České duo tvorené poetom a muzikantom Dominikom Zezulom a producentom Tomášom Havlenom patrí k najpozoruhodnejším telesám súčasnej pražskej scény. I keď sami o sebe svorne tvrdia, že sa stále viac zapúšťajú do sociálnej bubliny, s ich hudbou je to naopak.

Naliehavé verše definujúce životný úzus mileniálov v prostredí neskorého kapitalizmu majú nielen významový presah. Témy sociálnych (ne)istôt, vzťahov, korporátnej toxicity, envirokrízy i kritika systému z ich kladne hodnoteného albumu My všichni tady a teď rezonujú vďaka miestami až absurdnej výstižnosti stále viac, a minimálne východnú hranicu už určite prekročili.

Zatiaľ čo textársku stránku v projekte Post-hudba zastrešuje práve svojrázny pozorovateľ dejov Dominik Zezula, ktorý sa na českej scéne nespája len s hudbou, ale napríklad aj s úspešným podcastom Mileniálové. Tomáš Havlen, zakladateľ labelu Bad Names, dáva jeho pesničkárskym obsahom bezobdobný zvukový obal zahŕňajúci roztavené beaty i charizmatické akordové progresie - to všetko na pozadí výrazných chytľavých refrénov.

S Dominikom a Tomášom sme nad pivkami sedeli v útulnej hipsterskej pivárni v pražských Vršoviciach. V rozhovore sa dočítate, aký je vzťah medzi Post-hudbou a umelou inteligenciou, či zažíva kapela tlak, keď už vydala pozitívne hodnotené albumy, či bola generácia našich rodičov šikovnejšia a či trpela psychickými chorobami, aký dôležitý je pre hudobníka kvocient adaptability, čo znamená punk a prečo je škótska gaelština najlepší jazyk, aj keď si v nej s nikým nepokecáte.

Matej Kráľ: Po release chatbota ChatGPT OpenAI sa stala jednou z najdiskutovanejších tém adaptácia umelej inteligencie v najrôznejších procesoch, nevynímajúc hudbu. Ak by som sa mal opýtať, povedzme, Umberto-Ecovsky, ste v tejto téme skôr skeptici alebo skôr tešitelia?

Tomáš: Umelú inteligenciu využívam v produkcii už teraz a osobne ma veľmi baví - využívať ju v súčasnom kontexte ako nejakého spoluautora môže byť veľmi zábavné. Dnes napr. fungujú najrôznejšie platformy, na ktorých si môže človek kúpiť prednahraté sample. Viem si predstaviť moment, v ktorom ti určitá platforma vygeneruje presne to, čo potrebuješ, na mieru, aby si s tým následne mohol pracovať ďalej.

Dominik: V rámci hudby a kreatívnej činnosti to môže byť super tool, no je to komplikovanejšie. Keďže sa k tomuto nástroju môže dostať každý, o to viac vynikne kreativita človeka, ktorý to dáva dohromady. Myslím si, i keď by sa to tak mohlo zdať, že umelecká individualita nevymizne. Odhliadnuc od kreatívnych činností, príde mi nebezpečné zavádzať automatizované procesy, kým nie je jasné, čo sa stane s ľuďmi, ktorých prácu nahradia počítače. Na druhej strane je to super, pretože niektoré práce sú podradné.

Nedávno som sa dozvedel, že okrem inteligenčného a emočného kvocientu existuje aj kvocient adaptability, ktorý bude v budúcnosti rozhodujúci. Tak mi napadlo, že sa vás opýtam, či si o sebe myslíte, že ste prispôsobivá kapela. Napr. ty Dominik si hrával pôvodne na akustickú gitaru (Děti mezi reprákama), neskôr si mi povedal, že gitara ťa už nebaví, že chceš posúvať zvuk do digitálu.

Dominik: Problém skladania pesničiek na akustickú gitaru spočíva v jej zvukovej limitácii. Aj preto sa chcem v budúcnosti venovať rôznym alternatívnym ladeniam, ktoré ponúkajú možnosť layout gitary trošku rozbiť a získať nové penzum. Tiež sa mi niekedy zdá, že také to klasické pesničkárstvo sa veľmi nemá kam posúvať, samozrejme s výnimkou textov a posolstiev. Dokonca by som povedal, že gitara ako taká je vyriešený problém. Keď sa preorientuješ do elektroniky, zistíš, že máš zrazu absolútne nové a nekonečné pole pôsobnosti. Zároveň si myslím, že to nie je prirodzená genéza, že elektronika neznamená, že nástroje sú zbytočné. Naopak, je možné spájať absolútne všetko. Vidno to na mnohých domácich aj svetových pesničkároch - Tokyo Drift, Jean Dawson... Čo sú to vlastne za žánre? Pop, ale sú tam akustické gitary a milión ďalších vecí.

Tomáš: Adaptabilita mi pripadá ako atribút, ktorý je v dlhodobom horizonte života hudobníka absolútne najdôležitejší zo všetkého. Všetci muzikanti, ktorých mám rád, dokázali v priebehu svojich často veľmi dlhých kariér reagovať na dobu a prispôsobovať sa jej, aj keď už sami boli starí. Príkladom za všetko je David Bowie. 

Dominik: Super príkladom je aj Miles Davis, ktorý bol na vrchole 50 rokov. Videl som prirovnanie od Adama Neelyho, kde ilustroval, že kariéra Milesa Davisa je v rámci toho, aký dokázal byť celoživotne súčasný, niečo podobné, ako keby Rolling Stones urobili v roku 2016-2017 trapový album, a bol by to najlepší trapový album vôbec.

Položenými otázkami reagujem na statement v tlačovej správe k novému albumu, kde sa píše, že ide o "vyrovnanie sa s obrazom sveta, ktorý už nikdy nebude ako predtým". Narážate tu aj na digitálnu transformáciu?

Dominik: Môže to byť čokoľvek, v určitej miere sme to koncipovali tak, aby sme nechali miesto voľným interpretáciám. Na základe toho, o čom sme sa bavili s ľuďmi, mám pocit, že každý si tam nájde niečo svoje. Keď už si ale spomenul Umberta Eca, podľa mňa sa stal určitý paradigmatický zlom - že žijeme éru, ktorú do veľkej miery definuje globalizácia a dostupnosť internetu, a ktorá nemá jasný koniec. Zmena nemusí prísť jednorázovo, čo je podobné, ako koniec sveta. A vlastne to môže byť koniec sveta aj doslova. Za pár rokov sa určite dostaneme do bodu, v ktorom už nebude možné zachrániť planétu. 

Už teraz to tak v určitých ohľadoch vyzerá. 

Dominik: Práve. Ja som na základke nemal ani telefón, čo znie až neuveriteľne. Keď som ho mal, neboli sociálne siete, aby som sa mohol dostať na internet, potreboval som poltonový počítač, ktorý keď sa mi podarilo za 10 minút rozbehať, a babka práve vzala telefonát, tak celý net spadol, lebo siete šili cez jednu linku. A to sa bavíme o roku 2003-2004. Rýchlosť, s ktorou ide všetko dopredu, je do určitej miery koncom sveta už teraz.

Hovorí sa o vás ako o jednom z najrezonujúcejších hudobných projektov na pražskej scéne. Nie je to pre umelca zväzujúce? 

Dominik: Vnímam tu viacero rovín. Ako umelec začínaš na nule a snažíš sa latku viac a viac posúvať. Pokiaľ je feedback pozitívny, samozrejme, s každým ďalším projektom prichádza tlak, pretože nechceš ísť naspäť. Ďalšia vec je, že sa snažím, aby každý projekt, každý album bol textovo lepší ako predchádzajúci - chcem sa vyvíjať. Keď ľudia hodnotia texty tak, že sú super, mám z toho obrovskú radosť, ale ak by prišla spätná väzba, že hmm, ja neviem, a ja by som bol pritom presvedčený, že som to neodflákol, asi sa ma to extra nedotkne. Nie je to tak, že som 100% závislý na tom, čo hovoria ľudia, i keď ma to ohromne ovplyvňuje a je to prirodzene mimoriadne dôležité, pretože hudbu robím pre ľudí, nie pre seba. 

Zároveň, čím väčší máš zásah, tým viac je robenie policajta samému sebe dôležité. Zákonite totiž začnú vznikať skupiny ľudí, ktorí začnú hovoriť, že to, čo robíš, je sračka, že predchádzajúce veci boli lepšie. Je to zvláštna a nevyhnutná vec. Napriek tomu, keď si v pozícii človeka, o ktorého diele sa vedie táto debata, na jednu stranu to znamená, že sa ľudia reálne bavia o tebe, a to je najväčšia pochvala, ktorá sa k umelcovi môže dostať. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že po rokoch snaženia sa o niečo nikoho nezaujímaš. Na druhú stranu tu prichádza potreba utriediť si sám v sebe, čo od hudby chce umelec sám. V rámci otázky osobného vyrovnania a vnútornej stability sa musí naučiť zvládať aj kritiku. Od určitého bodu nie je možné robiť veci, ktorými sa zavďačíte všetkým. Aj my máme ľudí, ktorým sa páčia staré lo-fi veci a nové albumy im prídu príliš popové, a naopak. Všetko z toho je za mňa v pohode, som hrdý na všetko, čo sme vytvorili.

Tomáš: Zároveň sa každému, kto pravidelne vydáva, stane, že vydá album, ktorý nebude taký populárny ako predchádzajúci. U nás to bol Svět na konci roku nula (2021), ktorý ľudia počúvali menej ako skorší Není se na co tešit (2019). Ale Svět na konci roku nula mal väčšie mediálne pokrytie - prvýkrát bol o nás záujem, samé dobré recenzie a podobne. Moment určitej progresie je pre nás veľmi dôležitý. Vždy, keď začíname uvažovať nad novým albumom, chceme, aby bol lepší ako ten predchádzajúci, zároveň musí byť iný a vychádzať z iných tém. Už len kvôli tomu, aby to bavilo nás samých. Pre mňa spočíva výzva v tom, sedieť tu o 20 rokov a povedať si, že s každou doskou sme sa posunuli trochu ďalej, trochu inam a stále nás to baví.

Rád by som s vami otvoril témy na albume, ešte predtým sa ale chcem opýtať, aké veci sa v období dvojročnej pauzy medzi nahrávkami stali vo vašich osobných životoch? 

Tomáš: U mňa vlastne nič zásadné, my skôr zachytávame to, čo sa dialo v tomto období s naším okolím a ako to na nás pôsobí. 

Dominik: Samozrejme sme o dva roky starší a ja mám psa (smiech). Nie sú to zmeny, len starnutie, pokračovanie určitého trendu - viac sa zapúšťaš do určitej bubliny. Ľudia, s ktorými sa stýkaš, ti zostávajú ako fakt true friends a si s tým ok, si tak celkovo spokojnejší. Odchádza ti priebežné FOMO a v prípade, že idú všetci ostatní niekam chľastať a tebe sa nechce, dokážeš doma zapnúť Zúfalé manželky, pozerať na to a byť s tým OK (smiech). 

Ako u vás vyzerá moment alebo obdobie, v ktorom už definitívne idete robiť nový album?

Dominik: Začalo to tým, že sme sa dlho bavili, o čom by to malo byť, okolo akej témy to postavíme. Potom som mal dva mesiace na to napísať pesničky, nápevy bez textu.

Pesničky bez textu? 

Dominik: Harmónie a melódie. Zložil som pesničky na gitare a nabúchal ich do programu s klavírnymi kilami, jednoduché beaty, do toho lalala, tralala. Ale kostry kompozícií boli v tomto štádiu už kvázi hotové. Poslal som ich Tomovi, nejak sme si ich pinkali, selektovali... Keď bola prvotina hotová, ja som šiel písať texty a Tom robil produkciu. Boli sme omnoho viac spojení ako na predchádzajúcom albume. Dva songy takto nevznikli - Hotel palace boa vista je Tomova akordová progresia, druhá je Nejlepší brankář na středozápadě, čo je zas jeho beat, ktorý zložil pre Labella, ale tomu sa to nepáčilo, tak je teraz na albume Post-Hudby (smiech).

Tomáš: Pri minulom albume som Dominikovi posielal svoje demáče s tým, že si má vybrať, čo sa mu páči. Teraz sme to robili celé úplne od začiatku. 

Nemávate nejaké spoločné tvorenie? Nejamujete?

Dominik: My sa o tom skôr len bavíme, než by sme mali nejaké spoločné jamy. Predtým sme to robili tak, že Tom pustil loop a ja som v ňom hľadal vokálnu linku. Teraz to už robíme veľmi málo.

V čom spočíva hlavný produkčný progres nového albumu?

Dominik: Je to vyviazanie produkcie z určitej časovosti, druhou je radikálne iný prístup k tomu, čo konštituuje správnu pesničku z harmonického hľadiska. 

Tomáš: Na predchádzajúcich albumoch sme reflektovali aktuálne veci, teraz idú zdroje inšpirácií viac do histórie. Keď sa to dotkne nejakého trendu, ktorý je teraz populárny, tak je to často skôr náhoda, alebo nevedomosť. Ja som sa sústredil na UK garage, ale ani náhodou by mi nenapadlo, že začne trendovať v momente, keď ten album vydáme (smiech). S Dominikom mávame dlhé debaty o tom, ako by mala vyzerať dobrá popová pesnička, a čo to vlastne znamená. Som zástanca toho, že záleží čisto na melódii, Dominik zas má rád harmonické postupy. Na tomto albume dávame prednosť harmonickému prístupu.

Toto som  zachytil napr. v poslednej skladbe hranolky, kečup, seriál. Nie je to práve najklasickejší štvorakordový song.

Dominik: Áno, tam je septakord. Tú gitaru nahrával Tom, a presne podľa toho poznáš gitary, ktoré nahrával on, je to taký jeho signature. Ak je tam nejaká divná septima, tak to bude Tom (smiech). Inak nám gitary na album nahrával aj Lukáš Palan z kapely Role.

Ovplyvní nejako nový album živé koncerty?

Tomáš: Bude nový vizuál, na ktorom pracujeme s Tasiou z Lunchmeatu - budeme mať LEDku, akýsi prechod medzi klasickým svetlom a projekciou. Čo sa týka samotnej performance, budú celkovo super svetlá, budeme si voziť vlastného zvukára, aby bolo rozumieť vokálom, máme dymostroj. Chceme k tomu pristupovať trochu ako k divadlu a kompenzovať tak to, že nehráme na nástroje. Myslím si, že koncept tradičnej šou sa strašne posunul a z veľkej časti za to môže rap, ktorý legitimizuje spôsob, akým to robíme my. Pôvodne som sa snažil hrať elektroniku live, neskôr mi došlo, že ľudí vážne nezaujíma, že na pulte krútim gombíkmi. 

Čo sa týka legitimizácie raperských vystúpení, etablované je už aj pustiť si vlastný rap z podmazu a do mikrofónu ísť len "hej" a "hou".

Dominik: Je to podobný fenomén, ako keď hrali Sex Pistols a z podmazu išla basa, pretože to Sid proste nedokázal zahrať. Ľudia na to vo výsledku ani neboli zvedaví, chceli zažiť energiu. Tá éra asi už odchádza, ale za čias trapových koncertov v štýle Dvojlitrboyzz to bolo vážne len o punku. Nejde až tak o to, čo umelec predvádza na stagei, ale že bude mosh-pit, bordel.

Späť k novému albumu. Rezonujúci verš sa nachádza v skladbe 90's kids, kde spievaš, že keď mal tvoj otec toľko, čo ty, barák už stál. Bola podľa vás generácia našich rodičov v niečom schopnejšia?

Dominik: To sa tak nedá povedať, to bol iný svet. Naši obaja vyštudovali výšku, vzali sa a vo Svitavách si našli obaja práce. Barák si dokázali kúpiť z jedného učiteľského a z jedného lekárskeho platu. To je v dnešnej dobe nepredstaviteľné. Text tejto skladby má udrieť svojou absurditou. 

Jedným z konceptov albumu, okrem generačnej výpovede, je určitá miera úzkostlivého nádychu. Nedávno som sa stretol s názorom, že naši rodičia trpeli úzkosťami menej ako my, pretože nebol čas podobné veci riešiť. 

Tomáš: Skôr si myslím, že to len nevedeli pomenovať. 

Takže vtedy ľudia trpeli psychickými problémami v rovnakej miere?

Tomáš: To by som netvrdil. Myslím si, že súčasná forma neskorého kapitalizmu v kombinácii so spôsobom fungovania trhu práce na globálnom západe, a hlavne vo veľkých mestách, tú mieru zvyšuje. Ale naši rodičia týmto trpeli, resp. trpia rovnako, len sa to nepomenovávalo, pretože to nebolo súčasťou verejného diskurzu.

Takže je to podobné, ako keď niekto vysloví absurditu, že "v našich časoch neboli trans ľudia".

Dominik: Presne. Bolo a stále to je vecou určitej tabuizácie. Kto nemá v rodine niekoho, o kom si v skrytosti myslí, že je gej, pritom má deti? Fakt, väčšina ľudí, ktorých poznám, má niekoho, o kom si dlhodobo niečo podobné myslí, akurát to proste nemôže vysloviť. S psychickými poruchami je to podobné. Ešte nedávno koloval boomerský mém, že: "Hej hej, mám super drb, on alebo ona chodí na terapie." Naopak generácia zoomrov je zas taká, že príde na Twitter a prvé, čo píše, je: "Eooo, však neuveríte, čo mi dnes hovoril môj terapeut."

Jeden z najkritickejších textov albumu je v skladbe Nejlepší brankář na středozápadě.

Dominik: Nejlepší brankář na středozápadě je text, ktorý sa veľa upravoval. Pôvodne bol naozaj zlý, nasraný. Bola tam napríklad veta, že "zaradil svoje ego na zoznam chránených krajinných oblastí". Teraz nás s Tomášom mrzí, že to tam nezostalo (smiech), chceli sme to vo výsledku trochu zjemniť. Track treba chápať ako určitý punkový sentiment.

Ja som teraz na voľnej nohe, ale zároveň si uvedomujem, že sa môže reálne stať aj to, že budem musieť v druhej polovici tohto roka naklusať do nejakej pravidelnej práce, a tým, že je tento song vonku, neviem, či ma to nebude v očiach nejakého regulérneho zamestnávateľa diskvalifikovať (smiech), že skrátka kazím morálku pracovného kolektívu. Toto ale vnímam ako toxickú vec, ľudia chodia do práce preto, že niečo vedia, a niekto je ochotný zaplatiť im za to, potom je jasné, že keď na nejakom mieste tráviš 40 hodín týždenne, vytvoríš si kolektív, s niekým felíš, s niekým nefelíš. Ale akonáhle príde happiness manager, ktorý ti povie, že kto pôjde za mesiac najviackrát na spoločný obed, tak vyhráva bonboniéru a potlesk na celofiremnej porade. V tom je niečo choré.

Je to simulakrum, Potemkinove dedinky, v ktorých sa hráme na to, že sa máme radi, iba preto, aby výkonnosť bola čo najväčšia. Paradoxne by bola častokrát väčšia, keby mohli ľudia v pokoji robiť svoju prácu a nikto by im do toho nekecal. Tom má dve deti, čím chcem povedať, že sme samozrejme tiež vo veku, kedy už skrátka musíme myslieť na to, ako zaopatriť rodinu, a chtiac-nechtiac sme súčasťou systému, ktorý síce môžeme nemať radi, ale to je tak všetko.

Tomáš: Môžeš si vyvinúť vlastný spôsob, ako systém exploitovať, môžeš si v ňom vytvoriť vlastnú bublinu, naučiť sa robiť si prácu po svojom, definovať, čo pre teba práca znamená. Bigger picture samozrejme je, že nemáme radi kapitalizmus. 

Dominik: Zároveň tu musí zaznieť, že sme obaja extrémne privilegovaní. Vždy, keď máme problém, môžeme ho riešiť. 

Identifikujete sa ako punkáči?

Dominik: Nie, ale dlho to tak bolo. V puberte som mal punkovú kapelu, kde som hral na bicie, jazdil som na punkové festivaly, koncerty. To bol taký český punk, taký alkopunk plný ľudí, čo na koncertoch vracajú a smrdia. Zároveň som už v tom veku poznal ľudí, ktorí žili na ulici, ja sám som pritom chodil na gymnázium. Dlho som počúval iba punk, doteraz mám obľúbené punkové kapely. Punková hudba a kultúra je dôležitou súčasťou mojej osobnosti a de facto umenia. 

Tomáš: Ja som odkojený na hardcoreovej scéne a doteraz k nej mám blízko, vychádzam z nej aj hudobne.

Jednou z tém albumu je aj otázka dovolenky a oddychu. Akým spôsobom relaxujete vy, čo pre vás znamená oddych?

Tomáš: Pre mňa je oddych automaticky niečo smerom k práci, posledných desať rokov kontinuálne pracujem na tom, aby sa stal koníček mojou prácou, aby som si to mohol robiť tak, ako chcem ja, a s ľuďmi, s ktorými chcem ja. Z 90% mi to vychádza, a som za to veľmi vďačný.

Lenže stále opisuješ prácu. 

Tomáš: Tak asi skutočne patrím k tomu typu ľudí, ktorým sa tá hranica vymazáva. Mám aj koníčky mimo hudby - s Dominikom hrávame šachy, kreslím, učím sa po japonsky. Stále potrebujem niečím zamestnať hlavu, furt niečo robiť. Plne relaxujem asi hlavne vtedy, keď činnosť, ktorú práve vykonávam, nemá explicitný zmysel. 

Dominik: To je skvelý point, mám to podobne. Ja som bol dlho na voľnej nohe, neskôr som sa zamestnal s vidinou sveta, v ktorom človek príde do práce odvtedy-dovtedy, potom príde domov a niekoľko hodín si môže robiť absolútne čo chce. Neskôr som zistil, že ak pracuješ v kreatívnej oblasti, v reklamke či v start-upe, je táto predstava chiméra. Bez ohľadu na to, či si na voľnej nohe alebo máš prácu, ak ti niekto o desiatej napíše "kámo, toto je urgent", tak to musíš urobiť. V pracovnej dobe zas niekedy celé hodiny nemáš do čoho pichnúť. Takže v mentálnom set-upe sú to často tie isté veci. 

Inak, album je hotový, takže ja mám teraz krásne obdobie, v ktorom moja práca pozostáva z práce na koncertoch. Nie je to stále, trvá to možno mesiac, ale ten mesiac pracujem len tam. Vyzerá to asi tak, že sa zobudím, odohrám dve šachové partie, vyvenčím psa a potom sa učím škotskú gaelštinu (smiech).

Fíha. S kým si pokecáš v škótskej gaelštine?

Dominik: Asi s nikým, ale na druhej strane, ja sa niekedy s ľuďmi nerozprávam rád ani v jazyku, ktorému rozumiem (smiech). Presne ako hovoril Tomáš, neplánujem tieto veci monetizovať. Je mi to úplne na hovno, a to mi robí úprimnú radosť - keď sa celý deň učím škótsku gaelštinu, lebo mám tú kultúru rád, a pritom ani nepomyslím na telefón. To je moja dovolenka. 

Post-hudbu môžete vidieť naživo na najbližších koncertoch: 

23. 3. - Bratislava, Nová Cvernovka (+ 52 Hertz Whale)
25. 3. - Ústí nad Labem, Národní Dúm (+ Dukla)
30. 3. - Praha, Fuchs 2
4. 4. - Olomouc, Kateřinská 10
5. 4. - Plzeň, Divadlo pod lampou
11. 4. - Brno, Kabinet MÚZ
14. 4. - Litomyšl, Kotelna
28. 4. - České Budějovice, Žižkárna
29. 4. - Tábor, Orion
17. 5. - Praha, Café v Lese

Autor: Matej Kráľ