le Payaco sme to mali dosť zvláštne porozdeľované, čím z toho mnohokrát vznikal veľký chaos a plytvalo sa ohromným množstvom energie.
Dodnes si ale nevylúčil to, že by si s pôvodnou zostavou spravil niekedy one-night-stand, stále na tom trváš?
Ak som to povedal, tak na tom aj stále trvám (smiech). V blízkej budúcnosti to na nič podobného ale nevyzerá – žiadne koncerty, ani festivaly. Mali sme síce exkluzívnu ponuku hrať na Pohode ako malé prekvapenie, do čoho ma nahovárali skoro všetci okolo mňa. Dá sa ale povedať, že toto stojí na mne – veď ani naši fanúšikovia neverili, že sa vôbec môžeme rozpadnúť. Aby som to uzavrel – raz určite, ale v dohľadnej dobe žiaden Le Payaco "revival" určite nebude. Na druhú stranu by ma potešilo zahrať si s kapelou Diego, prípadne spraviť spoločné turné, čo by mohlo byť veľmi zaujímavé po hudobnej stránke. S chalanmi to ešte máme dohodnúť, ale je to veľmi pravdepodobné.
Predsa len tomu nie je tak dávno, čo ste sa rozpadli – berú ťa ľudia stále ako Tomáša z Le Payaco alebo ako Tomáša Slobodu?
Osobne si myslím, že skôr ako sólového umelca - zatiaľ som sa nestretol s tým, že by niekto čo i len zakričal na koncerte, aby som zahral pesničku od Le Payaco. S niečím podobným som ale rátal a sprvu to bolo veľmi očakávateľné. Napokon sa to nestalo a väčšina publika si dokonca spieva nové piesne, čo logicky znamená, že ich poznajú. Práve toto ma najviac teší, keďže informácie o existencii albumu sú šírené skôr "ľudovou slovesnosťou", než masívnou reklamnou kampaňou (smiech). Tak či onak, všetko to chce čas – nemám v úmysle strkať sa do partie Slávikov, kde nemám čo robiť. Ja celú túto sféru ignorujem a ona ignoruje mňa – znamená to síce to, že nikdy nebudem hrať na Okey letách a podobných festivaloch, ale to sa proste vylučuje. Pre mňa je Pohoda, Hodokvas a pár lokálnych vecí, ktoré si nepozývajú ako hviezdu Desmod, prípadne iné kapely na tento spôsob.
Keď si to tak vezmem, z komerčného hľadiska je to možno pekné, ale je zvláštne ako dokážu ľudia miešať jablká s hruškami len preto, aby postavili stan, ktorý napokon nemá ani svoju tvár, ani identitu. Treba sa pozrieť aj na iných interpretov, prípadne na návštevníkov. Jedni si kúpia lístok za 80 EUR a idú na U2, druhým stačí Elán za 25 EUR. Niekto nemusí byť až taký hudobný "fajnšmeker", ide na Elán, vidí veľký koncert, cíti tú energiu, všetci spievajú "Stužkovú" a zabávajú sa – je to pre toho človeka super zážitok a zrazu si 14 ročný chalan povie, že Elán je super, pričom bol prvýkrát na veľkom koncerte. Je to celé o istých hraniciach vkusu a nevkusu. Nech každý posúdi sám, ale vidieť Joža Ráža a Bona zblízka je trocha rozdiel. Ono vždy sa môže stať, že človek pôjde na oba koncerty, veď prečo nie – je to všetko o variabilite a množstve názorov.
Trh je taký, aký je – CDčka sa nekupujú, ale sťahujú. Ty sám si poskytol ľuďom na stránke svoj album, aby si ho vypočuli – plánuješ v budúcnosti čisto elektronickú distribúciu?
Tento typ distribúcie má určite budúcnosť, je to vidieť už dnes a je to neodškriepiteľné. "Normálnej" distribúcií nedávam už veľmi veľa času, snahy o náhradu CD iným nosičom už boli, ale všetky skončili fiaskom. Pre ľudí je a stále bude oveľa praktickejšie stiahnuť si za pár centov konkrétnu pieseň, čo je výhodné pre obe strany – interpreti budú profitovať najmä z možnosti dať do obehu skladby pôvodne publikované na B-sidoch, ktoré sa na album jednoducho nezmestili. Na druhú stranu to ale znamená zrútenie vydavateľstiev, čo možno vyústi v globalizáciu do jednej veľkej svetovej firmy, pričom menšie pobočky by sa starali o agentúrnu činnosť. Množstvo ľudí si stále ale potrpí na tom, aby držali nosič v rukách, mali možnosť ho rozbaliť a prehrávať – ja za budúcnosť v tomto považujem vinylovú platňu. Slovensko na niečo podobné síce musí dozrieť, ale kvalita je v tomto prípade neodškriepiteľná. Sumárne to teda vidím na internetovú distribúciu doplnenú o vinyly pre audiofilov, prípadne malý počet CDčiek pre rádiá a kamarátov.
Čo predajnosť tvojho albumu na vinyle?
Pochopiteľne slabá, ale to sa dalo očakávať. Celkovo sa podobného tovaru u nás veľa nepredá, no stále je to nosič, ktorý vydrží XY rokov. Mňa by napríklad potešil návrat hromadného predaja platní do maloobchodnej siete, keďže by sa cena nepohybovala v nereálnych číslach, ale bola by prijateľných 10-15 EUR.
Keď sme pri poslednom albume, inšpiroval si sa na ňom britpopom, plánuješ použiť podobný kľúč aj pri tvorbe ďalšieho?
Momentálne ani sám neviem, no pravdu povediac mi tie piesne nejako veľmi britpopové neprídu, aj napriek tomu, že to všetci tak titulujú. V tej dobe som počúval množstvo americkej hudby, takže mi to skôr zaváňa obdobným smerom inšpirácie, prípadne pol na pol. Nikdy neviem, čo z toho hudobného komplexu vznikne, hlavne chcem, aby to bolo niečím prínosné a nové – rád objavujem nové aranžmány, postupy a prvky, jednoducho niečo, čo považujem za nové. Samozrejme to niekoho nadchnúť nemusí a tituluje to ako overenú klasiku. Keď si to ale vezme z druhej strany, ak by som kalkuloval s piesňou a robil ju tak, aby sa zapáčila čo možno najväčšiemu publiku, tak by sa mi to zhnusilo. Polemizovať, či niečo vydať, alebo nevydať je alogické – neriešim to, ak to pôjde, tak to proste pôjde. V budúcnosti ale určite plánujem pridať ešte viac akustických nástrojov, prípadne ich úplne zriediť, čím otvorím väčšie plochy, na ktorých sa dá vystavať komplexná melodika.
Čo vlastne počúvaš?
V podstate nepočúvam ani rádiá, ani nové veci – teda okrem občasného zapnutia Rádia_FM, ktoré ako jediné chytám na byte. Mainstream mi nič nehovorí a mám pocit, že je to z roka na rok horšie – hudba sa stáva výplňou medzi reklamami. Dnešné rádia sú reklama a hudba je to, čo spĺňala kedysi reklama. Na druhú stranu sa ale nevenujem ani ortodoxnému undergroundu, som niekde – ani neviem kde, jednoducho úplne mimo.
V poslednej dobe si sa začal venovať aj produkcii, je to hudba popri produkovaní, alebo produkovanie popri hudbe?
Keď produkujem hudbu, tak je to stále to isté ako jej tvorenie. Môj prístup zostáva rovnaký ako keď robím vlastné skladby – je to všetko v jednom vreci a celé sa to prelína mojím životom. Ako muzikant sa zobúdzam a rovnako idem aj späť, v podstate sa celý môj deň točí okolo hudby z najrôznejších uhlov pohľadu. Je to môj chlebík, koníček, radosť, moja osoba – som proste žijúca melódia (smiech).
Už po druhýkrát si sa rozhodol navštíviť Thajsko, čo ťa na tejto krajine láka?
Kto tam nebol, tak nevie. Ani ja som netušil, čo môže s človekom táto krajina spraviť, no povedal by som to celé veľmi jednoducho: Všetko, čo sa u nás tvári, že funguje a pritom nefunguje, tak v Thajsku funguje. Medzi miestnymi existuje zvláštna chémia, čo je pravdepodobne 95% zastúpením budhistov v populácií, ktorých filozofia má svojím spôsobom nekonečné hranice v rámci udržiavania ľudských hodnôt. Ľudia jednoducho nedonesú to, čo si nechcel, nepošlú ťa zlým smerom – je to v mnohých ohľadoch presný protipól Slovenska. Tri mesiace tam pre mňa predstavujú duchovnú cestu – mobil mi nevyzváňa každý deň a aj keď sedím za internetom a pozerám správy od nás, je to akoby úplne mimo mňa. Inými slovami, potrebujem odísť preč, aby som to tu na Slovensku zvládal.
--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Juraj Cagáň (1,2), Peter Cagáň (3)
