Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Celeste Buckingham: Mala som svoje arogantné obdobie, uletela som si na sláve

Celeste Buckingham: Mala som svoje arogantné obdobie, uletela som si na sláve

22.12.2017 - 10:00 | redakcia

Miluje rap a o aktuálnej hip-hopovej scéne dokáže rozprávať s podmanivým zanietením. Celeste Buckingham vstúpila do šoubiznisu ako mladé dievča, no dnes hrdo hovorí, že dospela. Považuje sa za feministku, je priama a do svojej hudby chce vkladať skutočné emócie. Nový album je jej najosobnejšou nahrávkou a taký je aj tento rozhovor.


Na albume Bare sa Celeste Buckingham rozhodla rozobrať svoj život na márne kúsky a ponúknuť ho svetu v zvukovo atraktívnej podobe. Poslucháčov prekvapila najmä svojimi rapovými pasážami, k čomu ju presvedčil producent Martin "Maxo" Šrámek a bol to od neho odvážny krok, ktorý sa vyplatil. S novinkou by chcela preraziť na americkom a japonskom trhu a hoci je realistkou, ambícií sa nebojí a hľadí dopredu s odhodlaním.

Za päť rokov sa ti podarilo urobiť tri štúdiové albumy, to je celkom nabitá bilancia, nie? 

Je to veľa roboty. Boli to tri štúdiové albumy a dokopy päť CD-čiek, keď počítame aj EP a Best of, ale Bare bol najťažší. Bola to pre mňa najťažšia robota, napriek tomu, že niektoré albumy boli časovo náročnejšie. Emocionálne ma tento album rozobral. Aj vďaka tomu albumu premýšľam nad svojím životom a začínam myslieť inak.

Ako inak?

Zmena môjho vnímania sveta súvisí aj s tým, že som sa zmenila z dievčaťa na mladú ženu. Posledných sedem rokov žijem rýchly život. Veľa som toho stihla, ale na druhej strane som nemala čas si sadnúť a zanalyzovať svoje veci. Myslím vnútorne. Myslím, že každý z nás nejakým spôsobom trpí, že si nestíhame všetko odložiť do "šuflíkov" a zorganizovať  tak, ako by sme chceli. A teraz to myslím naozaj len psychicky a nie moje "šuflíky" doma, lebo to už vôbec nestíham (smiech). Tento album bol pre mňa ten bod. Nie naschvál, ale stal sa mojou terapiou.

Takže čo všetko si na svoj album schovala? 

Sú tam veselé chvíle, nešťastné chvíle, rozoberajú sa tam veci, o ktoré som bojovala, aj obdobie, keď som sa cítila ako kráľovná sveta. Analyzujem moje arogantné obdobie, hoci nie som arogantný typ. Uletela som si na sláve, ako každý, kto zažije taký veľký výstrel počas svojej kariéry, ale zároveň aj pád a návrat svedomia. Tam je to všetko. Nielen v obsahoch v textoch, ale aj v speváckom výkone.

Na albume je cítiť, že aj ako speváčka rastieš a posúvaš sa dopredu, vnímaš to tak?

S producentom Maxom sme si dali záležať, keď sme nahrávali vokály, aby to bolo naozajstné. Prišla som do štúdia a podľa mojej nálady sme zmenili kompletne program, akú skladbu budeme nahrávať alebo tvoriť, aby to bolo čo najúprimnejšie. Takže, keď tam počuť bolesť, je to naozajstná bolesť a keď tam počuť šťastie, v tej chvíli, keď som to nahrávala, som bola naozaj šťastná. Je to veľmi osobné. Preto sa to volá Bare, čo znamená v preklade donaha alebo bez obrany.

Voči úspechu treba mať pokoru

Čo dokáže vrátiť späť nohami na zem speváčku, ktorá vo svojej kariére v podstate neúspech ani nezažila? 

To bolo veľmi krátke obdobie v mojom živote. Mala som šťastie, že mám okolo seba tú pracovnú rodinu a zároveň aj moju naozajstnú rodinu. Z neznámej "puberťáčky" sa stala v podstate zo dňa na deň slávna speváčka na Slovensku alebo verejná osoba, či ako to mám nazvať. Slovo sláva sa mi strašne nepáči, lebo mi pripadá až vulgárne. Mám veľké šťastie, ľudia sú na mňa milí a týchto sedem rokov to mám z tohto pohľadu veľmi jednoduché. Išlo skôr o to, že sedemnásťročná baba bola zrazu známa, každý sa s ňou chcel fotiť, chceli ju mať na každej akcii, bola úplne všade, nominovaná na mnohé ceny...

Znieš akoby to bolo niečo odporné. 

Nie, skôr mám odpor voči tomu, ako som sa vtedy k tomu postavila, ako som sa správala. Ja som za to všetko vďačná a je to pre mňa najväčšia česť a aj potvrdenie, že áno berieme ťa, si naša. Uletela som si, ale mala som okolo seba ľudí, ktorí to absolútne neakceptovali a hneď mi dali vedieť, kde sú hranice. Pamätám si dlhé debaty s manažérom, keď mi hovoril, že si takto pokazím všetko, čo som dostala, a zároveň som na tom tvrdo pracovala. A mal pravdu. V momente, keď som začala byť skromná a vďačná voči tej pozornosti, začala som to zvládať lepšie. Všeobecne platí, že treba mať voči úspechu pokoru. Nie je to samozrejmosť. Prišlo to rýchlo a môže to odísť rovnako rýchlo.

Takže aj to je dôvod, prečo sa venuješ mnohým charitatívnym projektom? 

Áno. Každý z nás môže niečo urobiť, ale ja som v unikátnej pozícii, lebo mám pozornosť viacerých ľudí, a tým pádom vieme upozorniť na veci, ktoré sú dôležité.

Čo je pre teba dôležité?

Na všetko by som sa vrhla, ale zaujímam sa o ženské práva, rovnoprávnosť žien vo svete. Dá sa povedať, že som feministka.

Momentálne je to dosť živá téma. 

Každý rok "fičí" niečo iné, ale to neznamená, že keď to nie je v centre pozornosti, že sa to nedeje. Nemám kamarátku, ktorá by nezažila niekedy sexuálne obťažovanie alebo aj znásilnenie či otravovanie od chlapov.

Navyše funguješ v tomto smere aj v krutom biznise.

Hovorím skôr o ľuďoch mimo šoubiznisu. Moje kamarátky, ktoré teraz študujú fyziku, literatúru, psychológiu. Ženy z každého kúta spoločnosti toto zažívajú, aj keď idú len v piatok večer s kamarátkami na drink. Ale áno, v šoubiznise je to krutejšie.

Takže si sa s tým osobne stretla?

Áno, som jedna z tých, ktorá sa s obťažovaním stretla ako "puberťáčka", ešte pred mojím ponorením sa do šoubiznisu. Ale nechcem znieť ako typ, že by sa nikto nemal dotýkať nikoho. Na svojich kamarátov sa zavesím a všetci sme takí fyzicky kontaktní, družní. Chalani v mojej kapele sú ako moji bratia, ale musí to byť vítané z oboch strán. Lebo je hlúposť, že v 21. storočí musíme riešiť, že príde dvanásťročné dievča domov, že ju niekto chytil za zadok. To nie je v poriadku. A sú ešte väčšie extrémy.


Môj osobný život nefunguje ako u bežnej 22-ročnej baby

Ale dostaňme sa teraz tebe pod kožu, vďaka tvojmu novému albumu. Hovoríš o ňom ako o svojej najosobnejšej nahrávke. Ako dlho vôbec album Bare vznikal?

Tento album bol vytvorený celkom rýchlo. Niektoré texty som mala napísané už dlhšie, a potom sa ešte dopracovali podľa potreby. Ale na albume som pracovala komplet dva a pol mesiaca, takže si chlapci veľmi švihli (smiech). V podstate sme išli bez spánku pomaly celý čas, ale stálo to za to. A zažili sme veľmi krásne, úžasné a vtipné chvíle. Bolo to veľmi príjemné tvorenie. 

S chalanmi s LittleBeat si pracovala už pri svojom prvom albume, druhú štúdiovku si zverila do rúk zahraničných producentov a teraz si sa vrátila opäť k slovenským tvorcom. Aký bol dôvod?

S Martinom Šrámkom sme urobili moje najsilnejšie veci. On je zodpovedný aj za niektoré duety, ktoré som nahrala za posledné roky so slovenskými interpretmi. Maxo je podľa mňa, ak nie najlepší, tak jeden z najlepších popových vokálnych producentov na Slovensku. Robím s ním aj pre druhých umelcov. Martin vie vytiahnuť z človeka najsilnejší výkon. Najsilnejší myslím nielen v rámci technického výkonu, ale dokáže z neho dostať emóciu a to je veľmi dôležité pre hudbu.

Takže to bola jasná voľba...

Keďže je tento album pre mňa tak citlivý a osobný, povedala som si, že ho musím robiť s človekom, ktorý viem, že zo mňa vytiahne emóciu, aj keď sa budem báť, hanbiť. Nie je to príjemné. Človek tam musí ísť s malou dušičkou a pripraviť sa na to, že Maxo z neho všetko vytiahne. Počas nahrávania sme mali dlhé debaty o téme pesničiek a ich obsahu, ale zároveň sme z toho obaja vyšli spokojnejší, čistejší a silnejší v tom, čo obaja robíme.

Na album si si napísala texty, hudbu si zverila do rúk producentov. Do akej miery potom zasahuješ do hudobnej produkcie?

Nezasahujem až tak do aranžmánov, to je mimo mňa, aj keď si poviem svoje, sú to moje skladby. Poviem chalanom, aké synťaky, aký žáner, aký štýl, a tak ďalej. Viac sa zapájam pri tvorbe melodických liniek. Je to veľmi zvláštny proces a vyzeráme pritom s Maxom ako dvaja psychopati.
 
Na tento album si prepašovala odkaz na svoje blízkovýchodné korene prostredníctvom aranžmánov.

Maxo ma presvedčil. Nebola som úplne presvedčená, či to ľudia zoberú. Lebo momentálne Európa nie je veľmi naklonená orientálnym zvukom, kultúre, chápem prečo, ale škoda. Som hrdá na svoj pôvod a nikdy by som ho nezakrývala, hrdo sa k nemu hlásim. Najsilnejší orientálny track je Addict, kde sme vysamplovali klasickú iránsku hudbu, takže naozaj sme išli do hĺbky.



Aký príbeh sa skrýva za skladbou Addict?

Neskutočne som sa tento rok zamilovala, už ma to prešlo, ale bolo to veľmi intenzívne. Ten človek ma buď nechcel alebo chcel a nevedel si to priznať, neviem. Moju posadnutosť som opísala v skladbe. To už nebola ani láska, ale zamilovanosť. V týchto veciach som veľmi direktívna. Žijem vo svete, v akom žijem a v tomto sme krutí. Povieme si chceš, nechceš, áno, nie. Spievam to chlapovi, ale aj sebe, prečo si taká nedospelá, prečo sa správaš ako decko. Addict je pre mňa silná, lebo som tam vypustila tú svoju frustráciu, ale je to príjemné. Opisujem aj takéto veci.

Ľudia si myslia, že keď je človek slávny, tak má všetko, a to je hlúposť. Mám obrovské výhody, ktorých som si vedomá, lebo vždy to môže byť horšie. Ale ten osobný život ide inou trasou. Funguje inak. Môj osobný život nefunguje ako u bežnej 22-ročnej baby. Chodíme s kamoškou na kávu, ale bavíme sa o číslach na Youtube, rozprávame sa o skladbách, našich kamarátoch, ktorí sú dídžeji, produkční, speváci, muzikanti. Žijeme v tom svete. Aj tí, čo s nimi randíme, sú takí, aj tí, s ktorými sa stretávame v piatok večer a ideme si zatancovať do klubu.

Myslíš, že by to všetko prišlo, keby nebola SuperStar?

Nie. Prišlo by to inak. Podľa mňa neskôr. Možno by to prišlo v úplne inej podobe a robila by som hudbu úplne niekde inde vo svete. SuperStar ma dalo na jasnú dráhu. Keď sa pozerám spätne, akoby bola nakreslená mapa, len ja som tú mapu nemala.

Šíria sa správy, že sa snažíš preniknúť aj na japonský trh, v akom je to štádiu?


Je to v takých začiatočných fázach. Nasadili sme singel, ale plánujeme špecifický projekt na budúci rok, špeciálne pre japonský trh. A je to spojené aj s filantropiou. Je to jedna veľká vec a potom uvidíme. Riešime tiež nejaké hranie na budúci rok.

Ako je to s tvojou hudbou v Amerike?

V Amerike je to "masakrálny" trh. Ťažko to vysvetliť. Štyri roky som pendlovala hore dole a cestovala po celých USA. Robili sme radio promo tour, robila som s Pitbullom. Nechcem, aby to znelo ako vychvaľovanie, ale bolo toho veľa. Mali sme veľký úspech, ale napriek tomu v Amerike nie som známa.

To by sme tu asi nesedeli.

Ale hej, keby sa mi dalo, stále by som bývala v Bratislave. Milujem to mesto. Keď treba letieť každý týždeň, ok, ale chcem bývať v Bratislave. Chcem chodiť na kávu do starého mesta a byť doma. Tu ide skôr o to, že je to masový obrovský trh a je tam milión dievčat, ktoré sú talentovanejšie, krajšie, šikovnejšie, ako som ja. Ale to neznamená, že nemám šancu. Je to väčší kopec a ťažší boj. Amerika je v rámci trhu Mount Everest. Ale zároveň nám to ide aj dobre.

Aké sú tvoje ambície, čo by si chcela dosiahnuť, tvoja vysnená méta?

Mám svoje ambície a strategické plány. Rieši sa to aj biznisovo, to musí byť. Mám svoju firmu, ktorá sa správa ako moje vydavateľstvo. Takže musím byť stále v strehu, ale som za to rada a napĺňa ma to. Okrem hudby je to druhá vec, ktorá ma baví. Je to veľmi veľa roboty, ale som ambiciózny typ a veľmi ma napĺňa, keď sa niečo splní.

Aké sú tie ciele?

Zatiaľ preraziť na tých trhoch, ako som spomínala. Ale nemám potrebu byť ako Rihanna alebo Beyoncé, neviem, či by som vôbec zvládla takú slávu. A buďme realisti, asi sa to nikdy ani nestane. Popravde, ani neviem, či by som chcela, aby ma celý svet poznal. Kedysi to bol môj jediný cieľ. Teraz si nie som istá. Vidím, ako žijú a je to obrovská daň. Neviem, či by som ju bola ochotná zaplatiť. Môj sen je zdieľať hudbu a emócie po svete.



Rap je agresívnejší prejav emócií

Čo ťa hudobne teší na svetovej scéne?


Strašne ma potešil nový album Drakea, ktorý vyšiel pred pár mesiacmi. Je tam cítiť, že už má megaslávu za sebou a ide do hlbších vecí. A zároveň produkcia je výborná. Drake skombinoval minimalistický R&B pop s trapom a zároveň klasický rap. Vnímam ho ako veľmi veľký vzor v rámci ambície posúvať svoju hudbu ďalej. Potešilo ma aj keď Eminem vydal nové veci. Skákala som do nebies. Som posadnutá Eminemom už od dvanástich alebo jedenástich. Rapujem jeho veci naspamäť v aute.

Takže rapovať ťa naučil Eminem?

Asi hej. To sa nedá ani porovnať. U neho to nie je len rap. Je to silné emocionálne vyjadrenie, a to sa mi páči. Lebo rap je rap. Vždy to vychádza z nejakej úprimnosti. Či hovoríme o Jay Z alebo Ice Cube, Dr. Dre či Kendrick Lamar, vždy to vychádza z nejakej hlbokej časti rapera a sú to silné veci. Eminem je ale naozaj výnimočný. Svoje nešťastie, trápenie z detstva, všetky tie hrozné veci, ktoré zažil, otočil takým spôsobom, že sa z neho stal rapový moderný Shakespeare. Vie sa tak zahrať so slovami, že prechádza hranice populárnej hudby, to už je niečo iné.

Ako sa dostal rap na album Bare? Bola to tvoja požiadavka?

Už dlhšie sa hrajkám v štúdiu a zo srandy rapujem a Maxo to párkrát zažil, takže ma asi mesiac a pol presviedčal, že musím na albume rapovať. Bola som proti, že kto mi to "zožerie". Som biela baba, Európanka, ktorá nikdy nemala nejaké veľké ťažkosti, nie som z ulice... Povedal mi, že nejdem robiť hip-hop, len použijem techniku rapovania. Bolo to dosť náročné, ale užila som si to a asi to budem robiť častejšie. Je to iný silný prejav emócií. Spev je jedna vec, ale rap je agresívnejší. Rýchlosť, frázovanie, sekanie. Keď je človek frustrovaný a potrebuje niečo dať jasne von, tak rap je silnejší ako spev.

Na albume spievaš aj o závislosti od alkoholu. Je to tvoj príbeh?


Áno, je to tretia pesnička na albume. Bolo to práve to krátke obdobie, keď som si uletela a samozrejme uletel aj môj životný štýl. Mala som veľké obavy, že začínam byť závislá na alkohole. Našťastie to neprešlo do nejakých veľmi krízových situácií ako liečebňa a také veci. Skrývala som to aj pred rodičmi. Kým nepočuli túto pieseň, tak o tom nevedeli. Poslala som im album tesne pred vydaním. Hneď mi volal otec, že čo to má znamenať. Dve hodiny som mu musela vysvetľovať, z čoho to vychádza. Už dlhšie som mala ten text napísaný. Konečne som ho vytiahla zo "šuflíka", že je ten správny čas sa o tom rozprávať. Už to nie je problém, ale boli kedysi také nebezpečné chvíle.

Čo si v alkohole topila?

Strach.

Z čoho?


Strach, ktorý má mladý človek. Strach z toho, čo zo mňa bude a čo so mnou bude a čo bude potom ďalej. Nad týmito vecami uvažujem dosť často, ale teraz už to viem ovládať a nemám z toho až taký strach. Ten strach vychádza aj z nízkeho sebavedomia. Vedela som sa usmievať na ľudí a prišla som domov z koncertu, pozrela som sa do zrkadla a povedala som si, čo si zač, čo si o sebe myslíš. Tam vznikali obavy, že zo mňa nič nebude, že sa to všetko stratí. Hejty dostávaš od rána do rána a brala som to osobne, že ja som na vine, že tí ľudia si to myslia. Potom mi došlo, že je to hlúposť a nie každý, čo ti napíše niečo na internete, má pravdu. Teraz pripadám niektorým ľuďom arogantná, nedostupná, lebo už viem, kto som a čo chcem a nedovolím, aby ma to niekto ohrozoval.

Nie je šoubiznis príliš drsné miesto pre sedemnásťročné dievča?

Je. Keby som mala dcéru, tak ju tam tak skoro nepustím. Keď bude mať devätnásť, tak môže. Keď má na to talent a zvláda to psychicky, tak prečo nie? Ale prežila som to a dnes som silnejšia ako kedysi. Možno by som sebavedomie nemala také silné, keby som si tým neprešla. Už roky mám silné a dobré obdobie. Rastiem. Ale aby sa človek mal dobre, musí si zažiť aj tie ťažšie chvíle. A to je celé.

Vypočujte si album Bare na Deezeri:



Autorka: Marína Valentovičová 
Foto: Facebook.com/CelesteBuckinghamOfficial


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti