Hovorí, že ľudia sa na jeho koncerty chodievajú pozerať aj zo zvedavosti. Ako vyzerá, či je v náladičke, sledujú i to najmenšie zaváhanie. Braňo Mojsej (55) im to ale nemá za zlé. "Veľa z nich ma v minulosti videlo v situáciách, keď som bol zrútený a okuliare na očiach zastierali moju zronenú dušu." Dnes je už našťastie všetko inak.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo súhlasí s tvrdením, že začal žiť až po päťdesiatke,
- v čom nedá dopustiť na svojho syna, nielen v rámci Braňo Mojsej 55 tour,
- aký má vzťah s ostatnými členmi kapely, čo im nikdy nezabudne zdôrazniť,
- ako uňho vyzerajú posledné minúty pred koncertom,
- aké je to vystupovať s čistou hlavou,
- čo mu zvyknú vravieť fanúšikovia po skončení koncertov,
- ako dnes vníma médiá,
- ako jeho popularitu ovplyvnili sociálne siete,
- a na čom si aktuálne vypestoval ďalšiu závislosť?
Jeho otec si želal, aby bol športovcom a venoval sa ideálne tenisu alebo lyžovaniu. Hoci je Braňo Mojsej v oboch športoch zdatný, túžba naplniť svoju umeleckú podstatu bola silnejšia. Za najzásadnejšie považuje stretnutie s Romanom Slávikom, ktorý ho verne a férovo sprevádza roky a je preňho niečo ako spriaznenou dušou. Dokonca práve on vrátil Braňa späť k rockovej hudbe.
To, že dnes pomáha ľuďom nielen ako spolumajiteľ Mojsej Clinic na liečbu závislostí, ale mnohým i vlastnou tvorbou, považuje za veľký záväzok, pred ktorým má rešpekt. Hoci abstinuje roky, dodnes sa stretáva s nedôverou a núkanie alkoholických drinkov zo strany kadejakých "trúfalcov" zažíva denne.
"Tretina ľudí vám napriek všetkému neverí a čaká na tú pomyselnú chybu. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať. Keby som teraz zlyhal, veľa ľudí sklamem a naseriem. Ale na absolútnom vrchole tohto rebríčka hnevu by som stál ja sám," tvrdí v otvorenom rozhovore človek, ktorého na Slovensku poznajú azda všetci.
Pred pár dňami ste oslávili 55 rokov. Čo bolo najčastejšie prianie od ľudí?
Aby som zostal taký, aký som teraz. Usmievavý, spokojný, vyrovnaný a triezvy.
Vo vašom prípade sa dá zrejme skonštatovať, že život začal až po päťdesiatke.
Po päťdesiatke prišlo skôr definitívne vykročenie. To bol vek, keď prišla tá zásadná životná zmena, verím, že tentokrát už trvalá. Chce to trošku intenzívnejšie rozhodnutie sa, trošku viacej sily i sebadisciplíny a neverím, že by sa to nikomu inému, okrem mňa, nepodarilo. Všetci tí ľudia predo mnou, ako aj po mne, sú toho žiarivým dôkazom.
Prečo to vtedy nevyšlo, ale teraz áno?
Akonáhle sa vydáte na cestu abstinencie a úprimne v nej chcete zotrvať, sú tri od seba nezávislé veci, ktoré človek musí spojiť do jedného celku. V prvom rade je to vzťahová situácia. Dostať sa z bludného kruhu závislosti pomáha láska vo všetkých svojich podobách. Láska k milovanej osobe, rodine, k sebe samému. Láska spolu s motiváciou majú silu zmeniť všetko.
Druhá vec je trošku obšírnejšia, a síce: uvedomil som si, že som sa zbytočne dlho nechal ovplyvňovať inými osobami. Existuje toľko ľudí, ktorí si myslia, že majú patent na rozdávanie rád a dokážu vás po psychickej stránke dokonale zmiasť. Častokrát vás ohodnotia tendenčne, účelovo, nezdravo. Ja som na tieto "odporúčania" dával až príliš. Pamätám si, že som opakovane zlyhával aj z dôvodu, že vždy, keď som sa dostal na chvíľku z toho temna, ihneď sa našli minimálne piati ľudia, ktorí ma okamžite zatlačili späť. Moja ľahká ovplyvniteľnosť bola v tom čase veľkou chybou. Dnes už som iný človek a dovolím si bez preháňania povedať, že ani jeden z týchto ľudí by v súčasnosti konfrontačnú debatu so mnou nezvládol. V päťdesiatke som prehodnotil vzťah k sebe a dal samého seba na prvé miesto. To nie je pýcha, ale sebaúcta. Začal som robiť veci podľa seba a nie tak, ako by chceli iní.
Tretí faktor je ten, že mladý človek má tendenciu neustále niečo odkladať, čakať. Už viem, že ak niečo chcem urobiť, mám to urobiť okamžite. Päťdesiatka je takisto vek, keď už človek nemusí s nikým súťažiť, o nič vážne mu v princípe nejde. V mojom prípade navyše platí, že sa nemusím na nič hrať, niečo tajiť alebo zahmlievať. Kdekoľvek prídem, stačí mi uviesť, že som Braňo Mojsej a každý vie, kto som a aký príbeh sa ku mne viaže. Nemusím k tomu nič viac povedať.
Zdroj: archív hudobníkaDo akej miery ovplyvňujú vašu kariéru sociálne siete?
Keď môj Instagram dosiahol počet 30-tisíc sledovateľov, vtedy mi začali narastať fanúšikovia vo vekovej kategórii 18 až 30 rokov. To, že mám čoraz mladších fanúšikov, som si všimol aj počas minuloročného koncertu v Bratislave 5. mája. Bol tam vtedy i jeden môj kamarát z muzikantskej brandže, ktorý mi povedal: "Klobúk dole, tí mladí s tebou odspievali takmer všetky texty." Vtedy som pochopil silu sociálnych sietí, ale aj fakt, že to, o čo som sa snažil po päťdesiatke, čiže kašľať na hlúposti a hodnotiace úsudky, malo zmysel a začal som dosahovať konečne to, po čom túžim.
V kapele máte aj vlastného syna, s ktorým máte výborný vzťah. Má to aj mínusy? Dajme tomu, nemá vo vzťahu k vám – ako k autorite/otcovi, tendenciu ustupovať?
Ak by to tak bolo, nehrali by sme spolu. On ma začal dirigovať, čím si ma získal. Fungujeme tak, že na pódiu sme profíci, ja líder a on kapelník. Každý z členov našej kapely si je vedomý svojej pozície, keďže každý tú svoju aj reálne má. Môj syn Braňo je zabávač, živel, výborný gitarista, keď hrá, naplno sa odovzdá hudobnému vesmíru a presne túto emóciu dokáže preniesť nielen na nás v kapele, ale i do publika.
Ako je na tom s konzumáciou alkoholu váš syn?
Veľa rodičov robí chybu, že pijú alkohol pred deťmi. Ja som mal šťastie, že keď som sa dostal do "ťahu", izoloval som sa, on to nevidel. Môj syn je na tom s postojom k alkoholu v poriadku. Nepotrebuje ho k životu či pre šťastie.
V tejto súvislosti by som sa rád dotkol jednej štúdie. Tá hovorí, že zo sto ľudí sú siedmi dotknutí závislosťou a nik nevie, prečo je to práve tých sedem. Dočítal som sa, že genetický kód závislosti sa dedí obgeneračne, čiže nie priamo z generácie na generáciu, ale na to ďalšie pokolenie. Treba sa o tom rozprávať. Som rád, že som svojho syna naučil úprimnosti a učím ju aj mojich klientov. Aby nenechávali nič dole, usadené vo vnútri.
So synom hrávate tiež akustické verzie koncertov, vašu vzájomnú blízkosť tam vidieť i cítiť.
Áno, sú to akcie komornejšieho charakteru, kde sa nevyžaduje rockový výtlak. Máme pre ne zostavený špeciálny repertoár. Ten zahŕňa skladby, ktoré nehrávame na rockovom koncerte, ale iba takto – akusticky. Príjemné popové vecičky, akými sú Rieka, Spálim, Splývanie driekov či Poď so mnou bývať na stromy.
Ste prísny šéf? Aká je tá vaša úloha v kapele?
Nie som prísny. Ja som ten, ktorý oznámi, že máme termín koncertu a vyjasnené podmienky. Už teraz riešime termíny na október, november, z čoho sa samozrejme tešíme. Chlapcom oznámim termíny koncertov a ich prevedenie. To znamená, či ideme unplugged alebo full rock, či potrebujeme hotel alebo to otočíme, v skratke – riešim tieto organizačné veci a následne preberie štafetu môj syn. Na koncerty jazdíme oddelene. Chalani, spolu s naším technikom, s veľkou dodávkou vopred, ja sám krátko pred vystúpením. Cítim sa tak komfortnejšie, nechcem sa nechať vyviesť z miery, ak by niečo neklaplo. Som nesmierne vďačný môjmu synovi, ktorý rieši všetko, čo by ma mohlo vykoľajiť.
A čo ďalší členovia kapely? Akí sú?
Našu skupinu tvoria tiež Martin Bič (bicie; synovec Petra Biča, pozn. red.), Jakub Balog (basgitara) a kapelníkom je môj syn Braňo Mojsej ml., ktorý hrá na gitaru. V tejto zostave spolu brázdime Slovensko piaty rok. Martin Bič spolu s Braňom založili prvú kapelu, do ktorej som sa ja pridal. Martin je človek, ktorý drží ten správny rytmus. Aby skladba zbytočne nekolísala, zvuk nebol príliš zrýchlený alebo zbytočne nespomaľoval. Jakub je zas perfektný basgitarista. Celý koncert drží v takom tom zodpovednom móde a neúprosne si ide svoje, aj keď my ostatní trošku ulietneme. (úsmev)
Ľuboš Hrabčák hral so mnou ešte dávno v kapele Challenge a je záskok, rovnako ako Dominik Sivák, gitarista. Každý z muzikantov je zamestnaný, hudba je pre nich niečo pomimo, no vďaka týmto posilám sa dokážeme perfektne zosúladiť. V prípade open-air festivalov Dominik cestuje s nami a na pódiu vtedy bývame piati.
Zdroj: archív hudobníkaKeďže na vystúpenie prichádzate doslova pár minút pred začiatkom, mávate vôbec požiadavky na organizátorov?
Nepožadujem takmer nič a stačí mi, keď dostanem správu od syna, že všetko je v poriadku, vrátane zvuku. Tým pádom som kľudný, syn má moju absolútnu dôveru. Niekedy prídem na pódium rovno z auta. Dostanem pokyn, že začíname hrať. Chalani dajú intro k skladbe Do vody ma hoď, to trvá minútku-dve, ľudia sa rozhýbu a do toho sa objavím ja. (úsmev) Užijem si koncert, odspievam 90 minút a tak, ako som prišiel, rovnako aj odchádzam. V šatni sa stretneme s chlapcami a so synom, poďakujem im a idem preč.
Takže s ostatnými členmi kapely máte čisto profesionálny vzťah?
Dnes už je aj osobný. Osobné vzťahy sa vytvoria, keď ste s niekým často a tie naše sa utužili počas pandémie. Na chalanoch sa mi veľmi páči, že sa dožadujú kritiky, odporúčaní a každý z nás si vie priznať chybu, v našej kapele nenájdete žiadny súboj mužských eg.
Aké rady im dávate?
Aby aspoň deň vopred urovnali hádky s frajerkami, nech nie sú zbytočne rozhodení. (smiech) A pravidelne im opakujem, že nie je nič horšie, ako ísť na pódium nasratý, prejedený alebo hladný.
V jednom z rozhovorov sa pýtali Stevena Tylera z kapely Aerosmith, prečo chodil na pódium opitý, nafetovaný, a čo mu vlastne drogy dávali, čo peniaze, obdiv a sláva nie. Čo by ste odpovedali vy?
Ja mám len jedno šťastie – že som to prežil, rovnako ako aj Steven Tyler. Som rád, že sa už dnes o týchto veciach rozprávame otvorene, že aj slávni ľudia, ktorí sa zo závislosti dostali, robia osvetu a pri rozprávaní svojich príbehov neváhajú ísť do najmenších detailov. Alkohol k dosiahnutiu pocitu šťastia na pódiu nie je potrebný. Stačí symbióza medzi poslucháčom, kapelou a interpretom. Keď sa táto sila spojí do jedného celku a vás všetkých naraz vystrelí, zažijete pocit šťastia, ktorý vás naplní na ďalšie mesiace aj roky vpred. Rád sa vraciam autom sám v noci, pretože to celé z koncertu vo mne doznieva a ja si tento "emočný výstrel" chcem o to dlhšie vychutnať.
Zdroj: archív hudobníkaV rámci vašich blížiacich sa koncertov počas turné dávate priestor aj predkapelám. Ako sa zatiaľ vyvíja vaša výzva, že dávate šancu nováčikom?
Som prekvapený, koľko kapiel sa mi už ozvalo. Čakal som ich pár, aktuálne je ich vyše štyridsať. Premýšľal som, že si prenajmem klub a každú nechám zahrať ich skladbu. Vybrať si tú jednu – dve víťazné, iba na základe nahrávky, môže byť krok vedľa.
Prezradíte nám samotné kritériá výberu?
Musí ma to zaujať, upútať, musí to byť niečo jedinečné, v tomto dávam na svoj vnútorný wau efekt. Ľudia budú mať možnosť vidieť predkapelu v Bratislave i Banskej Bystrici. A nikde nie je napísané, že tie, ktoré si vyberiem, nebudú s nami hrať aj na jeseň. Tá, ktorá sa osvedčí, s nami môže hrávať stále.
Mnohí ľudia sa na vás prídu pozrieť zo zvedavosti. Koho vidíte, keď sa pozriete do publika?
Vidím tam pevné pozície fanúšikov, ktorých obdivujem, že to so mnou ťahajú už od prvej platne. Vtedy stáli medzi ľuďmi so svojimi rodičmi, dnes už sami, to je zaujímavý pohľad. Som prekvapený, že ľudia, ktorí ma oslovia pre spoločnú fotografiu, bez okolkov povedia: "Braňo, v minulosti som Vás nemusel, ale to, čo ste prekonali, mám za sebou aj ja." Veľa ľudí sa mi k tomu prizná, starší i mladí. Sú aj takí, ktorí prídu a povedia: "Nezvládam svoj život a veľmi by som chcel zažiť to, čo teraz prežívate Vy. Prišiel som sa na Vás pozrieť, aby som na vlastné oči videl, že sa to dá." To sú situácie, ktoré ma zakaždým chytia za srdce.
Aký máte v súčasnosti vzťah k médiám?
Obstarožná zostava sa mení a tí, ktorí boli mienkotvorní pred pätnástimi rokmi, postupne odchádzajú preč. Prichádza tak nová, nepoškodená generácia, ktorá ich nahrádza, z čoho sa teším. Oni nie sú plní predsudkov. Vychádzajú z toho, čo vidia teraz, respektíve z blízkej minulosti. Urobia si názor na základe reálnych faktov a z aktuálnej situácie. To sa mi páči. Častokrát dostávam otázku, či mi chýba televízia. Moja odpoveď znie, že nič podstatné pre môj život mi nechýba. Možno ma niečo televízne čaká, možno nie, čo má byť, bude a netreba sa za tým silno driapať. Som fatalista. Tie najlepšie veci prišli do môjho života prirodzene, nenásilne.
Sú pre vás niektoré návykové látky prijateľné? Ak sa vrátime k Tylerovi, ten tvrdí, že bez liekov na bolesť kĺbov by neprežil. Jeho nohy si totiž na pódiu za tie desiatky rokov odtancovali svoje.
V tomto ho chápem, bolesť sa inak, než liekmi, utíšiť nedá. Lieky či látky, ktoré ovplyvňujú centrálny nervový systém, ale viac netolerujem. Ten pocit čistej hlavy, keď prší a dážď kvapká na parapetu, keď vtáky čvirikajú a oheň pri táboráku praská, sú neskutočne nákazlivé, na nich si treba vytvoriť závislosť. Mám ju aj ja. Vypestoval som si závislosť na pocite radosti, že sedím na terase, pijem kávu, doprajem si dobré jedlo, pracujem, pomáham ľuďom, zmysluplne žijem a vďaka tomu sa teším zo života každý jeden deň.
Vie vás ešte niečo vnútorne zraniť?
Eliminoval som všetko, čo dokázalo rozkývať stav mojej duše. Ale áno, človeka občas niečo dostane. Sklamanie z človeka, ktorého som bral inak, než sa napokon prejavil, ma zakaždým dostane. Je to ľudské, ale môj osobný progres v tomto smere spočíva v tom, že už sa dokážem rýchlo otriasť a nezaťažovať si hlavu podobnými nepríjemnosťami dlhé hodiny, nebodaj dni.
Kedy pripúšťate koniec hudobnej kariéry?
Ten nepripúšťam nikdy. Neviem žiť bez hudby. Koniec mojej hudobnej kariéry bude spojený s koncom môjho života.
Autorka: Danka Šoporová
Najbližšie koncerty Braňa Mojseja môžete navštíviť už 2. júna v bratislavskom Randali a 3. júna v Urban Spote v Banskej Bystrici.
Ak vás zaujíma hudobníkova cesta k slobode od alkoholu, odporúčame nedávno zverejnený diel podcastu Karlovy Kásty.
Súvisiaci interpreti: Braňo Mojsej
