"James Brown dával svojim spoluhráčom pokuty za chyby na koncertoch. Takýto prísny ja určite nie som a perfekcionizmus vyžadujem najmä od seba. Hoci... Iba to, čo je nedokonalé, je ľudské," tvrdí populárny český spevák Martin Chodúr.

Známy hudobník, skladateľ a textár, ktorý tento týždeň (24.11.) oslávi svoje 32. narodeniny, sa rokmi etabloval na českej umeleckej scéne a spolupracuje s tými najlepšími. Na novom albume s názvom Tisíc a jedna noc predstavuje Martin Chodúr fanúšikom štrnásť nových piesní, na ktorých sa podieľali i hudobníci z jeho sprievodnej skupiny MACH - Vlastimil Šmída, Patrik Benek, Mario Šeparovič, Marek Dufek a Jenny Krompolc. Samotný spevák na novinke hrá na gitary, klarinet, saxofón, flautu a syntetizátory, čím naplno predviedol svoju multiinštrumentálnosť.

V našom rozhovore sa okrem iného dozviete:

•  prečo preňho nie je vizuálna stránka piesní podstatná,
•  za akých podmienok bude spievať skladbu, ktorú mu zloží niekto iný,
•  či verí na osudovú lásku a prečo je jeho Amor v piesni iný, než by ste čakali,
•  v čom môže byť priveľká znalosť histórie hudby pre umelca príťažou,
•  z čoho by pozostávala tá najdôležitejšia kapitola jeho prípadných knižných memoárov,
•  akým zručnostiam sa naučil počas pandémie,
•  aké sú jeho očakávania v súvislosti s novým albumom,
•  a prečo nezvykne navštevovať koncerty iných hviezd.

Martin Chodúr, 2020 Zdroj: Martin VítekFoto: Martin Vítek

Váš nový album Tisíc a jedna noc je inšpirovaný legendárnou knihou národných príbehov zo Stredného východu. Máte s touto destináciou tiež osobnú skúsenosť?

Áno, už niekoľkokrát sme boli s rodinou v Dubaji. No nemyslím si, že primárna inšpirácia na tento album vzišla z mojich návštev tam. Predsa len, daná kultúra je značne globalizovaná. Inšpiráciou mi bola predovšetkým rovnomenná kniha pre svoju zaujímavú literárnu formu, respektíve pre nekonečné množstvo možností, ako sa dá príbeh vnímať. Túto variabilitu možno nájsť aj v mojich piesňach na novom albume.

Je na ňom dokopy štrnásť skladieb. Nadväzujú na seba aj chronologicky?

Celkovo vnímam dva druhy prístupov. Jeden je ten, že neexistuje žiadna vnútorná logika usporiadania pesničiek, autori majú tendenciu nazývať potom albumy štýlom: Nová kolekcia piesní, Výber hitov a podobne. Žiadny spájajúci prvok tu neexistuje. Druhý prístup je koncepčný, ten som zvolil i ja. Celý album sa nesie v línii krásneho príbehu rozprávok Tisíc a jednej noci. Niektoré miesta na albume mi prišli ako neúplné, čosi mi tam chýbalo, preto som naň pár piesní napísal sám a prázdne miesto tým vyplnil. Poradie samotných skladieb tak bolo určené ešte skôr, než boli všetky hotové.

Je pre dobrého muzikanta dôležité, aby poznal hudobné, nazvime to, historické minimum? To znamená jej vývin v jednotlivých obdobiach, krajinách, nosné mená súvisiace s danou dobou a podobne?

To je zaujímavá otázka. Dôležité je, čo si samotný interpret kladie za cieľ. Buď chce byť komerčne úspešný, pričom vtedy môže byť väčšia hudobná znalosť paradoxne na škodu, pokiaľ chce teda osloviť publikum, ktoré tie znalosti nemá. Dobre to vidieť u veľkých svetových vydavateľstiev. Čítal som na túto tému množstvo rozhovorov. Ide o to, že vydavateľstvá aktívne vyhľadávajú násťročných umelcov, ktorí sú ešte schopní nadchnúť sa pre modernejšie veci bez väčšej logiky, pretože tie bývajú pre skúseného muzikanta plné primitívnych postupov bez hlbších súvislostí a v žiadnom prípade ho neoslovujú. 

Napadá mi jeden pekný príklad. V období renesancie, ktorá sa zdá z pohľadu dnešného človeka veľmi vzdialená, sa nová hudba hrala iba pre vzdelaných ľudí. Tí však boli vzdelaní až natoľko, že chceli byť neustále prekvapovaní niečím novým. Hudba sa preto neustále posúvala vpred, aby šľachta, ktorá za ňu platila a počúvala ju, bola spokojná. Týmto spôsobom vznikli mnohé, priam zásadné diela v histórii svetovej hudby.

Zlom nastal v momente, keď sa určujúcou silou stala široká verejnosť a tá si, nadnesene povedané, platí toho či onoho umelca. Výsledok vidíme všetci okolo seba. Hudba je neoddeliteľnou súčasťou našich životov, trávime pri nej voľné večery, čas s priateľmi, baví nás, je filtrom rôznych emócií. No z môjho pohľadu je to trochu iné zaradenie než hudba, ktorá má za sebou dlhoročnú históriu, vývoj, má pevné zásady a historické miesto. Tým ale nechcem povedať, že sa mi populárna hudba nepáči. Práve naopak. Rád si vypočujem aj komerčnú tvorbu, respektíve hudbu založenú hlavne na textoch, ktorú robili povedzme Bob Dylan či básnik a pesničkár Leonard Cohen.

Prvá skladba, ktorú ste z nového albumu vydali, má názov Amor. Mala by podľa vás láska prichádzať postupne alebo v tomto smere veríte skôr na silu a intenzitu zásahu Amorovým šípom?

Oboje. Láska dokáže vzniknúť postupne - to znamená, že ľudia si k sebe hľadajú cestu pomaly a v jednom momente si uvedomia, že patria k sebe. Alebo láska vzniká náhle, ako napríklad tá moja - v jednom jedinom okamihu. Človek jej absolútne prepadne a už ho nepustí. Niekedy ale láska vzniká aj za okolností, ktoré nie sú pre človeka úplne priaznivé. Zamilujú sa do seba ľudia, ktorí sa k sebe vôbec nehodia, majú dajme tomu diametrálne odlišné sociálne zázemie, prekážkou môže byť i náboženstvo či vzdialenosť medzi nimi. Prirodzene sa vynárajú otázky, či by nebolo bývalo lepšie, ak by sa tí dvaja ani nestretli a teraz by netrpeli. V spomínanej skladbe je Amor personifikovaný ako záškodník, ktorý strieľa šípy do ľudí a dobre vie, že tí dvaja sa k sebe vôbec nehodia. Vie, že môžu vzniknúť problémy a tie napokon vznikajú. To je ten paradox: láska = trápenie, boj. A pritom láska je sama o sebe krásna, nikdy nebolí.


V ďalšom singli Beskydy v mlze spomínate vetu: "Kto sa príliš pozerá, ten nepochopí svet - vo všetkom sa živé nekonečno skrýva". Tvrdíte, že cesta ku šťastiu nevedie cez detailné pochopenie všetkého ale filtráciou toho nepodstatného s pomocou najsilnejšieho ľudského pocitu, ktorým je láska. Čo ste sa naučili počas kariéry filtrovať vy?

Človek najlepšie radí v tom, čo sám najviac potrebuje. (úsmev) Napríklad, ja hrám na klarinet. Akonáhle zájdem za učiteľom, ako prvé ma upozorní na to, a vymenuje mi veci, ktoré jemu samému príliš nejdú. To sa týka i mňa. Naučil som sa jednoznačne filtrovať negatívne prejavy ľudí a nepripúšťať si zlobu, ktorá je v mnohých ľuďoch zakorenená. Stále nemôžem povedať, že to mám dokonale zvládnuté, no je to proces a som na dobrej ceste. Aj takýto posun je pre mňa inšpiratívny z pohľadu tvorby. Aj z negatívnych skúseností sa vždy pokúšam vyťažiť maximum, pretože všetko, čo sa mi deje, ma v určitom aspekte obohacuje.

Môžu aj fanúšikovia rozhodnúť, ktorú zo skladieb na albume by chceli počuť ako ďalší singel?

Určite je to zaujímavá myšlienka dať ľuďom možnosť výberu, no takto nad tým nepremýšľam. Skladba by mala byť podporená i vizuálne a táto jej stránka má s piesňou korešpondovať, vyjadriť jej nosnú myšlienku. Nie vždy to však ide. Môže sa predsa ukázať, že realizácia videoklipu by bola príliš náročná, nákladná či nepraktická. Aj toto je okolnosť, ktorú pred vydaním nového singla zvažujem, preto si ďalšiu voľbu ponechávam vo vlastnej réžii.


Patríte k ľuďom, ktorí potrebujú stres ako stimul k podávaniu čo najlepších výkonov alebo nerád pracujete pod tlakom a chcete mať svoj čas?

Nemám rád tlak, mám skôr tendenciu vždy sa na všetko zodpovedne a dôsledne pripraviť. Na druhej strane, mať prehnane veľa času tiež nie je výhra. Človek potom objavuje stále nové a nové možnosti, ako tú vec prešpikovať a vie sa neskutočne zamotať. V mojom prípade, pokiaľ napríklad píšem pre niekoho iného skladbu, je tou najefektívnejšou cestou mať konkrétne, zreteľné zadanie. Vtedy sa mi pracuje najlepšie. Keď som písal skladbu pre Karla Gotta či Hanku Zagorovú, výsledok bol hotový z večera do rána. Jasné zadanie je pre mňa kľúčové, vtedy viem, čo robím, akým smerom sa uberám, príde iskra a už idem. Na druhej strane, ak netuším, čo má byť výslednou emóciou, o čom je album, alebo vôbec mi nenapadá, o čom mám písať, preventívne nepíšem vôbec. (smiech)

Nikdy ste nemali pokušenie nechať si skladbu, ktorú ste písali pre iného hudobníka, napokon vo vlastnom repertoári, pretože sa vám mimoriadne vydarila?

Ak píšem pieseň pre niekoho iného, mám k nej od začiatku celkom iný prístup. Dívam sa na ňu ako na pieseň pre konkrétnu osobu a predstavujem si, ako chcem, aby vo finále znela práve z úst daného interpreta. Neviem si predstaviť, že by som ju spieval ja, keďže spravidla píšem skladby pre diametrálne odlišne zameraných umelcov. Táto rôznorodosť ma však neskutočne obohacuje, pretože necháva vyniknúť ďalšie stránky môjho umeleckého nadania.

Prečo vy nespievate skladby, ktoré vám niekto venuje?

Pretože doposiaľ som nemal nikdy pocit, že tie pesničky boli napísané priamo pre mňa a necítil som, že im môžem dať kus zo seba. Že sa týkajú mňa, odzrkadľujú moju osobu a boli mi ušité na mieru. No pozor, teraz nehovorím o hudbe, ale o texte. Ten považujem za gro dobrej piesne. Čo sa hudby týka, mám za sebou hneď niekoľko spoluprác. No ak ide o text, musím s ním byť stotožnený na 110% a to sa mi doposiaľ nestalo. Je o mne známe, že skladba ma neraz osloví viac kvôli textu než po hudobnej stránke.

Netajíte sa ani tým, že ani nakrúcanie videoklipov príliš nemusíte.

Úprimne, tá vizuálna stránka ma naozaj neláka. Dokonca si nepotrpím ani na živé koncerty a nevyhľadávam vystúpenia umelcov, ktorých obdivujem. Hudbu totiž vnímam najlepšie cez nosič. Mám to tak dané od detstva. Môj otec bol veľký fanúšik hudby, mal doma nespočetne albumov a pamätám si, že vybrať vždy jeden, ktorý budeme počúvať, bol celkom proces. Potom sme si spolu sadli a už len počúvali. Videoklipy nevyhľadávam, pretože vnímanie samotnej hudby ušami je pre mňa tým najdôležitejším aspektom. Rozumiem však tomu, že veľa ľudí takýto názor nezdieľa a videoklip je pre nich pre zžitie sa so skladbou dôležitý, ak nie rozhodujúci.


Keď už je reč o koncertoch, všimla som si, že počas pandémie ste často robili online koncerty. Mnohí umelci ich ale úplne sabotovali, pretože tento štýl prezentácie im nestačí. Bola pre vás podpora fanúšikov v tejto forme postačujúca?

Z pohľadu umelca je online koncert naozaj tragédia. Skúšanie v domácom prostredí a následne koncertovanie naostro, keď už nemáte možnosť opraviť sa, je ťažké. Oddeliť to nie je sranda. No a potom si predstavte, že dohráte koncert a ostáva ticho. Nevidíte reakcie ľudí, úsmevy, nepočujete potlesk. Pre mňa bolo najdôležitejšie, aby som sa udržiaval vo forme. Nech ste akýkoľvek profík, tréning je dôležitý. To, že sa na niečo pripravujete, cvičíte, odriekate si iné aktivity, aby ste v jednom okamihu hrali pre stovky či tisíce ľudí, cibrí vašu sebadisciplínu a zručnosť. Hranie pre ľudí je dôležité pre napredovanie umelca, no a keď to nešlo naživo, nevynechal som aspoň takúto možnosť. Je to určite lepšie, ako nerobiť vôbec nič.

Ako ste teda na tom po technickej stránke? Viete si sám zabezpečiť všetko potrebné pre hudobný kontakt s fanúšikmi?

Je dobré, že sa na to pýtate. Konzumenti online koncertov si veľakrát neuvedomujú, čo je za tým. Aby hudobník vôbec mohol vystupovať online, musí si zabezpečiť veľa techniky, ktorá nie je najlacnejšia. Poznáme predsa obaja maniere ľudí, pri horšom zvuku by hneď začali frflať a sťažovať sa na zážitok z online koncertu. Pandémia ma ale skutočne obohatila po tejto stránke. 

Začal som pracovať na svojej technickej zdatnosti, dnes si už dokážem čokoľvek zapojiť, spojazdniť, experimentujem s hudobnými nástrojmi a nikoho tým neoberám o čas. Ak sa mi niečo nepodarí, "pokusy" zmažem a nemusím mať kvôli nikomu výčitky. Čas je tou najvzácnejšou komoditou, no prichádzam iba ak o ten svoj.

Je zrejmé, že hudba vás sprevádza celým životom, v akých situáciách ju ale nepočúvate vôbec?

Nemám vo zvyku púšťať si hudbu ako sprievod k iným činnostiam. Neviem si ani predstaviť, že by som si čítal a pri tom počúval hudbu. Sú to predsa dva odlišné svety, ktoré by sa tým pádom navzájom ovplyvňovali. Mne úplne stačí, keď si pustím jeden album denne a ten si naplno vychutnám. Ak hudbu nemôžem počúvať v kľude a sústrediť sa na ňu, radšej si ju nepustím. Všimol som si tiež akýsi fenomén mladšej generácie. Mladí počúvajú muziku všade. Či sú v obchode, na ulici alebo čakajú v ordinácii u lekára, na ušiach majú slúchadlá, ako by museli mať hudobný doprovod ku všetkému, čo robia. Ako keby potrebovali soundtrack k vlastným životom.

Nový album vydávate v ťažkých, pandemických časoch. Aké s ním máte očakávania?

Úprimne, takmer žiadne. Hudbu tvorím, pretože musím. Pretože vnútorne cítim, že to musím robiť. Nech by som sa venoval akejkoľvek inej činnosti, vždy by som sa utiekal k muzike, pretože ju bytostne potrebujem. Pre mňa je písanie piesní a vyjadrovanie pocitov týmto spôsobom prirodzený kanál, bez ktorého nedokážem fungovať. Tvorím najmä pre seba a vlastné uspokojenie. To, že si moja tvorba našla verných poslucháčov, je pre mňa zhmotnením všetkého, čo som si po profesijnej stránke v živote prial, a zaslúženou satisfakciou za dlhé roky driny. 

Ak by ste mali teraz napísať knihu o vašej hudobnej kariére, na ktorej kapitole by ste si dali extra záležať?

Bola by to kapitola o otvorenosti, a to voči všetkému. Kedysi sa Sokrates snažil zbúrať v ľuďoch predsudky a ja by som privítal rovnaké kroky. Možno aj prostredníctvom mojej tvorby. Veď zarytým odmietaním niečoho, čo sme kvôli predsudkom vopred odsúdili, si upierame možnosť spoznať realitu. Nehľadáme to pekné, čo sa môže v danej veci ukrývať, a neskutočne tým, žiaľ, limitujeme samých seba.

Vypočujte si album Tisíc a jedna noc na Deezeri:



Autorka: Danka Šoporová
Foto: Martin Vítek

Súvisiaci interpreti: Martin Chodúr