Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Pavol Hammel: "Populárna hudba by mala byť generačnou záležitosťou"

Pavol Hammel: "Populárna hudba by mala byť generačnou záležitosťou"

Pavol Hammel 10.09.2011 - 07:25 | Miroslav Meňhert

Pavol Hammel už o niekoľko dní pokrstí svoj nový štúdiový album Nočná galéria spoločne s výberovkou sedemnástich nanovo nahratých skladieb pod názvom The Best Of. Pri tejto príležitosti sa rozhovoril nielen o novinkách, ale aj dobách, kedy spoločne s Mariánom Vargom, Kamilom Peterajom a Borisom Filanom sledovali vlnu hippies, porovnal Bratislavskú lýru so Superstar a spomenul i koncerty pre Slovákov žijúcich v zahraničí.


13. septembra krstíte vaše dva nové albumy – budú prítomní aj nejakí hudobní hostia?

Ono ide skôr o koncert, popri ktorom tie albumy pokrstíme. Novinkou je však spolupráca s chalanmi z pražskej kapely Alvik, ktorí pred troma rokmi hrali aj na Bratislavských jazzových dňoch a teraz sa pridajú k mojim stáliciam Burianovi a Buntajovi. Celé to vzniklo tak, že som s nimi a Máriom Radačovským (bývalý šéf baletu SND, pozn. red.) robil balet Everest a jednoducho sa mi zapáčili. Nočná galéria je vlastne akýmsi pokračovaním toho celého, no v žiadnom prípade nejde o nejaké "šuflíkovky". Na album som mal dosť času, a preto nemám rád vetu "sme zavretí v štúdiu" – to je blbosť ako hrom.

Občas sa stáva, že na uvádzacích koncertoch odznie celá nahrávka. Bude tomu tak i v tomto prípade?

Nebude – hlavne by som sa nenaučil toľko textov. (smiech) Chcem to však skoncipovať tak, aby to bol výber z Nočnej galérie a best of-ky. Ak by som mal hrať iba nové veci, to by nudilo jednak mňa a jednak aj ľudí. Úprimne si neviem predstaviť 45-minút počúvať jeden album bez akéhokoľvek striedania. Ľudia chcú hity – aj Rolling Stones musia zahrať Satisfaction a darmo by hrali iba nové skladby. Ja to nebudem zbytočne siliť a zahrám len pár nových vecí. Ľudia budú aj tak chcieť Medulienku.

Tá ale na výberovke nie je...

Takýmto hitom som sa pri výbere na The Best Of vyhol, pretože som to neponímal ako "greatest hits". Samozrejme sa za skladby ako Medulienka a jej podobné nehanbím – aspoň môžem pobaviť ľudí. Čo už ja za to môžem, že zľudoveli? (smiech) Každopádne som nechcel spraviť iba nejaký kompilát pesničiek. Je to síce jednoduchšie, ale prekvapivo drahé. Za celý život som robil asi vo dvanástich vydavateľstvách a keď si každý zapýta za prevzatie skladby pár eur, tak si to radšej znovu nahrám celé – čo som vlastne aj spravil. Beztak by bolo absurdné, aby z tej platne znel môj devätnásťročný hlas ako spieva Šesť starcov – dnes mám na tú a aj na ďalšie piesne úplne iný pohľad, a preto som im chcel vdýchnuť to, aký som teraz.

Plánujete riešiť aj nejakých krstných rodičov?

To je to posledné, čím sa budem zaoberať. Ale úprimne, čo tam? Ja si to pokrstím sám. Veď je to najrozumnejšie – kto iný mi má krstiť moje vlastné dieťa? Hlavné je, aby sme zahrali pekný koncert s dobrou akustikou a ľudia odchádzali spokojní. Celé to vlastne bude na štýl unplugged.

Po bratislavskom koncerte vyrážate na turné, plánujete vydávať aj nejaký singel?

Myslím, že to je zbytočné. Určite sa niektorá z tých skladieb bude hrať v Slovenskom rozhlase, rádiu Viva, Lumen – ale neviem, či je to dostatočne zaujímavý materiál pre niektoré komerčné stanice. Ja osobne by som singlom pokojne tituloval Dotkol som sa tvojej duše, čo je nádherná vec, no na druhú stranu nebudem niekam vyvolávať. My sme nikdy nešli robiť hity – ani o Medulienke sme to nevedeli, čo je vlastne aj dôvodom, že sme ju na žiadnu platňu nikdy nedali. Ak si môj nový album nájde pár tisíc fanúšikov, ktorí si z toho niečo vyberú, tak to splnilo svoj účel.

Vy ste svojho času prežili s Mariánom Vargom, Borisom Filanom a Kamilom Peterajom éru hippies aj Allena Ginsberga na Korze. Ako si na tie časy spomínate?

Ťažko popísať tú atmosféru. V prvom rade sme boli mladí a za železnou oponou – v tej dobe ste si museli aj medzimestský telefón vypýtať na pošte. O všetkých tých veciach sme sa samozrejme dozvedeli – éra hippies bola pre nás uvoľnením. Mohli sme si nechať dlhé vlasy, dať farebné veci, no to bola iba akási nadstavba toho celého. Svojím spôsobom sme pociťovali revoltu v nás a tým skôr, že sme boli seknutí za zatvorenou bránou. Nežnú revolúciu som napríklad prežíval úplne inak – v 1968 to bolo horšie. Keď prídu tanky šiestich spriatelených armád, tak je revolta omnoho ťažšia. To je myslím dosť podstatný rozdiel ako štrngať kľúčmi. My sme heslu socializmus s ľudskou tvárou naozaj verili – pre nás boli tou ľudskou tvárou práve hippies. Predsa hlásaili "make love, not war" a to je myslím úplne rovnaká myšlienka, ktorá bola pre nás – dvadsaťročných muzikantov – ideálna. Myslím si, že to boli tie najkrajšie roky môjho života. Nikdy som neuvažoval o emigrácií, a to i napriek tomu, že normalizácia bola z istého pohľadu naozaj údesná. Keď si to však vezmete z druhej strany – Collegium Musicum, najlepšia česko-slovenská kapela, ktorá kedy vznikla, sa sformovala práve v čase najväčšej normalizácie. Válek bol bohém a mal Mariána rád – inak by asi z ministerstva kultúry nedostal Hammond organ. Viete si predstaviť, že by niekto v súčasnosti kúpil brnkajúcemu zúfalcovi s dlhými vlasmi niečo takého? Nezastávam sa tých časov, ale takto to bolo.

Všetci štyria ste Staromešťania – myslíte, že vás to nejako ovplyvnilo?

Tak by som to nevidel, skôr by som to prisúdil blízkosti Bratislavy k Rakúsku. U nás sa dala bez problémov chytiť rakúska televízia či rádio, v takých Košiciach s tým istotne mali väčší problém a rovnako tomu bolo aj v Čechách. Ešte teraz si pamätám ako som Bohuslavovi Vondráčkovi nahrával Zeit im Bild na VHSky, ktoré si potom vozil do Prahy, aby zistil, čo nového sa udialo vo svete. Čo sa Starého mesta týka, tak za zmienku stojí asi jedine Véčko. Málokto si pritom uvedomuje, že to bol vysokoškolský klub Socialistického zväzu mládeže a všetko sa tam dialo plánovane. Keď sa pozriem späť, tak to vlastne bola ideálna platforma na komunikáciu a šírenie hudby, a nielen jej.

O vás je známe, že máte rád i súčasnú mladú generáciu...

Ja som rád, že sa tomu niekto venuje. Bolo by absurdné, keby som bol nejakým spôsobom urazený alebo naštvaný na nich – pre mňa je dôležité, že niekto akceptuje, čo sme spravili a myslím, že toho nebolo zas tak málo. Celý svet tejto populárnej hudby by mal byť generačnou záležitosťou – mali by to robiť mladí pre mladých a tých pár výtržníkov čo to prežije, si nájde svoje miesto na scéne aj niekoľko rokov po tom prvotnom ošiali. Mňa len mrzí to, že sa všetko opakuje. Keď si vezmete aj takú Superstar – Bratislavská lýra bola svojím spôsobom to isté. Menším rozdielom bolo to, že sa tam hľadalo dvadsaťštyri nových českých a slovenských pesničiek. Autori tak poslali notový zápis a komisia vyberala. Ostatné bolo ale rovnaké – boli priame prenosy do českej aj slovenskej televízie, dvaja komentátori, ľudia hlasovali, speváci bývali v Carltone, fanúšikovia čakali či prídu von rozdávať podpisy – všetko bolo. Horšie bolo asi iba to, že diváci počuli tú skladbu po prvý raz v živote. Viete si predstaviť, čo by bolo zo Superstar, keby tí mladí "zúfalci", ktorým však naozaj fandím, mali spievať nejakú novú pieseň? Ľudia by to vypli po troch minútach a komerčné televízie by nezarobili ani korunu.

Keď sme pri tom porovnaní – vy ste sa vždy rozčuľovali nad slovenskými interpretmi, ktorí hovorili o svojich "veľkých amerických a anglických turné"...

Nerozčuľoval, len mi to je smiešne. Ja som tiež hral v Los Angeles, no nehovorím, že som hral v Amerike alebo nedajbože mal turné po niekoľkých štátoch. Tie koncerty tam sú pekné, ale stále hráte iba pre Slovákov, respektíve Čechov a kto si myslí niečo iné, tak je na veľkom omyle. Carnegie Hall si môžem prenajať rovnako ako PKO, len to stojí o niečo viac. (smiech) Ja celkovo týchto emigrantov veľmi nemusím, pretože si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta keď tam utiekli. Ešte teraz si spomínam ako po mojom vystúpení prišiel jeden pán približne v mojom veku s otázkou, či by som nevedel môcť jeho synovi hrajúcemu na gitaru u nás na Slovensku. Nie, že by oni pomohli nám pretlačiť nejakú jednu, dve skladby v lokálnom rádiu trebárs v Tennessee – oni chcú ísť na Slovensko. Niekedy ich tak trochu ľutujem. Nevedia sa medzi sebou dohodnúť a potom idú na akciu, kúpia si párky a české pivo, a to je celý koncert. Je iluzórne si myslieť, že slovenský interpret dosiahne niečo v Amerike alebo v Anglicku. Jediný kto by mohol spievať po anglicky je Meky, lebo je to jeho materinská reč, ale ani on sa tam už netlačí.

Pred istou dobou ste dosť aktívne udržovali kontakt s Gáborom Presserom z Locomotiv GT – stýkate sa ešte?

My sme sa pred rokmi stretávali na rôznych koncertoch v rámci východného bloku. Myslím, že to bol dobrý výmenný systém, teda aspoň čo sa kapiel týka. Ak napríklad prišiel k nám nejaký interpret z Maďarska, tak museli recipročne zobrať aj jednu kapelu od nás. Takto sme sa ešte s Prúdmi dostali do Poľska alebo Východného Nemecka – keď si vezmete tak Honig Bienchen (Medulienka, pozn. red.) bola v nemčine obrovským hitom. Rovnakým spôsobom som sa s poznal aj s Gáborom, no mrzí ma, že to dnes už takto nefunguje.

Okrem hudby je o vás známe, že veľmi rád maľujete. Pred štyrmi rokmi ste dokonca vyzdobili reštauráciu hotela Hradná Brána...

To je pravda, ale tam sú ešte moje staré veci. Aktuálne som mal aj s kamarátom Braňom Jánošom krásnu výstavu v Oravskej galérií v Dolnom Kubíne, ktorá sa teraz presúva do Šarišskej galérie v Prešove. Je to asi tridsaťšesť obrazov a musím povedať, že sa nehanbím ani za jeden. Myslím, že tie veci majú istú vizuálnu hodnotu a človek by v nich mal hľadať práve ten pocit. Vo výtvarnom umení, narozdiel od hudby, nie som študovaný, ale ani ja nebudem vyčítať nejakému maliarovi ak si vezme gitaru do ruky a začne si spievať. Okrem toho všetkého je to taká malá atrakcia a funguje to – veď kto by si nepozrel Hammelove obrazy. (smiech)

Pred istou dobou ste mali aj jeden charitatívny koncert kde ste tieto obrazy predávali. Plánujete ho zopakovať?

Skôr to robím tak priebežne. V jednej aukčnej spoločnosti mám priateľa, ktorý sa o mňa stará a raz štvrťročne predá jeden obraz aj na dobročinné účely.

O vás je inak známe, že v zime utekáte do teplých krajín. Toto počasie vám teda musí vyhovovať...

Ja som absolútne uspokojený – ráno pekne teplo, polovicu dňa v bazéne a je mi fajn. Už teraz však rozmýšľam kam pôjdem v zime. Nemám ju totižto rád a komplikuje mi život. Ešte teraz si spomínam ako som nevedel postúpiť z druhého ročníka na vysokej škole, lebo som nemal zápočet z telocviku. Tak som ďalší semester šiel na lyžiarsky kurz s druhákmi, kde som sa dostal do najslabšieho družstva. Za svoj výkon som vyhral aj čerešňový kompót, keďže som sa pustil dolu kopcom hlava-nehlava a nejakým zázrakom som sa celý nezlámal. Preto je pre mňa leto úžasné – zima mi akurát vždy pokazí náladu a o to viac, že nič nefunguje. Kalamity, čľapkanica, kĺže sa, hnusný vietor, no na čo je dobré také počasie?

--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Pavolhammel.sk


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
28 29 30 31 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti